10. Kapitola

5. května 2014 v 9:14 | Kelly145 |  Vôňa krvi

10. Kapitola



Charles bol veľmi charizmatický muž. Bol vlastne prese ten typ človeka po ktorom túžia všetky ženy. Bol krásny pozorný, milý a skutočne z neho vyžarovalo, niečo, nejaká energia. Sila ako magnet ktorá dokázala ženu pritiahnuť a nepustiť.


Najprv sa skutočne venoval tomu, prečo prišiel- obchod. Eleono s ním trávila veľa času sama zatvorená v pracovni, pár krát som počula ako sa spolu hádajú. Veľmi rýchlo som pochopila že ich rozhovory sa týkajú aj niečoho iného ako len hlúpych platieb.
Neraz sa mi stalo, že som ich začula rozprávať nejakým zvláštnym jazykom, ktorému som veľmi dobre nerozumela. Bol to asi nejaký neuveriteľne starý jazyk a oni sa ním bavili len pretože nechceli aby som im rozumela.

Keď som sa jedného alebo druhého opýtala čo sa deje odpovede som sa väčšinou nedočkala.
Pomedzi to som z Charlesom začala tráviť veľa svojho času. El bola stále niekde preč, neustále, skoro každý deň odchádzala ráno a vracala sa niekedy aj o dva tri dni neskôr.
Charles sa ku odchodu nejako nechystal a ja som jeho prítomnosť prijímala s veľkou radosťou, ak sa mám priznať.


Neustále sme sa smiali, Charles mal snáď nekonečnú zásobu historiek z jeho života. Veľa z nich sa stalo keď sa s Eleonor stretli. Tak že okrem toho že som sa veľa dozvedela o ňom, dozvedela som sa veľa aj o nej. Napríklad to, že keď sa prvý krát stretli boli obaja veľmi mladý, spoločne sa navzájom vychovali a vybudovali to čo teraz majú.
Rozprával mi o tom aká bol vojna medzi upírmy a vlkmi, vravel o tom čo všetko stratil, keď bojoval za to v čo bol presvedčený. Hovoril o starých upíroch, ktorý v živote nevedia oceniť žiaden iný život okrem toho ich.
Hovoril aj o tom, aká je spoločnosť upírov zvláštna, ako nedržia pri sebe. Ako odmietajú jeden druhého. Hovoril mi o tom, ako si niektorý predstavujú to ako by mal tento svet vyzerať, veľa krát to boli veľmi desivé predstavy.
Tvrdil mi že El má so mnou dobré úmysly, že ma nechce zradiť, ale šokovalo ho to ako málo viem o tom čo sa vlastne okolo deje. Tvrdil mi, že na severe sú vzbury, tvrdil že bude trvať len pár storočí a vojna zas príde, avšak tento krát bude pre všetkých zničujúca.


Avšak, okrem toho, že sa stal mojim neoficiálnym učiteľom a priateľom, bolo tu ešte niečo iné. Bolo to nenápadne iskrenie medzi nami, pohľady ktoré sme si vymieňali. Jemné a nenápadne dotyky. Nič čo by si človek nemohol vyložiť ako náhodnosť.
Ale bolo to tam a čoraz častejšie a častejšie. Naše rozhovory sa od oficiálnych záležitostí posunuli k imtýmnym.
Bol to prvý človek, ktoré mu som rozprávala o svojej rodine o tom ako som sa vlastne stala upírom, ako som sa vlastne dostala sem. Jediné čo som vynechávala bola moja svadba a môj muž, od ktorého som ušla. Nechcela som aby to niekto vedel, dokonca ani on.
Na oplátku mi on vravel o svojom domove o mieste kde sa narodil pred mnohými rokmi. Vravel že tam sú krásne pláže mi mori, že slnko tam skoro vôbec nezapadá a že je tam stále teplo.
Vravel mi že sa tam chcel vrátiť, ale čas keď bol ešte dieťa bol už dávno preč a aj to miesto sa zmenilo, ľudia odišli a mesto v ktorom žil bolo zrovnané zo zemou tak, že už po ňom neostalo vôbec nič.


***


Sedela som u seba v izbe pred krbom v ktorom blkotali červené plamene. Ruke som držala pohár vína ktoré som si pomaly vychutnávala.
Markéta akurát pripravovala moju posteľ, keď s tým bola hotová tak prešla ku mne a opýtala sa "Potrebujete ešte niečo slečna?"
"Nie choď, dobrú noc." Odovedala som jej a popri tom som si pritiahla župan bližšie k telu. Bolo dobré mať na sebe už len ľahkú košeľu. Žiaden korzet ktorý by mi sťahoval telo.
Dvere, ktorými pred chvíľou vyšla Marketá sa opäť otvorili. Neotočila som sa vedela som kto to je, nie len podľa zvuku krokov ale aj podľa vône ktorá zahltila miestnosť.
"Nepatrí sa prepadávať ľudí v strede noci." Povedala som potichu. Pri čom so sa stále pozerala na oheň.
"Ešte že nie si človek." Povedal pobavene a sadol si oproti mne. Jednu nohu mal ohnutú v kolene a opieral si oň ruku.
"To máš pravdu" Konečne som sa na neho pozrela. Mal na sebe len košeľu a nohavice, dokonca nemal ani topánky, tak ako ja.
"Prečo si tu?" Opýtala som sa a položila som pomaly pohár na zem. On sa ku mne pomaly prisunul, tak že jeho tvár bola len kúsok od tej mojej. Pozeral sa mi do očí a usmial sa.
"Žijem dlho a som trpezlivý pretože viem, že na niektoré veci sa proste oplatí počkať." Hovoril potichu a popri tom mi pomaly prešiel prstom po čele. Posunul mi prameň vlasov ktorý mi padal do tváre a založil mi ho za ucho.

Bolo to prvý krát v mojom živote, čo sa ma muž tak jemne dotkol. Nevedela som sa rozhodnúť či mi je to nepríjemne alebo nie, ale či jeden alebo druhý pocit prevažoval alebo nie odtiahla som sa a napravila som si vlasy sama. Nemohla som vydržať to ako sa na mňa pozerá a tak som radšej odvrátila zrak a ruku som si zaborila zozadu do vlasov.
"Neboj sa ma." Povedal mi jemne a chytil ma za ruku. Pomaly som sa nadýchla a popri tom som sa pozerala na svoju ruku, ako ju drží v tej jeho.
Vedela som, že by som ho mala poslať preč, že by mal odisť, pustiť moju ruku a odísť z mojej izby a vedela som že ak by som ho o to poprosila tak odíde, ale ja som to nespravila.
Nechcela som robiť stále to čo je správne.

Prisunul sa ešte bližšie ku mne. "Milujem tvoje neposedné vlasy." Povedal mi a zas chytil jeden z mojich prameňov vlasov a posunul ho dozadu. Ako prechádzal cez okolo ucha neodtiahol ruku, posunul ju kúsok nižšie a potom prešiel dozadu na zátylok.
Ani som sa nepohla, len som pomaly zatvorila oči. Zatla som zuby, moje predošlé skúsenosti z mužmi neboli da krát prijemne, ale jemu som verila, verila som mu tak, že som mu dovolila aby tou rukou pokračoval ku krku a ž ku kľúčnym kostiam.
Prinútila som sa nepohnúť a snažila som sa držať oči zatvorené.
Cítila som ako sa ku mne naklonil a jemne mi pobozkal pery, len letmo skoro sa ich vlastne ani nedotkol, ako keby sa bál toho ako zareagujem.


Vydýchla som, bolo to tak krásne, krásne a jednoduché.


Keď vide že nekladiem žiaden odpor, naklonil sa ku mne znovu, aj teraz ma pobozkal, avšak vášnivejšie a naliehavejšie ako to bolo pred tým.
Zrazu som začula zvuk, znelo to ako keby... ako keby niečo vybuchlo. Pomaly som sa od neho odtiahla a otočila som hlavu.

Charles sa tváril zmätene, nechápal prečo som sa od neho otočila. "Elesia čo sa?.." Zastavila som ho rukou, ktorú som mu položila na pery. To ho zmiatlo ešte viac.
Pomaly som mu pustila pery a prst som si položila na moje ústa, naznačila som mu aby bol potichu.

Zase! Ale teraz to bolo oveľa bližšie, nie nebol to výbuch, skôr ako keby niečo padlo, alebo.... Zase sa to ozvalo. Nie znelo to ako keby sa niekto snažil vyraziť dvere, presne tak! Ako keby niekto udieral ničím veľmi ťažkým o dvere, alebo do nich sám narazil.
S Charlesom sme si vymenili znepokojené pohľady. "To nie je dobre." Povedal Charles a v ten moment bol na nohách.


Obaja sme vybehli na chodbu, nikde nikoho. Všade bola tma dokonca ani sviečky neboli zasvietené.

Charles ma chytil za ruku a začal utekať po chodbe.
Cestou sme nikoho nestretli, všade okolo bolo ticho, okrem toho buchotu nebolo počuť vôbec nič.
"Elesia!" začula som za sebou. Z Charlesom sme naraz zastali a otočili sme sa za hlasom. Bola to Eleonor, bežala po chodbe smerom k nám.
"Kde si bola?" Opýtala sa ma a chytila ma za rameno. Potom si ma k sebe prudko pritiahla a objala ma. "Bola som vo svojej izbe." Odpovedala som jej rýchlo.
Elesia sa pozrela na Charlesa, pochopila, že som tam bola s ním.
"Poďte nemáme čas!" Zvolala a rukou nám naznačila aby sme šli za ňou. Nebežala, no jej kroky boli naliehavé a rýchle.

"El čo sa deje?" Opýtala som sa po tom ako sme prešli pár metrov. Avšak neodpovedala mi. Pri ďalšom údere zrýchlila tak že som jej skoro nestíhala, nevedela som kam nás vedie, až do momentu keď som sa neocitla v knižnici.

Eleonor prebehla až úplne dozadu k policiam, strhla z nich plachtu a začala niečo hľadať.
"Eleonor?!" Zvolala som. Ani sa na mňa nepozrela len ďalej prezerala knihy, no tento krát sa mi dostalo odpovede. "Niekto prezradil že sme tu." Povedala cez plece sa pozrela na Ayresa.
"Prečo ale utekáme?" Opýtal sa Ayres až v ten moment som si uvedomila, že on je presne tak isto zmätený ako ja. "Ľudí by sme zvládli."
Eleonor sa na nás oboch otočila "Toto ale nie sú ľudia." Povedala a potiahla jednu knihu, ozval sa tlmený kovový zvuk a polica z knihami sa odtiahla od steny.
Bola som zmätená, ako že to nie sú ľudia a kto to potom je?
Eleonor chytila roh police a odtiahla ho, naznačila mi aby som šla. Medzi stenou a policou bol úzky otvor ktorým som sa pretiahla len o kúsok.

Za knižnicou bola chodba, bola tmavá s nízkym stropom a veľmi úzka.
"Choď!" Pobádala ma Eleonor a ja som poslúchla, kráčala som aj keď som vôbec nemala tušenie na čo stúpam a kde vlastne idem.
"Kto je to Eleonor?" Opýtal sa Charles.
"Ja neviem." Odpovedala. "Ale sledovali ma už cesto sem cítila som ich. Cítila som ako nás sledujú, dokonca som ich aj videla. Neboli veľmi opatrný, ako keby chceli aby som ich videla. Samozrejme vzburcovali ľudí sami by si sem len tak neprišli, ale...."
"Ayres?" Prerušil ju Charles otázkou
"Nie! Ayres by niečo takéto nespravil, aj keď nie sme rovnaká rasa sme spojenci, bojoval za našu vec." Odpovedala mu Eleonor.
"Názory sa môžu meniť." Podotkol Charles.
"Nie, on nie." Odpovedala mu.
"Tak kto potom?" Opýtal sa. Odpoveď sa však nedostavila. O chvíľu som zbadala svetlo, najprv to bol len malý bod v obzore ale čím sme sa približovali tým sa zväčšovalo až sa nakoniec ukázalo že je to koniec tunela.

Vybehli sme do lesa. Bol osvetlený svitom mesiaca ktorý svietil na jasnej oblohe. Avšak to nebola jediná vec ktorá žiarila, keď som sa otočila k miestu odkiaľ som vyšla uvidela som medzi stromami jasne červenú farbu, bola presne na mieste kde som odhadovala že stál náš domov.
Otočila som sa na Elenor, tá mala zaťatú sánku, videla som ako sa jej napínajú svaly na ústach a špúlia sa jej pery.
Ale okrem hnevu ktorý bol v jej tvári jasne čitateľný, som videla v jej očiach smútok, pozerala sa predsa na svoj domov, miesto kde žila roky a teraz bolo v plameňoch.
Zavial vietor a priniesol zo sebou vôňu ohňa. Eleonor sa na mňa pozrela a kývla mi hlavou aby sme šli.

Bežala prvá, za ňou som šla a ja Charles. Aj napriek tomu, že som v noci videla dobre, beh nebol jednoduchý. Okrem toho že som mala bosé nohy v lese bolo veľa skál, popadaných starých stromov po zime ktoré nás aj keď len nepatrne, ale zdržovali.


Neušli sme veľkú vzdialenosť, keď som za nami začula ďalší pár nôh a nebol len jeden, čím viac sme ubehli tým viac párov som počula, znásobovali sa neuveriteľnou rýchlosťou. Okrem nôh dopadajúcich na zem bolo počuť aj vrčanie, ako keď pes vrčí na niekoho kto sa mu nepáči.


Prinútila som sa neotáčať sa a sústrediť sa a Eleonor predo mnou.
Zrazu ma niekto, alebo niečo zhodilo na zem. Cítila som ako mi to zarylo svoje drapy do pokožky a potiahlo, vykríkla som od bolesti, ani som si nestihla nič uvedomiť, nestihla som reagovať, bolo to až príliš rýchle.

Cítila som na sebe veľkú váhu, nemohla som sa ani len pohnúť.
Počula som výkrik, mužský výkrik, zrazu som cítila ako zo mňa váha opadla. Niekto ma chytil za ruku a prudko postavil. Len letmo som zaznamenala Eleonorininu tvár.
Cítila som ako ma drží za ruku a ako ma ťahá preč. Automaticky som začala zdvíhať nohy a utekať v tempe aké mi nasadila.

Cítila som ako mi tečie krv po hrudi, bokoch a až k nohám.
Len veľmi ťažko som rozpoznávala tvary okolo seba, musela som sa veľmi prekonávať aby som sa dokázala sústrediť aspoň na Eleonor a na jej chrbát.
Zrazu však prudko zastavila, ja už som to nestihla, pošmykla som sa na klzkých kameňoch na ktorých sme stáli a prepadla som cez okraj niečoho.
Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomila že je to zraz. Pod sebou som počula hučať rozzúrenú rieku. Eleonor držala moju ruku v tej jej a vydesene sa na mňa pozerala. Na ten pohľad nikdy nezabudnem, nikdy som ju nevidela takú vystrašenú.

"Eleonor..." Zašepkala som a snažila som sa vytiahnuť, no nemala som sa čoho zachytiť, visela som len na jej ruke.
Počula som vrčanie, ktoré sa veľmi rýchlo približovalo. Eleonor sa na mňa pozrela a ja som v ten moment presne vedela čo chce spraviť.
"Elenor nie!" Zvolala som.
"Ty musíš prežiť Elesia!" Povedala mi "Si najlepšie čo som v ojom živote stvorila, tak nech ma nesklameš!" Pozrela sa na mňa s láskou, skutočne ako na svoju dcéru, ktorá sa už nikdy v živote nevráti domov. "Zbohom!" Zašepkala a pustila moju ruku, chcela som sa zachytiť, ale už som to nestihla.
Videla so ako sa otočila. Videla som ako ju niečo napadlo a zhodilo ju na zem a potom som narazila na vodu - prudko a tvrdo.


Silná bolesť mi vystrelila z nôh až do brucha. Dopadla som až na samé dno, kde som sa udrela o kamene. Nič som nevidela, len čiernu tmu.
Cítila som ako ma silný prúd unáša preč. Rieka bola nemilosrdná každých pár metrov som narazila prudko na nejaký kameň.
Niekedy ma to z vody na moment vynorilo, no bol to len stotina, nestihla som ani len otvoriť oči.
Neviem ako dlho to trvalo, pripadalo mi to ako večnosť chvíľa ktorá nikdy neskončí.
Voda sa zrazu upokojila, prinútila som sa otvoriť oči, uvidela som len vodu, až po chvíli mi došlo že plávam tvárou smerom nadol.

Zdvihla som hlavu z vody a snažila som sa nájsť niečo malé o čo by som sa mohla zachytiť
Avšak bez úspechu. Plávala som v jej samom strede, bola široká a nikde nič, ani len mali kameň o ktorý by som sa mohla zachytiť.

Snažila som sa zabrať nohou, ale jediné čo mi to priviedlo bola bolesť, automaticky som sa skrútila a tým som sa opäť ponorila do vody. Na chvíľu som nedávala pozor opäť som do niečoho narazila.


Bolo to veľké a klzké, zaborila som do toho prsty a vytiahla som hlavu nad hladinu. Bol to strom, padnutý cez rieku, časť jeho kmeňa bola ponorená do vody.
Silný prúd mi ťahal nohy a zvyšok môjho tela ďalej ale ja som sa z posledným vypätím svojich síl chytila jedného z konárov a vytiahla som sa na hladinu tak že mi z vody vytŕčala hlava a časť krku.


Natiahla som druhu ruku a zaborila som prsty do kôry stromu.
Cítila som svoju nohu, bolesť v nej bola strašná, tak isto som si všimla že voda okolo mňa je červená od mojej vlastnej krvi.


Avšak vedela som že ak sa z tej vody nedostanem teraz, tak sa z nej nedostanem nikdy. Pozrela som sa na breh. Zdal sa mi ďaleko, ale bol tam. Kúsok po kúsku som sa začala k nemu priťahovať.
Prúd vody však nepoľavoval. Ak som urobila čo i len malý pokrok vždy ma to vrátilo o kúsok späť.
Pár krát sa mi ruka šmykla tak, že som skoro opäť celá padla do vody, avšak sa mi podarilo dostať skoro ku brehu.


Keď som si bola istá, že dosiahnem na dno postavila som sa na nohu ktorá ma bolela menej, tá sa mi zaborila do hustého blata, ktoré tam bolo.
Pozrela som sa na svoju druhú nohu, pri čom som sa stále držala stromu ako kliešť. Mala som ju v kolene veľmi neprirodzene ohnutú, vykrútenú tak že som mi prsty smerovali nie dopredu ale dozadu.

vedela som že na ňu nebudem môcť stúpiť a tak som padla na všetky štyri nohy. Voda bola v tom mieste tak hlboká, že som sa do nej skoro celá potopila, avšak bahno zabránilo prúdu aby ma odtiaľ odniesol.


Pomaly som zdvihla jednu a potom druhu ruku a prisunula som k nim jednu nohu, musela som sa nadýchnuť a potom prisunula aj tú zranenú. Zakričala som, pretože bolesť ktorú som cítila bola priam neznesiteľná.

No musela som! Musela som sa dostať na úplný breh, mimo vody. S každým pohybom to bolelo viac a viac a mne ubúdali sily neuveriteľnou rýchlosťou.
Zrazu som ucítia pod rukou suchú zem . Vydýchla som si a zvalila som sa na zem. Z posedným vypätím som sa zozadu postavila na ruky a vytiahla som z blata aj svoje nohy.

Hodila som svojim telom o zem a vydýchla som. Oči sa mi zatvárali, v ústach som cítila príchuť bahna a svojej krvi. Vedela som, že keď zaspím a nedostanem krv tak sa už nepreberiem, moje telo proste zamrzne tak ako je teraz, pokiaľ nedostane ďalšiu krv, ktorá by mi pomohla uzdraviť sa. Vedela som že to všetko budem vnímať, že budem vnímať to ako mi vysychá telo a že s tým nebudem schopná nič spraviť.
Nik ma nepríde zachrániť, jediné čo sa mi mohlo stať bolo, že ma nájdu tí. Vďaka ktorým som sa tu ocitla a ak ma nájdu môj život bude spečatený...





 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama