16.Kapitola

30. května 2014 v 13:43 | Kelly145 |  Vôňa krvi

16.Kapitola



Prezerala som sa v zrkadle. Na šaty, šperky a účes ktorý som mala na sebe. Premýšľala som či je to vhodné, aby som šla takto oblečená. Dúfala som, že nebudem veľmi vyčnievať. Emily tvrdila, že také šaty sú tu bežné a že sa nemám čoho báť, tak som sa snažila jej veriť.
Musela som si priznať, že som sa trochu bála, ale len kúsok v malom kútiku mojej duše.
"Si pripravená Emily?" Opýtala som sa jej a pozrela som sa na ňu. Vyzerala očarujúco, jednoducho a očarujúco. "Samozrejme slečna." Odpovedala mi. Kývla som jej a ukázala na dvere "Tak teda poďme." Povedala som.
Urobila som pár krokov smerom ku dverám, ale ešte pred tým než som ich otvorila som jej zašepkala do ucha. "Ayres, aby to znelo dôveryhodne ma predstavil ako jeho snúbenicu." Predpokladala som, že bude vhodné aby o tom vedela, ak by sme vypúšťali každý iné informácie nikomu by to nepomohlo.
Kráčali sme spolu do veľkej sály. Hudbu som počula už z veľkej diaľky spolu zo smiechom a vravou.
Oslava sa konala vo veľkej sále. Bola to pravá oslava narodenín kráľa. Všade bolo veľa ľudí, veľa jedla a vína. V strede sály sa tancovalo.
V momente keď som vošla som na sebe zacítila veľmi veľa pohľadov. Všimli si ma hlavne muži, ako inak. Vrhali po mne chtivé veľmi nepríjemne pohľady. Ženy, tie ktoré sa uráčili ma obdarovať ich pohľadom, naopak sršali nenávisťou, očividne každá nová členka kráľovského dvora predstavovala hrozbu.
Snažila som sa niekde schovať, prísť do rohu, tak aby si ma veľa ľudí nevšimlo, cítila som sa neisto keď som bola sama, chcela som aby prišiel Ayres a zachránil ma. Keď už som jeho snúbenica.
"Slečna Elesia." Ozval sa niekde z rohu známi hlas. Bol to ten muž, ktorý nás pri našom príchode prišiel privítať.
"Pán More." Usmiala som sa a uklonila som hlavu.
"Je všetko v poriadku slečna, myslím vaša komnata?" Opýtal sa ma zdvorilo.
"Samozrejme." Odpovedala som pohotovo. "Jeho veličenstvo je veľmi láskavé, moja izba je skutočne krásna." Na moju odpoveď reagoval len úsmevom
"Prepáčte, ale... Nehnevajte sa, potrebujete odo mňa niečo?" Opýtala som sa neisto, nechcela som ho nejako uraziť, ale vyzeral, že sa ma chce na niečo opýtať, ale ak sa na to nevedel odhodlať.
"Váš snúbenec lord Rotchild...Je veľmi dôležitá osoba nie len na tejto oslave ale aj pre celé kráľovstvo. Pri rozhovore s Jeho veličenstvo však naznačil, že nemá v pláne ostať na dvore a aktívne sa zapájať do politického života. Ja som dúfal že ako jeho budúca manželka, by ste mu mohla v tomto ohľade, dohovoriť." Prekvapene som nadvihla obočie a pozorne som si prehliadla jeho tvár.
"Ja som len žena, pán kanclér." Začala som a rýchlo som zvažovala ako tú vetu dokončím, samozrejme som nebola len to, určite nie v našom vzťahu, ale nemohla som prisľúbiť nič čo by Ayres nechcel. "A vážim si vašu dôveru k mojej osobe, ale ak sa môj snúbenec rozhodne hneď po oslavách odísť späť nebudem mu v tom brániť. Avšak ak by sa pýtal na môj názor." Nadýchla som sa. "Rada sa prikloním k tomu, aby sme na kráľovskom dvore ostali o niečo dlhšie. To je to čo vám môžem sľúbiť." Bolo to to najdiplomatickejšie čo som mohla povedať a dúfala som že ho to uspokojí.
"Ďakujem." Odpovedal mi a zase sa pousmial.
"Nie je zač." Odpovedala som mu. Uľavilo sa mi pretože som videla ako ku mne miery Ayres. Vyzeral úžasne. Mal na sebe čiernu košeľu a krásnu vestu s ešte krajšou zlatou reťazou okolo krku s modrými kameňmi. Skutočne pravý lord na kráľovskom dvore.
"Pán More!" Oslovil ho a postavil sa kúsok predo mňa.
"Lord Rotchild." Ayres sa na neho zamračil. Očividne veľmi dobre vedel s čím za mnou prišiel. "Prepáčte nebudem vás vyrušovať." Povedal More otočil sa a stratil sa niekde v dave.

Ayres sa na mňa pomaly otočil a usmial. "Vyzeráš krásne." Povedal mi a pozorne si ma celú kúsok po kúsku prezrel.
"Ďakujem." Odpovedala som mu a nervózne som sa rozhliadla okolo seba.
"Nič nehovor o tom sa pozhovárame neskôr." Zastavil ma ešte pred tým než mi myšlienka čo i len napadla. "Jeho veličenstvo ťa chce spoznať aj s Lady Annou." Ťažko som vydýchla.
"Neboj sa, na moje veľké prekvapenie sú obaja veľmi prijémny. Jeho otec bol psí čumák ale on je... ako by som to povedal, skoro dospelý." Zasmiala som sa.
"No keď si to kráľ želá." Povedala som a chytila som ho za ruku. "Ale len ak ma už celý večer neopustíš!" Povedala som.
"Neopustím." Sľúbil mi a začal ma viesť davom. Prešli sme skoro cez celú miestnosť. Na prekvapenie kráľ nesedel na jeho mieste, na tróne ktorý sa výšil nad celou miestnosťou, ale spolu s nejakou ženou stáli pri jednom zo stolov a s niekým sa veselo rozprávali.
Kráľ- Herich bol vysoký veľmi pekný muž, mal hnedé vlasy, briadku a skutočne honosný výraz na tvári. Chápala som, že pre veľmi veľa žien musel byť veľmi príťažlivý tým ako vyzeral.

Jeho vzhľad až na pár vrások určite nezodpovedal tomu, že už má 40 rokov.
Na druhej strane Anna tá na prvý pohľad vyzerala ako veľmi krehká osoba s krásnymi hnedými vlasmi ktoré siahali až po pár.

Pôsobila obyčajne, až dokým sa na vás nepozrela vtedy si človek všimol jej oči, to aké boli hravé, aký lišiacky výraz mala v tvári. Toto dievča vedelo presne čo robí, to bolo známe na prvý pohľad.

Muži ktorý sedeli pred jeho veličenstvom boli pravdepodobne rodina Anny dvaja postarší a jeden približne v jej veku. Možno mladší.
"Vaše veličenstvo." Oslovil ho Ayres keď sme k nim prišli. Všetci sa na nás samozrejme hneď obzreli. Mala som pocit ako keby im zdreveneli tváre. Nevyzerala som až tak neobvykle, nelíšila som sa až tak výzorom od ostatných žien okolo, tak nechápem prečo všetci hneď strnú keď ma uvidia.
"Toto je moja snúbenica Elesia." Povedal Ayres a cítila som, že je veľmi rozladený, vedela som že sa mu nepáči ako sa na mňa všetci pozerajú.
Keď sa na mňa Henrich pozrel, videla som ako sa mu rozšírili oči a následne na to sa usmial. Za to Anna sa na mňa pozrela veľmi nebezpečným pohľadom. Samozrejme, cítila ohrozenie.
"Slečna Elesia." Oslovil ma kráľ, ja som sa m uklonila, tak ako sa patrí a úsmev som mu opätovala. "No, Thomas mi už hovoril o tom, že ste veľmi nezvyčajná, ale musím povedať, že jeho slová určite nevyjadrili celú pravdu!" Povedal.
"Ďakujem, vaše veličenstvo." Odpovedala som pohotovo a modlila som sa aby som od nich mohla ísť čo najskôr preč. Muži ktorý sedeli okolo stola sa na mňa pozerali nenávistným pohľadom, bolo to skutočne nepríjemne, však som nič nespravila.
"Ayres je šťastný muž." Povedal a usmial sa ešte viac. "Toto je Lady Anna." Povedal a ukázal na to zaujímavé stvorenie po jeho boku. "Jej otec lord Boleyn, brat a samozrejme strýko." Každému som darovala jeden čo najmilší úsmev, aký som len dokázala v nádeji, že tým zatienim ich otrasné pohľady, ale nestalo sa tak. Potom nastalo pár minút veľmi nepríjemného ticha. Prerušila ho až lady Anna. "Poďte Elesia." Chytila ma za ruku a postiahla. "Necháme mužov nech sa venujú ich záležitostiam." Nešťastne som sa pozrela na Ayresa radšej by som ostala s ním, ale keď už som bola odvolaná, čo mám robiť.
Anna ma odtiahla k jednému zo stolov, ktorý sa prehýbal pod kopou jedla. Vzala si do ruky jablko, ktoré bolo rozkrájané na tanieri a druhé mi ponúkla. "Ďakujem." Odpovedala som jej a usmiala som sa.
"Tak ako sa vám páči na dvore?" Opýtala sa ma. Snažila sa byť milá, aj keď som vedela a cítila, že tak úplne necíti.
"No, nie som tu dostatočne dlho na to aby som si vytvorila nejaký názor." Odpovedala som jej a ochotne som prijala pohár vína, ktorý mi podával jeden sluha.
"Máte krásne šaty." Povedala som jej keď som si ju pozorne prezrela. Vyzerala skutočne nádherne.
"Ďakujem, vi tiež." Odpovedala mi a taktiež si odpila trochu vína. "Tak ako dlho máte v pláne tu ostať?" Opýtala sa ma zrazu a jej pohľad trochu zvážnel.
"To záleží na tom, samozrejme, ako sa rozhodne môj snúbenec." Odpovedala som ihneď.
"Tak to sa možno trochu zdržíte." Nezakrývala sklamanie.
"Všetko v tomto svete závisí na mužoch." Povedala som, potom som sa k nej trochu naklonila. "Aj keď nechápem prečo." Zašepkala som jej. Na to sa usmiala a ukradomky sa pozrela na Henricha.
"Áno to máte pravdu, koľko vecí by bolo lepších." Jej pohľad trochu zosmutnel. "Aj keď, majú pravdu ženy sú slabšie ako oni a naša slabosť vychádza zo srdca, nedokážeme si odoprieť niečo čo milujeme."
"Áno to máte pravdu." Tiež som sa pozrela na Ayres ako sa rozpráva s kráľom. "Muž sa riadi niečím čo je omnoho nižšie položené, ako srdce a rozhodne menej ušľachtilé." Na to sa Anna pobavene zasmiala.
"A preto by sme mali držať spolu." Povedala mi a otočila sa na mňa. "Verím, že ak ostanete na dvore, tak budeme priateľky." Položila mi ruku na tú moju.
"Nemáme dôvod aby sme neboli." Odpovedala som jej a usmiala som sa. Nevedela som na koľko jej jej ponuka úprimná, skôr som predpokladala, že si ma chce udržať na očiach, aby som náhodou neohrozila jej pôsobenie na kráľovskom dvore. A ja som usúdila, že je lepšie byť priateľom s vychádzajúcim slnkom, ako zo zapadajúcim.

Začala som sa rozhliadať po miestnosti, pozerala som sa na ľudí, ktorý sa naokolo veselo bavili, prezerala som ich tváre.
Zrazu som uvidela niečo, alebo niekoho, z koho sa mi podlomili kolená. Bolo to ako keby som videla ducha z minulosti, tie oči a tie vlasy, tú tvár som poznala veľmi dobre a nemohla som uveriť, ž ho tu vidím. Charles.
Bol tam v dave, na druhej strane miestnosti a bavil sa s Thomasom Morom. Bolo to neuveriteľné. Šla by som za ním, ale...
"Elesia." Zavolal na mňa Ayres, môj pohľad sa od Charlesa na chvíľu odtrhol a keď som sa ho snažila znovu nájsť bol preč.
"Si v poriadku?" Opýtal sa ma Ayres a postavil sa predo mňa ta, že som toho už veľa nemohla vidieť. "Á.. Áno." Zahapkala som. "Len som mala pocit, že vidím ducha." Odpovedala som mu a pozrela som sa mu do očí, dokonca sa mi podarilo aj chabo sa usmiať.
"Rozhodli sme sa, že si nemôžeme dovoliť nechať vás samé." Povedal Henrich. "Takže ak by ste nenamietala." Otočil sa k Anne chytil jej ruku a povedal. "Venovala by ste mi tanec?" Opýtal sa, na čo sa Anna doširoka usmiala a prikývla.
Vydesene som sa pozrela na Ayresa, ja som nemala najmenšie tušenie ako sa niečo, čokoľvek tancuje, v živote som netancovala v spoločnosti, netušila som aké to m kroky. "Neboj sa ja ťa povediem." Zašepkal mi Ayres a potiahol ma ku parketu. Pieseň sa akurát začínala.
"Len rob to čo ostatný."


Nebolo to tak hrozné, ako som si myslela že to bude. Stačilo sledovať to čo robia ostatné dámy okolo mňa a len to napodobňovať. Vtedajšie tance boli iné, bolo to len o točení sa o zdvíhaní rúk a samozrejme, tie najimtímnejšie rozhovory prebiehali práve tam. Pokiaľ ste len človek nič by ste nepočuli, ale ak máte taký vynikajúci sluch ako ja, nedalo sa to prepočuť a samozrejme to bola neuveriteľne zábava. Často krát sme sa na seba s Ayresom len pobavene pozreli. Dámy na dvore určite neboli počestné a páni taktiež nie.
Pri tom ako som raz kráčala okolo Ayresa znovu som zahliadla tú tvár. Teraz ma však Charles videl tiež, pozeral sa na mňa cez dav. Keď zbadal že ho vidím kývol hlavou a odišiel.
Boli to posledné kroky a potom hudba zastala. Ayres sa na mňa znepokojene pozrel. "Si v poriadku?" Opýtal sa ma a položil mi prsty na bradu.
"Samozrejme, nevadilo by ti kebyže na chvíľku odídem, potrebovala by som si uvoľniť šaty." Zaklamala som. Ayres sa usmial a povedal. "Pokojne sa vráť späť do izby nemusíš tu byť, ja prídem za tebou." Prikývla som a potom som čo najrýchlejšie odišla.

Šla som po chodbe a snažila som sa nájsť Charlesa.

"Hej!" zavolala som na neho, keď som ho konečne uvidela. Na chodbe nebol prekvapivo nikto, aj keď to bolo len pár krokov od oslavy.
Charles sa na mňa samozrejme otočil, a obdaroval ma úsmevom.
"Krásny večer." Povedal mi a počkal dokým k nemu prídem.
"Charles." Zašepkala som a chcela som ho objať, no neurobila som to, nechcela som riskovať, že by ma niekto videl, nebolo by dobré keby sa hneď v prvý deň o mne začali rozprávať klebety. "Čo ty tu robíš?" Opýtala som sa ho. On sa len pobavene zasmial.
"Čo tu robíš ty?" Odpovedal mi otázkou. Naklonila som hlavu trochu na bok.
"Myslela som..." Nadýchla som sa a položila som mu ruku na plece. "Že som mŕtvi čo?" samozrejme sa na mne pobavene zasmial.
"To som si myslela ja ja o tebe a o Eleonor." Ostala som pozerať ako keby ma obarilo. Čakala som, že keď je tu on tak tu bude niekde aj ona.
"Ona..." Nadýchla som sa. "Ona tu nie je s tebou?" Opýtala som sa zmätene. Charles sa pozrel na moju tvár a potom nepekne zaklial.
"Tak že ona nie je ani s tebou?" Opýtal sa nahnevane. Len som pokrútila hlavou.
"Ja som myslela že je s tebou." Odpovedala som mu. "Vieš, keď sme utekali tak som spadla do rieky a ona...." Nedokončila som a položila som si ruku na čelo. Na chvíľku vo mne zahorela nádej ktorá tak rýchlo ako prišla, aj odišla.
"Mňa jeden s tých bastardov schmatol a dokým som sa spod neho dostal, tak ste boli obe preč. Šiel som za vami, aspoň som si to teda myslel, ale vznikol tam taký chaos, že som musel utiecť. Inak by som to neprežil." Prikývla som a potom som sa oprela o stenu.
"Tak že o nej nič nevieš?" Opýtala som sa ho. On len pokrútil hlavou a vzdychol si. "Poznám ju určite sa z toho nejako dostala a presne tak ako ty a ja sa snaží ukryť, to čo sa tam stalo nebola náhoda, niekto po vás šiel a ona ťa určite nechce ohroziť... alebo je, už na večnom odpočinku." Vravel to tak bezcitne a tvrdo. Len som sa na neho zamračila. On len pokrčil plecami a rozhodil ruky, ale mal pravdu, čo iné mal vlastne povedať.
"Tak že." Nadýchol sa a pozrel sa smerom odkiaľ vychádzala hudba. "Čo tu robíš?" Opýtal sa ma.
"Prišla som s Ayresom." Charlesovi skoro odpadla sánka. "Prosím?" Opýtal sa a očividne neveril vlastným, ušiam ani očiam. "Čože?" Nevedela som sa rozhodnúť či ho ta informácia pobavila alebo pobúrila. "Ty a ten vlk... To nemyslíš vážne..." Pokrútil hlavou a pobavene sa zasmial. "Ty si skutočne vieš vybrať spoločnosť."
"Prepáč?" Opýtala som sa nechápavo.
"Nemám ho rád je až príliš namyslený."
"Očividne nie tak ako ty." Odpovedala som mu. Moja reakcia ho prekvapila.
"Och ty si sa mi za ten krátky čas dokonca naučila odvrávať!" Bol nahnevaný, nechápala som prečo. Jeho pohľad sa okamžite zmenil, pozeral sa na mňa vyslovene nenávistne. Bolo to až desivé. Takého som ho vôbec nepoznala."Prosím?" opýtala som sa rovnakým tónom ako on. Čo si to dovoľuje, ja nie som ani jeho slúžka ani milenka ani manželka, aby sa so mnou mohol rozprávať týmto tónom.
"Neviem čo ťa takto nahnevalo, ale ten tón si vyprosujem." Povedala som a vystrela som sa.
"Vidíš je to nákazlivé, tá namyslenosť."
"Mne sa vždy zdalo, že upíry sú na tom horšie." Odvrkla som a otočila som sa mu chrbtom, cítila som, že je načase odísť, pretože hádať som sa určite nechcela.
Ale nedalo mi to. "Keď vtáčka lapajú pekne mu spievajú že?" Opýtala som sa ho. Narážajúc na to ako sa ku mne správal pred tým a ako sa zmenilo jeho postavenie ku mne, keď sa dozvedel, že nebol ten najlepší muž v mojom živote. "Len aby si nebola nemilo prekvapená." Odpovedal mi a potom jeho pohľad zaletel za mňa, otočila som sa a uvidela som tam Ayresa.

Prešiel ku mne postavil sa kúsok predo mňa, pričom sa na mňa ani len nepozrel. "Mohol som si myslieť, že tu budeš." Povedal Charlesovi, ten sa narovnal do plnej svojej výšky. "Zlú burinu len tak nezabiješ!" Dopovedal Ayres. Videla som ako Charles napol svaly na sánke.
"To isté by som mohol ja povedať o tebe. Ale zaujímalo by ma ako si sa dostal k Elesií, to skutočne. Pretože pokiaľ vie, tak tvoje sídle je trochu ďalej." Pozrel sa na mňa. "Na to by som sa ho opýtal, možno bude vedieť niečo viac o tom čo sa stalo." Potom zamával rukou a uklonil sa. "Porúčam sa." Dal do tej vety všetku nenávisť, ktorú očividne momentálne pociťoval. Potom sa otočil na päte a už ho nebolo.

"Poď." Povedal Ayres a chytil ma za lakeť.
"Čo mal na mysli tým..."
"Povedal som poď." Prerušil ma naliehavo. "Pozhovárame sa o tom v izbe dobre?" Nervózne sa rozhliadol okolo. "Nie je vhodné tieto záležitosti rozoberať na mieste kde aj steny majú uši!"








Nasledujúca kapitola
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama