4. Kapitola

16. dubna 2014 v 3:13 | Kelly145 |  Vôňa krvi

4. Kapitola



Kráčala som lesom domov. Neverila som stále tomu na čo som prišla, neverila som tomu že je to vôbec možné, však veď ja kráčam a žijem, ako keby všetko fungovalo tak ako malo, ako je možné že proste... mi nebije srdce.
Vedela som, že sama na to neprídem, že potrebujem pomoc, potrebujem nájsť toho, alebo to čo mi to spôsobilo. Nevedela som ako to spraviť, ani som nevedela kde mám začať, ale musím. Len tak sa dozviem ako to vrátiť spať, ak to vôbec je možné.

Mohla som odísť hneď, ale nedalo sa. Musela so sa vrátiť, aspoň na jeden deň, musela som ísť za tými dobrými ľuďmi, ktorý ma zachránili, teda ktorý sa o mňa zaujímali bez toho aby vedeli kto som. Priviedli ma do svojho domu a postarali sa o mňa. Musela som im za to poďakovať, aspoň tak že im donesiem naplnený kýbeľ s vodou.
Kráčala som miestu odkiaľ som prišla a uvedomila som si ďalšie veci, ktoré som pred tým nezaznamenala. Zrazu, neviem ako sa to stalo, so cítila všetko, všetko okolo. Cítila som vôňu stromov, živice, ktorá v nich pretekala, lístia padnutého na zemi a mnoho ďalších vecí.
Videla som lístky, ich žilky a chĺpky.
Počula som milión zvukov, počula som keď sa niečo pohlo, hoci to bol len malý a zanedbateľný pohyb, ale ja som ho počula. Zreteľne, ako keby sa to dialo pri mojom uchu, bolo to na zbláznenie.
Ako som postupovala bližšie a bližšie ku chatrči, počula som hlasy, jeden bol ženský a ten druhý bol mužský. Rozprávali sa veľmi zvláštnym jazykom, ktorý som nikdy nepočula. Znel trochu zvláštne, ale zároveň veľmi znelo, skôr ako keby si pre seba spievali, ako sa rozprávali.

"A už si späť!" Vyhlásila starká keď ma zbadala vo dverách chatrče. "Už sme sa báli že si od nás odišla, keď si bola tak dlho preč." Povedala. Prešla som pomaly ku nej a položila som jej kýbeľ z vodou vedľa jej pahreby.
Potom som sa ešte raz pozrela na deduška ktorý stál na okraji jeho postele. Bol milý, tak ako jeho manželka.
Ako sa to moja voláš?" Opýtal sa ma
"Elesia." Opovedala som mu rýchlo. Pomaly som prešla ku stolu a sadla som si na jednu zo stoličiek ktoré okolo neho boli. Nervózne som zaklepala nohou o zem.
"Moje meno je Nelias." Povedal a sadol si na stoličku, ktorá stála trochu ďalej. Sadol si tak aby na mňa dobre videl. V jeho pohľade bolo niečo zvláštne. Skúmal ma, ako keby som bola nejaký tvor ktorého nikdy pred tým v celom svojom živote, ktorý bol určite veľmi dlhý, ešte nevidel. "A moja žena je Selone." Povedal. Až v ten moment, som si vlastne uvedomila, že jej meno som dovtedy nevedela. Zvláštne...
"A odkiaľ si?" Opýtal sa ma Nelias. Opäť som jeho pozornosť sústredila na neho.
"Zo severu." To bolo jediné, čo som o svojom domove vlastne vedela. Neexistovali predsa mapy, ľudia žili tam kde sa narodili a tiež tam aj zomreli, väčšinou. Tak to bolo aj so mnou. To že som zo severu som vedela, len pretože som to počula vravievať môjho otca. Často tak karhal mojich bratov keď niečo spravili: My ľudia zo severu sa nikdy nebojíme.... Taktiež keď u nás boli kupci, ktorý priniesli všelijaké sladkosti a stužky a látky, vravievali že my, Severani sme zvláštny národ.
"Och môj ty bože!" Zhíkla prekvapene Selone a vyvalila na mňa oči. "Odkiaľ že si?" Opýtala sa ma neveriaco. Zopakovala som jej svoje slová a potom som sa na nich nechápavo pozrela. Obaja pôsobili veľmi prekvapene.

"Moja milá a ako si sa dostala odtiaľ sem! Veď to je neskutočne ďaleko!" Povedala mi neveriaco a ukradomky sa pozrela na svojho manžela. Tým mi bola zodpovedaná otázka. Áno som neuveriteľne ďaleko a určite nie je možné, aby som tú vzdialenosť prešla za jednu jedinú noc.

"Utiekla som." Odpovedala som jej stroho. Videla som jej veľmi znepokojený pohľad. Videla som ako sa s obavami pozrela na svojho manžela a vedela som, že sa určite boja toho čo som zač.
"Ale neviem ako som sa sem dostala, ako som dokázala prejsť až sem." Pokračovala som, bez toho aby som reagovala na to, ako sa na mňa obaja pozerajú.
nepáčilo sa mi to čo si o omne myslia. Ale nechcela som im dať odpovede na všetko, popri tom čo som sa za posledných pár hodín o sebe dozvedela, asi to pre ich bezpečnosť bude tá najlepšia vec. "Pamätám si, že som šla lesom a zrazu som bola tu." Dokončila som myšlienku a pozrela som sa na pohár čistej vody predo mnou.
Opäť sa na seba znepokojene pozreli.
"Ja som nikomu neublížila." Povedala som potichu. "Ja...." Nadýchla som sa "Vydali ma a ja som si povedala že radšej umriem ako by som s tým mužom mala prežiť zvyšok svojho života." Dokončila som a pozrela som sa na Neliasa. Aj keď to na sebe určite nechcel dať znať videla som na ňom že sa mu uľavilo. Nezazlievala som mu to, aj ja by som sa veľmi bála, ak by som vo svojom dome, ma niekoho ako som ja.
"A kam máš namierené teraz?" Opýtal sa ma. V jeho hlase boli obavy. Salone sa na neho pozrela a zamračila sa. "No tak neviháňaj ju!" Zahriakla ho a udrela ho lyžicou po pleci. Nelias sa len zasmial a pozrel sa na mňa. Pred tým než čokoľvek stačil povedať vyhŕkla som. "Nebojte sa ja tu neostanem, to určite nie, nechcem vám byť na obťiaž. Som vám veľmi vďačná za to všetko čo ste pre mňa spravili, skutočne, ale je načase aby som šla a stratila sa nadobro, rada by som šla niekde kde je viac ľudí."
"Ale ty nie si na obtiaž!" povedala Salone a pozrela sa na mňa s tým jej žiarivým úsmevom.
"No tvoja cesta teda nebude veľmi dlhá. Tu neďaleko od nás je mesto, nie je veľké, ale skoro každý deň tam chodíme na trh a predávame to čo si tu vypestujeme, alebo vyrobíme. Tiež tam chodíme nakúpiť." Povedala a sadla si vedľa jej manžela. Položila mu ruku na tú jeho a stlačila mu ju.
"Potom sa môžeš dostať aj do väčších miest." Povedal a pozrel sa na jeho ženu.
"Ale nemusíš, ver že nám nebude vadiť ak tu ostaneš." Povedala mi Salone a naklonila milo hlavu na stranu zo širokým úsmevom na perách.
"No ale to určite nie." Povedala som. "Ja som vám skutočne za všetko vďačná, ale musím pokračovať vo svojej ceste." Povedala som. Nelias sa očividne upokojil. Usmiala som sa na neho a potom som sa radšej sústredila na svoj pohár vody predo mnou. On totiž to vyzeral veľmi prísne, ako keby ma čo najrýchlejšie chcel vyhnať z jeho domu. Čomu skutočne rozumiem.
"No tak zhodou okolností tam ideme zajtra skoro, veľmi skoro ráno, tak že by si sa mala na to skutočne pripraviť a ešte sa ísť trochu prespať."


***
Ako Selone povedala, ráno sme skutočne skoro vstávali, ešte ani slnko poriadne nevyšlo a ja som sa už chystala na cestu. Prekvapovalo ma, že som vôbec nebola unavená, necítila som ani únavu, ani potrebu ďalšieho spánku.
Bola som oddýchnutá a pri tom som spala skutočne veľmi málo.
Rozlúčila som sa s Neliasom, samozrejme žiadny srdcervúci rozchod to nebol. Vala som si len to čo som mala na sebe, šaty ktoré mi dali a niečo na pitie. Nechcela som ich oberať o ďalšie veci, mala som pocit že aj tak som im toho vzala až príliš. Na Neliasovi bolo jasne vidno, že je rád, že odchádzam.
Aj keď Selone vravela, že dedina, alebo tá osada, je blízko trvalo nám dlho dokým sme tam prišli.
Salome prešľapovala z jednej nohy na druhú. Bola pomalá, ale nevadilo mi to.

Kráčala som pomaly vedľa nej, držala som v ruke tašku, ktorú mi dala. Pomalá chôdza ma nútila premýšľať. Stále som sa nejako snažila nájsť svoje nebijúce srdce, svoj dych ktorý som nepotrebovala a tiahu svojho tela ktorú som už necítila. Necítila som že by ma boleli nohy, ani ruky. Bola som ľahká a bezbolestná. Vlastne som predstavovala presne to po čom ľudia túžia. Nemusela som jesť piť a ani spať, ako to vyzeralo. Okrem toho pálenia v krku, ktoré som mala čím ďalej tým viac vyschnuté som nič necítila.
Bola som vydesená, tak moc.
Prešli sme cez kopec a uvidela som dedinu. Videla som jej stred kde bol trh, okolo neho domy. Medzi tým mnoho pobehujúcich ľudí a okolo krásne polia s obilím.
Nadýchla som sa... nemohla som ísť ďalej. Nechcela som ostať v blízkosti ľudí, nie dokým neprídem na to čo teraz som, dokým neprídem na to ako uhasiť môj smäd.

"Selone." Oslovila som svoju záchrankyňu a zastala som ju tým že som jej položila ruku na jej plece. Nechcela som ju dlhšie zdržovať, a ani seba. "Je načase aby sme sa rozlúčili!" Povedala som a usmiala som sa na ňu.
"Och." Prehovorila Selone prekvapene, dala si dole jednu z tašiek ktoré mala prevesené cez plece, bola z kože, z krásnej brúsenej kože. "Manželovi som povedala, že v nej mam bylinky, ale klamala som! Nebol by nadšený keby zistil že som ti dala nejaké jedlo. Máš tam aj nejaké oblečenie, keby ti bola veľmi zima! Dala som tam šatku! Veľmi dobre hreje! Aspoň tak aby si nezmrzla! Jedla tam veľa nemáš, všimol by si kebyže ho vezmem veľa! A dala som ti tam nejaké peniaze! Aby si si mohla niečo kúpiť keď budeš potrebovať!" Vyhlásila Selone. Ani som nestihla protestovať dala mi do ruky tašku a potom okamžite odstúpila, aby mi dala najavo že nech sa ani nepokúsim to vracať, pretože sa na mňa nahnevá.
"Ďakujem!" Povedala som jej vďačne a potom som ju objala, ona mňa tiež.
"Nech ťa Enris na tvojich cestách opatruje!" Zašepkala mi do ucha. Potľapkala ma na chrbte. Potom si vzala tašku, ktorú som niesla ja a pomaly pokračovala ďalej po ceste.

Stála som na ceste a pozerala som sa ako sa odo mňa Selone pomaly vzďaľuj.
Potom som sa otočila smerom k lúke, videla som ako v diaľke, je preťatá nejakou cestou. Rozhodla som sa že dostať sa na ňu bude asi to najvhodnejšie čo môžem teraz spraviť.

No mala som v sebe toľko zvedavosti. Aj keď som nechcela ísť do tej dediny, nemohla som si nejako pomôcť, mala som pocit, veľmi silný vnútorný pocit že tam musím ísť.
Pri každom nádychu som cítila viac a viac vôní, ktoré ma veľmi lákali, vedela som presne odkiaľ prichádzajú a nemohla som len tak odkráčať preč. Nemohla som ovládnuť svoje nohy, proste ma viedli samé k tomu tajomnému miestu.
Nikdy som nevidela toľko domov a ľudí pokope, pochádzala som z kraja kde dediny mali maximálne 6 domov a v nich rodiny.

Išla som po kraji ulice, tak som sa vyhla všetkým nárazom do ľudí a podobne, navyše tam nebolo toľko rozšliapaného blata ako v strede cesty.
Opatrne som stúpala a pozorovala pri tom všetko to čo je okolo mňa. Zrazu som videla toľko nových tvári, ktoré som videla prvý a aj posledný krát v živote.
Všetci niekam šli, alebo sa rozprávali, alebo si hundrali sami sebe popod nos.
Nevnímala som ich rozhovory, čo neznamená že som ich všetky nepočula! Keď som bola na mieste kde sa stále niečo niekde dialo, bolo to znervózňujúce! Až príliš veľký hluk ! Hoci prekvapivo jednoducho som ho dokázala ignorovať.

Sústreďovala som sa len na to na čo som chcela, na nič iné.
Prechádzala som ulicou až som došla na trhovisko. Prišla som len na kraj, nechcela som opäť stretnúť Selone, keď že sme sa už rozlúčili. Možnože tam ani nebola, možno šla predávať tie bylinky niekde inde, neviem, ale aj tak.... Zdržala som sa len pri prvých dvoch stánkoch. V jednom boli nejaké zvláštne fľaštičky. Nevedela som prečítať čo je na nich, nie že by som čítať nevedela, ale nedokázala som prelúštiť to zvláštne písmo.
V druhom stánku boli šperky! Toľko zlata som nikdy pokope nevidela! Bolo to nádherné! Ešte k tomu tak dokonale svietilo slnko, že sa nádherne leskli. Nevedela som od nich odtrhnúť oči.
"Pekný deň mladá slečna!" Oslovil ma muž ktorý tie šperky predával. Strhla som sa, vydesil ma! Pozrela som sa na neho, bol to nechutný chlap! Mal zavalité brucho a vyzeral strašne prísne a majetnícky, ako ja som boh a vy ste krysy, ale keď chcete, pomocou mojich šperkov sa ku mne môžete priblížiť.
"Pekný deň!" Pozdravila som ho, snažiac sa nedať najavo to aký mi je nepríjemný!
"Čo by ste si chceli vybrať?" Opýtal sa ma.
"Len si prezerám!" Povedala som hneď! Nemala som peniaze ani na jeden z tých šperkov, ani na ten najmenší!
"Ale to hádam nie! Na tom vašom krásnom krku by sa určite vynímal napríklad tento náhrdelník!" Ukázal tučným prstom na jeden z náhrdelníkov ktorý mal. Samozrejme bol nádherný! Ale ja som si ho nemohla dovoliť.
"Nie!" Povedala som hneď, ale on sa nedal odbiť! "Tak aspoň toto krásne zrkadlo, nech sa môžete obdivovať každý deň!" Vyhlásila a hneď mi nadstavil zrkadlo. No teraz som neodolala! Chcela som sa pozrieť ako vyzerám! Moje vlasy sa zmenili! Tak že sa na mne muselo zmeniť aj niečo ďalšie nie?
Vzala som do rúk zrkadlo a zadívala som sa na seba.
Šokovane som vzdýchla vzduch do svojich pľúc. Nevedela som uveriť vlastným očiam. Moje vlasy vyzerali tak zvláštne, boli tmavo hnedé a zvlnené, nikdy som ich nemala tak lesklé a krásne ako teraz. A moje oči... oči mali jasne zelenú farbu, ako tráva ktorá len teraz vyrástla. Bolo to až neprirodzené.


Pery mi takmer nebolo vidno, boli bledé! Ale krásne plné a pôsobili vážne zvodne. Aj ja som bola bledá! Ako čerstvo napadnutý sneh! Nemala som na sebe ani len jednu jedinú vrásku! Ani jednu malinkú vrásku, ani pod očami, ani pri perách od úsmevu! Nič vyzerala som ako keby mi niekto vyrovnal kožu! Bola som dokonalá! Takto som si predstavovala nejakú bohyňu! Presne tak ako som vyzerala ja!

Nezmenili sa mi len vlasy a tvár! Zmenilo sa mi celé telo! Dokonca aj jeho potreby! Všetko! Dozviem sa niekedy čo sa so mnou stalo?
"Tak čo kúpite to mladá slečna?" Opýtal sa ma ešte raz ten chlap. Položila som zrkadlo naspäť a pozrela som sa na neho. "Nie, ale ďakujem." Povedala som a hneď som šla preč! Nechcela som sa s ním už baviť a tak som utekala, nenápadne samozrejme, preč z trhoviska.
Neviem či sa to začalo diať len teraz, alebo som si to dovtedy len nevšimla, ale keď som prechádzala ulicami, všetci sa na mňa pozerali, ako keby som bola nejakým votrelcom, čo im vpadol do mesta.
Bolo to nepríjemne. Ženy hľadeli závistlivo a muži žiaduco! Už som nebola zvedavá na to ako to tam vyzerá! Chcela som byť zase sama! Preč od nich!

Selone mala skutočne veľmi zlý odhad!
Ak cesta odtiaľ do mesta trvá krátko! Tak sa na mieste premením na sliepku!
Kráčala som po ceste, tak ako mi povedali. Očakávala som že cieľ dosiahnem za chvíľku! No čím ďalej som kráčala tým ďalej to bolo horšie!
Slnko zapadalo ako si rýchlejšie ako po iné dni! Alebo to bolo tým, že sa tak strašne rýchlo zatiahlo? Ani som si to neuvedomila a bola tma, alebo aspoň šero, teda mne sa tak zdalo.
Kráčala som a kráčala po ceste a nikdy nikoho.
Bola som tam sama, ako kôl v plote.
Nikde nič, dokonca ani vtáci! Len niekde nejaký kopček aj to porastený trávou.
Kráčala som po kraji cesty stále ďalej aj ďalej.
Prekvapovalo ma to, že aj napriek tomu že tak dlho kráčam, nie som vôbec vyčerpaná! Len stále veľmi smädná! Nepomohlo mi ani napitie sa vody, čo som mala zo sebou! Nepomohlo mi nič!
Stále som cítila ten smäd!
Vlastne jediné čo sa popri mojom chodení menilo, bol ten smäd. Niekedy bol menej intenzívny, inokedy zase až tak že som musela zastať a chvíľu to predychávať. Niekedy mi vypaľoval vnútro, inokedy som ho necítila skoro vôbec.
Bolo to zvláštne! Až neskutočné.
Nakoniec sa slnko stratilo úplne, neboli za tým len mraky. Slnko zašlo a ďalší deň sa skončil, ako keby ani nebol. Všetko sa mi zdalo neskutočné! Nie len to čo sa teraz dialo so mnou, ale aj to čo sa udialo pred tým. Ako keby som svoj život prežila a teraz sa mi len vracal v krátkych spomienkach. Nebolo to mu ani len pár týždňov a mne sa to všetko zdalo, ako keby sa všetko udialo pred mnohými rokmi.
Keď som kráčala po tom blate, snažila som sa rozpomenúť si na niektoré veci, ale mnoho krát sa mi to nepodarilo, ako keby tá časť mojej mysle bola zablokovaná a ja som sa do nej nemohla dostať, ani keď som sa snažila ako som len dokázala, ako keby boli preč a nikdy sa nestali.

Kráčala som pomalšie, zabalená v jednom zo šálov, ktoré mi dala Salone. Aj keď mi nebola zima, mala som pocit že ma nikto nevidí.
Musela som si nikde sadnúť. Chcela som si pospať, nie že by som fyzicky nevládala, ale psychicky som si potrebovala odpočinúť.
Potrebovala som na chvíľku vypnúť a prestať premýšľať! Liezlo mi zo už veľmi na mozog. Kto by povedal že premýšľanie až tak škodí zdraviu?
Ale kde sa usadiť? Pri ceste nie to je nebezpečné! Môže sa mi čokoľvek stať a tu nie je nikde nejaké vhodné miesto na to aby som sa tam zložila. Vravela som si v hlave a pri tom som hľadala vhodné miesto.
"Hej, tak daj to sem!" Zakričal niekto! Nie však na mňa, keď som sa obzrela, nevidela som nikoho, len malú žiarivú bodku niekde v diaľke. Zase ten môj sluch! Ako keby mi to zakričal priamo pri uchu!
Pravdepodobne sú pri tej bodke nejakú ľudia! Musia prespávať na ceste. Nechcem sa s nimi stretnúť nemám za potrebu sa niekomu zase vešať na krk! A vlastne, nechcem vzbudzovať veľa pozornosti, tak že najlepšie bude keď sa im vyhnem, navyše ten hlas bol mužský a ja som sama žena v pustatine. Pre istotu nejdem nič riskovať a obídem ich.
Nanešťastie nezatočila som hneď, ako som mala. Išla som ešte kúsok po ceste a potom keď som zatáčala, bola som dostatočne blízko pri nich aby si všimli niekoho pobehovať okolo nich.
"Hej!" samozrejme! Ja som taká hlúpa!! Pomyslela som si. Tvárila som sa ako keby som nič nepočula a išla som ďalej! Na čo som ja len nezahla hneď! Kam ma to zase démoni niesli! No kam! Bolo mi to treba zase ďalšie problémy! Zase!!!
Myslela som si že vybuchnem od zlosti, pridala so do kroku no nie až tak aby za mnou nedobehol a nechytil ma.
Bol taký obrovský asi o tri hlavy nižší odo mňa. Na tvári mal pobavený úsmev. Nezľakla som sa, chcela som aby šiel preč! Nech ma nechá na pokoji a ja nechám na pokoji jeho! Tak znel výraz v mojich očiach.
No on si ho očividne nevšimol, až príliš ho zaujímali moje prsia. Na ten úsmev sa len tak nezabúda. Majú ho tí odporne nadržaný muži! Taký ktorý jednoducho nevedia čo zo sebou.
Aj ten druhý mal taký úsmev a keď ma zbadal vedela som že je so mnou zle.
Takúto situáciu som už zažila a skončila som celá dokrvavená niekde na útesoch!
Nepriala som si to zažiť znovu no nedalo sa mi už utiecť. Stáli obaja okolo mňa. Kebyže idem do strán chytia ma dozadu sa mi dá urobiť sotva krok a vpredu je ten ďalší.
"Kde maličká takto neskoro!" Ten tón typický tón! Ľahostajný! Ako keby celý svet patril len jemu a pohŕdaví pretože na mne vidí že sa neubránim a že som pre oboch jednoduchá korisť! Teda to si mysleli, to som si myslela ja...
"Nechceš sa pobaviť!" Opýtal sa ma a vystrel ku mne ruku, reflexne som uhla. "Akurát z tvojimi zubami." Precedila som nenávistne a zabodla som do neho pohľad. Neviem kde som vtedy nabrala tú odvahu to povedať, vlastne doteraz neviem prečo som to povedala, viem len to že na mňa vystrel ruku, ktorá mi pristála na líci.
Niečo chruplo, no ja som to nebola! Moja hlava sa ani len neotočila dokonca som nič necítila! Žiadna bolesť! Nič netiekla mi krv! Ako keby to ani len nespravil! Vzduch presýtila zvláštna vôňa, ktorá mi v tele prebudila stonásobne všetky nervy, bola sladká nie čím dráždivá a neuveriteľne ma priťahovala.
Vtedy ako keby sa vo mne prebudil nejaký pocit, ktorý vo mne dovtedy driemal.
Konala som inštinktívne a zároveň som presne vedela čo robím!
Toho čo stál za mnou som zabila, stačil na to jeden jediný priamy úder padol na zem ako keby sa nič nestalo, ako keby to bola len bábka do ktorej som udrela a ona sa zosunula na zem.
Ten druhý ten čo stal predo mnou, na tom bol trochu horšie.
Tým že ma udrel si dolámal ruku, nepekná otvorená zlomenina! Jednoducho fuj!
Mala som na tvári dve kvapky krvi, jednu na pere. Neviem prečo som ju oblizla, ako si automaticky. To čo sa vtedy vo mne stalo, bolo úžasné!
Bol to pocit výbuchu ako keby všetko zrazu do seba zapadlo a na malú chvíľu mi to dalo zmysel. Zrazu som pocítila, že niečo vo mne žije, nevedela som či som to ja alebo niekto mne cudzí, vedela som to že chcem ďalšiu a ďalšiu krv! Bez ohľadu na to koľko jej bude.
Chcel sa hrať tak sa ideme hrať!
Mala som toľko sily aby som mu naklonila hlavu a dosýta sa napojila. Krv chutila ako víno, len korenistejšie, nikdy som nič také opojné ako to nezažila.
Bol to rýchli proces nestihol sa ani len mykať. Bolo to bezcitné a rýchle!

Keď som s ním skončila, prepadol ma ďalší zvláštny pocit, teraz by sa to dal prirovnať k extáze, ako keby som, bola nadrogovaná! Ako keby som mala v sebe nejakú neznámu drogu. Lietala som, ale len chvíľu.
Keď som vdychovala ten vzduch, bolo to neuveriteľné! Neopísateľne- neopísateľný pocit!
Slová na t nestačia, to sa muselo jednoducho zažiť!
Smäd upadol, zrazu som sa cítila nespútaná! Voľná!
Zrazu som vedela čo to znamená, slastná vôňa krvi!







 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama