12. Kapitola

13. května 2014 v 10:00 | Kelly145 |  Vôňa krvi

12. Kapitola





Sedela som na posteli v mojej izbe, opretá hlavou o stĺp postele a pozerala som sa na svoje nohy položené na zemi.

Predošlá noc bola najhoršia v mojom živote. Nikdy pred tým som nič také necítila a to už mám nejaký ten rok života ako upír za sebou.

Krv ktorú som do seba dostala v tých pár hltoch pomohla len na pár chvíľ a potom to začalo. Ten pocit ako keby mi niekto od vnútra vypaľoval žily, bolel ma každý jeden jediný pohyb.
Jediné čo zaberalo bolo viac a viac krvi, v živote som jej tak veľa nevypila ako v ten večer, nikdy pred tým a ani nikdy potom.



A teraz? Teraz som sa pozerala na podlahu a bolo všetko tak ako pred tým. Moje telo bolo opäť živé a úžasné, svieže presne tak ako som naň bola zvyknutá.
Zase som vnímala všetky zvuky okolo mňa, počula som dokonca ako dopadajú jasné kryštáliky prachu na nábytok okolo mňa. Cítila som vôňu dreva postele a čerstvých perín.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere, ktoré ma vytrhlo zo zamyslenia. "Ďalej." Zavolala som a rýchlo som vliezla pod perinu, nechcela som aby ma hocikto videl len v tej priesvitnej nočnej košeli, ktorú som mala na sebe. Bolo dosť, že ma tak včera videl môj hostiteľ- Ayres.
Do dverí vošlo mladé dievča. Mala, veľmi krásnu tvár, blond vlasy jej vykúkali z pod čepca ktorý mala pevne obviazaný okolo hlavy.
Zastala tesne pri dverách a sklopila pohľad keď ma uvidela.
"Pán Ayres ma za vami posiela." Povedala.
"A čo pán chce?" Opýtala som sa.
"Ak sa cítite lepšie, chcel by sa s vami porozprávať." Jedno obočie som pomaly nadvihla.
"Samozrejme." Odpovedala som pohotovo.
"Nejaké oblečenie je v skrini slečna. Počkám vás pred dverami dokým nebudete pripravená."
"Choď." Kývla som rukou smerom ku dverám. Hneď ako ich zatvorila som bola pri skrini. Neboli tam žiadne zo šiat na ktoré som bola zvyknutá. Bolo tam totiž to len mužské.
Poprave vždy som si chcela vyskúšať ako sa nosia nohavice, ale tieto tu vyzerali tak veľké že by som sa do nich obliekla aj tri krát a o ich dĺžke nehovoriac.


Trochu som sa pousmiala nad obrazom ktorý sa mi objavil v hlave. Predstavila som si samú seba oblečenú v tých nohaviciach vytiahnutých až pod ramená, to by bol obraz hodný dôstojnej ženy.

Neviem ak je to možné, ale v tom najhlbšom a najtmavšom mieste skrine som našla jedni jediné, skoro malé kožené nohavice. Vyzerali šité na mladého chlapca, tak že pre mňa tak akurát. Dokonca som našla aj košeľu niekde v mojej veľkostnej rovine.
Prišlo mi veľmi zvláštne, že ma nič v páse nezväzuje, korzet v pánskej skrini budem hľadať asi ťažko, ale na druhej strane to bol zvláštne oslobodzujúci pocit.
Košeľa mi bola dlhá až po stehná a rukávy boli o trochu dlhšie ako boli moje ruky, tak že som silou mocou nasúkala lem košele do nohavíc a zvláštne čipkované konce na rukávoch som proste strhla.
Bohužiaľ pri topánkach som také šťastie nemala. Všetky boli nešťastne obrovské a tak mi neostalo nič iné len proste ísť bosá.
Dievčina, tak ako sľúbila ma čakala pred dverami.


Miestnosť, do ktorej ma odviedla, bola skutočne veľmi pekná, vlastne ako celý ten malý zámok v ktorom som sa nachádzala. Všetko bolo obložené drevom tak že to veľmi krásne voňalo a na stenách boli farebné goblény tak že steny nepôsobili pusto a chladno.
Miestnosť v ktorej som sa ocitla sa nelíšila od ostatných. Naleštené tmavé drevo siahalo do polovice stien na ktorých bolo zavesených mnoho obrazov, medzi nimi bol pár políc s rovnakého dreva, plných kníh, flaštičiek a iných zaujímavých vecí.


Na zemi, po celej podlahe, bol krásny ručne tkaný koberec z toho najjemnejšieho materiálu aký som kedy na svojich nohách cítila. Bol jasne tyrkysovej fary pretkávaný bielou a striebornou niťou do tých najzvláštnejších tvarov.


Skoro cez celú miestnosť sa tiahol mohutný stôl, okolo ktorého boli krásne tesané stoličky.
Dve ktoré boli za hlavou stola boli mierne vyššie ako ostatné. Na stole bolo položených pár svietnikov z tmavého železa na ktorých boli pripravené nové sviečky.
"Krásne dobré ráno." Pozdravil ma známi hlas ktorý sa ozval za mnou. Otočila som hlavu a pozrela som sa cez plece na Ayresa.
Bol oblečený veľmi naľahko, vlastne tak ako ja, len s tým že on ma na nohách topánky. Prešiel poza mňa na druhú stranu stola.
Pri pohľade na neho som sa presvedčila, že som neblúznila, keď som ho videla včera. Skutočne to bol jeden z najzaujímavejších ľudí aký mi prišli do cesty a jeho oči boli rovnako hypnotizujúce ako boli včera.

"Aj Vám krásne ráno." Odpovedala som mu a prešla som kúsok k oknám, tak aby som cez svietniky mohla pozorovať to čo robí. Videla som že chytil do ruky kovový džbán a nalial víno do dvoch pohárov.
Potom ich uchopil do rúk a v ten moment stál predo mnou. "Vyzeráte lepšie ako včera." Povedal a podal mi jeden z pohárov.
Samozrejme, že som vyzerala lepšie ako včera, včera som umierala. Preblesklo mi hlavou. Vzala som si do ruky víno, ale nenapila som sa hneď, počkám dokým sa napije aj on. Nie pretože by som si myslela že ma chce otráviť, to nie je možné... ale zo slušnosti.
"Tak na to aby som vyzeral takto, ste museli niekomu pustiť žilou." Povedala som. Jeho kútik úst sa mierne nadvihol. "No, niekedy musíte niekoho obetovať, aby ste získala čo chcete." Povedal mi.
"Zachránili ste ma." Povedala som, po chvíli mlčania. Jeho oči mi bleskovo prebehli tvár. "Samozrejme že áno." Odpovedal pohotovo. "Aj keď som inej rasy ako ste vy, neznamená to, že chcem ublížiť. Navyše Eleonor..." Pozrel sa von oknom a potom zase na mňa. "Ako som povedal už včera, boli sme priatelia a je mojou povinnosťou sa o teba postarať Elesia." Chcela som na to niečo povedať, skutočne, ale nemala som čo, nemala som kam ísť. Ak by som šla do jedného z domov, ktoré patria Eleonor, e vysoká pravdepodobnosť že by som musela čeliť ďalšiemu napadnutiu.
"Ale priživovať sa..." Začala som.
"Tak ti dám prácu." Odpovedal. "Podľa toho čo viem, si veľmi schopná a tento dom a statok k tomu je veľmi veľký, môžeš mi s tým pomôcť ak budeš chcieť."



***


Vždy som si predstavovala vlkov inak, podľa toho čo mi rozprávala Eleonor, ako veľmi nestabilné tvory. Plné temperamentu, že sa nevedia ovládať, idú po tom čo chcú bez ohľadu na nikoho a nič, skoro tak ako upíry.
Čítala som, že nie sú majetnícky, alebo arogantný, že ochraňujú svoju skupinu, že chránia tých ktorý sú im nejakým spôsobom blízky. No... môj hostiteľ bol očividne pravý opak úplne všetkého čo som sa dopočula alebo dočítala.

Každý deň strávená v jeho prítomnosti bol niečím zaujímaví. Napriek tomu, že som mala absolútnu voľnosť a nemusela som s ním tráviť ani minútu zo svojho voľného času, nerobila som to. Jeho prítomnosť, bola pre mňa niečím výnimočná.

Neviem to presne a dobre opísať, tak ako by som chcela, ale bolo to niečo výnimočné. Každý moment s ním naplňoval moje vnútro pocitom, ktorý som pred tým nezažila. Zvieralo mi žalúdok zakaždým keď sa na mňa pozrel a vždy keď som si bola istá že ma nevidí, som z neho nemohla spustiť oči. Nevedela som sa vynadívať na to ako vyzerá, nevedela som sa nabažiť jeho slov.

Veľmi často sme viedli rozhovory, dlhé hodiny a všetkých možných problémoch sveta. Smiali sme sa, dokonca sme občas aj zvýšili hlas, keď sa naše názory v niečom rozchádzali.
Nikdy sme sa nebavili o našom súkromí, alebo minulosti, obchodných záležitostiach a osobných starostiach, aspoň zo začiatku nie.

Za pár dní čo som strávila na jeho zámku, som ale musela dať za pravdu jednej veci ktorú som sa dočítala a to bola prísna hierarchia v skupine. Zatiaľ čo u Eleonor sme mali zo všetkými viac menej priateľský vzťah, čo sa týkalo tohto domu, bol to poriadok. Každý vedel kde je jeho miesto, vedeli presne čo a kedy majú robiť, boli ako hodiny ktoré nikdy neprestávajú pracovať a Ayres bol najvyšším bodom v celom reťazci.

Ľudia, ktorý s ním žili sa ho nebáli to nie, ale mali rešpekt. To bolo úplne jasné. Nikto sa mu nikdy nesnažil odporovať- teda okrem mňa.
Na začiatku, som sa s Ayresom stretávala len pár krát do dňa, vždy sme spolu večerali v tej krásnej drevenej miestnosti s úžasným kobercom avšak pomedzi to sa nám zprvu darilo byť spolu len krátko. On si robil svoju prácu a ja som robila tú ktorú mi pridelil. Pomedzi to sme sa stretli pár krát v knižnici, niekedy na chodbe a prehodili sme medzi sebou pár slov. Ale potom sa večere, ako som spomínala začali predlžovať a noci sa prelínali rána do dní. Postupom času sme spolu trávili skoro celé dni. Chodili sme sa prejsť, jazdiť na koňoch, dokonca ma začal učiť šerm. Čo ma neuveriteľne bavilo, aj keď ma zakaždým s prehľadom porazil, ale čím ďalej tým viac som mu dokázala odolávať.


***



Sedela som v pracovni za písacím stolom a písala som šek krajčírovi od ktorého som i nechala ušiť pár šiat. Meškala som už dva dni, úplne som na to zabudla.
"Elesia?" Vyrušil ma Ayresov hlas, opieral sa o dvere.
Zľakla som sa, neviem ako to robí, ale mala som veľký problém počuť jeho kroky, nikdy som nevedela odkiaľ na mňa vyletí. Skoro som si prevrhla fľaštičku s atramentom, zachytila som ju v poslednej chvíli.
"Prosím?" Opýtala som sa a položila som brko na stôl, pretože ešte by som niečo pokazila.
"Tak ma napadlo." Začal a urobil pár krokov smerom ku mne. "Idem na lov." Povedal. "Nepridáš sa?" V ten moment som bola rada že sedím. Prekvapene som nadvihla obočie a premerala som si ho či to myslí skutočne vážne.
"Prosím?" Opýtala som sa. Nikdy sme na love spolu neboli, bola to jedna z mála vecí, ktoré sme spolu nerobili v zásade pretože ja som chodila na lov ľudí on radšej uprednostňoval zvieratá. Nie že by mi zvieracia krv vadila, ale proste nie je to ako ľudská, nemá v sebe toľko energie. Navyše tvrdil že sa na to nemôže pozerať.

Pobavene sa usmial. "Okolo chodí skupinka asi 5 mužov ktorý mi prepadávajú návštevníkov." Odpovedal mi. "Bolo by výborné kebyže sa mi ich podarí zbaviť, tak ma napadlo že by si šla rada so mnou." Premýšľala som čo má za lubom, ale asi na nič neprídem pokiaľ s ním nepôjdem. Tak som len prosto odpovedala. "Dobre, stretneme sa tak za pol hodinu, musím sa prezliecť." Pomaly som sa postavila zo stoličky. On len zo spokojným výrazom na tvári prikývol a potom povedal. "Tak za pol hodinu."

Popri tom ako som sa prezliekala do jednoduchých voľných šiat ktoré som mala určené na presne takéto aktivity, pretože sa v nich veľmi dobre pohybovalo. Som premýšľala, či konečne uvidím Vlka v jeho pravej podobe. Za celý čas čo som tu bola- a to už je to nejaký ten mesiac.

Ayres ma nanešťastie sklamal. Stál pred dverami bosí, len v nohaviciach a košeli v tej najprirodzenejšej ľudskej podobe akú mohol len mať, aj keď v zapadajúcom slnku bol pohľad na neho o niečo príjemnejší ako minule.
"Sklamaná?" opýtal sa ma hneď ako ma zbadal.
"Trochu." Odpovedala som mu a prešla som okolo neho až na posledný schod, potom som sa otočila rýchlo k nemu a zoskočila som na štrk. Kamienky ma jemne pohladili na chodidlách. Spravila som dva kroky dozadu aby mohol za mnou prísť a on.
"Neboj sa, raz možno." Prešiel okolo mňa a zamieril smerom ku lesu. Dobehla som ho a kráčala som po jeho pravej strane.


V lese sme ušli pár krokov a narazili sme na cestičku, videli sme sa po nej. Premýšľala som ako to chce spraviť. Ja už by som letela niekde do strán a zaútočila by som na prvý správne voňajúci objekt, ale zdá sa že vlci to majú nastavené asi nejako inak. Sama som sa nad vlastnými myšlienkami pousmiala.
Avšak Ayres ma dokázal prekvapiť za akýchkoľvek okolností a to aj teraz. Zrazu sa rozbehol urobil pár veľkých krokov a potom vyskočil do vzduchu, ale na zem nedopadol na dve nohy ale na štyri.

Prudko som zabrzdila a cítila som ako sa mi otvorili ústa.Predo mnou stál krásny jasno hnedý až blonďavý vlk. Jeho srsť bola už na pohľad strašne jemná a krásne sa leskla v červenom zapadajúcom slnku. Jeho chvost bol trochu tmavšej farby a aj obrovské laby sa skôr zafarbovali do tmavo hneda. Pozeral sa na mňa jeho jasnými jantárovými očami. Aj napriek tomu, že som mu pochopiteľne nemohla nič rozumieť, jeho výraz stál za to. Môj výraz prekvapenej žaby ktorú vytiahli z diery ho očividne veľmi uspokojil.


Bol obrovský ja som bola vysoká približne tak ako jeho noha. Vtedy som si uvedomila že by som určite nechcela zažiť moment, že by sa na mňa toto veľké stvorenie vrhlo a chcelo a zabiť a tobôž nie ešte keby ich bolo viac.
Uznanlivo som pokývala hlavou a ešte raz som si ho celého premerala. Skutočne to stálo za to, bol to úžasne fascinujúci pohľad.
Ayres bežal rýchlejšie ako ja, nech som sa nažila ako som len chcela nestačila som mu, jeho jeden krok bolo mojich päť. Šaty ktoré som mala na sebe mi to samozrejme nejako neuľahčovali. Tak že preteky dopadli samozrejme jeho víťazstvom. Ale čo sa týkalo obratnosti tak som na tom bola určite lepšie ja. Skoky boli mojou silnou stránkou, pár krát sa mi dokonca podarilo preskočiť ponad neho. V to ma teda neprekonal.
Zrazu sme naraz obaja zastali s upreným pohľadom pred seba. Videli sme náš cieľ.
Pred nami medzi stromami blkotali dva ohne. Okolo nich chodilo niekoľko mužov. Bolo ich asi 10. Zdalo sa že je to ich tábor.
Takýchto ľudí bez domova, hlavne mužov bolo po celej krajine neúrekom. Prepadávali cestujúcich ktorý prechádzali okolo nich, väčšinou bohatých ľudí, ktorým pobrali všetky šperky, avšak našli sa aj taký, ktorý to robili skôr zo zlého úmyslu ako z prežitia. Nebránili sa tomu aby niekoho zabili a obrali aj tých najchudobnejších pocestných.

Nevedela som do ktorej skupiny zapadajú títo, popravde už mi to bolo jedno. Kradnúť sa nemá a navyše už som dosť hladná na to aby som takéto nepodstatné detaily ignorovala. Predsa boli to len ľudia, ktorý prepadávajú aj keď bohatých ale nevynných ľudí, tak že zľutovanie nebolo prípustné.

Ayres vybehol ako prvý a ja za ním, nebolo nad čím rozmýšľať nechala som sa uniesť tými najprvotnejšími inštinktmi ktoré som v sebe mala vložené. Nechala som nech si moje telo aj moja myseľ robia to čo chcú. Nebolo to nič pekné, ani milé. Bola som dravec, dravec ako všetky ostatné šelmy v lese, ako náhle dostanú korisť nesmú ju pustiť dokým nie je mŕtva inak by im utiekla.

Netrvalo dlho a bolo po všetkom a ja som cítil ako mi nová krv prúdi na preč celým mojim telom a obnovuje tie malé bunky, ktoré už boli vyprahnuté. Bolo to vždy ako znovuzrodenie, ako keby do mňa niekto pri každom hlte vdýchol úplne nový život.
Keď som skončila s posledným postavila som sa. Vzala som si do rúk len mojich šiat a utrela som si do nich ruky, ktoré boli trochu špinavé a potom som sa otočila na opačnú stranu. Kde už stal Ayres, v jeho normálnej podobe a pozeral sa na mňa. Mal na sebe nohavice a košeľu niekoho iného, toto nebolo to oblečenie v ktorom som ho videla keď sme odchádzali. Ale to je asi logické, keď sa premeníte na veľkého vlka, oblečenie sa vám len tak jednoducho neprispôsobí.

Rukou som si prešla cez ústa, cítila som že mám na perách ešte trochu krvi. Tiež som si ju utrela do šiat, nechcela som si ocmúľavať prsty pred ním, aj keď kebyže tu nie je tak to spravím.
Prešla som si rukou po vlasoch a pramene ktoré mi vybehli som sa snažila nejakým spôsobom zapracovať do účesu ale bolo to márne.
"Spokojná?" opýtal sa ma keď som k nemu urobila prvý krok s blaženým úsmevom na perách.
"Áno." Odpovedala som prosto. "Ty?"
"Nie je to moja šálka kávy." Odpovedala pozrel sa za mňa na spúšť ktorú som spôsobila.
"Ale musím povedať, že si veľmi..." Nadýchol sa. "Vášnivá keď lovíš, nikdy by som to do teba nepovedal. Vždy keď sme spolu tak mám pocit že kontroluješ každý jeden svoj pohyb. Pravdu povedať vidieť ťa v tvojej najprirodzenejšej podobe, okrem toho čo si robila, nebolo tak zlé." Sklopila som pohľad, to bol prvý kompliment, ktorý som od neho kedy dostala.
"Ďakujem." Odpovedala som mu a prinútila som sa pozrieť mu do očí. Nebudem predsa hrať hamblivé dievča, aj keď kebyže môžem určite sa červenám až za ušami.
"Tak môžeme..." Začal, ale vetu nestihol dokončiť. Zozadu sa ozval pohyb a než som stačila ja alebo on zareagovať hrobové ticho prerušil silný výstrel. Videla som ako Ayres padol k zemi. Ja bez ohľadu na to som sa vrhla na chlapa ktorý držal v ruke zbraň. Cez celý hrudník mal štyri veľké škrabance od pazúrov, ale aj napriek tomu bol ešte schopný toho aby chytil zbraň a vystrelil.

Prešla som k nemu a nohou som ho pretočila na chrbát. Vyzeral vydesene. Vzdala som mu z ruky pištoľ a prelomila som ju na polovicu rovno pred ním. Potom som si premerala ešte raz jeho zranenia a usúdila som, že nemá zmysel ho zabíjať, do pár minút bude tak či tak mŕtvy.
Rýchlo som sa rozhliadla okolo seba aby som zistila či náhodou ešte niekde nie je niekto, kto by nás mohol zraniť a zároveň či nikde na okolí nie je predmet ktorým by nás mohol zraniť, ale nič som nenašla.

Otočila som sa teda na Ayresa. "Och pane bože!" Zvolala som keď som videla že ešte stále sedí na zemi. Rýchlo som k nemu pribehla, videla som pár krvi na jeho chrbte.
Kľakla som si pred neho a pozrela som sa mu do tváre. Nedýchal prudko, ani nemal žiaden kŕč v tvári.
"Ten bastard ma strelil." Povedal a usmial sa. Rýchlo som sa mu pozrela na rameno, z prednej strany nemal žiadnu krv.
"Tá guľka ostala vo vnútri?" Opýtala som sa.
"Áno." Odpovedal. "Mala by si mi ju vybrať." Skamenel mi pohľad ale rýchlo som sa spamätala. "Dobre" Odpovedala som. "Vyzlečiem ti tú košeľu." Povedala som a postavila som sa. Nechcela som ho trápiť s tým, že mal zdvihnúť ruky tak som mu ju proste roztrhla a zvyšky ktoré mi ostali v rukách som hodila za seba.
Rana bola niekde v oblasti bedier, tesne pod rebrami. Bola už skoro zahojená, už tam bola len ružová jazva. "Páni to je rýchlosť." Povedala som užasnuto.
Prešla som zase dopredu a sadla som si pred neho. Snažila som sa sústrediť na to kde má tú guľku, nebudem mu ju tu samozrejme vyberať nejakým nožom, keď mu ju môžem vytiahnuť pomocou mojej sily.

To bude pre neho ale prekvapenie, on totiž o tom nevie, nikdy som mu to neukázala a ani
som mu o tom nepovedala. Vravela som si že nebude zlé ak budem mať nejaký tromf rukáve, keby náhodou.
"Elesia musíš si na to zobrať nôž." Povedal mi Ayres otrávene a chcel sa postaviť aby mi nejaký priniesol no ja som ho prísne zahriakla. "Seď ani sa nepohni." Povedala som mu a namierila som na neho ukazovák aby som zdôraznila serióznosť s akou to myslím. Ona sa trochu naklonil dozadu, pri tom pohybe zmraštil tvár.
"Kde ju cítiš? Opýtala som sa.
"Neviem niekde tu." Ukázal si pod dolné rebrá z prednej strany. Dobre tak dajme tomu, že prešla skoro celým jeho hrudníkom, tak že ju budem vyťahovať z prednej strany, dráhu po ktorej išla by som tak či tak nedokázala trafiť.
"Je možné aby si umrel na vnútorné krvácanie?" Opýtala som sa len pre istotu. Dokázala o zraniť guľka, tak jeden nikdy nevie.
"Nie." Odpovedal priamo a zamyslene ma pozoroval. Očividne bol zvedaví čo to tam na neho skúšam.
Veľmi rýchlo som si hlave premietla ako to budem robiť a modlila som sa aby mi to vyšlo. Napadlo ma že to spravím rýchlo, bez toho aby som ho nejako špeciálne upozorňovala.
"Mohol by si sa prosím nadýchnuť." Poprosila som ho. On sa nadvihol a chcel sa ma opýtať prečo a to bol ten moment na ktorý som čakala. Bleskovo, tak ako najrýchlejšie som vedela som privolala guľku smerom k mojej dlani ktorá už bola nadstavená a čakala.
Ayres zaklonil hlavu dozadu a trochu vykríkol. "Do pekla čo to!" Povedal a pozrel sa na mňa. Keď uvidel guľku v mojej ruke skamenel.
Pozrel sa na svoj hrudník, mala dierka krvácala len pár chvíľu a ani som sa nestihla spamätať a rana bola zacelená.


Otvorila som pomaly dlaň a ukázala som mu ten malý guľatý predmet ktorý dokáže zabiť. Usmiala som sa na neho.

"Ty si skutočne výnimočná Elesia." Povedal.








 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama