15. Kapitola

23. května 2014 v 9:10 | Kelly145 |  Vôňa krvi

15. Kapitola




Pozerala som sa na kočiar ktorý akurát vrchovato nakladali všetkými vecami ktoré sme si zo sebou brali. Vedľa neho bol druhý, ten ktorý bol pripravený pre nás. Boli sme v polke cesty, toto bola druhá zastávka ktorú sme práve opúšťali.
"Čo sa mračíš?" Ayres ku mne prikročil zozadu. Neverila som vlastným očiam keď som ho uvidela. Vždy chodil oblečený strašne neformálne, veľa krát naboso a teraz. Krásne čižmy, pekne, veľmi pekne zdobené oblečenie, no skutočný gentleman. "Čo je?" Opýtal sa a nadvihol jedno obočie. "Nič." Odpovedala som pohotovo, ale neubránila som sa úsmevu.
Začal si navliekať rukavice ktoré držal. "Tak prečo sa to mračíš?" Opýtal sa ma opäť.
"Premýšľam..." Odpovedala som mu prosto.
"Nad čím?"
"Som zvedavá." Ayres si odfrkol a potom sa na mňa usmial. Dal mi ruku okolo pliec a pobozkal ma na vlasy. Na čo som sa ja nahnevane odtiahla pretože som sa bála že mi pokazí účes. Strávila som nad tým skoro hodinu a pol, nedovolím mu aby mi ho zničil. Ten klobúk tam držal len na dobré slovo!
Moje správanie ho samozrejme pobavilo ešte viac, chytil mi bradu a jemne mi ňou zatriasol. Nahol sa ku mne a zašepkal. "Si úplne roztomilá."
Prevrátila som oči nahor a odtiahla som mu ruku, pokrútila som hlavou nad tým ako detinsky sa občas obaja dokážeme chovať a potom som sa vybrala ku koču- nech to už máme za sebou.
Cesta našťastie prebehla pokojne. Ako sme sa začali približovať k Londýnu krajina sa začala meniť. Na poliach bolo viac ľudí na ceste viac pútnikov. Bolo to ako keby to miesto dodávalo životodarnu energiu a tým k sebe lákalo všetkých, ktorý ju dokázali vnímať. Počula som že kráľova prítomnosť je ako slnko ktoré rozjasňuje deň, no uvidíme či s tieto povesti naplnia aj v skutočnosti.
Nakoniec sme dosiahli hranice Londýna, s pozvánkou v ruke, sme nemali problém sa dostať priamo za brány paláca.
Už pri prechode cez bránu do paláca, ktorý už z diaľky vyzeral neuveriteľne krásne, som pochopila že oslava ktorá sa chystá je skutočne veľká.
Všade pobehovali sluhovia, upratovali zametali, niečo prenášali.
A samozrejme neboli sme jediný, ktorý prišli na oslavu. Pri vchode som videla veľa kočiarov, veľa koní a sluhov ktorý sa ich snažili odstrojiť. Veľmi jednoducho som pochopila, že som prišla do sveta, ktorý som nikdy pred tým nepoznala a každý môj nádych mi priniesol väčšie vzrušenie.


"Príde nás privítať niekto s kráľovej rady, potom nás odvedú do komnát. Zariadim aby som bol blízko teba ale v tej istej byť samozrejme nemôžeme. Pravdepodobne budem musieť niekam ísť, s niekým sa stretnúť a vybaviť všetky tieto otrasné formality, tak že pôjdeš do svojej izby oddýchneš si umyješ sa pripravíš sa na večernú oslavu a tam sa stretneme. Sme privilegovaný hostia všetko čo si len budeš želať ti donesú stačí len povedať jednej z dievčat ktoré budú okolo teba pobehovať, áno?" Vysypal zo seba Ayres keď sme pomaly zastavovali na nádvorí.

"Samozrejme." Odpovedala som a chytila som ho za ruku. On ju uchopil a pobozkal mi hánky "Hlavne nech i ťa nik neukradne." Povedal s úsmevom.
"Budem hrýzť, ak sa o to niekto pokúsi." Odpovedala som mu pohotovo. Na čo mi pohladil tvár. Dokonca by som možno dostala aj jeden malý bozk, ale bohužiaľ dvere kočiaru sa otvorili a my sme museli vystúpiť. Ayres mi naznačil rukou aby som chvíľu ostala vo vnútri a on vystúpil ako prvý.

Poslušne som ostala sedieť na mieste a za ten čas som si rýchlo nasadila rukavičky a skontrolovala som, či môj účes sa počas cesty nejako nepoškodil.
Ayres sa, pred našim kočiarom, rozprával s nejakým chlapcom, oblečenom v červených jednoduchých šatách s kráľovským erbom nad srdcom.

Nevenovala som pozornosť tomu čo hovorí, pretože ma viac zaujal muž ktorý kráčal smerom k nemu. Mal na sebe oblečené čierne honosné šaty. Bol postarší, ale nie príliš starý. Vyzeral ako niekto kto je veľmi dôležitý a zastáva dôležité postavenie. Keď prišiel ešte bližšie spoznala som zlatý náhrdelník, ktorý mal okolo krku, bola to kráľovská pečať.
"A Lord Rotchild!" Oslovil Ayresa zo žiarivým úsmevom na perách, natiahol k nemu ruku aby mi ju priateľsky podal. Ayres tak tiež s úsmevom jeho ruku prijal. "Sir Thomas More."
"Slečna..." Ozvalo sa zrazu, pred kočiarom stál ten chlapec a nastavoval mi ruku, aby mi pohol z neho víjsť. Prijala som ju a pomaly som seba aj tie krásne, ale extrémne nepohodlné šaty dostala von z kočiara.
Bola som na toho mladíka trochu nahnevaná chcela som vedieť, o čom sa s tým mužom Ayres rozpráva.
"Pán More...." Povedal Ayres a otočil sa ku mne, naznačil mi rukou aby som k nemu prišla čo som aj spravila.
"Toto je Elesia. Moja snúbenica." V ten moment ma obarilo, to ako ma predstavil ma trochu šokovalo, dohodli sme sa predsa nejako inak. Mohol ma varovať, že sa láskavo rozhodol zmeniť svoj názor. Skoro mi tam vypadla sánka, ale našťastie ako správa žena som zachovala všetko dekórum a len som sa usmiala a mierne som sa uklonila, tak ako mi to bolo už sto krát vysvetľované že mám spraviť keď ma na dvore niekomu predstaví.
"Teším sa slečna." Povedal mi ten muž, on na rozdiel odo mňa tak dobre emócie skrývať nevedel, pozeral na mňa fascinovane, ako keby som pred neho spadla z nebies.
"Aj mňa teší." Odpovedala som mu a usmiala som sa. Až tá veta ho vytrhla s tranzu. "Mohol by som vás poprosiť aby ste šli so mnou lord? Uvedomujem si, že musíte byť unavený z svojej cesty ale Jeho veličestvo si vás ráči vidieť hneď ako prídete."
"No keď posiela na moje uvítanie pána kancelára musí to byť skutočne dôležité." Odpovedal mu Ayres pohotovo. "Ak vám to nebude vadiť, najprv sa postarám o to aby bola moja snúbenica odprevadená do jej komnát správnymi ľuďmi."
"To nebude problém, ak dovolíte." Ukázal na jedného z ľudí ktorý s ním prišli. Ten vystúpil a Ayresovi sa uklonil. Ten prikývol a rýchlo sa ku mne otočil vzal moju ruku do jeho a rýchlo povedal. "Musím ísť, keby sa niečo stalo, krič, volaj, trhaj je mi to jedno jasné!"
"Veď sa o mňa toľko neboj." Povedala som mu a položila som mu druhú ruku na líce. On si vzal aj tú a obe mi pobozkal. "Uvidíme sa večer dobre?" Opýtal sa ma na čo som mu ja len prikývla.
On potom odišiel a ja som ostala na pospas tomu mladému mladíkovi, ktorý sa na mňa bál čo i len pozrieť. "Tak?" Opýtala som sa na čo sa strhol. Neubránila som sa úsmevu.
"Áno slečna prepáčte slečna, tadeto!"
Viedol ma po chodbách skoro cez celý hrad, za čo som bola vďačná mala som možnosť si všetko prezrieť, všetku tu ojedinelú krásu ktorá sa len tak nevidí.
Musela som síce skonštatovať že Ayresové sídlo bolo omnoho krajšie, ako keby bolo posunuté o nejaký ten rok dopredu tým ako vyzeralo, avšak toto čo som tu videla ma ohúrilo. Skutočne o bol krásny a honosný zámok, hodný toho aby v ňom žil kráľ.

Mladík mi otvoril dvere do mojej izby. "Ďakujem." Povedala som a pred tým než som vošla. "Môžete ísť." Prikázala som mu. Chcela som byť sama, toľko vravy mi stačilo.
Vydýchla som si keď som za sebou konečne zatvorila dvere.
"Pani Elesia." Ozvalo sa z miestnosti. Bola to jedna z našich služobných, ktorú som si zo sebou zobrala ako svoju komornú, potrebovala som mať niekoho kto rozumie mojim potrebám a nebude mi robiť problémy, pretože už ho mám vychovaného. Navyše prišla sem o pár dní skôr tak že ma bude môcť zoznámiť zo všetkými klebetami.
"Ach." Vzdychla som si keď som ju uvidela a usmiala som sa, trochu unavene. Mala na sebe jednoduché ale krásne šaty ktoré som jej dala. Nebola to moja slúžka, tak že musela vyzerať nejako na úrovni, aby ma reprezentovala. "Krásny deň Emily." Povedala som a zvliekla so si rukavice z rúk a klobúk z hlavy. Emily ku mne okamžite pribehla a vzala mi ich a zároveň mi podávala pohár.
Ani som sa nemusela pýtať čo to je, hneď som to vedela. "Nik o tom nevie?" Opýtala som sa jej najprv.
"Nie bola som opatrná, tak ako mi povedal pán Ayres, nebojte sa." Usmiala sa na mňa. "Preto som ťa sem zobrala vedela som, že vždy vieš čo potrebujem." Emily bola u nás dosť dlho na to aby presne vedela kedy, čo a ako má urobiť, preto som ju mala asi najradšej.
Rýchlo som vypila všetko čo mi dala. Po dlhej ceste mi to skutočne padlo vhod, ako osvieženie.
"Hneď to umy!" prikázala som jej a podala som jej pohár. Konečne som mala čas na to aby som sa rozhliadla po mojej komnate.
Bola veľká, až prekvapivo veľké. Bola zložená vlastne z troch miestností, ktoré však neboli rozdelené stenou, len zníženým dreveným ránom. V jednej som stála, tam boli len vchodové dvere malý stôl na ktorom boli položené kvety v krásnej váze.
Druhá miestnosť, v tej nebolo toľko okien ako v chodovej. Celej miestnosti dominoval veľký krb v ktorom samozrejme blkotal oheň aj napriek tomu že bolo leto, v Anglicku to skôr vyzeralo ako slabá jar.

Potom tam bol ďalší stôl úplne v roku, písací, za ním bola knižnica s pár knihami.
Posledná miestnosť bola po mojej ľavici. Tá bola ako jediná schovaná pred zrakmi vchádzajúceho tým, že pred vchodom do nej boli dva závesy s jasne červenej látky, ktoré zabraňovali výhľadu.
Prešla som cez ne a ocitla som sa pred veľkou drevenou posteľou s baldachýnom a už na pohľad mäkkými perinami. Na oknách boli závesy rovnakej farby ako tie ktoré viseli pred vstupom do miestnosti.
Samozrejme tam bol stolík zo zrkadlom, misou na umývanie tváre a podobné potrebné veci.
Na oboch stranách postele boli dvere. Jedni viedli do šatníka, kde som na prekvapenie mala vybalené už nejaké svoje veci, tie čo som poslala s Emily. Samozrejme tam bola vaňa na ktorú som sa už veľmi tešila.
Druhé dvere viedli do chodby dúfala som že cez ne v noci nepríde nejaká nečakaná návšteva.
"Emily!" Zavolala som. Ani som sa nestihla otočiť a už tam bola. "Zohrej mi trochu vody potrebujem sa po tej ceste umyť, a tiež i priprav... tie... napríklad tie červené šaty, dnes si ich oblečiem."
"Áno." Odpovedala a už chcela vykročiť, ale zastavila som ju. "A ďakujem."
"To je predsa samozrejmosť." Odpovedala mi
Po dobrej kúpeli, ktorá mala účinky znovuzrodenia, som sa začala pripravovať. A samozrejme vyzvedať.
"Tak Emily." Začala som. "Čo musím vedieť, aby som sa dnes pred všetkými nezosmiešnila." Tá sa len usmiala a nadýchla sa.
"No, čím by som len tak začala, je toho veľa, je to tu horšie ako v tragickej hre." Na chvíľu sa zamyslela a potom začala. "No tak určite by ste mali vedieť, že jeho veličenstvo sa rozvádza. Kráľovná Katarína z Aragonu bola pred niekoľkými týždňami vyhnaná z kráľovského dvora. Rozprávať sa tu o nej je skoro ako hriech. Na jej miesto bola už pred časom dosadená Lady Anna Boleynová, ktorá je teraz pokladaná za partnerku jeho veličenstva avšak nie sú zosobášený a ani nebola korunovaná, ale oslovovať ju jeho milenka nie je veľmi vhodné, pretože spolu údajne ešte... no veď viete." Trochu sa jej začervenali líca, keď to povedala, bolo to roztomilé. "Ďalej by ste určite mali vedieť, že kancelár Woolsey bol odsúdený, ale pred tým než na ňom vykonali trest tak umrel, oficiálna verzia je že umrel na chorobu, ja tvrdím že sa zabil alebo ho zabili oni. Na jeho miesto teraz prišiel sir Thomas More, ktorého má jeho veličenstvo veľmi rado, ale vraveli mi, že sa mu nepozdáva to čo sa stalo s kráľovnou.

Čo by ste mali ešte vedieť je otázka cirkvi a viery. Lady Anna zastáva prostestanstkú vieru na rozdiel do Kataríny a jeho veličenstvo má teraz tiež tieto sklony a to sa Morovi nepáči, pretože je to zarytí katolík." Potom sa ku mne priklonila a zašepkala mi do ucha. "Jeho sluha mi povedal, že má tajnú miestnosť kde sa bičuje a modlí." Prekvapene som sa na ňu obzrela. "Prečo?" Ona len pokrčila plecami.
Ja som síce bola vychovávaná ako kresťanka, ale tým čo sa zo mňa stalo tak som od toho veľmi upustila, nezachovávala som rituály a ani som sa nemodli, skoro. To na čo sa viera zneužíva sa mi zdalo vždy povrchné a určite nie nadčasové aké by to malo byť.

"A samozrejme nesmiem zabudnúť na Thomasa Cromwella. Zastáva len úradnícku pozíciu pod sirom Tomasom, ale zdá sa mi ako veľmi ambiciózny človek a určite o ňom budeme ešte počuť. Navyše ak by pán Ayres potreboval on je určite ten typ človeka na ktorého sa treba obrátiť." Chvíľu sa ostala pozerať na môj účes a potom sa spýtala. "Čo keby vám dám čelenku, vypnem len tie vlasy hore a zvyšok necháme len voľne?"
"Áno to bude dobré." Odpovedala som a vzápätí som sa spýtala. "Čo mi vieš povedať o Anne? A jej rodine."
"No jej služobná vraví, že vôbec nie je tak zlá ako o nej všetci vravia, je trochu divokejšia ako sú ostatné dámy, ale zdá sa že má kráľa rada no a ten má rád ju. Veď keby nemal asi by nechcel rozvod nie? No a jej rodina, popravde ani jedného nemám rada, jej otec Tomas je veľmi, no zvláštny človek rovnako ako jej strýko lord z Norfolku a jej brat George je rozmaznané decko, podľa môjho názoru, celkom nerozumie čo sa to tu deje, myslím. No a jej sestra Mária, nežije na dvore pred tým, mala pomer z jeho veličenstvom, ešte som ju tu nestretla." Zaujímavá rodinka, skutočne. "No a kráľ ma samozrejme dcéru volá sa Mária." Prikývla som. "Tá žije mimo dvor, nik ju tu ešte nevidel, ani kráľ pretože... vlastne ani nechápem prečo, však je to jeho dcéra nech sa stalo už medzi ním a Katarínou čokoľvek to dieťa by za to nemalo trpieť!" Súhlasne som prikývla a pozrela so sa na svoj prsteň.
"Pani?"
"Áno?"
"Toto je horné miesto." Povedala. A čo som sa pobavene zasmiala. Vedela som že má pravdu, avšak vtedy som ešte netušila ako veľmi.









 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama