5. Kapitola

19. dubna 2014 v 6:17 | Kelly145 |  Vôňa krvi

5. kapitola



Neviem ako som to dokázala, neviem ako som to v sebe dokázala krotiť, neviem vlastne ani ako som dokázala stáť na nohách.
Všetko vo mne horelo, ako keby ma niekto zapálil zvnútra. Myslela som si že vybuchnem, že to v sebe neudržím! Že zomriem z toho pocitu!
Myslela som si, že mi vybuchne hlava bolo v nej zrazu toľko myšlienok, toľko pocitov, toľko neskrotnosti!
Mala som chuť behať, lietať! Myslela som si že dokážem lietať!
Neviem ako som si dokázala zachovať zdravý rozum natoľko aby som odtiaľ ušla, aby som odišla od tých dvoch chlapov v ktorých po mojom bezcitnom útoku neostala ani kvapka krvi. Neviem ako som dokázala zakryť po sebe všetky stopy a potom odtiaľ utiecť.

Doteraz neviem ako som to vtedy spravila. Viem ale keď som bola hotová, že som si sadla po strom.
Zatvorila som oči a prikrčila som sa. Schúlila som sa do klbka a pomaly som dýchala. Snažila som sa upokojiť, cítila som ako vo mne prúdi ich krv a pri tom som vedela že moje srdce mi nebije. Zrazu som cítila toľko vôní, neznámych a vábivých vôní, že sa mi z nich až točila hlava. Bola som dezorientovaná a pri tom tak neskutočne šťastná ako nikdy pred tým.

Ten pocit ktorý ma ovládal bol zmiešaním všetkých možných pocitov ktoré som pred tým poznala.
Cítila som ako vo mne vrie túžba ako ma zužuje hrôza nad tým čo som spravila ako to všetko prebíja nádej a sloboda.
Ak som si niekedy pred tým myslela, že sa v mojich pocitoch nevyznám nezažila som toto!
Ležala som tam ani neviem ako dlho a postupne to zo mňa všetko upadalo. Upadali pocity aj t vzrušenie ktoré som cítila, ale čo neupadlo boli tie vône ktoré som cítila, tie boli stále také intenzívne ako na začiatku.
Nadýchla som sa a posadila sa. Vystrela som nohy a pozrela som sa na svoje šaty, nebol na nich ani náznak toho čoho sa stali svedkom, len pred pár chvíľami.

Postupne ma ovládal pocit istej viny, začala som si pomaly ale isto uvedomovať to čo som spravila a hlavne ako som to spravila. Neverila som tomu, chovala som sa ako nejaké zviera, ako bojovná šelma, ktorá sa nevedela nabažiť toho čo získala. Ten pocit, ktorý bol vo mne, to nadšenie z toho, že som niekomu vzala život. Však veď to nebolo normálne, nemohlo to byť normálne, nemohlo ma tešiť to, že pôsobím bolesť. To som všetko vo svojom vnútri- svojom srdci a mysli, vedela až veľmi dobre. Vedela som že to cítiť nemám že je to zlé, ale bolo to tam. Túžba to urobiť ešte raz, znova a znova. Mala som pocit, prázdna, nestačilo mi to čo som dostala. Všetko to čo som vedela, všetka moja vina a vôľa boli utlmené túžbou vychádzajúcou z vnútra.


Nadýchla som sa, chcela som čo najviac nasať vzduchu, ktorý bol presýtený omamnou vôňou. Vôňou, ktorá vo mne vyvolávala brnenie. Cítila som elektrinu vo svojich nohách, chceli ma prinútiť k tomu aby som vybehla niekde preč, niekde kde svoju túžbu môžem uspokojiť.


Vydýchla som. V momente keď som sa chcela postaviť na nohy som začula kroky. Usmiala som sa, Nemusím nikde chodiť, to čo chce prišlo za mnou pomyslela som si a pomaly som s postavila na nohy. Pozrela som tým smerom odkiaľ kroky prichádzali.


Stála som zoči voči žene. Bola na pár krokov odo mňa. Na prvý pohľad som pochopila, že to nie je človek, pretože vyzerala skoro tak ako ja.

Jej tvár bola jemná, ako moja- aj keď bola očividne staršia ako ja. Až ku mne žiarili jej jasno zeleno o oči, ktoré mali až hypnotizujúci efekt. Boli olemované čiernymi mihalnicami. Pery mala plné. Usmievala sa na mňa jedným kútikom.
Vlasy mala čierne a lesklé vypnuté tak že jej bolo vidieť krk na ktorom visel krásny náhrdelník strieborný zdobený čiernymi kameňmi. Jej šaty boli jednoduché, z ľahkej čiernej látky, ktorá mala niekoľko vrstiev. Mala cez plecia prehodený plášť ktorý jej viac vo vetre.

Vyzerala tak elegantne a mocne. Jej pohľad ma prinútil stáť na mieste, bez pohnutia.

Pomaly si ma premerala, od mojich vlaso cez plecia, až k nohám. "Ja som ťa videla." Jej hlas preťal ticho ako dýka. Vnútro mi zovrelo. "Vlastne, sledujem ťa už od momentu, keď si utiekla." Vydýchla som a urobila som jeden krok dozadu. "Ja viem, že sa bojíš." Pokračovala. "Ale na to nie je žiaden dôvod. Tým že si prežila si mi dokázala, že stojíš za to aby som sa o teba zaujímala." Spravila jeden malý krok smerom ku mne. "Ja ti nechcem ublížiť, už nie." Pozerala sa mi priamo do očí a tým mi nedovolila sa ani len pohnúť.

"A to čo si predviedla, ma zaujalo ešte viac." Usmiala sa. "Si neskrotná a to sa ti môže veľa krát vyplatiť, ale taktiež ťa to môže zabiť. Ľudia sú hlúpy, to čo nechápu je pre nich nebezpečné, tak že si pre nich nebezpečná aj ty. Po tom čo sa tu stalo nepredpokladám že by si sa dokázala ovládať v spoločnosti nejakej inej potravy." To posledné slovo... Potravy? To ako rozpráva o ľuďoch?

"Dám ti na výber." Povedala a pristúpila ku mne ešte o krok bližšie. "Môžeš sa rozbehnúť a utekať ako dlho a ako ďaleko len chceš. Po pár míľach prídeš v lepšom prípade ku chatrči, kde bude žiť nejaká rodina a aj keď budeš veľmi chcieť tak sa neovládneš pretože túžba, ktorú v sebe máš sa nedá ovládnuť, určite nie bez pomoci. Zabiješ všetko čo v sebe bude mať čo i len kvapku krvi a to bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. Takto to bude pokračovať ďalej a ďalej až... narazíš na mesto, scenár bude rovnaký, len že ich na teba bude veľa, chytia ťa a zabijú, tak ako sa to stalo mnohým pred tebou." Vedela som, že mi neklame, vedela som že má pravdu, pretože som v sebe cítila toho netvora o ktorom hovorí, počula som ho ako mi našepkáva aby som odišla, pretože nikdy nebude mať dosť.


"Alebo?" Opýtala som sa potichu.


"Alebo, pôjdeš so mnou a ja ti pomôžem tvoju vášeň kontrolovať. Prinútiť ju aby ona slúžila tebe nie ty jej. Ver mi že to dokážem."


"Ako viem, že Vám môžem veriť?" Snažila som s prinútiť svoj hlas aby znel sebaisto.

"Stvorila som ťa Elesia, nie je dôvod na to aby si mi neverila. Si jedna z nás, zabiť ťa by bol zločin nie len v mojich očiach, ale aj v očiach iných. Nedovolila by som si zabiť tak neuveriteľný potenciál aký v sebe máš, aj keď teraz je ešte schovaný pod vrstvou nedôvery a strachu." Usmiala sa. Nemusela som sa rozhodovať, už som bola rozhodnutá, ešte pred tým než to povedala. Vedela som, že potrebujem pomoc, pretože som sa nechcela stať tou obludou o ktorej hovorila. Nechcela som sa nechať ovládnuť niečím čo nie som. Chcela som mať kontrolu sama nad svojim osudom a nad svojim telom a ona mi to umožní.

"Tak že Elesia... pôjdeš so mnou?" Moja odpoveď bola zbytočná. Len blázon by povedal nie. A ja som bláznom nebola.





 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama