13. Kapitola

18. května 2014 v 1:00 | Kelly145 |  Vôňa krvi

13. Kapitola



Sedeli sme spolu v noci, pri veľkom dube ktorý rástol neďaleko od zámku. Pozerali sme sa na hviezdy. V tej dobe bolo nebo tak krásne, boli vidieť aj tie najmenšie hviezdičky, nebo nimi žiarilo ešte viac ako cez deň. Bolo to tak krásne! Tak upokojujúce. Bolo čisté, až na jeden malý obláčik ktorý ako jediný plával okolo nás.


"Ďakujem." Prerušil zrazu Ayres ticho medzi nami. V ruke držal guľku ktorú som z neho pred pár chvíľami vytiahla.
"To nestojí za reč." Odpovedala som a usmiala som sa na neho.
"Prečo si mi nepovedala o tom čo dokážeš?" Opýtal sa a zahľadel sa mi do očí. Pozrela som sa niekde inde, premýšľala som ako tú vetu sformulovať tak aby som ho nejako neurazila. "Nepoznala som... teba, toto miesto. Nevedela som kto si a chcela som mať niečo čím by som... ťa dokázala prekvapiť, keby..." Nedokončila som vetu, len som si pomedzi prsty preplietla prameň zelenej trávi ktorú som držala v rukách.
"Chápem." Odpovedal mi a vložil si guľku do vrecka na nohaviciach. "To kým sme nás učí byť veľmi opatrnými." Dokončil a natočil sa smerom ku mne.
"To je pravda." Vytrela som si nohy pred seba a začala som sa prstami hrať s trávou predo mnou.
"Je to krásna schopnosť." Povedal s úsmevom.
"Áno to teda je, aj keď náročnejšia ako sa zdá." Odpovedala som a pozrela som sa na kvietok vedľa mňa. Pomaly som mu odtrhla hlavičku a položila som si ju do ruky. Nechala som ho nech vzlietne trochu dopredu medzi nás. "Pred tým mi to uberalo neuveriteľné množstvo energie, ale časom sa to zlepšuje." Ayres natiahol ruku a vzal kvietok do svojich rúk, chvíľu si ho prehliadal a potom ho položil zase na trávu.

"Prečo si ma zavolal na ten lov?" Opýtala som sa zrazu. Ani som sa to nechcela opýtať, nechcela som vyzvedať, ale skutočne ma to zaujímalo. Chcel sa predviesť, alebo chcel byť so mnou. Chcel ma zhodnotiť? Prečo?
"Ja vlastne ani neviem." Odpovedal mi a oprel si hlavu o strom. "Ale páčilo sa mi to. Páčilo sa mi ťa vidieť takú nespútanú." Zase ma tým priviedol do rozpakov, nemala som mu na to čo povedať, len som sklopila zrak. "Za to sa nemáš čo hanbiť. Nikdy by som to do teba nepovedal."
"Áno už som počula že sa príliš kontrolujem, ale to ty tiež." Podotkla som.
"To je pravda, pretože keď sa nekontrolujeme strácame sami seba a to nie je dobre. Je dobré si užívať to čo sme, ale nie je dobre byť besnou beštiou ktorá nemá vládu nad svojim telom." Opravil ma a oprel si pri tom ruky o kolená.
"To sa mi ešte nestalo." Odpovedala som s úsmevom.
"Si mladá ani nemohlo a modli sa aby sa ti to ani nikdy nestalo." V jeho hlase zaznel zvláštny tón. Nevedela som sa rozhodnúť či sa mám pýtať, alebo nie. Prirodzená ženská zvedavosť mi nahovárala aby som začala rýpať, ale tolerancia k nemu mi zamkla ústa.
"Preto nelovíš ľudí?" Opýtala som sa aby som prerušila to ticho.
"Ono to už nie je taký pôžitok keď si v... v tom amoku, zabiješ niekoho koho máš rád." Jeho pohľad zosmutnel. Vedela som že to o čom sa rozprávame je mu vyslovene nepríjemne a rozhodla som sa že tu tému radšej opustím, ale ešte pred tým než som stihla povedať čo i len slovo tak ma Ayres prerušil vetou: "Zabil som si rodinu."
Ostala som na neho len vyjavene pozerať. Tá veta znela presne tak strašne aká bola. "Chce sa ti to počúvať?" Opýtal sa ma.
"Iba ak chceš rozprávať." Odpovedala som pohotovo.
Vedela som, že ak začne tak sa niečo zmení, medzi nami. Nikdy sme sa nebavili o tak strašne súkromných veciach ani o pocitoch, ale on očividne tú hranicu prekročiť chcel, inak by mi to nepovedal a ja som sa z toho v kútiku duše radovala.

"Žil som v jednom meste." Začal a prešiel si rukou po tvári. "Ani neviem kde to bolo, je to dávno a nepodstatné. No a mal som ženu. Po istom čase sa ti myšlienky začnú vyparovať, myslím tie z ľudskej časti života, ale aj napriek tomu si stále pamätám jej tvár, aké rada nosila šaty, ako vždy zbierala kvety a ako od nich pekne voňala. Ale nemôžem povedať že som ju miloval, rešpektoval som ju, mal som ju rád ale láska to nikdy nebola." Jeho pohľad ostal visieť na pár minút niekde v diaľke v krajine snov. "Neboli sme nejako zvlášť bohatý, ale šťastný, spokojný život. Mal som tiež dvoch synov. Dvojičky." Až mi zovrelo hruď keď som videla ako sa tvári.
"Žili sme trochu ďalej od ľudí, mali sme radi pokoj, neboli sme veľmi spoločenský, čo sa nám nakoniec vypomstilo.

Jeden večer niečo chodilo okolo nášho domu stále do kruhu a nedalo to pokoj. Tak som sa šiel pozrieť čo to je." Na moment sa zahľadel do zeme. "Keď ťa niekto premení, nie je to tak hrozné, ani vlastne nič necítiť. Rana sa zahojí ešte pred tým než sa preberieš zo spánku, ale najhoršie je na tom potom to, sa naučiť ovládať a to som samozrejme ja nevedel. Ani som nevedel že sa mi stalo pamätám si len že na mňa vtedy niečo skočilo a že som sa ráno prebral zo slnkom.


Vrátil som sa domov a dokým mesiac nedosiahol úplnku tak som žil normálne, bol som síce viac podráždený a tak, ale to vidím až z odstupom času.

Avšak po prvom splne mesiaca.... Je to ako nejaká strašná mágia, alebo niečo. Ten mesiac je ako magnet, ktorý vyťahuje z teba úplne to najhoršie. V ten deň ma neuveriteľne bolela hlava a stačilo málo, až priveľmi málo na to aby som sa rozčúlil tak neuveriteľne že si to ani nepamätám. Nepamätám si ako som sa prvý krát premenil ani čo som vtedy robil. Čo viem je že keď som sa na druhé ráno prebral, to čo po mne ostalo bolo to najhoršie čo som kedy v živote videl. Ver mi nie je nič horšie ako pochovávať časti svojich detí." Ruku si položil na oči a na chvíľu stíchol. Nepovedala som nič, ani som sa nepohla, len som sedela a čakala.
"Samozrejme, kebyže ma nenájde ten čo ma stvoril tak neviem... neviem čo by som urobil. Naučiť sa kontrolovať ešte v takom... je strašné. Trvalo mi to roky dokým som sa dostal ako tak do poriadku, hlavne vďaka nemu. Za to som u doteraz vďačný! Zachránil mi zdravý rozum, naučil ma všetko čo viem..." Kútik sa mu trochu posunul do slabého úsmevu.
Ja, ani neviem ako ma to v ten moment napadlo, ale položila som mu ruku na tú jeho a zovrela som mu.

Až za pár minút mi vlastne došlo čo som spravila. Ten krát to bolo úplne prvý raz čo som sa ho dotkla, úplne prvý raz.
Obaja sme sa ostali pozerať na naše ruky, ako keby sme skameneli. Ani jeden z nás neprehovoril, ani jeden z nás sa nepohol.
Nemám tušenie ako dlho sme tam takto sedeli a ani ako dlho so mu zvierala tú ruku. Viem len to že som vo svojom vnútri cítila niečo čo som pred tým nikdy v živote necítila. Bol to zvláštny hrejivý pocit v úplnom strede môjho hrudníku. Cítila som sa ako keby mi od naši rúk do celého tela prúdila nejaká neznáma energia. Bolo to tak krásne, že som nechcela aby to prestalo.

Trvalo mi dokým som sa spamätala. V ten moment som pomaly začala uvoľňovač zovretie a priťahovať si ruku k sebe.
"Ja...." Nadýchla som sa a prinútila som sa na neho pozrieť. Až vtedy som zistila že sa jeho oči na mňa upierajú. Pozoruje moju tvár, ale inak ako pred tým. Vedela som, že premýšľa nad tým čo ja. Utiecť alebo nie. "Ja." Nadýchla som sa. "Ja pôjdem." Vysypala som zo seba a v ten moment som utekala smerom ku zámku, neviem či som sa mala hanbiť za to čo som spravila, alebo som sa mala radovať, neviem. Vedela som len to že chcem byť o najrýchlejšie zamknutá vo svojej izbe.


***


Až keď som sedela v izbe som si dokázala vydýchnuť, aspoň trochu. Nervózne som prechádzala tam a späť a premýšľala som nad tým čo som spravila. Celý ten čas sa kontrolujem a ono to... takto pokazím? Teda aspoň som mala ten pocit, že som to všetko pokazila. Veď predsa, ako si len môžem myslieť že by on... Alebo možno... Moja myseľ úplne šalela, chodila som ako splašený kôň z jeden strany miestnosti na druhú a premýšľala som.
Čo ak sa to predsa len stalo, čo ak sa mi Ayres skutočne páči tak ako to teraz cítim. Celý ten čas som si nahovárala, že to nie je pravda? Že len blázniem, alebo som moc roztopašná.
V každom prípade som si bola úplne presne istá tým čo som cítila v tento moment. Cítila som, ako sa mi úplne celé vnútro rozpálilo a nechcela som len obyčajné dotyky, nie ja som chcela viac omnoho viac, ale najhoršie na to bolo vedomie toho že to nikdy nedostanem.
Vydýchla som a rýchlo som zo seba zhodila šaty opláchla som si tvár vodou a potom som sa obliekla do košele.


Upokoj sa! Vravela som si v hlave, však veď si sa ho len dotkla, ako priateľka! Upokojovala som sa. Na druh deň proste prídem plná sebaistoty a nejako sa to samo vyrieši a ak nie tak utečiem čo najďalej ako sa len bude dať.


Sú to predsa už roky čo som u neho, nám sa to tak nezdá pretože nestarneme, ale je to tak, nie sú to len mesiace, ale roky, roky čo ma napadli a čo ma zachránil, tak že by už možno aj bolo načase aby som odišla, aby som sa začala starať ja sama o seba, aby som si začala budovať svoje vlastné malé kráľovstvo, tak ako on a Eleonor, nemôže sa predsa ostať priživovať donekonečna.
Chodila som tam a späť v nádeji že mi to nejako pomôže, ale nestalo sa dokonca to bolo ešte horšie, nakoniec som si sadla pred svoje zrkadlo a zahrabla som si rukou do vlasov.
Na to sa ozvalo klepanie na dvere. Modlila som sa aby to nebol. "Ďalej." Zavolala som. Nechcela som ho teraz vidieť, musela som sa najprv upokojiť!


Nepovedal nič. Len potichu vošiel ku mne do miestnosti. V momente keď som ho zbadala som sa našťastie veľmi pomaly postavila a s predstieraným pokojom som sa ho opýtala. "Deje sa niečo?" Urobila som k nemu malý krok, aby som k nemu bola otočená celým telom.
"Niečo pre teba mám." Povedal a podišiel ku mne. Podal mi malý kožený vačok. Vzala som ho do rúk a vysypala som jeho obsah do mojej dlane.
Vedela som čo je to, bol to môj prsteň, prsteň ktorý som nevidela už celé roky, mala som ho na sebe ten večer čo nás napadli, nevedela som že ho má, myslela som si že som ho stratila v rieke.


Dala mi ho Eleonor, pár týždňov po tom ako sa u mňa prejavila moja druhá schopnosť. Usmiala som sa a nasadila som si ho na prst. Bol tak krásny, milovala som ho a nikdy som ho nedávala dole. Pripomínal mi môj starý život, život ktorý som viedla pred tým než som prišla sem a nejako mi to v ten moment došlo. To že som sem prišla bolo vlastne to najlepšie čo sa mi kedy v mojom živote stalo. Je jedno či od neho niekedy v živote dostanem viac, pretože to čo mám doteraz mi úplne stačí. Stačí mi len to, že ak bude chcieť, tak budem celý život jeho najlepšou priateľkou.


Ale prečo mi ho doniesol práve teraz? Chcel tým niečo naznačiť?
"Ďakujem." Povedala som a pozerala som sa na moju ruku, ako si som nebola schopná prinútiť sa pozrieť na neho hore.
"Keď som ťa našiel odložil som ho." Povedal. Usmiala som sa. Chcela som sa na neho pozrieť, ale ešte som na to nebola pripravená. Nebola som pripravená na jantárové oči, ktoré by ma v tento moment určite zrazili na kolená.
Ayres mi vzal bradu do jeho rúk a nadvihol mi ju tak aby som na neho videla, automaticky som zatvorila oči a chcela som niečo povedať no moje pery zastavili tie jeho. Bol to ako šok, neverila som tomu čo som v ten moment cítila. Skutočne, to boli moje pery na tých jeho a bol to ten najkrajší ten najúžasnejší pocit v celom mojom živote. Nejaký bozk mnou neprestúpil takou rýchlosťou a tak zvláštnou energiou ako ten jeho. Zabrneli mi dokonca aj končeky prstov.
Keď sa odtiahol nebola som schopná ničoho, ani len otvoriť oči. Stále som cítila jeho dych na mojej tvári a dúfala som že to spraví zas. Že ma znovu pobozká- a dočkala som sa.
Avšak teraz to bolo opäť o niečo iné. Nebol to len nejaký obyčajný bozk, ako ten pred tým, tento bol plný vášne, plný radosti a nedočkavosti. Bol presne taký v aký som dúfala že bude.
A ja som mu ho opätovala s rovnakou náruživosťou a nedočkavosťou. Musela som sa nadvihnúť na špičky aby som mu mohla položiť ruku okolo krku a druhú som mu položila na tvár a odtiahla som sa. Chcela som niečo povedať, napríklad aby odišiel, pretože to čo sme robili bolo bláznovstvo, ak sa nejaké skupinky dozvedia.... ale to bolo jedno. Všetko bolo jedno!


Ayres mi položil jednu ruku na tvár. Potom mi ňou prešiel cez hrdlo až k lemu košele. Pomaly rozviazal šnúrku a potom nechal aby mi košeľa padla cez rameno. Ruku ktorú som mala okolo jeho krku som posunula dole a nechala som tak padnúť obe strany košele. Zastavila sa na mojich, chvíľu tam ostala, ale potom padla na zem.
Tak stála som tam pred ním, tak ako ma stvorili a už bolo len na ňom ako sa zachová. Našťastie sa neotočil a neodišiel.
Položil mi ruky na boky a pritiahol s ma k sebe. Začal ma bozkávať všade nie len na perách. Zrazu som cítila ako ma nadvihol. Automaticky som si obmotala nohy okolo jeho pásu a nechala som sa odniesť do postele.


Keď som pod sebou ucítila mäkkú periny Ayres sa na chvíľu odtiahol a vyzliekol si košeľu ktorú hodil niekde do miestnosti. Ja som sa za ten čas posunula trochu vyššie. Keď sa na mňa opäť položil na chvíľu sa zastavil. Vedela som že rozmýšľa o tom, či je to správne, alebo nie. To sme ani jeden nevedeli, nevedeli sme čo z toho bude a ani sme sa o to nestarali. Nechali sme nech všetko to čo sme v sebe celý ten čas dusili zrazu vydrať na povrch a vybuchnúť ako sopka. Nedokázala som sa ovládať a on tiež nie. Bolo to krásne, krásne a jedinečné, niečo čo sa dá prežiť len s jedným človekom, len s jedným.



Bolo to spojenie, nie len našich tiel, keď sa vlnili ako jedno, ale aj našich myslí. Zrazu sme už neboli dvaja, ale len jedno. Jedno, spojené a nerozdeliteľné. Naveky.






 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama