14. Kapitola

21. května 2014 v 1:41 | Kelly145 |  Vôňa krvi

14. Kapitola




Pomaly som prišla k sebe, spala som tak hlboko, že so moje telo nedokázala nejako prebrať. Pohla prstami na ruke, na ktorej som mala položenú svoju hlavu.
Druhu ruku som zdvihla a položila som si ju na tvár, svetlo ktoré bolo v miestnosti mi trochu vadilo. Cítila som sa ako keby mi skamenelo telo!

Pretrela som si unavené oči a zívla som si.


Neviem prečo ale v mysli sa mi vybavilizáblesky s predošlej noci a musela som sa usmiať. Bolo to krásne, prvý krát v mojom živote som bola takto z mužom, áno je to neuveriteľné ale je to tak a bolo to presne také aké som si vždy predstavovala že to bude.

A očividne ja jemu sa to páčilo, pretože som cítila ako mu bije srdce hneď vedľa mňa. Bola som trochu prekvapená že sa v noci nevyparil. Čakala som že to spraví.
To čo sa stalo, však bolo pre nás oboch veľmi nebezpečne. Existuje veľmi veľa rodov a skupín, ktoré čakajú na čo i len malý podnet k tomu aby sa mohlo opäť začať bojovať.

Spojenia medzi našimi rasami sa neakceptujú pokiaľ to nie je čisto obchodné. Nikto by sa za nás nepostavil, tá predstava ma trochu desila, ale bolo príliš skoro ráno a ja som bola príliš šťastná na to aby som si s tým moju myseľ zaťažovala dlhšie ako pár minúť.

Natiahla som sa a potom som sa otočila smerom na Ayresa. Ležal na posteli neďaleko odo mňa. Jednou rukou si podopieral hlavu druhú mal položenú na hrudi. Pozeral sa do stropu, až do momentu keď zbadal že som sa otočila. Vtedy do mňa zabodol jantárové oči a usmial sa. Jeho úsmev však nebol tak úprimný o aký sa snažil.
"Ja viem." Povedala som a moje nadšenie bolo zrazu preč. Vedela som že nebude tak bezstarostný ako ja, že okamžite zo všetkého začne vyvodzovať dôsledky a to že tu ostal bolo ako sa zdá len zo slušnosti.
"Nič nehovor." Pokračovala som. "Bola to chyba." Pritiahla som si perinu čo najbližšie ku brade, aby som zakryla zo svojho tela najviac ako som len mohla.
"Áno to bola." Odpovedal mi. V ten moment som sklopila pohľad a zadívala som sa na plachtu na ktorej som ležala. Chcela som aby šiel preč nech ma nechá v ilúzií že...

Cítila som ako sa ku mne naklonil a jeho ruku položil okolo mňa. Pritiahol si ma k sebe a pery mi priložil k môjmu uchu a potichu zašepkal. "Ale neľutujem ju." Z hrudi mi padol kameň. Spokojne som vydýchla a pritlačila som si na neho tvár. Ayres ma silno objal a potom sa spolu so mnou zvalil na chrbát. Zvýskla som keď to spravil, vydesilo ma to.
Ostala som na ňom ležať. Bolo krásne počuť jeho srdce, bilo tak silno a jasne až som zabudla na to aký je ten zvuk príjemný, keď sa na neho skutočne sústredíte. Je to ako symphónia celého tela, cítite ako sa každým jedným prúdom pomaly celé telo prebúdza. Ten zvuk mi skutočne chýbal, v sebe som ho necítila. Bohužiaľ.


"Si tak horúci." Povedala som keď som si na neho položila hlavu. Len som zacítila ako sa zasmial a potom ma potľapkal po ramene. "Nechaj ma postaviť sa."
"EE!" Zavolala som prostestne ako malé dieťa a objala som ho rukami.
"Ale no tak!" Zahriakol ma, chytil mi ruky a potiahol. "Dobre, dobre!" Zvolala som a zvalila som sa zase späť na chrbát.

Ayres sa rýchlo postavil z postele a zamieril si to cez celú miestnosť ku skrini. Chvíľu sa v nej hrabal a potom, niekde z miesta o ktorom som ani nevedela že tam je vytiahol župan, veľký pánsky župan z čiernej látky lemovaný kožušinou.
"Vždy pripravený čo?" Opýtala som sa ho keď šiel zase ku mne a v ruke niesol ďalší pre mňa. Ten však bol jasne zelenej farby z lesklého hodvábu.
"Samozrejme." Natiahol ku mne ruku a podal mi ho. Otrávene som vyliezla z postele a navliekla som si ho na seba. Napevno zaviazala a potom som si sadla na parapetu pri okne.
Ayres si sadol kúsok odo mňa do kresla a pozoroval ma.
"Niekedy ma fasicinuje upírska pokožka." Povedal a oprel si bradu o svoju ruku.
"Prosím?" Opýtala som sa nechápavo.
"No vieš, keď si človek tak pokožka sa tak trochu leskne, pod slnečnými lúčmi, ale tá tvoja nie, je to ako keby to slnko bolo niečím v tebe pohltené." Pozoroval ma tak fascinovane.

Ako keby nikdy predo mnou nevidel žiadneho upíra tak zblízka, alebo za takých okolností? Usmiala som sa a oprela som si hlavu o sklo za mnou. Prehrabla som si vlasy aby som si ich odstránila z tváre a pri tom som sa pozrela von z okna.
Videla som ako od zámku cvála nejaký jazdec, nemala som tušenie kto to je. Zamračila som sa pozrela so sa na Ayresa. "Mal si nejakú návštevu?" Opýtala som sa. Ayresa som očividne vytrhla zo zamyslenia, tak že sa mi odpovede na moju otázku nedostalo.
"HM?" Opýtal sa a pozrel sa na mňa.
"Je tam jazdec, vyzerá že nie je odtiaľto." Povedala som a ťukla som prstom do skla smerom k tomu človeku.
Ayres sa v ten moment postavil a strčil mi hlavu do výhľadu. Videla som ako pokrčil pery a zahryzol si do nich. "Nie neviem kto je to." Odpovedal a pri tom sa pomaly odsunul od okna. "Vyzerá že niečo priniesol, to nie je nič dôležité." Povedal a zase si sadol na svoje predošlé miesto.
"No keď vravíš." Skonštatovala som a prehodila som si jednu nohu cez druhú a automaticky som ich prikryla županom.

Ayres sa ku mne naklonil a odhrnul mi látku tak aby mi tie nohy bolo vidieť celé. Následne na to sa oprel o kreslo a zo spokojným úsmevom malého víťazstva sa na mňa ostal pozerať. "Takto je to lepšie." Vysvetlil. Chvíľu sme sa na seba ostali pozerať, ja som nehybne sedela a nechala som nech si ma prehliada, robil to z rovnakým pôžitkom ako ja. Bolo to ako znovu pochopenie. Ako keby som sa dozvedela niečo čo som už veľmi dlho vedela, ale až teraz mi došiel význam.
Začuli sme kroky na chodbe. Boli naliehavé a rýchle, obaja sme sa otočili smerom ku dverám, na čo sa vzápätí ozvalo klopanie.


"Pán Ayres?" Ozvalo sa. Prekvapene som sa na neho pozrela a naznačila som perami: Ako vie že si tu? On sa len zasmial a odpovedal mi. "Keď nie u seba tak u teba nie?"
"Ďalej!" Zavolala som a dvere sa na to bleskovo otvorili. Stál v nich mladý chlapec, bol u nás len pár týždňov. V rukách držal list, pravdepodobne určený pre Ayresa.
Prudko zastavil keď ma videl, ostal pozerať na moje nahé nohy tak šokovane, ako keby to bolo prvý krát v živote keď uvidel z dievčaťa niečo iné ako tvár. Nemohla som sa neusmiať.
"Tak čo je?!" opýtal sa Ayres. Jeho výraz ani tón hlasu neznel milo. Jeho hlas vytrhol mladíka zo šoku "Prišiel vám list." Vyhapkal zo seba a spravil pár krokov smerom k nám. Podal Ayresovi list do už predom nastavenej nedočkavej ruky a potom urobil dva kroky dozadu.
Ayres sa na list pozrel a až po pár sekundách zistil že tam ten chlapec ešte stále stojí.
"Nebodaj ešte niečo?" Opýtal sa ho a pozrel sa mu do tváre.
"Nie." Odpovedal mladík pohotovo. Na čo som sa ja musela skutočne pobavene usmiať, chudák bol tak vyvedený z miery, triasol sa a jeho srdce bilo tak prudko.
"Tak ak nemáte inú prácu okre očumovania mojej priateľky mohli by ste vypadnúť?" Opýtal sa ho Ayres neprijémnym tónom. Na čo sa mladíkovo srdce skoro zastavilo.
"Áno, pane... prepáčte." A už za sebou zatváral dvere.

"To bolo hnusné." Zahriakla som ho keď sa dvere zatvorili, no Ayres tomu očividne nevenoval pozornosť. List už mal rozbalený a pozorne čítal jeho obsah. Z jeho výrazu som pochopila, že je to niečo vážne, alebo dôležité.

Keď sa dostal ku poslednému riadku odfrkol si.
"Čo je to?" Opýtala som sa zvedavo a na to som sa postavila a prešla som okolo neho tak aby som videla na list a zároveň sa mohla oprieť o kreslo.


Na moje prekvapenie mi ho neschoval, väčšinou som jeho listy čítať nemohla. Že by som zmenila toľko počas jednej noci?

Nastavil list tak aby som si ho mohla zobrať do rúk.

Ayres Rotschild lord z Dorsetu


28. Júna sa uskutoční oslava na počesť nášho najláskavejšieho pána Henryho VIII. V jeho sídle v Londýne

Ako váženého lorda s Vás veličenstvo vybralo aby ste mu robil spoločnosť v tieto radostné dni.

Taktiež dúfa, že bude možné obnoviť obchodné styky, ktoré boli v minulosti udržiavané s Vašim cteným otcom.





Jeho veličenstvo sa teší na to, že Vás konečne spozná.

Písané v Haptone dňa 10. Júna 1531

A k tomu kráľovská pečať.


Nadvihla so obočie. "Váš otec?" Opýtala som sa prekvapene. Ayres sa pobavene zasmial, natiahol ruku aby som mu dopis vrátila, čo som spravila hneď po tom ako som si mu sadla na kolená a oprela som sa lakťom o operadlo kresla.

"Keď Henrych prišiel k moci, nešiel som za ním sám poslal som jedného z mojich sluhov. Vieš potom nemusíš hrať že si zomrela ty. Pred nejakým časom môj otec umrel, tak že sa jeho veličenstvo chce so mnou očividne stretnúť." Našpúlil pery a ešte raz si ten list bleskovo prečítal.
"Lord Rotchild?"
"Nepáči sa ti?" Odpovedal mi.
"Nie, prečo by sa nemalo? Len... vieš... Je to zvláštne, tak ťa to robí ľudským."
"Na to aby si niekde mohla fungovať je potrebné aby si hrala podľa pravidiel okolitého sveta. Špeciálne ak si chceš zachovať nejakú tú životnú úroveň. No čo, chceš ísť so mnou." Jeho otázka ma trochu prekvapila, nečakal som že by ma chcel nejako predstavovať verejnosti. Dosť dlhú dobu som neprekročila prahy jeho územia.
"No.... ja..." Hapkala som a pozerala som sa na list a potom zase na neho. "A to môžem?" Opýtala som sa ho.
"Samozrejme že áno, zahráme že si moja... chránenkyňa napríklad. Že si z malého rodu tu od nás."
"Čo to znamená chránenkyňa v skrytom slova zmysle, milenka?"
"Áno." Odpovedal pohotovo a nadvihol obočie.
"A to som?" Opýtala som sa s lišiackym úsmevom. On chvíľu ostal mlčať a potom mi odhrnul vlasy z tváre. "Nie len to." Odpovedal mi.
"No tak s tým žiť hádam môžem." Povedala som mu a položila som mu ruku na líce.
"Tak že ja idem stretnúť Anglického kráľa?" Ayres sa pobavene zasmial.
"Áno úž o pár dní!" Vyhlásil.


To bude teda niečo... nikdy som nebola vo veľkej spoločnosti. Eleonor to nikdy nechcela dopustiť, nevedela som prečo. Rozprávala mi ako to vyzerá na kráľovských dvoroch ale od tej doby sa toho veľa zmenilo.



Ten dátum ktorý bol napísaný na liste ma len utvrdil v mojich prepočtoch. Keď som sa vydávala mala som niečo pravdepodobne cez dvadsať rokov, približným spočítaním zím ktoré som strávila u Eleonor som sa vo výpočtoch môjho veku dostala na číslo niečo okolo 90 až 100 rokov a čas ktorý som strávila u Ayresa sa blížil asi tak k 20. Stratila som prehľad o čase, keď sa pre vás stane čas nedôležitým, tak prestanete počítať.... Tak že áno, určite sa toho veľmi veľa zmenilo.








 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 sarush ef sarush ef | Web | 21. května 2014 v 11:41 | Reagovat

To je vyborny! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama