1. Kapitola

11. dubna 2014 v 18:34 | Kelly145 |  Vôňa krvi

1.Kapitola




Sedela som na chladnom kameni. Bosé nohy som mala pritisnuté čo najviac k telu, aby som si ich mohla aspoň trochu zohriať.
Fúkal neľútostný vietor. Ohýbal steblá trávi až úplne k zemi. Inokedy úplne pokojnú hladinu jazera teraz tvorilo milióny vlniek, ktoré sa rozbíjali o brehy. Veľa z nich mi dopadalo na kamene predo mnou tesne ku okrajom mojich nôh. Tých pár kvapiek, ktoré dopadli na moje prsty pálili ako rozžhavené uhlíky z pahreby.
Pozerala som sa túžobne na kopce, na tie krásne kopce ktoré som mala pred sebou. Na ktoré svietilo slnko, ktoré vykuklo z tmavých mrakov.
Hory sa zrazu stratili, rozmazali sa... Prešla som si pomaly rukou cez oči aby som odstránila slzy z očí. Nechcela som plakať, nechcela som nechať aby vyšlo najavo to, aká som vo vnútri prázdna. Slzy boli posledné kúsky mojej duše, môjho srdca ktoré sa teraz vyplavovali von z môjho tela.
Cítila som ako mi stekajú dole po krku a potom sa strácajú v mojom oblečení. Cítila som ako spolu s nimi zo mňa niečo ubúda.
Pozrela som sa na nebo, bolo temné a tmavé. Veľké oblaky sa pomaly posúvali v smere vetra a boli tak nízko, že sa skoro dotýkali zeme, ako keby nebo nebolo schopné už držať ich tiahu na svojich pleciach.

Dnes sa definitívne pre mňa všetko skončí. Deň za ktorý som sa denne modlila je teraz tu. No, ale nie tak ako som si ho vysnívala vo svojich snoch.
Nič nie je také aké som si želala! Všetko je zle! Vravela som si v hlave nahnevane. Bola som nahnevaná na svojich rodičov že ma predali za pár drobných! Bola som nahnevaná na svet že dopustil aby sa mi to stalo! Bola som nahnevaná na Bohov, že sa so mnou takto zahrávajú. Nebol to fér nebolo to správne! Nebolo to dobre.

Keď slnko zapadne a všade bude tma, splní sa moja nočná mora. Vydám sa! Za muža ktorý je mi odporný! Ktorý je odo mňa o toľko rokov starší! Ktorý sa nespráva a ani nevyzerá tak ako by mal.
Chce ma! A ja som sa nemohla brániť!

Moja rodina nikdy nemala veľa peňazí a keď za mňa ponúkol 30 zlatých, nedokázali odolať! No pre mňa peniaze neznamenali nič! Žili sme bez nich doteraz! Prečo som sa musela obetovať ja aby sme ich mali viac!
Nechápali prečo som smutná, prečo plačem prečo protestujem! Stále mi opakovali, že je to pre naše dobro! Že som zaobstarala moju mladšiu sestru!
No oni mi tým odsekli krídla ktoré som mala! Zvyšok môjho života strávim v náručí muža ktorého nemilujem! V blízkosti niekoho koho nenávidím!
Odhrnula som si z tváre vlasy, ktoré mi do nich zrazu navial vietor. Pomaly som si vytiahla z poza opasku krátku stužku. Rýchlo som si zviazala vlasy d vrkoča a zaviazala som ňou koniec. Utrela som si slzy a zhlboka som sa nadýchla. Tým som do seba vtiahla všetku zlosť ktorú som v sebe cítila celú tú nenávisť.
Obula som si svoje topánky, ktoré boli položené na kameni vedľa mňa a rýchlo som sa postavila. Chytila som si okraje plášťa ktorý som mala prehodený cez svoje plecia. Pomaly som si prehodila šál cez vlasy.
Pozrela som sa na hory a keď som sa s nimi lúčila, ako keby som sa lúčila zo svojou slobodou, ktorá dnes večer odíde preč, ako zapadajúce slnko za hory.
Len že ona sa nevráti nevstane z popola a ani sa nevynorí z mora. Ostane tam niekde v tme sama tak ako ja ostanem v tme na tejto strane sveta.
Nadýchla som sa čerstvého, aj keď studeného vzduchu. Ako keby mi ten nádych dodal odvahu. Odvahu sa tomu všetkému postaviť.
Kráčala som pomaly ku svojmu domu. Miesto kde som z rodičmi a zo súrodencami žila celý svoj život. Teraz z tade však neznel štebotavý smiech mojich súrodencov a ani v hrnci nebublal náš obed. Dokonca tam nebol ani môj otec s bratmi a nestarali sa aby sme m mali suché drevo na večerný oheň.
Bola tam len moja mama, staršia sestra a sestra môjho nastavajúceho manžela.
"Vitaj." Povedala mi matka a potom ma objala, videla som že má v očiach slzy, od radosti. Videla som na nej aká je šťastná. Milovala som ju a preto som musela byť šťastná aj ja.
Tak som sa usmiala a pohladila som jej tvár. "Som pripravená." Povedala som jej potichu, hoci nepochybujem že to počuli aj ostatné ženy v miestnosti.
Matka ma pochvalne pohladila po pleci a potom sa otočila na moju sestru. "Dajte rýchlo hriať teplú vodu! Nech to všetko stihneme!" Potom ma chytila za ruku a pritiahla ma do stredu miestnosti.
"Daj si dole oblečenie." Prikázala mi jemným hlasom.
Nadýchla som sa a potom som vykonala jej príkaz. Moje veci dali niekde preč a zabalili ma do kožušiny aby mi nebola zima.
Ľahla som si na zem, na vopred pripravené miesto. Nechala som ich nech mi umyjú vlasy, vyčistia ruky aj nohy.
Nechala som aby mi vyčesali vlasy a schovali ich pod vyšívanú šatku. Obliekla som sa do šiat ktoré mi moja mama vlastnoručne ušila z látky od môjho nastavajúcho.
Tie šaty boli krásne, nikdy som tak jemnú látku nevidela, ale to čo predstavovali, to čo predstavovali vo mne vzbudzovali bolesť. Jemná látka sa mi zarývala do kože.

Vedela som čo ma čaká a nechcela som aby to prišlo. Ale čas sa krátil a slnko zapadalo a neúprosne rýchlo . Posledná hodina môjho života sa blížila a ja som bola bezmocná.













 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama