11. Kapitola

6. května 2014 v 10:48 | Kelly145 |  Vôňa krvi


11. Kapitola




Pomaly som vydýchla.
Na svojej tvári som cítila teplo, nevedela som či som mŕtva, alebo žijem, dokonca som ani nevedela či som sa skutočne nadýchla, alebo sa mi to len zdalo.
Bola som omámená, vôbec som si nectila vlastné telo, len tvár.

Bola som tak vyčerpaná, v ústach som cítila sucho, netvorili sa mi ani sliny, keď som sa pokúsila prehltnúť moje hrdlo ma silno zapálilo, ako keby som v ňom mala oheň.
Pomaly som prinútila svoje oči aby sa otvorili, svietilo mi do nich slnko, tak silno že som ich neohla otvoriť poriadne.
Zvalila som hlavu na opačnú stranu a zase som sa pokúsila nadýchnuť, avšak svaly na hrudi boli unavené a boleli ma. Cítila som ako mi niečo pevne zväzuje hruď.
Pomaly som zdvihla ruku a položila som si ju tesne pod moje kľúčne kosti, cítila som pod prstami látku, ako, bolo to ako obväz. Pár krás som sa sekane nadýchla a potom som znovu otvorila oči.
Chvíľu im trvalo dokým si zvykli na svetlo v miestnosti. Začala som rozoznávať tvary, videla som biele steny, pri nich opretý nejaký drevený nábytok, videla som síce rozmazane, ale aj napriek tomu som dokázala rozoznať osobu, ktorá stála neďaleko od mojej postele.
Chcela som vydať nejaký hlas, no z môjho suchého hrdla nič nevyšlo, nejaké slová len slabé chrčanie.
Videla som ako sa tá osoba ku mne otočila a potom som začula len kroky ako a buchnutie dvermi.
Opäť som sa nadýchla, už to šlo lepšie, svaly začínali povoľovať, avšak neprestali bolieť.
Pomaly sa moje telo prebralo. Uvedomila som si že bolesť v kolene je preč. Pomaly som zahýbala prstami na jednej a aj na druhej nohe. Keď som videla ako sa perina pohla, upokojila som sa. Znamenalo to že, keď budem schopná budem sa môcť postaviť a chodiť.
Prinútila som svoje telo aby sa prevalilo na bok, preč od slnka. Bolo tak jasné, že som nemohla držať otvorené oči ani keď som mala otočenú hlavu na stranu. Trochu to pomohlo, našťastie.
Položila som ruku na posteľ a chytila som prstami perinu v ktorej som bola zabalená. Pomaly, veľmi pomaly som ju od seba odhrnula aspoň tak aby som bola schopná vidieť svoje vlastne nohy.
Keď som videla ako sa mi prsty skutočne hýbu, s úľavou som si vydýchla.
Ostala som v tej polohe, ani neviem ako dlho, čakala som dokým moje telo sa ako tak spamätá, spolu s mojou hlavou.
Nevedela som ako som sa tu ocitla a ani ako dlho som už tu. Dúfala som len v to, že tí ktorým toto miesto patrí nie sú moji nepriatelia.
Môj pohľad mi padol a nočný stolík, bol na ňom položený pohár. Pomaly som sa k nemu natiahla, čo najopatrnejšie, dúfala som že tam bude aspoň kvaka vody, ktorá by trochu utešila moje vyprahnuté vnútro.

Na moje veľké prekvapenie to však nebola len voda, tých pár hltov vody ktoré boli v pohári boli rozmiešané v krvi, zacítila som ju až keď som pohár mala tesne pri mojich perách.
Bola to ako inekcia života, aj keď to nebolo veľa. Cítila som ako sa mi teplo rozľahlo po celom tele, ako sa mi vzpružili všetky svaly a hlava sa mi zrazu vyjasnila, dokonca som aj jasnejšie videla.
Vydýchla som si, konečne som bola schopná aspoň zdvihnúť hlavu a posadiť sa na posteli s tým že som sa musela oprieť o stĺp. Oprela som si oň hlavu a pomaly som prevesila nohy cez posteľ.
Neodvážila som sa postaviť sa, viem že kebyže sa o to pokúsim tak padnem na zem a už sa z nej nepostavím. Radšej, ak niekto príde, nech ma nájde v tejto polohe ako ležať na zemi, to by bolo nedôstojné.
Začula som kroky, boli to čižmy udierajúce o kamennú podlahu, počula som ako sa ku mne blížia. Teda ako sa blížia ku dverám miestnosti v ktorej som bola.
Boli doprevádzané ešte jedným párom nôh, tie kroky boli menšie a rýchlejšie, skôr ako keby za dotyčným pomaly utekali.
Zastali pred mojimi dverami, počula som ako mužský hlas niečo povedal, ale bolo to tak ticho, že som nedokázala rozpoznať čo.
Tie menšie kroky odkráčali preč a ja som videla ako sa otvorili dvere.
Do miestnosti zaviala veľmi krásna vôňa. Takú som ešte v živote necítila. Hneď po nej vošiel muž.
Niekoho takého som v živote nevidela. Bol vysoký skoro o dve hlavy vyšší ako som bola ja to určite.
Mal obuté čierne čižmy, k tomu skoro rovnako čierne nohavice, košeľu a na nej rozopnutú veľmi pekne zdobenú vestu ktorá farbou ladila s nohavicami.

Vlasy mal hnedé a krátke, tak krátke že mu bolo vidieť kožu na hlave, to som u muža ešte nikdy nevidela. Bola doba keď si muži radšej pestovali dlhšie vlasy, skoro tak ako ženy.
Jeho tvár bola neuveriteľne zvláštna, mal silné mužské rysy avšak v celku to bolo, proste úžasné.
Z tváre mu jasne svietili krásne oči, ktoré mali karamelovú až jantárovú farbu. Boli tak magické, že som sa na ne nemohla prestať pozerať.
Na prvý pohľad mi bolo jasné, že to nie je upír. Teda skôr na prvé počutie, pretože jeho bijúce srdce ohlušovalo celú miestnosť, ale tiež som vedela že to nie je človek, pretože ak by to bol človek, moje inštinkty by mi kázali ho zabiť, ale pri ňom? Okrem zvláštneho pocitu v žalúdku zmiešaného zo strachu som necítila nič.
Pozorne si ma prezerali tak ako si tie moje prezerali jeho.
Pozrel sa na pohár ktorý som ešte stále držala v ruke a trochu sa pousmial. Prešiel pomaly ku mojej posteli a sadol si oproti mne na stoličku, ktorá bola pri posteli. Povedala by som že v bezpečnej zvdialenosti. Myslím že v stave akom ma videl mu bolo nad slnko jasné, že ja teraz nie som schopná ublížiť ani len muche ktorá lieta okolo.
Ešte raz si premeral moju tvár, potom sa predklonil oprel sa o kolená a opýtal sa: "Mohol by som vedieť vaše meno?"
Predstava toho, že budem musieť vydať nejaké slová bola, aj po životodarnej injekcií veľmi neprijemna, avšak považovala som za slušnosť aby som mu odpovedala. Nevedela som kto alebo čo je zač, ale vedela so že je mu nad slnko jasné kto som ja, alebo aspoň ku ktorej rase patrím. Tak že v záujme slušnosti a zachovania vlastného života som prehovorila "Elesia." Bolo to potichu, ale nakoniec zo mňa to jednoduché slovo vyšlo.
Usmial sa na mňa. "Ja som Ayres." Keď som začula jeho meno spozornela som. Veľmi dobre som si pamätala na to kde som to meno počula a musím sa priznať, že som veľmi znervóznela.
Pamätala som sa na to ako Charles vravel že to on mohol poslať tých tvorov. Čo nás napadli. Tajne som dúfala že nemal pravdu.
"Moje meno vám niečo hovorí?" Očividne spozornel aj on. Nečakal že tak zareagujem.
"Áno." Odpovedala som prosto. Nechcela som prezradiť nič čo nemusím.
"Ak vás to napadlo, áno som vlk." Potvrdil mi to čo som si myslela.
"Ja viem." Odpovedala som mu a oprela som si hlavu o stĺp postele. "Ja viem..." Zašepkala som a privrela som oči, bol tak ťažké držať moje telo v tejto polohe.
Neovládla som sa proste som sa prestala držať a nechala som ho nech si robí čo chce, cítila som ako som padala dozadu.
Zrazu ma zachytili ruky. "Ale no tak." Začula som Ayresov hlas, pomaly ma posadil a k ústam mi priložil pohár. Ako náhle som ucítila že je v ňom krv tak som ho uchopila sama a napila som sa. Zase tam bolo len pár dúškov, ale dodalo mi to dosť sily na to aby som dokázala sedieť vzpriamene a pozerať sa m rovno do očí.
"Ďakujem." Povedala som a položila som prázdny pohár vedľa seba na posteľ.
"Keď už som vás zachránil, tak vás tu predsa nenechám umrieť. Na rozdiel od vás samej ja vás zabiť nechcem." Predniesol a pohľadom si ma premeral. V jeho tvári sa zjavilo pohŕdanie.
"Prosím?" opýtala som sa nechápavo.
"Skočila ste do rieky, viem že byť upírom musí byť ťažké ale doškriabať sa a potom sa hodiť z útesu nie je skutočne to správne riešenie." Zase sa oprel o svoje kolená a bradu si podložil rukou.
"Ja som sa do tej vody nehodila dobrovoľne." Vysúkala som zo seba. On sa na mňa zamračil. Bez toho aby sa ma niečo spýtal som povedala. "Áno vhodila ma do nej, chcela ma tak zachrániť." Pozrel sa na mňa, ako na hlúpe dieťa ktoré nevie čo hovorí, nadvihol jedno obočie a opýtal sa. "A kto vás tam hodil moja milá?"
"Eleonor." Nemala som energiu na to hrať nejakú hru a vedela som, že keď ona pozná jeho tak on určite bude poznať ju a mala som pravdu. Jeho pohľad skamenel. Napli sa mu svaly na krku a na lícach a potom sa ma spýtal. "Vy ste tá mladá upírka ktorú Eleonor stvorila?"
"Áno." Prudko vydýchol a rýchlo ma premeral pohľadom, jeho postoj ku mne sa v ten moment zmenil. Už som nebola jeden upír z mnohých.
Prešiel si rukou po brade a potom sa ma opýtal "Prečo sa to stalo?"
"Prepadli nás, náš dom." Odpovedala som mu a zťažka som vydýchla.
"Ako prosím?!" Skoro sa zdvihol zo stoličky, ale na poslednú chvíľu sám seba zastavil. "Kto?"
"Neviem." Odpovedala som vzápätí
"Vlci?"
"Charles si myslel že ste ich poslali vy." Zamračil sa na mňa. Nevedela som či je to pre meno ktoré som spomenula, alebo pretože som ho obvinila.
"Charles Brandon?" Opýtal sa ma. Ja som dokázala len prikývnuť. "Čo ten tu do pekla..." Povedal si skôr pre seba.
Videla som že znervóznel. "Dávam vám svoje slovo že ja s tým nemám nič spoločné." Povedal vzápätí. Ja som mu to verila. Nezachraňoval by ma a nepýtal by sa ma tieto otázky, ak by s tým niečo mal. Teda aspoň som v to dúfala.
"Neuveriteľné, nedivím sa že ste tak vyčerpaná, v tej rieke ste ušli hodný kus cesty a podľa toho ako ste vyzerali nebol prijemny." Poznamenal a znovu mi podal do ruky pohár z krvou. Teraz som ho hneď nevypila- celý. Len som si z nej trochu upila, aby som ešte mala stále silu sedieť.
"Nebojte sa tu vám nič nehrozí." Povedal mi keď videl ako som zareagovala.
"Ja sa nebojím." Odpovedala som mu okamžite. Pousmial sa.
"Oddychujte Elesia, naberte silu nech sa vám zahoja všetky rany. Keď ste boli v bezvedomí neboli sme schopný do vás dostať žiadnu krv, tak že ste sa nenapila viac ako týždeň. Ostanete tu!" Pomaly sa postavil a prešiel okolo postele ku oknu, chytil závesy a zatiahol ich. Hneď sa mojim očiam uľavilo zrazu som videla skutočne ostro.
"Ja vás nechcem obažovať..." Protestovala som.
"Nie." Zastavil ma "Nechcem to počuť. Dlžím to Eleonor, tak že sa o vás postarám. A navyše ak je pravda to čo mi tu tvrdíte, tí čo napadli jej dom dobre vedeli po kom idú a tiež museli vedieť že ste v ňom a určite sa im nebude páčiť keď prídu na to že im chýbate. Viem že upíry sú samotári, ale verím v to že nie ste hlúpa a že pochopíte to, že ako náhle odtiaľto odídete môže vás to stáť život." Nevládala som mu na to nič odpovedať. Proste som len prikývla a povedala "Ďakujem."
Usmial sa na mňa. "Odpočívajte." Povedal mi, potom mierne uklonil hlavu na pozdrav a potom vyšiel izby. Ako náhle za sebou zatvoril dvere, jeho kroky sa zrýchlili až sa stratili niekde v diaľke.
Dopila som pohár. Položila som sa pomaly na posteľ, posunula som sa tak aby som si hlavu mohla oprieť o vankúš potom som si pomaly na seba stiahla perinu. Neverila som tomu že tu ležím tak dlho, moje zranenia museli byť skutočne veľmi vážne. Zatvorila som oči, musela som dať môjmu telu čas, čas na to aby nabralo silu a potom prídem na to čo je môj hostiteľ vlastne zač.





 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama