6. Kapitola

21. dubna 2014 v 2:24 | Kelly145 |  Vôňa krvi

6. kapitola


Nepokojne som zo sebou mykla. Prebrala som sa zo spánku. Prebudila som ako keby som sa preberala zo zlého sna v ktorom ma naháňajú obludy, avšak ja som sny nemala. Môj spánok bol temný a chladný, bez radosti či strachu.
Pohla som nohou a až v ten moment som si uvedomila, kde vlastne som. Cítila som mäkkú perinu ktorou som bola prikrytá ešte jemnejšiu a mäkšiu posteľ, na ktorej som ležala. Posteľ bola vyrezaná z krásneho tmavo hnedého dreva, voňala ako kvety, ako stromy v lese. Bolo to tak pohodlné miesto, že by ste v nej najradšej zaspali na večné veky.
Pozrela som sa do okna, ktoré bolo kúsok od mojej postele, svetlo zo slnka bolo jasne červené. Postavila som sa, aj keď s veľkou nevôľou a prešla som k oknu. Drevená podlaha pod tiahou mojich nôh nešťastne zaškrípala. Položila som si ruky na chladné kamene pod oknom a pozrela som sa na krajinu ktorá bola predo mnou. Videla som lúku a za ňou les. Videla som cestu, ktorá vedie ku miestu kde som.

Bol to prvý moment za posledných pár dní, kedy som sa skutočne nebála. Kedy som sa nebála toho čo ma čaká za rohom, alebo toho čo sa so mnou bude diať.
Ale aj napriek tomu, som sa cítila tak neuveriteľne zmätene. Toľko sa toho stalo a ja to nemôžem nikdy vrátiť späť... Nikdy už nič nebude tak ako pred tým.
Cítila som vinu, pretože toto je to čo som vlastne chcela. Chcela som aby sa môj život nejako zmenil, ale nikdy by som si nepomyslela že sa to stane práve takto. Po tom ako má tá žena našla, si toho veľa nepamätám, len útržky, ako keby som bola omámená. Viem že sme dlho niekde kráčali a potom som uvidela tento zámok. Ukázala mi izbu a povedala, že sa budeme rozprávať po tom ako si oddýchnem. Nevedela som ani to ako sa volá.
Obzrela som sa za seba, na izbu v ktorej som bola. Pre mňa stáť v niečom, čo nie je postavené z látky alebo z dreva bolo priam neskutočne.

Miestnosť nebola veľká a ani nejako vyzdobená. Len pár kusov nábytku, ktoré som nemala tušenie na čo ich mám vlastne použiť a potom posteľ. Posteľ... neverila som tomu, celý so život som spávala na kožušine, ak sa má to podarilo a o tom že ľudia spávajú na posteli som počula akurát tak v rozprávkach o kráľoch a teraz? Ja som mala jednu, len pre seba a nemusela som sa o ňu s nikým deliť. Mala som tam zrkadlo, veľké zrkadlo v ktorom som mohla vidieť to čo sa stalo z dievčaťa ktoré som poznala.
Avšak nebola to len posteľ, nie... Boli to aj moje šaty, ktoré som mala na sebe. Tieto nepáchli, neboli zašpinené blatom, neboli tvrdé a nepohodlné, ako tie na ktoré som zvyknutá. Naopak boli jemnučké a biele ako oblaky na oblohe. A tie druhé, ktoré boli prevesené cez stoličku boli z krásnej tmavej látky.
Prešla som pomaly k nim a dotkla som sa ich tak jemne ako keby sa mi mali pod rukou rozsypať na jemný prášok. Pochopila som, že by ich tu pre mňa nepripravili, keby že niekto nechcel aby som si ich obliekla. Navliekla som na seba najprv sukňu a potom vrch, ktorý bol osobitne. Trvalo mi chvíľku dokým som si tie šaty dokázala zapnúť, ale podarilo sa mi to. Topánky, ktoré tam boli tiež vyzerali neuveriteľne nepohodlne, ale...
Potom som sa postavila pred zrkadlo. Vyzerala som ako dáma. Vyzerala som presne tak ako tie bohaté ženy, ktoré som ako dieťa vídavala, keď som šla s otcom do mesta na trhy. Neverila som tomu, že teraz tak vyzerám ja. A to si na seba stačí dať len jedni hlúpe šaty a ste niekto iný ako ste boli pred tým.


Vedľa zrkadla bol stolík, na ktorom boli poukladané náramky, náušnice a náhrdelníky. A potom predmety, ktoré boli rovnako krásne zdobené, boli z zlata a vykladané krásnymi kameňmi, ale na čo je toľkej krásy keď neviete ako ju správne použiť. Boli to ihlice a niečo čo pripomínalo hrebeň. Bolo to na vlasy na to aby som s vytvorila nejaký účes, ale na to moje schopnosti nestačili. Radšej som sa tých predmetov ani len nedotkla, vzbudzovali vo mne pocit, že by som si ublížila.


Rozhodla som sa že to ako vyzerajú moje vlasy, nemá nič spoločné s tým kto som. Šaty som si obliekla, ale vlasy si môžem nechať voľne rozpustené a nikomu to dúfa nebude prekážať.
Prešla som ku dverám a pomaly som ich otvorila. Viedli na chodbu na ktorej nebolo iných dverí okrem mojich. Vydala som sa teda rovno za svojim nosom.
Doviedla ma na nejakú ďalšiu chodbu, ktorá bola omnoho priestrannejšia bolo na nej omnoho viac dverí.
Pokračovala som. Prišla som na to že tie šaty sú neuveriteľne nepohodlné, pri každom kroku mi tá sukňa zavadzala. Musela som si ju nadvihnúť. Prekvapivo topánky boli úžasne. Bola som v nich trochu vyššia, ale nevadilo mi to.
Uvidela som otvorené dvere.


Za nimi bola krásna svetlá miestnosť. Steny boli lemované knihami a uprostred boli dve kreslá a jeden veku kozub. V jednom s tých kresiel, s vysokým operadlom sedela ta žena zo včerajška. Dnes vyzerala však trochu inak. Čiernej farbe ostala verná, ale šaty boli omnoho jednoduchšie ako tie včerajšie. Vlastne veľmi pripomínali tie čo som mala na sebe ja.
Čierne vlasy už nemala zopnuté ale voľne ich nechala padať na plecia. Až teraz som si všimla, že ich má úplne rovne.
V jeden ruke mala knihu a v tej druhej pohár s vínom. Zamyslene si prezerala stránku knihy no hneď ako som vošla sa na mňa pozrela a usmiala sa. "Tak už si vstala." Povedala mi a položila knihu na stolík vedľa kresla.
Prebehla si ma rýchlo pohľadom. "No na to že si si obliekala niečo také na seba, vyzerá to, že si to celkom zvládla, aj keď by si ich mala mať určite viac upnuté, ako ich máš teraz a určite by si si mala dať pod šaty nejakú spodničku. Tu to robiť nemusíš, ale keď raz pôjdeš do spoločnosti mala by si byť pripravená aj týmto smerom." Kývla mi rukou aby som si sadla na kreslo oproti nej. "A aj keď máš krásne vlasy, musím ťa naučiť ako si ich správne upraviť." Povedala zamyslene. Počkala dokým si sadnem. Sadla som si na samí okraj kresla a položila som si ruky na nohy. Bola som z nej tak nervózna že som si musela vziať látku a poriadne ju zovrieť.
"Neboj sa." Povedala mi a tón jej hlasu sa úplne zmenil. Zrazu bola tak milá. "Ja ti neublížim, ako som povedala si tu aby si sa učila, nie aby si sa bála." Nadýchla sa. "Na začiatok, moje meno je Eleonor." Prikývla som.
"Toho čo sa s teba stalo sa nemusíš báť, nie je to nič zlé keď sa to naučíš ovládať, s tým ti ja pomôžem. Navyše ti pomôžem aj s tým aby si sa vedela správať. Pravdepodobne si bola dlho..." Prerušila som ju. To nebolo to čo som sa chcela dozvedieť. Nechcela som vedieť čo má v pláne ešte zo mňa vytvoriť, chcela som vedieť čo som. "Čo ste to so mnou urobili?" opýtala som sa a pozrela som sa jej do oči.
Pomaly prižmúrila oči. "Premenila som ťa." Povedala. "Na niečo čo ľudia nazvali upír." Písmená toho slova sa mi pomaly dostali do uší. Pripadalo mi ako keby celý svet na malú chvíľku zastal. Ostala som sa pozerať na pery Eleonor a nerozumela som.

Prudko som do seba vtiahla vzduch a pozrela som sa na svoje ruky.
O upíroch som počúvala ako dieťa, keď sme sedávali okolo ohňa a otec nám rozprával historky, ktoré nám potom nedovolili zaspať. Boli strašidelné, o krvilačných beštiách, ktoré zabíjali ľudí a trhli ich telá na kúsky. Moja predstava upírov bola ak nereálna, že to čo Eleonor práve vyšlo z úst určite nemôže byť pravda.
"Upír?" opýtala som sa a pozrela som sa opäť na ňu.
"Samozrejme." Odpovedala a oprela sa dozadu o kreslo. Premerala si moju tvár. Nemohla zakryť to pobavenie, ktoré v sebe cítila. Nemohla skryť to, že ju teší ako sa tvárim.
Vydýchla som a ešte raz som si to slovo povedala sama pre seba v hlave.
"Prečo, by som ti to mala veriť?" Opýtala som sa. V ten moment sa jej výraz premenil, šokovala som ju tou otázkou tak moc, že nebola schopná zabrániť tomu ako sa na mňa pozrela.
"Okrem toho, že vidíš, cítiš a počuješ veci o ktorých sa ti ani len nesnívalo. Okrem toho že si sa úplne zmenila v tvári?" Nadýchla sa. "A okrem toho, že ti nebije srdce?" Opýtala sa ma. Moja ruka priam automaticky vyletela k hrudníku. To mala pravdu, moja koža bola bledá a bez života a moja hruď bola prázdna. "Nemáš žiaden dôvod veriť tomu čo som ti teraz povedala." Staška som prehltla a pomaly som si ruku spustila zase na moje nohy. "Ale ak by si ešte stále nemala v pláne veriť mi." Povedala pomaly a usmiala sa. "Tak toto by ti malo stačiť." Ukázala mi zuby, jej tesáky sa zrazu zašpičateli na konci, len trochu zmenili tvar.
Tvár som si prudko vložila do rúk a pár krát som sa nadýchla a vydýchla. Ja som sa snáď prebudila v nejakej starej báji?! Ako je vôbec niečo takéto možné! Neplakala som, len som veľmi rýchlo vťahovala vzduch von a dnu. Bolo to tak reálne, až to bolo neskutočné.
"Nemáš sa čoho báť, tvoj život ani len zďaleka neskončil." Povedala mi a cítila som jej ruku na mojej dlani. Pomaly ju odsunula od mojej tváre a pevne ju zovrela. "Tvoj život len začal, spoznáš to po čom všetci túžia. Uvidíš veci, ktoré už nikto nikdy neuvidí a tým aká si..." Prerušila sa. "Neboj sa ja, som tu na to aby som ti pomohla! Tak sa neboj."
"Ja sa nebojím." Odpovedala som hneď a odtiahla som svoju ruku z jej zovretia. "Ako sa to stalo?" Opýtala som sa pozrela som sa jej priamo do oči. Eleonor sa zase posunula až úplne dozadu v kresle a ruky si tento krát oprela o operadlá na stranách.
"K tomu aby sme dokázali prežiť, potrebujeme krv. Je skoro jedno od koho tú krv dokážeš dostať, je jedno či je o zvieraťa, alebo z človeka, záleží na tom, že je. Na to aby sme mohli uspokojiť potreby, ktoré máme, tak musíme hodiť na lov, presne tak ako iný lovci. Máme veľkú silu a sme rýchlo ako vietor. Pri love zapájame najzakladnejšie inštinkty ktoré v sebe máme. Inštinkty, ktoré nám pomôžu nájsť to čo potrebujeme a správne to vyžiť. Tak aby sme neublížili príliš." Nadýchla. "No a to sa stalo práve s tebou. Bola som a love a cítila som, že... Proste si nablízku. Cítila som ako krvácaš, počula som tvoje srdce byť a tak som zo zvedavosti k tebe prišla.

Ležala si na zemi, bola si premrznutá a umierala si, kebyže ťa tam nechám umrela by si do pár minút. No keď som a videla..." Zase si ma premerala. "Neviem niečo v tebe ma proste upútalo. Niečo ma prinútilo aby som ťa premenila, tak som ťa proste premenila." Vydýchla som... je zvláštne pomyslieť na to že mi vlastne zachránila život, ale za akú cenu? Opýtala som sa sama seba. "Ako sa dá niekto premeniť?" Opýtala som sa.

"Je to v nás, je jedno či je to naša krv, alebo sliny, ako náhle niečo z toho má dotyčný v sebe a aspoň trochu mu bije srdce, tak proste sa stane jedným z nás." Ostalo ticho. Nevedela som, ako to čo som počula mám vlastne spracovať, nechápala som tomu ako je možné že sa niečo také neskutočné stalo, ale očividne je to tak a ja s tým pravdepodobne budem musieť žiť, pretože nič iné mi neostáva. Neprosila som sa o nič, ale stalo sa a ja teraz musím byť silná a musím s tým žiť. Nemôžem sa predsa schovať niekde do kúta, tomu som nikdy nebola vychovaná, vychovali ma tak aby som zo sovjimi problémami vždy bojovala aby som sa nesťažovala, týmto som vlastne, aj keď neočakávaným dostala druhú šancu, šancu zmeniť samú seba. Šancu si nejako pomôcť a vybudovať si život po ako som túžila a vedela som že Eleonor mi v tomto bude nápomocná. Dúfala som, že mi nechcela ublížiť.

"Tak že je to nevratné?" Opýtala som sa len pre istotu. Ona len pokrútila hlavou.
"Tak mi povedz niečo o tom čím som." Vyzvala som ju. "Chcem vedieť kde som a čo máš so mnou v pláne." Eleonor sa na mňa kútikom usmiala v jej očiach sa na malú chvíľku zaiskrila hrdosť.
Potom sa postavila a kývla mi aby som šla s ňou. Pomaly som sa postavila a kráčala som krok za ňou.
"Upírov na tomto svete je veľa, avšak nie toľko ako pred tým. Žijeme veľa rokov, spory medzi nami sú veľmi hlboké a veľmi často neriešiteľné, teda aspoň v očiach tých, ktorý tie spory vedú. O tom sa ešte budeme rozprávať. Sme na svete tak dlho ako ľudstvo samo, možno ešte o niečo dlhšie, alebo kratšie v podstate je to jedno." Zahla doprava na chodbu kde bolo neuveriteľne veľa dvier do rôznych miestností.

"To že sa živíme tým či sa živíme nie je naša chyba, bez toho by sme nemohli existovať, nemohli by sme žiť len na tom čím sa stravujú ľudia, aj keď naše telo to vyslovené neodmieta, čo je dobre pretože spoločnosti ľudí sa dá len veľmi ťažko vyhnúť." Zatočila do jednej miestnosti. Bola obrovská a bolo v nej neuveriteľne množstvo kníh.
"Tým aký sme starí, má náš druh veľa pravidiel a tajomstiev, som tu a to aby som ťa do všetkého čo najviac zasvätila, chcem aby si ovládala nie len to ako sa správne obliekať, vyjadrovať a správať, ale budeš sa učiť o tom kto si a ako si sa sem dostala, pretože len tak pochopíš a budeš vedieť konať správne!" Vyhlásila a postavila sa ku oknu, ktorí bolo medzi policami. Oprela sa o parapetnú dosku a otočila sa smerom do miestnosti.

"Chcem aby si vedela jazyky chcem aby si bola vzdelaná a tiež chcem aby si sa vedela brániť." Nadýchla som sa. "Ja som zo starého rodu, rodu ktorý je na tejto zemi už dlhá čas. Ctím si pravidlá a dodržujem ich. Ty si moja zverenkyňa, niekto komu musím predať moje vedomosti, tak že dúfam že sa od teba dočkám za moju snahu uznania." Rýchlo som prikývla, odpoveď som jej nestihla, pretože ona ešte zo svojim predslovom neskončila. Ukázala po miestnosti a potom sa otočila na mňa. "Toto, kde teraz sme je jeden z mojich zámkou, je tu najväčší pokoj, miesto kde si môžeš pokojne zdokonaľovať všetky svoje schopnosti, ktoré sa ti len prejavia v plnej miere." Usmiala sa. "Možno budeš vedieť veci ktoré nikto iný nevie. Vidím v tebe úžasný potenciál Elesia. Tak ma nesmieš sklamať." Zahľadela sa mi do očí. Jej pohľad elektrizoval. "V prvom rade sa, ale nesmieš báť, nesmieš sa ma báť!" Usmiala sa "Chcem aby si sa ma opýtala na všetko čo len chceš, ak to bude v mojich silách nájdeme spolu odpoveď. Rozumela si?"
"Áno rozumela."
"Tak..." Nadýchla sa. "Tí ľudia čo sa pohybujú na tomto, zámku, hrade nazvi si to ako len chceš... vedia presne kto som a ja im platím štedro za to aby o tom mlčali. Nesmieš nikdy človeku povedať kto si, oni sú ešte tak mladý, nevedia ako sa správať nevedia ako tieto informácie spracovať. Preto im za ich služby musíš vedieť veľmi dobre zaplatiť, musíš oceniť to čo pre teba robia, pretože či chceme alebo nie tak bez ich pomoci sa nikdy neobídeme.
Musíš si veľmi dobre vybrať toho komu povieš niečo o sebe a ver mi že takých situácií bude v tvojom veľmi dlhom živote ešte veľa a tiež raz na to príde." Naklonila sa ku mne a trochu stíšila hlas. "Že aj ty niekoho budeš musieť, alebo chcieť premeniť. V ten moment musíš byť opatrná, pretože ak ten človek nebude tak silný, aby to zvládol stane sa ti z neho krvilačná beštia, ktorá zabije stovky ľudí." Zamračila som sa. "Tak si si vybrala aj ty mňa?" Opýtala som sa priamo.
"Samozrejme že áno! Je to bezcitné, ale kebyže neviem tak ťa tam nehám umrieť."
"Čo nevieš?" Opýtala som sa rýchlo.
"Nohy a tvár si malá celé od krvi, taktiež tvoje šaty boli do blata a premočené od vody. Utekala si pred niekým, niekým koho si sa veľmi bála a utekala si cez les, kamene a rieku aj keď si pravdepodobne vedela, že ďaleko sa nedostaneš. Ba dokonca keď som ťa videla ležať na zemi, tak si opakovala: Že musíš utiecť a že ti je to ľúto. Bolo to prvé znamenie toho, že určite nie si slabá!" Keď som počula ako opisuje, jeden z najhorších momentov a akú hrdosť má v hlase. Nemohla som sa obrániť, veľmi ťažko som si vzdychla a oprela som sa plecom o stenu. Ono sa to skutočne všetko stalo... povedala som si.
"Prečo si a odniesla tak ďaleko?" Opýtala som sa.
"Nechcela som aby ťa tvoj prenasledovateľ našiel. Mala som v pláne za tebou prísť keď sa preberieš, ale tí starí ľudia mi trochu skrížili môj plán. Ale na druhej strane to bolo veľmi dobre. Väčšina z nás, tí ktorý sa preberú po premene sa nedokážu ovládnuť v blízkosti nikoho komu čo i len trochu bije srdce. Ten zvuk je totiž to pre nás ako niečo... niečo neopísateľné. A potom si šla do mesta a tam si to zvládla ešte lepšie. Dostalo ťa až to, keď si ucítila po čom tvoje srdce túži a prestala si sa ovládať. Také niečo sa len tak nevidí, skutočne." Vyhlásila a zas a na mňa doširoka usmiala.


Ja som mala problém s tým aby som dýchala, aby som neprestávala svojej hlave pripomínať to, že toto nie je len blázniví sen a ja sa za pár chvíľ neprebudím vo svojej posteli. Toto, všetky jej slová všetko to čo mi opisovala sa skutočne deje a dialo a dialo sa to mne! Mne, myslela som si, že moja budúcnosť je úplne stratená, ale zdá sa že som sa veľmi hlboko zmýlila, vyzerá to, že ma to len čaká. Vyzerá to tak, že sa môj život len teraz začal.








 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama