7 Kapitola

26. dubna 2014 v 6:09 | Kelly145 |  Vôňa krvi

7. Kapitola



Sedela som v izbe v kresle pred oknom a pozerala som sa na pokojnú krajinu za oknom, ktorá spokojne spala pod svitom mesiaca.
Nebola to tá izba v ktorej som sa ráno prebudila. Táto bola omnoho honosnejšia a väčšia.
Nevedela som zaspať. Prinútiť nepokojnú myseľ sa uvoľniť je ešte horšie ako donútiť telo, ktoré nepotrebuje oddych k tomu aby zaspalo. Musela som premýšľa nad tým čo mi Eleonor povedala.
Bolo to zvláštne sa o sebe dozvedieť niečo čo ste celý život pokladali len za hlúpu fantáziu rozprávačov.
Chvíľku trvá dokým to dokážete vnútorne spracovať o vyrovnaní ani nehovoriac.
Postavila som sa a zamierila som ku dverám, ktoré boli v rohu miestnosti. Cestou som prešla okolo mojej veľkej drevenej postele, zrkadla, políc z knihami a krbu v ktorom dohárali posledné uhlíky. Pomaly som ich otvorila. Miestnosť do ktorej viedli nebola veľká, uprostred bol krásny koberec s ornamentmi. Medzi oknami, ktoré pokrývali celú jednu stranu bolo veľké zrkadlo, ktoré bolo o niekoľko stôp vyššie ako ja. Popri zvyšných stenách boli šaty, kopec šiat. Najrôznejšieho tvaru a z tej najúžasnejšej jemnej látky, ktorú som v živote videla. Všetky prekrývala jemná plachta tak aby na ne nepadal prach.
Prešla som ku prvým ktoré boli najbližšie pri mne. Potiahla som plachtu na vrchu a tá pomaly spadla na zem.
Pozerala som sa na tú úžasnú ručnú prácu. Nikdy som nič tak krásne nevidela.
Prerušila ma chôdza. Počula som kroky ktoré šli po chodbe. Aj napriek hrubým stenám som ich počula tak jasne. Keď zastali, ozvalo sa klepanie na moje dvere- neodpovedala som. V ten moment sa dvere otvorili a až ku mne bolo cítiť vôňu tej osoby. Bola to Eleonor vedela som to. Bola cítiť z každého miesta v tomto hrade. Avšak bohužiaľ som jej vôňu nevedela ku ničomu prirovnať. "Och tu si!" Ozvalo sa za mnou.
"Bála si sa, že utečiem?" Opýtala som sa pri čom som sa na ňu ani len nepozrela.
"Reakcie môžu byť rôzne Mala som ti to povedať postupne." Urobila dva kroky ku mne.
"Je lepšie vedieť ...." pomaly som sa otočila "Ako žiť v hlúposti." Eleonor nadvihla jedno obočie a potom sa usmiala.
"Dnes si zmenila farbu." Povedala som keď som si ju prezrela. Dnes boli tmavo šedé. Ako oblaky tesne pred tým ako začne búrka. Na krku jej žiaril jej náhrdelník, presne ten istý, ktoré pravdepodobne nikdy neskladá.
Vlasy mala vypnuté dohora tak, že jej odhaľovali krk.
"Ty by si tiež mala." Povedala mi a ukázala na moje šaty, ktoré oproti tým jej vyzerali ako chudiatka vytiahnuté z chlieva. Boli krásne, teda pre mňa boli, ale nie tak krásne ako tie jej.
"Čo keby sme začali s výukou?" Opýtala sa ma a pozrela sa okolo. Prezrela si šaty a zamierila ku jedným z nich. "Povedala som ti, že ťa naučím všetko, tak že ťa musím naučiť aj to ako zo seba urobiť dámu. Ver mi určite to budeš potrebovať."
Pomohla sa mi obliecť. Šaty ktoré mi vybrala boli Jasno modrej farby, látka bola prešívaná zlatou niťou. Boli krásne, tak ako všetky ktoré som tu videla. Uviazala mi korzet, napravila rukávy a potom mi pokynula aby som si išla sadnúť ku zrkadlu, ktoré bolo v druhej miestnosti.
Pomaly mi začala vysvetľovať záhady kaderníctva. Bolo to omnoho jednoduchšie ako som si myslela. Len to trvalo neskutočne dlho.
"Je to jednoduché." Povedala a sadla si vedľa mňa na stoličku bez operadla. Nechala ma nech sa trápim sama. Pozrela sa na skrinku vedľa nej a pomaly otvorila jedni malé dvierka, úplne navrchu. Bolo tam zopár nádobiek a fľaštičiek. "Toto sa využíva na tvár." Ukázala na jednu krabičku. "A toto na pery a toto na líca, aby si nevyzerala tak mŕtvo." Premerala si moju vážnu tvár a potom povedala: "Neboj sa za chvíľku ti to príde smiešne." V ten moment som prudko položila hrebeň na stôl. "A čo ak nie!" zahriakla som ju. Tvárila sa ako keby to bolo úplne všetko v poriadku. Tá zlosť sa vo mne objavila tak rýchlo, že aj mňa to zarazilo.
Čakala som že na mňa začne kričať, ale nestalo sa. Položila mi ruku na tu moju a povedala. "Je v poriadku, že si nahnevaná, alebo zmätená, to čo sa stalo sa nestáva každému a určite sa to nestáva každý deň. Je to v poriadku a nevadí mi to, môžeš kričať a rozbíjať veci, nič sa tým ale nezmení. Minulosť sa už nedá vrátiť to veľmi dobre vieš a stratiť budúcnosť kvôli hnevu? Myslím si že nie si taká hlúpa." Prudko sa postavila a pozrela sa von oknom. "Začína svitať. Môžeš ostať tu, alebo sa so mnou pôjdeš pozrieť na to aký dokáže byť svet krásny, keď vieš ako sa dívať."
***
Sedeli sme spolu na malom kopci ktorý bol za jej zámkom. Bol presne oproti vychádzajúcemu slnku, ktoré zafarbovalo rannú hmlu do krásnej ružovo oranžovej farby. Keď som chcela mohla som vidieť ako malé kvapky vody plávajú vo vzduchu a ako sa v nich odráža svetlo. Mohla som vidieť ako sa po tráve pomaly skĺzla ranná rosa. Počula som ako sa vtáky začínajú preberať z nočného spánku.
"Vidieť svet nie je tak hrozné však?" opýtala sa ma Eleonor. Neodpovedala som jej na to. Mala pravdu bolo to krásne, až neskutočné. "Prečo tu nie sú žiadny ľudia?" Opýtala som sa.
"Prídu, mám pár sluhov, ale nechcela som aby si sa s nimi stretla, nie dokým si nebudem istá že im neublížiš." Aspoň že mi neklamala. Pomyslela som si. "
"Tak že so nebezpečná..." Konštatovala som.
"Samozrejme, že áno si omnoho mocnejšia ako ktorékoľvek zviera , alebo človek. Tvoje zmysli sú omnoho citlivejšie, tvoja sila narástla do miery ktorú si ani len nevieš prestaviť a možno časom prídeš na to, že si výnimočná ešte v mnohých iných veciach. Chcem aby si bola nebezpečná, pretože chceš nie pretože sa nevieš ovládnuť. ako Do toho momentu sa nestretneš s nikým, komu tečie krv v žilách. Aj keď sa ti to nezdá, okolo nás žije veľmi veľa ľudí, ktorí nič netušia a ja potrebujem aby to tak ostalo, pre našu bezpečnosť."
"Tak že nie sme nesmrteľný?" Opýtala som sa. Upíry v rozprávkach boli.
"No to záleží na tom ako sa na to pozeráš." Odpovedala mi. "Umrieš, nakoniec všetci musíme umrieť." Povedala. "Ale nám to netrvá 60 či 90 rokov, nie. Naše životy sú tak dlhé, že sa zdajú byť nekonečné dokonca aj nám. Starnutie je niečo čo upír nepozná. Nik z nás nežil tak dlho, aby mohol v pokoji zostarnúť a umrieť." Povedala a potom sa pozrela na svoje ruky. "A zabiť nás tiež nie je ľahké, ľudia to nedokážu bez cudzej pomoci, pokiaľ nejaký človek nejakého upíra dokázal zabiť, znamená to že mal pomoc, určite. Meče, šípy a podobné zbrane sa od nás odrazia. Jediné čo nás dokáže zraniť je oheň, ten dokáže poraniť našu kožu, tiež roztavené železo je nebezpečné, ale nikdy nás to nezabije. Len zraní a zranenie sa veľmi rýchlo dokáže zahojiť. Tak že keď budeš vidieť veľký oheň utekaj." Povedala mi a žmurkla na mňa. Vydýchla som.
"Nie je možné, aby niečo, alebo niekto taký existoval." Nadýchla som sa. "Bez toho aby tu nebol niekto rovnako silný..."
"Och si skutočne veľmi múdra!" Žasla nado mnou Eleonor. Jej radosť bola síce v mojich očiach prehnaná, ale prinútilo ma to k tomu aby som sa usmiala.
"Máš pekný úsmev mala by si to robiť častejšie." Poznamenala. "Vieš už pár krát sa mi podarilo, že som niekoho premenila a učila ich tak ako teraz teba, ale ešte ani jednému z nich, to nedošlo tak rýchlo ako tebe." Potľapkala ma po ruke. "Samozrejme, že je to tak. Príroda si vždy nájde cestu ako vyrovnať stav. Tak že áno, stvorila niečo, čo sa vyrovná silou nám. V niektorých ohľadoch nás dokonca aj prekonajú."
"Kto sú to?"
"Ligani- vlci." Odpovedala mi. "Sú to tvorovia, ktorý sa menia na vlkov."
"To nemyslíš vážne." Povedala som neveriacky a pokrútila som hlavou.
"Áno myslím, presne ako o nás aj o nich si ľudia vymysleli veľmi veľa rozprávok, to je pravda. Avšak veľa z nich nie je pravdivých." Pozrela sa pred seba.
"Na rozdiel od upírov, nepotrebujú Ligani k svojmu životu krv tak ako mi, nerobí ich silnejších keď ju pijú a nie sú ani slabší ak ju odmietajú. Ich sila je založená hlavne na ich emóciách. Vďaka nim sa dokážu premeniť na vlkov a zas späť. Pokiaľ sú vo svojej vlčej podobe sú omnoho rýchlejší a silnejší v tej ľudskej, no dajme tomu, že sa nám vyrovnajú. Na rozdiel od nás, ich telo nezomrie ak sa premenia, žijú ďalej, ich srdce bije a sú pre to omnoho zraniteľnejší ako my, ale jedného zabiť je úloha, ktorá vyžaduje veľa skúseností a sily. Dokážu sa uzdraviť, tak rýchlo ako my. Veľký rozdiel oproti nám je ten, že oni medzi sebou môžu mať deti. Ich telo sa nejako po premene nemení na rozdiel od toho nášho." Mala na tvári veľmi zvláštny výraz keď o nich hovorila, vyzerala ako keby mala odpor ku vlastným slovám.

"Ty ich nemáš veľmi v láske však?" Opýtala som sa.
"Nie, to teda nemám." Nadýchla sa a pozrela sa smerom ku svojmu domu. "Som na tejto zemi príliš dlho na to aby som ich mohla mať rada. Boje medzi našimi rasami sa odohrávajú už odkedy si Najstarší pamätajú. Sú to veky. Sama som ich veľmi veľa zažila osobne veľa krát som bojovala. Posledná sa odohrala pred asi 200 rokmi, vtedy nás to zabilo takmer všetky tri rasy. Tou treťou myslím ľudí.
Na začiatku ľudia slúžili len ako potrava pre nás tým sme ich skoro vyhubili, my ich potrebujeme k tomu aby sme žili a Ligani nemali čas na to by si pestovali a chovali obživu k tomu aby prežili." Nadýchla sa. "Prímerie ktoré sme uzavreli je však krehké, každý deň sa odohrávajú malé boje. Každý by chcel byť tou jedinou vládnucou rasou na tejto zemi. Tak že ďalšia vojna je blízko a najdlhšie prímerie, ktoré sme kedy mali, je skoro na konci." Cítila som z nej smútok a tiež starosti.
"A to ty nechceš?" opýtala som sa.
"Samozrejme, že nie!" Prudko sa postavila a otočila sa ku mne. "Mier ktorý máme je to najlepšie čo môže byť! Veľmi dlho som sa snažila o to aby vznikol." Prešla si rukou po perách a potom pokračovala trochu pokojnejšie. "Videla som hrozné veci, videla som ako mi vlci zabili blízkych milencov, priateľov dokonca aj rodinu. No nikto nemôže povedať že tí druhý sú horší. Obe strany urobili hrozné chyby a nikto sa z nich ešte nepoučil."
"Tomu rozumiem." Povedala som a pomaly som sa postavila k nej.
"To sú veci ktoré ťa nemusia vôbec trápiť moja milá." Pohladila ma po tvári. "Na toto si ešte mladá. My máme iné problémy, však?"
"Môžem ešte poslednú otázku?" spýtala som sa.
"Samozrejme."
"Prečo to začalo?"
"Och to si mi ťažšiu otázku položiť ani len nemohla." Povedala a mávla rukou. "Rada by som ti odpovedala, ale všetko čo sa o tom hovorí, všetko čo som kedy počula sú len povesti. Nik nevie prečo to začalo, teda myslím si, osobne, že na to nikdy ani konkrétny dôvod nebol. Proste sa začalo bojovať. Ak chceš tak ti dám nejaké knihy s legendami a môžeš si o tom prečítať sama, ak ťa to tak neuveriteľne zaujíma." Postavila sa vedľa mňa a pozrela sa smerom na slnko. To už vyšlo, začal sa nový deň. A sním môj nový život.








 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama