3. Kapitola

14. dubna 2014 v 9:46 | Kelly145 |  Vôňa krvi


3.Kapitola



Viečka som mala strašne ťažké. Ak keby mi na ne niekto položil závažie. Nedalo sa mi dýchať! Ako keby som bola uzavretá v nejakej nádobe ktorá na mňa tlačila a chcela ma zaryť pod čiernu zem. Nevedela som sa hýbať nevedela som dýchať nevedela som sa pozerať.
Nevedela? Alebo nedokázala. Cítila som sa taká slabá ako keby som celé dni len robila, vláčila ťažko vedra z vodou po horách. Možno sa to stalo, možno to všetko bol len zlý sen a ja, keď tie oči otvorím zobudím sa s mojou sestrou v posteli. Chcela som, ale moje telo to nezvládlo a ja som opäť upadla do hlbokého spánku.

Prichádzala som k sebe, začala som si uvedomovať veci, ktoré sú okolo mňa, aj bez toho by som otvorila oči. Ležala som na niečom čo mi pripomínalo seno, ale bolo to mäkké a krásne to voňalo.
Bála som sa toho, že som sa vrátila presne na to miesto odkiaľ sa mi podarilo utiecť. Nechcela som otvoriť oči u uvidieť JEHO tvár.
Nadýchla som sa, už to šlo lepšie ako pred tým. Nemala som pocit, že mi niekto tlačí na hrudník a nedovolí mi sa nadýchnuť. Len že tento pocit vystriedava pálčivá bolesť, ako keby som mala v pľúcach žiletky ktoré ma pichali pri každom nádychu. Bolo to strašné! Ešte horšie ako to čo bolo pred tým!
Sťažka som vydýchla a zrazu, zrazu to bolo preč. Ako keby som to svojou mysľou odohnala niekam preč. Mohla som pokojne dýchať mohla som otvoriť oči. Už neboli také ťažké ako pred tým.
Pomaly som otvorila jedno a potom druhé oko.
Pozerala som sa rovno von oknom. Hneď po tom ako si moje oči zvykli na to že sú otvorené a dokázali rozoznať nejaké tvary, zistila som že nie som v lese. Začula som vodu, tak blízko ako keby som vedľa nej ležala. Počula som ju jasne a zreteľne, bol to potok. Burácal ako o dušu a v mojich ušiach to znelo strašne ohlušujúco. Nič som cez to nepočula, teda aspoň som si myslela že cez to nič nepočujem.
Pomaly som zaklipkala očami a otočila som sa na chrbát.
Uvidela som strop z dreva, na tráme presne nad mojou hlavou boli povešané rôzne bylinky, ktoré krásne voňali. V ten moment sa mi uľavilo, pochopila som, že určite nie som na tom hroznom mieste. Vedomie toho, že sa o mňa postarali a uložili ma do postele ma upokojilo ešte viac. Znamená to teda, že tí, ktorým dom patrí by nemali byť moji nepriatelia.

Zaťala som dych a pomaly som sa prevalila na bok. Oproti mne bola pahreba v ktorej blkotal oheň. Nad ním bol zavesený hrniec v ktorom niečo pekne bublalo a vôňu toho jedla som cítila až ku mojej posteli.
Bola to len jedna izba. Oproti posteli na ktorej som ležala bola ďalšia pre dvoch. Nejaký stôl niečo na ukladanie zásob. Nič viacej tu nebolo, skromne vybavená miestnosť.
určite to nebola bohatá rodina. Neboli tam žiadne kožušiny. Vedľa pahreby boli naukladané drevá, avšak všade dookola po stenách boli povešané bylinky od výmyslu sveta. Niektoré z nich som vedela identifikovať iné zas nie.

Rukami som si prešla po vlasoch. Ruku som mala tak ťažkú ž mi na hlavu padla. Prišla som na to, e ma hlava bolí, nie pretože by som sa do nej udrela. Išlo to z priameho stredu silná bolesť, ktorá mi bránila sa dokonca posadiť.
Nadýchla som sa a vydýchla, zase nadýchla a zase vydýchla, takto sa to opakovalo nespočetne veľa krát. Oheň praskal a ja som sa snažila uvoľniť svoje telo a upokojiť myseľ. Snažila som sa samú seba presvedčiť, že žiadne nebezpečenstvo mi už nehrozí.
Bolesť ustupovala a mne sa začali objavovať otázky. Čo tu robím? Ako som sa sem dostala? Kto ma sem priviedol? Prečo?
Nevedela som, či to čo sa včera stalo, sa skutočne odohralo. Skutočne som tak veľa utekala, skutočne som sa brodila riekou a skutočne ma niečo napadlo? Bolo to tak neskutočne... avšak bolesť ktorú som cítila po celom svojom tele bola pravá a veľmi skutočná.
"Si hore!" Začula som príjemný hlas. Znel ako keby na mňa prehovorila moja stará mama. Jej hlas som mala vždy veľmi rada, bol mäkký a veľmi vľúdny presne tak ako tento.
Pozrela som sa tým smerom odkiaľ ten hlas vyšiel.
Žena, ktorá sa na mňa usmievala mala šedivé vlasy ktoré boli spletené do silného dlhého vrkoča. Tvár mala pretkanú vráskami. Mala milé oči, ktoré si ma z láskou prezerali. Bola nízka a trochu zavalitá. Okolo pliec mala vyšívanú šatku. Mala na nej vyšité kvety, toľkými farbami. Nikdy som tak krásnu prácu nevidela. V rukách držala nejaké kvety. Všimla som si že mala veľa náramkov vyrobených z veľmi jemnej kože.

"Už som sa bála že sa nepreberieš." Povedala a podišla ku mne. Prezrela si moju tvár "Keď si prišla bola si bledá, teraz to však nie je o nič lepšie." Zasmiala sa. Položila mi ruku na čelo. Trochu našpúlila pery. Potom prešla ku mojim rukám a jemne ma pohladila. "Neboj sa bude to dobré." Povedala mi.
Pomalým krokom prešla ku pahrebe a premiešala to veľmi dobre voňajúce jedlo, ktoré bolo v hrnci. Pomaly si priložila varechu k ústam a ochutnala. "Už to bude." Povedala si skôr sama pre seba a odsunula hrniec od priameho ohňa.
Potom prešla ku mne a pomohla sa posadila na okraj postele pri mojich nohách.
"Čo sa mi stalo?" Vysúkala som zo seba.
"To mi prosím povedz ty. Môj vnuk ťa sem priviedol. Bola si celá od krvi, premrznutá úplne na kosť. Našiel ťa pri útesoch, dole pri mori. Vyzerala si ako keby si z nich spadla" Vyvalila som oči. Pri útesoch? More? Ja? Ako som sa dostala k moru, však ja som žila dni cesty od mora. To nie je predsa možné, aby som toľko ubehla sama za tak krátku dobu. To predsa nie je možne.
Užasnuto som vydýchla a pozrela som sa na tú starú pani.
"Dúfam, že ti nevadí, že som ťa prezliekla. Bola si celá špinavá od blata a krvi." Povedala mi trochu ustrašene. "Avšak určite nie od tvojej, nemala si ani len jednu malú ranku, až na tú malú odreninu na tvojej ruke, ale to bol len skutočne malý škrabanček, ako keby sa ti tam zaryl nejaký kamienok." Pohladila ma po nohe. "Dúfam, že sa cítiš dobre." Vydýchla som a prikývla
Neverila som tomu, však veď som predsa utekala cez les, pamätám si ako som veľa krát padla na zem, ako mi tiekla krv z nôh a rúk, viem že sa to stalo. Tak ako je možné to že moje ruky sú dokonale hladké a jemné? Neverila som vlastným očiam keď som si prezerala svoje prsty. Neverila som tomu že je možné to čo mi tá žena vraví, ale mala pravdu, na mojej dlani nebolo ani známky po akomkoľvek náraze.
"Ako sa voláš moja zlatá?" Opýtala sa ma stará pani. Trvalo mi trochu dlhšie dokým som odtrhla svoje oči od svojich rúk, bola som skutočne v šoku z toho čo som videla. Nadýchla som sa a potom som potichu vyslovila svoje meno "Elesia."
"Zvláštne meno, ale veľmi krásne." Jej úsmev bol upokojujúci. "Dokážeš sa posadiť?" opýtala sa ma postavila sa ku mojej posteli. Natiahla ku mne ruku aby som sa o ňu mohla oprieť. "Len pomaly." Povedala mi.
Poslúchla som ju. Pomaly som sa začala zdvíhať kúsok po kúsku. Keď som dosiahla vrcholu zo stredu hlavy mi vyrazila prudká elektrizujúca bolesť, ktorá mi prebehla celým mojim telom. Cítila som ako ma jej ruka zovrela pevnejšie.
Bolesť trvala len chvíľku a potom bola preč, úplne celá. Z úľavou som si vydýchla. "Tak moja zlatá, určite sa teraz musíš najesť." Povedala mi a prešla zas ku jedlu. Vzala o ruky misku a pomaly do nej nabrala voňavú polievku.
"Ako dlho som už tu?" Opýtala som sa.
"No u nás si tri dni Elesia, no nedovolím si odhadnúť koľko si bola na tých útesoch." Kývla som hlavou a potom som sa pomaly postavila na nohy. Prekvapivo nespôsobilo to žiadnu nežiaducu reakciu môjho tela. Nič ma nebolelo, dokonca som si pripadala tak neuveriteľne ľahká, ako keby som sa znášala.
"Musíš byť určite veľmi hladná! Veľa som toho do teba nedostala." Kupodivu neuvedomovala som si žiaden hlad. Ani keď som cítila tú vôňu a uvedomila som si to až teraz. Na druhej strane som cítila veľmi veľký smäd. Cítila som ako mám vyprahnuté v krku. Prešla som si jazykom po vnútorne strane zubov.
"Mohla by som dostať najprv trochu vody?" Opýtala som sa.
"Samozrejme!" Povedala a okamžite mi podávala drevený pohár z vodou. Najprv ma pálila v krku, ale potom, potom sa mi veľmi uľavilo. Ako keď vodu vyprahnutú slnkom zrazu zavlaží blahodarný dážď.
Ale aj napriek tomu, že už som necítila bolesť z vnútra ten zvláštny, pocit, ani nie hladu ani nie smädu vo mne ostal. Cítila som v sebe, niečo zvláštne, niečo čo som pred tým nezažila. Mala som pocit, že by som potrebovala vypiť celú rieku aby som ten smäd zahnala.
Pozrela som sa na polievku, ktorá ležala na stole. Zrazu som si uvedomila, že aj keď je jej vôňa veľmi očarujúca, nie je to to po čom moje telo túži. Aj keď som si uvedomovala, že jedlo som v ústach nemala už veľmi dlhú dobu, nechcela som sa natiahnuť a vypiť ju, nechcela som uľaviť svojmu vnútru. Bolo to niečo iné čo moje telo potrebovalo a ja som nevedela prísť na to čo je to.
Polievku som zjedla, ale neprinieslo mi to ani to najmenšie uspokojenie, necítila som žiadnu väčšiu úľavu. Len mierne uvoľnenie, ktoré netrval dlho.
"Mohla by som sa na pár minút prejsť?" Opýtala som sa.
"Och... áno samozrejme. Mohla by si mi doniesť vodu z potoka, tu neďaleko." Povedala mi a podala mi do rúk drevený kýbeľ. Ochotne som ho chytila a vyšla som z chatrče.
Bola som prekvapená, moje telo bolo zrazu tak ľahké, ako keby ani nekráčalo po zemi a vznášalo sa. Pred pár chvíľami som nedokázala ani zdvihnúť hlavu z mojej postele a teraz? Mám pocit ako keby som plávala pomedzi stromy.
Rieku som počula silnejšie a silnejšie, ale ani raz sa mi nezdalo že by som sa k nej o niečo priblížila. Nevidela som ju cez stromy len som ju jasne počula v ušiach.
Chvíľami som sa cítila ako keby som sa ani nepohybovala, ako keby som prešľapovala na mieste.

Les okolo mňa bol krásny, stromy boli zelené a svetlo slnka cez ne prenikalo na zem a vyváralo obrazce pod nimi.
K rieke som došla po hodnej chvíli. Bola neveľká a v korytom pretekala krásne čistá priehľadná voda. Mohla som vidieť až na jej samé dno.

Našla som si na jej brehu tú najpokojnejšiu časť a potom som sa pozrela na jej hladinu. Pomaly som sa k nej naklonila a jemne som sa jej dotkla prstom. Čakala som, že bude studená, až ľadová, ale nebolo to tak.
Odtiahla som ruku a pozrela som sa na svoj prst. Až teraz som si uvedomila aká je pokožka svetlá, až biela, skutočne. Bola biela a jemná, nebolo na nej vidno absolútne nič, bola iná ako keď som ju videla naposledy.
Zo zvedavosti som ruku do vody ponorila takmer po lakeť, čakala som čo sa stane, vedela som, že keď som toto spravila doma pri jazere moja ruka jasne sčervenala, zo sestrou sme sa hrávali kto vydrží držať ruku v chladnej vode čo najdlhšie, ale aj napriek, tomu že som skoro vždy vyhrala, teraz som sa nemusela snažiť.
Viem veľmi dobre čo som mala čakať, ale nestalo sa tak, keď som ruku z vody vytiahla bola rovnakej farby ako keď som ju tam vložila, nezčervenala.
Pozrela som sa okolo seba. Pomaly som sa vyzliekla z mojich šiat a položila som ich na veľký balvan. Najprv som do vody ponorila len svoje nohy, ale potom som sa odvážila ponoriť aj svoje telo, celé.
Voda na mieste, ktoré som si vybrala bola hlboká takmer po moje plecia. Bola som v nej ponorená celá.
Vedela som, že má byť studená, že mi má byť zima, ale ono nebola. Necítila som ani chlad ani teplo. Cítila som len dotyk vody na mojej pokožke keď som rukami prešla po jej hladine.
Bolo to neuveriteľné, úžasné a zároveň desivé.

Rozhodla som sa urobiť ešte jednu vec, ponorila som sa do vody celá. Zatvorila som oči. Rukou som sa držala kameňa na kraji aby ma prúd náhodou neodniesol.
Zrazu som sa zarazila, nemala som vôbec potrebu dýchať. Bola som pod tou vodou, nedýchala som a ani som nemusela. Moje telo to nepotrebovalo.
A za druhé necítila som si srdce- ako dieťa som milovala sa ponoriť do jazera pod vodu lebo keď som sa zamyslela počula som si vlastné srdce, ale teraz? Nepočula som absolútne nič, nepotrebovala som dýchať a nepočula som svoje srdce.

Vydesene som vyskočila z vody nad hladinu a nadýchla som sa. Rýchlo som sa chytila kameňa a vytiahla som sa naň ku mojim šatám. Vydesene som sa prehliadala, hľadala som jazvy ktoré som mala z detstva, jazvu z toho, keď som spadla ako malá. Od toho ako ma sestra s bratom naháňali a ja som zakopla o kameň.
Hľadala som jazvy všade kde som si ich pamätala a z hrôzou som zistila, že sú všetky preč.
Všetko je preč, môj dych, moje jazvy a moje srdce. Je to mŕtve! Ale ja žijem? Ako je to možné?






 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama