2. Kapitola

12. dubna 2014 v 10:03 | Kelly145 |  Vôňa krvi

2. Kapitola



Stála som nehybne na okraji svojho nového domu, svojho nového života. No vôbec sa mi nechcelo urobiť ten malý krok a vojsť do otvorenej náruče osudu.
Bolo to všetko za mnou, už som sa nemala kam vrátiť. Nemala som možnosť sa otočiť a odísť. Pred tým som mohla. Teraz som dala slovo, slovo našim rodinám, môjmu bohu, môjmu mužovi.
Dala som slovo a tie sa neporušujú.
Musím sa len nadýchnuť a potom urobiť ten malý krok, prekročiť pomyslenú čiaru medzi mojim životom a tmou, ktorá na mňa čaká hneď ako sa zatvoria dvere.

Pripadala som si ako keby ma zatvorili do klietky a teraz zatvorili jej dvierka. Nemohla som nič len beznádejne vystrčiť ruku cez mrežu a prosiť o kľúče ktoré sú v nedohľadne.
Niekto mi prešiel rukou po ramene, bolo to jemné, ako keby hladil porcelán ktorý sa môže každú chvíľu rozbiť, ktorému môže ublížiť čo i len malý dotyk.
Zatvorila som oči a nechcela som ich otvoriť. Vedela som kto je to, kto ma pohladil po chrbte. Vedela som kto teraz predo mnou stojí a berie do svojich rúk moju tvár.
Cítila som jeho ruky cítila som jeho. No nechcela som aby tam bol. Nechcela som aby bol pri mne ON!
"Otvor oči." Zašepkal mi, neznelo to však láskyplne, ako by som chcela. Znelo to drsne, aj keď sa snažil byť jemný -nebol.
Oči som neotvorila. Jednou rukou ma chytil za moju. Necítila som z neho lásku ani nehu, len to ako ma chce ovládnuť, ako sa ma chce zmocniť, ako chce aby som bola jeho. Nedokázala som to prehliadnuť, nedokázala som to nevidieť, na to, to ukazoval až príliš jasne.

Cítila som to z neho aj keď som mala zatvorené oči, vedela som na čo teraz myslí a ja som sa snažila aby som na to nemyslela ja. Bola som jeho žena, v očiach rodiny aj Bohov, ale nemohla som. Nebola som pripravená na to čo chce. Vždy som si predstavovala, že to, ten moment, tú vzácnu chvíľu prežijem s niekým koho budem milovať, nie s niekým kto je mi nechutný.
Ja som sa nebála, len som nechcela aby to bolo s ním! Nechcela som si s ním ľahnúť na posteľ. Nechcela som aby sa ma dotýkal aby ma začal bozkávať! Ja som nechcela byť jeho! Nechcela!!

Tá predstava mi bola tak nechutná, tak sa priečila mne, môjmu rozumu, mojej duši, môjmu srdcu, že som si to nikto nevie predstaviť.

Vydesene som otvorila oči, bolo to pomaly. Bála so, sa toho čo uvidím, bála som sa jeho tváre.
Uvidela som ju! Rovno pred sebou. Pozeral sa na mňa žiaducimi očami, vedela som z nič čítať ako z knihy. Vedela som na čo myslí čo sa mu práve teraz preháňa hlavou.
Sekane som sa nadýchla, ako keby som nekonečné hodiny plakala.
"Neboj sa Elisia." Povedal a potiahol ma k sebe. Nebránila som sa, bola som paralyzovaná jeho očami, tým ako sa na mňa pozeral.
Počula som ako sa za mnou zatvorili dvere, vravela som len čo spravím ten krok nebude návratu, už nie.
Triasla som sa, aj keď som nechcela. Chcela som byť silná! Musela som byť silná.
Je mojou povinnosťou aby som bola silná! No tak Elisia! Zvládneš to! Tie slová mi prebehli hlavou tak rýchlo že som si ani nestihla uvedomiť že som si ich niekedy pomyslela. Stratili sa v nenávratne a už neexistovala moja myseľ, len moje telo.
Stala som sa bytosťou ktorá nemá dušu, stala som sa ženou ktorá niekomu patrí. Ktorá je majetok človeka, ktorý od nej chce len aby varila a rodila mu deti. To bol teraz môj osud!
To bol osud dievčaťa ktoré si ako malé predstavovalo, že bude voľné ako vták a bude lietať v oblakoch. Aká som bola len hlúpa a naivná, neuvedomovala som si že sú to len predstavy ktoré sa rozplynú ako mračná po búrke.

Môj manžel sa ku mne naklonil. Naklonil sa ku mojim perám, nie však jemne. No dravo ako keby bol lev a ja malá korisť ktorá už má spočítané hodiny svojho života.
Na poslednú chvíľu som otočila hlavu a tak jeho pery dopadli na môj krk a nie na moje pery.
Vtedy mi napadlo, koľko žien predo mnou tak pobozkal...
Nechala som ho. Trpela som v jeho pevnom náručí a nechala som ho nech mi bozkáva krk. Snažila som sa nejako pripraviť na to že za chvíľku budem ležať na NAŠEJ posteli.
Keď sa mi ten obrázok prehnal hlavou. Keď som si pomyslela na to ako ma tento muž uvidí tak ako ma bohovia stvorili. Keď uvidí ako vyzerám bez šiat... Natiahlo ma a spriečila som sa.
Zacítil, že sa niečo stalo a uvoľnil zovretie v ktorom ma držal. Pozrel sa prekvapene na mňa. Nechápal čo sa deje.
Spýtavo sa na mňa pozrel. Prekonala som sa a prekonala som všetko čo bolo vo mne a pohladila som ho po tvári. Ruka sa mi však triasla a v očiach som mala strach. Pochopil to tak že som nervózna.
Nič to pre neho neznamenalo samozrejme, keď sa uistil, že nič vážne sa nedeje pokračoval v činnosti ktorú začal.
Cítila som že ma nadvihol zo zeme, keď že som bola taká malá a ľahká, aspoň oproti nemu, nemal s tým problém. Vedela som že za chvíľu to príde a že sa nevyhnem tomu čo sa mi má práve stať.
Snažila som sa nemyslieť snažila som sa fungovať bez toho aby som na to myslela. No nedalo sa na to nemyslieť nedalo sa!
Pocítila som že ma kladie na posteľ. Vedela som že toto je posledná možnosť! Vedela som že toto je posledná chvíľa kedy môžem niečo spraviť!
Aj keď som mala v hlave svoju rodinu, aj keď som stále myslela na to ako im tým uškodím. Ako poškodím ich meno, ako ich znemožním pred svetom, nemohla som ja som nemohla! Na to som bola až príliš voľná. Ja som nemohla takto žiť, radšej nech ma na mieste zabije, ako by som mala spraviť toto!
Mykla som sa, tak aby sa jeho pery nedotýkali môjho krku. Nechcela som ho už na sebe cítiť nechcela.

Vzpriečila som sa rukami a odtiahla som sa tak ako sa mi len dalo. Nebolo to ďaleko držal ma stále pevne aj keď ma už nebozkával.
Priečne som odvrátila tvár a snažila som sa z jeho objatia nejako vymaniť.
"Nie!" povedala som a zaprela som sa nohami o zem. Jediné čo bolo uspokojivé na tej situácií, je to že som mala dostatok sily aby pochopil že to také ľahké so mnou nebude. Začal so mnou bojovať, doslova.
Zrazu som ležala na posteli a všemožne som sa snažila nejako dostať od neho preč. No on mal takú veľkú silu! Ja som bola slabé malé dievča ktoré vlastne ani nevedelo čo robí.
"Nevzpieraj sa nemá to zmysel!" Zhúkol na mňa. Niečím takým ma ale nemohol odradiť. Nemohol! Ja som sa neprestala vzpierať. Kopala odtláčala ho od seba.
"Nie!" skríkla som zase a tento raz hlasnejšie, aj keď ma nikto nemohol počuť! Boli sme príliš hlboko v lese a v dome nikto nebol. Môj protestný krik nikto nepočul! Bola som v tom sama!
Zrazu ma chytil za ruku. Trafil len rukáv ako som ju potiahla smerom k sebe odtrhol mi ho. Ako keby to bol nejaký zoschnutý lístok na strome, nerobilo mu to žiadny problém. Zrazu som na sebe nemala rukáv.
"Nechaj!" Vykríkla som a pravdepodobne som to nemala robiť, pretože na to, na mojej tvári pristála jeho ruka. Tak silno ma ešte nikto neudrel. Dokonca ani otec keď som mu odvrávala. Bola to taká sila že ma hodilo o posteľ a na chvíľu som absolútne nič nevidela.
Odtiahol sa odo mňa, nevedela som kde je, nevedela som čo robí. Ale prestal ma držať a ja som prestala kopať.
Bolo ticho, ako keby mu práve dochádzalo čo to vlastne spravil. Ja som to ale vedela. Vedela som že mi z nosa tečie krv, že ma bolí celá pravá časť tváre, že nevládzem poriadne dýchať a to že za všetko môže len on! On môže za to čo sa mi teraz stalo a z veľkej časti aj ja.
Práve v tejto chvíli, keď som tak ležala na tej posteli a snažila som sa nepozerať na neho mi došlo do čoho som sa to pustila.
Tento muž ma udrel ani nie hodinu po našej svadbe, po tom ako sľúbil že ma bude chrániť, že sa o mňa bude starať. Udrel ma tak silno že ešte ani teraz nič nevidím.
Uvedomila som si že toto je prvá facka z celého radu ďalších. Vedela som že ak sa teraz prestanem brániť že prídu ďalšie a ak sa brániť budem, ešte dnes skončím opuchnutá zo zlomenou sánkou a rozbitým obočím.
Teraz už som nemala na výber. Môj osud nie je umrieť na smrť dobytá vlastným mužom! Taký osud si ja nezvolím! Radšej nech ma roztrhajú v lese divé zvery ako keby som tu sním mala stráviť ešte chvíľu sama.
"Tak už budeš poslúchať?" Opýtal sa drsne. Ten tón, tá veta ako keby ma naštartovala ako keby mi povedala: Utekaj ako len budeš vládať.

Točila som sa a kopla som plnou silou. Nevedela som kam nevedela som čo som mu spravila, vedela som len že som ho trafila a že ho to muselo bolieť pretože padol na zem.
Ešte stále omráčená a z veľkej časti dezorientovaná som vybehla z tej izby, von z toho domu.
Vybehla som preč do chladnej noci, ktorú osvetľoval len mesiac.
Bežala som cez les a prinútila som sa nemyslieť na to ako ma bolia bosé nohy od ihličia od konárov popadaných na zemi. Nemohla som myslieť na to ako ma bolí tvár, nemohla som myslieť na to ako zo mňa tečie krv. Myslela som na to že chcem byť preč! Že chcem by preč od neho že chcem odtiaľto naveky odísť a už sa sem nevrátiť!

Počula som že za mnou kričí aby som sa vrátila, počula som ako cez stromy preniká jeho hlas. Počula som svoje meno, počula som jeho kroky ktoré išli ku mne.
Utekala som ako o život bežala som ďalej, neohliadala som sa za seba, nepremýšľala kam sa vlastne dostanem. Len som bežala.
Jeho hlas bol každým mojim krokom ďalej odo mňa až sa napokon stratil úplne. Bol niekde preč v diaľke a ja som ho už nepočula. Nepočula som ani jeho kroky.

Konečne som mohla zastať a nadýchnuť sa.
No ako náhle som zastala podlomili sa mi nohy a padla som na zem.
Snažila som sa si napraviť odtrhnutý rukáv tak aby mi aspoň trochu zahaľoval nahé plece. Nepomohlo šaty boli úplne zničené.

Sadla som si pod korene stromu a rozplakala som sa.
Čo som to len spravila! Pomyslela som si. Pravé teraz som odsúdila svoju rodinu na zánik! Práve teraz som odsúdila seba na zánik. Kde ma teraz prímu? Nikde!

Ako náhle sa rozkríkne že som utiekla od svojho muža skončila som! Skončila moja rodina! Kto si bude chcieť vziať do rodiny mojich súrodencov? Kto bude chcieť od nás niečo kúpiť!
Čo pre Boha bude teraz moja rodina robiť! Čo budem robiť ja! Preboha čo budem robiť ja! Tu do okolia nesmiem ísť! Nemôžem hneď by ma odviedli späť k nemu! A tam sa ja nevrátim! Tam už nikdy neprídem! Nie! Pokiaľ bude žiť ten človek! Tak tam nikdy nevkročím! Nikdy!

Z oči sa mi hrnuli slzy! Plakala som nad tým čo sa mi stalo, nad tým čo ma teraz čaká! Ako dlho asi prežijem v takomto lese! Neviem vôbec kde som! Vôbec to tu nepoznám!

Navyše je taká zima! Nevedela som či sa mi trasú ruky od nervozity, od plaču, alebo od zimy.
Natiahla som sa a po svoj lem šiat a utrela som si tvár. Hlavne krv ktorú som cítila v ústach. Keď som si bola istá že mi už z nosa nič netečie postavila som sa na nohy.
Nemohla som tu ostať! Ak ma neprestal hľadať za chvíľu je tu! A ráno by ma tak tiež našiel! Až tak ďaleko som určite nezabehla! Aby som mohla prespať tu na tomto mieste!

Teraz som šla už pokojnejšie. Vlastne pravda je taká že ja som už nedokázala bežať. Moje pľúca by beh nezvládli a ani moje nohy by ma už neniesli.
Musela som ísť teda krokom, najrýchlejším však ako sa mi dalo. Snažila som sa stúpať na menej ostré veci. Bola som zvyknutá chodiť bosá, ale aj tak mi každý krok spôsoboval bolesť. Nohy ma boleli od toho po čom som chodila od toho že som vlastne chodila.
Musela som kráčať čoraz pomalšie, čoraz pomalšie som zdvíhala nohy a čoraz viac na mňa dopadala únava. Zatvárali sa mi oči, viečka som mala čoraz ťažšie.
Snažila som sa prekonať no už to nešlo, aj moja myseľ bola unavená. Už nevládala premýšľať nad tým čo treba robiť. Aj ona už vypovedala službu.

Zmorená tým čo sa mi stalo a tým aké to bude mať všetko následky, som sa z posledných síl ťahala po lese, nevedno kam som šla. Neviedol ma nejaký inštinkt len som šla a šla.
Zrazu som si uvedomila, že nekráčal po ihličí! Ani po listoch! Dokonca ani po tráve! Kráčala som po kameňoch. Po vlhkých kameňom.
Vystrela som hlavu a pozrela som sa pred sebou. Stála som asi desať korkov od rieky.
Na jej druhý breh nebolo problém dovidieť, problém mi však robila tá voda. Ona možno mohla vyzerať pokojne, no prúdy pod hladinou mohli byť silné. Nevidela so dokonca ani aká je hlboká, vedela som len že tam je a ak cez ňu prejdem budem na dnešný deň v bezpečí.

Pozrela som sa za seba. Neviem či sa mi to len zdalo, alebo to bola skutočnosť. No v lese som uvidela dve svetlá, ako keby od ohňa, aj keď boli pravdepodobne ďaleko odo mňa vydesila som sa.
Nesmie ma tu nájsť prejdem cez tú rieku a bude to v poriadku! Keď som už došla sem! Tam prejdem aj na opačný breh!
Nabrala som posledné zvyšky svojich síl a vybrala som sa do ľadovej vody. Hneď ako som do nej namočila nohy ma zatriaslo. Ako som postupovala ďalej bola tá voda hlbšia a hlbšia. Namočila mi šaty a dokonca aj vlasy. Keď som bola približne v strede voda mi siahala pod plecia tesne pod plecia.
No nebolo ju také ťažké prebrodiť ako som si myslela. Prúd nebol veľmi silný, rieka bola skutočne pokojná a ja som čo nevidieť bola na opačnej strane.
Neviem či je to ale výhra. Celá som sa chvela, od hlavy až po päty. Ruky a mi neovládateľne triasli. A čím viacej som sa snažila tým sa mi triasli viac.
Nevládala som sa udržať na nohách kolená ma nechceli niesť. Nohy ma nechceli niesť.
Ľahla som si na studené kamene. Špičky nôh mi ešte stále obmývala voda.
Celá som sa chvela, bola mi zima! Neskutočná zima.
Videla som svoj dych videla som svoje ruky ako sa trasú.
Položila som si hlavu na zem a zatvorila som oči. Vydychovala som a vdychovala som studený vzduch. Cítila som ako mi mrznú nohy. Ako nimi nedokážem ani len pohnúť. Ako sa mi zastavuje pomaly tep srdca.
Každý nádych bol ako keby som vdychovala malé ihličky ktoré ma bodali v pľúcach v krku...

"Elisia!" Začula som hlas toho chlapa. Tak že tie ohne sa mi nezdali! On za mnou skutočne ide! Nie to nemôže byť pravda! Nemôže to byť predsa pravda!
Zastonala som a stiahla som nohy z vody, nepochopím ako som nabrala silu postaviť sa no stalo sa. Postavila som sa na nohy. Tie sa mi však triasli, no vedela som že musím ísť ďalej , pretože všetko toto vyšlo navnivoč! Všetka táto bolesť by bola nanič! Všetko by to bolo na nič! Vbehla som do lesa. Nohy sa mi podlamovali, pod chvíľou som padala na zem. No bežala som, alebo aspoň rýchlo kráčala. Snažila som sa odtiaľ dostať čo najďalej.
No keď som raz padla už som sa nevládala znova postaviť na nohy. Neovládateľne som sa triasla.
Položila som si tvár do rúk. Keď som ich odtiahla zistila som že mám ruky celé od krvi. Tie pády spôsobili že som ich mala krásne poškriabané.
Vzdychla som si a potom som sa posadila. Triasla som sa a pozerala som sa na svoje ruky. Môj osud bol spečatený? Skutočne je to tak? Buď tu zomriem, tu a teraz, alebo ma nájde a odvlečie ma zase späť odkiaľ som ušla.

Vedela som čo so si vybrala. Spomenula som si: Radšej byť roztrhaná divou zverou ako s ním byť.
Neuvedomila som si že ma to bude čakať tak skoro. Stále som v sebe mala plamienok nádeje, ktorý mi vravel že sa to tak nemusí stať! Že sa dostanem preč a začnem žiť iný život taký aký chcem ja.
Škoda že sa nikdy nedočkám takého života.
V tú chvíľu som sa zmierila s tým že zomriem. Teraz, túto noc v tomto lese. Mala som na sebe mokré šaty bola mi zima, nemala som sa ako ohriať, nevydávala som žiadne teplo.
Nadýchla som sa ako keby to bolo posledný krát.
No keď to tak teraz vezmem bol to môj posledný nádych.
Odovzdane som si chcela ľahnúť na zem a zomrieť, no niekto pre mňa pripravil inú cestu.
Cítila som, že ma niekto schmatol. Vtedy som však nevedela či sa mi to zdá, alebo to bolo naozaj.
Myslela som si že je to môj muž. No nevládala som sa nejako vzpriečiť. Nevládala som protestovať, alebo sa brániť.
Zacítila som ako keby ma niekto prebodol. Niečím čo horí a ono mi to teraz vypaľovalo moje vnútro. Cítila som ako mňa uniká posledný kus energie.
Vtedy sa mi otvorila cesta do nového života. Života o ktorom som ani len nevedela že existuje. Otvorila sa mi dokorán. Nemala som na výber vkročila som do novej budúcnosti a bolo to to najlepšie čo sa mi mohlo kedy v živote stať.











 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama