9. Kapitola

30. dubna 2014 v 11:01 | Kelly145 |  Vôňa krvi

9. Kapitola


Znie to krásne, vedieť ovládať veci, ktoré sú okolo Vás, to áno ale prináša to zo sebou veľa starostí, pred tým som si musela dávať pozor aby som sa nerozčúlila v prítomnosti človeka, teraz si musím dávať pozor skoro na všetko čo si myslím a čo cítim, pretože to čo cítim ovplyvňuje nie len mňa, ale aj veci okolo mňa.
Musela som veľmi dlho pracovať na tom aby som svoju myseľ dokázala kontrolovať do takej miery, aby keď sa rozčúlim nelietali okolo mňa predmety ako zmyslov zbavené. A ešte horšie bolo sa naučiť ovládať to presne v momente kedy chcem, prinútiť veci aby robili to čo chcem je skoro tak nemožné, ako prinútiť ich aby si nerobili čo chcú.
Vyžadovalo to neuveriteľnú dávku koncentrácie a sily na to aby som čo i len o malinky kúsok dokázala pohnúť pohárom, ktorý som mala položený na stole predo mnou a keď sa mi to aj podarilo v ten moment som musela prestať pretože som nebola dosť silná na to aby som to zvládla.
Vždy keď som sa pokúsila o to s niečím pohnúť moja hruď ma začala neuveriteľne páliť a pichať. Na začiatku sa to dalo sa to zvládnuť len s veľkým množstvom krvi, ale časom som sa zdokonalila... Nebolo to perfektné, ale lepšie.

Stála som vo svojej izbe, pozorovala som vo vzduchu visiaci náhrdelník, natiahla som k nemu prst a pomaly som prešla po veľkom kameni v jeho strede. Pomaly som im pohla trochu dozadu a veľmi opatrne kúsok po kúsku som ho spúšťala na vankúš, ktorý som mala pripravený na posteli.
Keď už ležal na mieste, sústredila so sa na poličku za mnou, bez toho aby som sa pozrela kde je, som sa snažila otvoriť šuflík v ktorom boli uložené náušnice ku náhrdelníku.
Podarilo sa mi to pomerne rýchlo, avšak náušnice aj keď boli malé, bolo omnoho ťažšie preniesť, len pomocou vôle, pretože boli dve, koordinovať dve veci naraz, tak dôkladne aby sa spoločne hýbali bolo veľmi ťažké.
Podarilo sa mi ich zdvihnúť do vzduchu, skoro súčastne, ale preniesť ich sa mi nepodarilo- pretože a ozvalo klopanie na dvere.
Vyrušilo ma to, tak že náušnice padli na zem. Nahnevane som zavrčala a pozrela som sa na dvere.
"Ďalej!" Zavolala som otrávene prešla som ku náušniciam. Zdvihla som ich zo zeme a opäť položila na ich miesto.
"Slečna?" Ozvalo sa zozadu. Bola to jedna z mojich služobných, volala sa Markéta. Pozrela som sa na jej odraz v zrkadle oproti mne a nadvihla som obočie.
"Ja len..." Nadýchla sa. Bola tu nová a stále sa ma bála. Ja som sa zo zvláštneho dôvodu v jej strachu dosť vyžívala, keď sa boja tak poslúchajú a hlavne si odvádzajú všetci svoju prácu poriadne. Nekradnú, neplytvajú tam kde nemajú, pokiaľ sa nestanú úplne vernými, je lepšie že sa nás boja.
"Prosím!" Precedila som pomedzi zuby,
"Chcem sa len opýtať či by som nemohla odísť na sviatky skôr?" Pomaly som sa na ňu otočila. "Prečo?!" Opýtala som sa a oprela som sa o stôl. Jej myseľ bola čitateľná, ani som sa nemusela sústrediť, jej myšlienky na mňa kričali, ale potrebovala som to počuť z jej úst. Tak že som radšej všetko to čo som počula ignorovala.
"Lebo... poznám jedného muža." Pozrela sa na mňa prosebne, ale ešte neskončila. "Moji rodičia dali zvolenie aby sme sa vzali, chcela... chceli by sme pripraviť oslavu!" Triasol sa jej hlas, a aj ruky ktoré mala zopäté. Bála sa mi dokonca pozrieť do očí. "Samozrejme že môžeš, len mi daj dva dni dopredu vedieť, keď budeš odchádzať." Povedala som jej. Najprv sa na mňa šokovane pozrela, ale veľmi rýchlo sa spamätala.
Našpúlila som pery a potom som ešte dodala "Eleonor to oznámim ja.... Ešte niečo?" Rýchlo pokrútila hlavou. "Tak choď si robiť svoju prácu." Kývla som rukou smerom ku dverám. Ona sa rýchlo uklonila a už jej nebolo... Vzdychla som si.
Otočila som sa späť ku poličke a pozrela som sa na náušnice. Vzala som ich do rúk nasadila som si ich na uši a potom som vyšla von z izby.
Prešla som okolo niekoho, myslím že to bola Markéta ale nebra som si tým úplne istá, vlastne som ani nevnímala koľko ich bolo a ani kto to bol.

Cestou so sa zamýšľala nad tým aké šaty si dáme s Eleonor ušiť, čoskoro ku nám má prísť krajčír, ktorý sa nám o všetky tieto krásne záležitosti stará. Chudák z nás už ošedivel, pretože vzhľadom na to že si to môžeme dovoliť, vždy sme mu dali za úlohu ušiť nejaké extravagantné šaty, teda aspoň na tú dobu.
Tento krát som premýšľala nad šatami v štýle starého grécka. Ženy na obrázkoch v knihách mali vždy veľmi krásne šaty, také jednoduché ušité z jemnučkého materiálu. Nebolo by tak strašne mať nejaké podobné doma v skrini.
Bola som si istá, tým že keď mu niečo také oznámim asi vezme nohy na ramená a utečie niekde preč, ďaleko od nás dvoch vyšinutých upírok.

Sama som sa nad svojimi myšlienkami pousmiala, nad predstavou, ako uteká krajčír z domu kde žijú upíry ale nie kvôli tomu že sú čo sú ale pretože sú vyšinutý a chcú po ňom nemožné.
Konečne som zatočila za posledný roh a potom som pomaly vošla do knižnice.
Milovala som tú miestnosť, tú vôňu kníh zmiešanú z drevom. Rada som tam sedávala, hlavne na schodoch po stranách a čítala som si, alebo sa učila.
Väčšinou tam nikto nebol, dokonca ani El tam nechodila často. Vravela že tie knihy už má dávno prečítané a že jej tá miestnosť príde neuveriteľne depresívna- čo vôbec nebola pravda. Bolo tam vždy toľko svetla.
Avšak tento krát, som tam nebola sama. Hneď ako som otvorila dvere som prudko zastavila. Pri krbe, rovno oproti dverám stála Eleonor a nebola tam sama.


Vedľa nej stál muž. Mal čierne, trochu kučeravé vlasy. Jeho štica mu padala do očí, ktoré z jeho tváre svietili ako dva smaragdy. Okolo nich mal pár vrások, aj okolo úst. Ale aj napriek tomu mal skoro hladkú pleť. Pokožku mal bledú, podobne ako ja a Eleonor.
Mal na sebe čierne oblečenie, tak ako to na tú dobu bolo zvykom. Čiernu košeľu cez ňu prehodenú vestu, nohavice a pod kolená vysoké čierne kožené čižmy.

Keď ma zbadal, cítila som ako ma jeho pohľad prebodol, jeho pery sa vykrivili v úsmev.
Bol to jeden z najpríťažlivejších ľudí, akých som kedy v mojom živote videla a definitívne mal ten najkrajší úsmev.
Premeral si ma od hlavy až ku pätám a potom sa obrátil na Eleonor. "Tak to je ona?" Opýtal sa.
"Áno!" Odpovedala mu Eleono. Znovu sa na mňa pozrel.
"Ja sa ospravedlňujem, netušila som že ste tu." Dostala som zo seba a pri tom som z neho nemohla spustiť oči. Ako keby ma nimi hypnotizoval.
"Nie nie keď už si tu zoznámim vás." Povedala Eleonor a už stála pri mne, objímala a rukou okolo pliec a viedla ma k tomu neznámemu.
"Tak moja milá, toto je Charles." Ukázala rukou smerom k nemu. "A Charles, toto je Elesia." Pomaly som k nemu natiahla ruku.
"Veľmi ma teší." Povedal a namiesto toho aby mi s ňou len potriasol. Pomaly ju chytila jemne sa mi dotkol perami hánok prstov. Pri čom zo mňa nespúšťal oči. Na chvíľku som zabudla na to ako sa dýcha, ak mám pravdu povedať. Bol skutočne veľmi okúzľujúci.

Stiahla som rýchlo ruku späť a otočila som sa na Eleonor. "JA vás nechcem vyrušovať, určite ste preberali niečo dôležité." Vysypala som rýchlo zo seba. Eleonor ma však neprestala držať a tým mi vlastne zabránila utiecť.
"Och to vôbec nie! Tuto Charles je môj veľmi dobrý priateľ a veľa o tebe počul. Už sa veľmi tešil na kedy ťa konečne stretne však?" Eleonor sa otočila na neho. On sa len usmial a kývol hlavou.

"Tak že si vlastne prišla v pracú chvíľu moja milá, pretože ja očakávam návštevu a nemôžem sa Charlesovi dnes večer venovať, tak že ak by si mohla byť taká zlatá a odprevadila ho najprv na večeru a potom do jeho izby." S vyvalenými očami som sa na ňu pozrela. "On je veľmi inteligentný a skúsený muž moja milá. Určite si budete mať čo povedať." A v ten moment som to pochopila. Ona mi to robila naschvál! Nevedela som sa rozhodnúť, či ma len provokuje alebo sa rozhodla že mi spraví nejakú dohadzovačku, ale skutočne ju bavilo to aká som sa cítila nesvoja. Nevedela som čo jej mám na to odpovedať tak som len zahlásila "Samozrejme."
"Eleonor to nebude nutné ja som tu už bol, odprevadím sa sám." Zapojil sa do toho Charles, no El pokračovala.
"Nie, nie. Ona to spraví rada však?" zas sa na mňa tak potmehúcky pozrela.
"Bez... problémov." Odpovedala som jej pomaly a na základe toho ako sa na mňa pozerala som skutočne začala premýšľať nad tým či sa úplne náhodou nezbláznila.
"Tak teda šup šup." Povedala a postrčila ma smerom ku dverám. Počula som ako sa Charles zasmial a dokým som sa ja dokázala pohnúť on už prechádzal cez dvere. Otočila som sa na Eleonor roztiahla som ruky a bez toho aby som vydala čo len jednu hlásku som jej perami naznačila: "ČO TO ROBÍŠ?" Potom som si jednou rukou poťukala na spánok, tým som sa jej pýtala či sa náhodou nezbláznila.
Tá sa len zasmiala. Našpúlila pery ako keby ma chcela pobozkať a potom žmurkla. "CHOĎ!" naznačila mi perami a otočila sa smerom ku krbu.
Pomaly som vyšla z dverí. Charles tam na mňa čakal a kýval hlavou z jednej strany na druhu. Cítila som sa tak ponížene.
Charles počkal dokým k nemu prejdem a potom mi zašepkal. "Nič si z toho nerob, ona je občas šialená!" Nemohla som sa neusmiať.

"Nemusíš so mnou nikam chodiť." Povedal mi pri prvej križovatke chodieb ku ktorej sme došli.
"Mne to skutočne nevadí. O Eleonor toho veľa nevie a vy vyzeráte ako veľmi dobrý zdroj informácií." Charles sa nado mnou pobavene zasmial a potom zas vykročil dopredu.
"To máš pravdu, poznám ju už celé veky, bol som pri tom ako sa z nej stala upírka. Nie že by to bola moja vina to nie, ale bol som tam." Prekvapene som sa na neho pozrela, to znamená že je ešte starší ako ona? Neverila som, že sa mi naskytne taká možnosť.

"Ona sa vždy trochu vyžívala v tom, aby dávala dohromady stratené duše, je to jej taká životná vášeň no so mnou sa jej to ako si nikdy nepodarilo." Uvažoval nahlas. "Neber to vážne." Povedal a sám od seba otvoril dvere do jednej z izieb kde už pre nás bol pripravený stôl z jedlom. Ja som ani nestihla zaznamenať kde som.
"Nebuď šokovaná, ja som to tu pomáhal stavať, poznám tento dom lepšie ako ktokoľvek iný. Sám som ho predsa navrhol." Prešiel okolo celého stola a sadol si na jednu z dvoch stoličiek ktoré tam boli.
"Môžeš ísť, alebo sa môžeš pridať." Povedal mi, lebo ja so ešte stále stála vo dverách a tak trochu neveriacim výrazom som sa pozerala na to zvláštne mužské stvorenie, ktoré pobehovalo po dome a rozprávalo sa so mnou tým najkrajším zamatovým hlasom, aký som kedy počula.

Moja reakcia bola síce trochu oneskorená, ale nakoniec som sa prinútila pohnúť a sadnúť si oproti nemu.
Pozrela som sa na tanier pred sebou a usmiala som sa. Nevedela som čo iné mám totiž robiť.
Charles sa natiahol ku jednému z pohárov pred sebou a odpil si. "Vždy som obdivoval to ako El dokáže uchovávať ľudskú krv, je to zvláštne že jej vydrží tak dlho, mne sa vždy nejako pokazí a nechutí tak ako tá jej. Ale to je asi podobne ako z vínom že? Keď mu nerozumiete tak nikdy nechutí tak dobre." Len som prikývla a pozrela som sa na pohár s vínom predo mnou.


"No tak neboj sa ma." Vzdychol si a oprel sa lakťami o stôl.
"Nebojím." Odpovedala som mu a pozrela som sa cez stôl rovno do jeho očí
"Tak..." Nadýchol sa. "Počul som že máš veľa výnimočných schopností." Usmial sa na mňa jedným kútikom.
"To je možno pravda." Odpovedala som mu a snažila som sa sústrediť všetku moju silu do toho aby to pôsobilo čo najsebavedomejšie.

"Pravda nikdy nikomu neveriť." Povedal. "Tak to spravíme inak. Viem o tebe že sa na tvoj vek vieš veľmi dobre ovládať a tiež vieš ovládať dobre veci okolo sebe, je to tak?" Opýtal sa pomaly sa oprel o stoličku.
"Možno." Odpovedala som mu a odpila som si vína.
"Ale no tak..." Rozhodil rukami. "Chcem to vidieť. Nie si prvá ktorá má výnimočnú schopnosť, videla som už ako upíry vedia, lietať, predpovedať budúcnosť, ovládať emócie, ale ešte nikdy som nevidel, to č údajne vieš ty." Bez toho aby som mu niečo odpovedala, som sa sústredila na pohár ktorý mal pred sebou.
Pomaly som ho zdvihla do vzduchu, rukami som sa zaryla do stoličky. Potom som pohár otočia a vyliala jeho obsah , ale ešte pred tým než dopadol na stôl tak som pohár vrátila späť tak aby krv dopadla zas späť do neho.
Vydýchla som a na moment som musela zatvoriť oči. Unavilo ma to, ale nie tak veľmi ako by ma to unavilo pred tým.
Charles len užasnuto vzdychol. "Tak to je krásna schopnosť." Povedal a pozrel sa na mňa. "Neviem čo sa mi na tom viac páči, to čo dokážeš, alebo to ako pri tom zvláštne vyzerajú tvoje oči."
"Moje oči?" Opýtala som sa nechápavo.
"Menia farbu, trochu, asi sa pri tom ako cvičíš nepozeráš do zrkadla?" Opýtal sa ma pobavene.
"Nie to nie." Odpovedala som mu a cítila som sa ako keby na mňa niekto zavesil závažie.
"Vyčerpáva to, ale na to si zvykneš čím budeš staršia tým sa tvoje schopnosti zlepšia."
"Neviem či o to stojím." Priznala som sa. Mať ešte väčšiu silu ako mám teraz nebola až tak úžasná predstava.
"Po pár storočiach ti to príde tak normálne a prirodzené, neboj sa, začiatky sú hrozné. Každé začiatky sú hrozné, ale potom prídeš na to, aké šťastie vlastne máš, že ši začala."







 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama