18. Kapitola

18. června 2014 v 9:39 | Kelly145 |  Vôňa krvi

18. Kapitola




Ayres neprišiel tak ako mi sľuboval, obed ktorý sme spolu mali absolvovať sa nekonal. Pravdepodobne sa zasekol niekde vo veľmi vážnom rozhovore a na mňa nemá čas. Na jednej strane mi to bolo ľúto na tej druhej som bola za to vlastne vďačná. Pretože som mohla ostať s Annou. Mala som možnosť po niekoľkých rokoch sa rozprávať aj s niekým iným, s niekým kto nežije v kocke, tak ako ja. Nie že by ma život s Ayresom nudil, ale úprimne chýba vám tá ženská spoločnosť, niekto komu keď raz poviete že dlhé rukávy s čipkovým lemovaním sú proste hrozné, tak to pochopí.

Anna bola zaujímavá žena. Veľmi ambiciózna, cieľavedomá, ale na druhej strane bola hravá, veľmi vášnivá a nevedela si udržať svoj jazyk na uzde. Bolo to ako keď niekto otvorí kohútik, jednoducho sa nedokázala zastaviť. Bol to ako prúd a ja som nestačila ani odpoveď na otázku a už išla ďalej.
Musím, ale povedať že to nebolo nezmyselné bľabotanie ako by sa mohlo zdať. Je veľmi vzdelaná, vie hrať na rôzne nástroje, číta knihy vyzná sa nie len v kultúre ale aj v politike, čo ma veľmi prekvapilo.
"Lady Anna." Nadýchla som sa a posadila som sa vedľa nej na lavičku, aby som mojim nohám dopriala trochu oddychu od nepohodlných vysokých topánok. "Môžem sa vás spýtať niečo." Nadýchla som sa. "Osobné?"
"Samozrejme." Odpovedala mi a pozrela sa mi do očí.
"Čo je zač Thomas More? Som z neho trochu zmätená, čítala som od neho nejaké knihy, zdá sa že je to veľký humanista, ale podľa toho čo sa mi dostalo do uší, zdá sa že to nie je úplne pravda."


Anna sa na mňa pozorne zadívala a potom sa ku mne naklonila. "Na Thomasa Mora, by som si dávala pozor." Povedala mi šeptom " Ako človek, by som povedala, že je veľmi zásadový, má usporiadaný svet a ak mu do neho niekto zasahuje, myslím si že sa mu dokáže veľmi rýchlo a kruto pomstiť. Chcem tým povedať, že nie je úplne oddaný..." nadýchla sa a videla som, že hľadá slová ako by mi to najlepšie povedala. "Nie je veľmi oddaný myšlienke obnovy tohto kráľovstva." Vypustila nakoniec zo seba a potom rýchlo uhla pohľadom niekde preč.
"Myslíte ohľadom Kataríny?" Opýtala som sa otvorene. Anna na mňa trochu prekvapene pozrela, premýšľala som či som svojou otázkou nezašla veľmi ďaleko, pred sa je to záležitosť o ktorej by sa len tak nemalo hovoriť, ešte nie na mieste kde aj kríky majú uši.
Anna sa ku mne naklonila a povedala. "Najprv by som vás chcela upozorniť, že hovoríť o týchto záležitostiach na verejnosti je veľmi nebezpečné, ako som povedala na dvore sú dve skupiny ľudí, tá ktorá je pre to aby sa Katarína vrátila, na je čele stojí Thomas More a potom tá druhá ktorá víta moju prítomnosť tu. Myslím si že sa týmto môžete veľmi rýchlo dostať do problémov." Potom sa opäť nadýchla a povedala. "Ale áno máte pravdu, to čo sa tu v poslednej dobe odohráva súvisí hlavne s ňou. A samozrejme aj so mnou." Nechcela som sa púšťať do témy reformácie, ale proste mi to nedalo ja som sa musela spýtať, neudržala som jazyk na uzde. "Ste teda vy tá ktorá kráľa povzbudzuje aby reformoval cirkev?" Musela som si byť istá. Anna sa na mňa nahnevane pozrela. Rozprávať sa o niečom takom, ako o reformácií či Lutheránoch bolo viac ako len nebezpečné, ako som počula More za tieto presvedčenia poslal na hranicu už veľa ľudí a pri tom to bolo tak primitívne.
Videla som, že chcela niečo povedať, ale zastavila som ju.
"Nebojte sa v tomto vás neodsudzujem." Bola to pravda, nie je nutné nikoho odsudzovať za to či do cieľa ide po pravej, alebo ľavej strane cesty.

Anna sa razom upokojila. Ako keby jej zo srdca padol kameň. Dokonca by mi aj niečo povedala.
"Dámy!" Ozvalo sa zrazu z diaľky. Obe sme sa tam naraz obzreli. Kráčal k nám Henrich vdoprovode dvoch mužov. Jedného z nich som nepoznala nikdy pre tým som ho nevidela a druhého som poznala až veľmi dobre, bol to samozrejme Ayres a očividne bol milo prekvapený že ma vidí, to som mohla vidieť aj z diaľky.
Pomaly sme sa obe postavili a keď pri nás boli dostatočne blízko tak som sa uklonila Anna to nestačila urobiť, kráľ ku nej totiž prišiel chytil jej ruku a pobozkal ju. Potom jej dal jemný bozk na líce a niečo jej zašeptal.
Ja som im však nevenovala pozornosť nevedela som sa vynadívať na Ayresa, vyzeral tak inak, inak ako si ho pamätám z dnešného rána.
Mal na sebe čierny dlhý plášť celý lemovaný čiernou kožušinou, ktorý za ním vial. Čierne nohavice, vysoké čižmy, košeľu a samozrejme krásne zdobenú vestu. Okolo krku mu svietila strieborná reťaz z krásnymi kameňmi.
Vyzeral, tak. Lordsky a úradnícky, nikdy som ho takého nevidela.
Venoval mi jeden veľmi krátky pohľad, ktorý som mu opätovala a potom som sa či som chcela alebo nie musela otočiť na jeho veličenstvo.
"Slečna Elesia." Otočil sa na mňa kráľ a ja som sa mu ešte raz pre istotu poklonila "Vaše veličenstvo." Povedala som a opätovala som mu úsmev.
"Vidím, že robíte spoločnosť mojej milovanej Anne." Letmo sa na ňu pozrel. "To je veľmi dobre, ja s mojim zaneprázdneným životom na ňu nemám toľko času, ako by som chcel." Znova jej pobozkal ruku.
"Robím to veľmi rada." Odpovedala som jej a s Annou sme si vymenili rýchli pohľad.
"Nerušíme vás miláčik?" opýtal sa kráľa Anny a ja som sa otočila som sa túžobne na Ayresa, prosila som ho aby mi venoval aspoň chvíľku svojho času.
"Veličenstvo." Povedal zrazu a otočil sa na kráľa.
"Áno Ayres."
"Nevadilo by Vám, ak by som sa chvíľku prešiel s mojou snúbenicou?" Moje modlitby boli vypočuté. Pomyslela som si.
"Och samozrejme že nie, ale nezabudnite dnes na tú večeru, samozrejme očakávam aj toto milé stvorenie." Povedal a usmial sa na mňa. Tým oslovením ma trochu vyviedol z miery, bolo až príliš dôverné, ale úsmev som mu opätovala. Potom som sa pozrela na Annu mierne som uklonila hlavu, ešte pred tým než som odišla spolu s Ayresom mi povedala. "Náš rozhovor dokončíme neskôr."
Zašli sme za najbližšie vysoké kry a keď som si bola istá že sme z dohľadu všetkých zvedavých pohľadov, otočila som sa na Ayres a pobozkala som ho. Tak veľmi som po tom túžila a on očividne tiež.
Obopäl ma oboma rukami okolo pása nadvihol ma trochu zo zeme a bozk i z rovnakou vášňou opätoval.
"Nevidela som ťa len pár hodín a už smi tak neuveriteľne chýbala." Povedal a položil ma zas opatrne na zem. Vzal mi do svojich dlaní tie svoje a obe pobozkal. "Je to hrozne sedieť celý deň niekde na nejakej nudnej rade a pri tom vidieť pred očami, to aká si bola dokonalá predošlú noc." Zašepkal mi a znovu ma pobozkal.
"Ďakujem, že si ma vyslobodil." Povedala som mu a oprela som si hlavu o jeho hruď. Objala som ho jednou rukou okolo pásu a spoločne sme začali kráčať ďalej do malého labyrintu.
"A od čoho som ťa to konkrétne vyslobodil?" Opýtal sa ma.
"No rozprávala som sa s Annou." Odpovedala som mu pohotovo, nechcela som mu prezradiť o čom presne, vedela som že by sa mu to veľmi nepáčilo.
"Aha a o čom?"
"No ona smi ma zavolala a začala sa ma pýtať na Charlesa." Povedala som opatrne. Počula som ako nahnevane vdýchol vzduch do úst, ako keby sa tou informáciou mal každú chvíľu začať dusiť.
"A proste som jej povedala, že sa zmenil čo sme sa posledné videli, nič viac a ona mi na to povedala, že ho nemá rada a že by bola rada kebyže sme my dve priateľky." Zhrnula som to rýchlo v skratke.

"Och. Povedal Ayres a zastavil. Posunul si ma tak aby som stála pred tým a povedal. "Myslím si že mať ju ako priateľku nie je až taký zlý nápad." Vedela som, že to príde, presne som vedela čo mi povie tak som to len rýchlo povedala za neho. "Ostávame však?" Ani to nebola otázka skôr konštatovanie jasného faktu z malou nádejou na nejakú dobrú odpoveď.
"Áno na nejaký čas, bude to tak lepšie, ako som povedal najprv musím zariadiť nejaké veci, aby sme si zas mohli žiť tak nespútane ako pred tým. Taký veľký majetok ako mám ja sa nie veľmi ľahko ututlá, tak že bude lepšie ak budem hneď pri zdroji a budem zakrývať všetko ako sa len bude dať, dokým si nebudem istý že na ďalších pár rokov mam od týchto politikov pokoj." Vzdychol si, zdá sa že ho toto rozhodnutie neteší.
"Neboj sa." Povedala som a položila som mu ruku na líce "To prežijeme, na rozdiel od nich nás čas vôbec nesúri a navyše zažiť niečo nové nikdy nie je na škodu." Arres sa na mňa vďačne usmial.
"Neboj sa ja to prežijem!" povedala som. "Aspoň mám kde konečne prezentovať tie krásne šaty čo mám." Zasmial sa. "Navyše sa tu teraz deje veľmi veľ zaujímavých vecí, je tak? Tak že sa určite nebudem nudiť."
Ayres sa na mňa usmial chytil mi tvár do jeho dlaní a pobozkal ma. Ja som mu chytila jednu ruku za zápästie otočila som sa tak aby som si ju mohla dať okolo pliec a začala som opäť kráčať.
"Tak a čo tu vlastne budeš robiť?" Opýtala so sa ho. Po minúte ticha.
"No budem samozrejme v rade a robiť spoločnosť kráľovi tak ako ten sukin syn a iný šľachtici."
"Ayreeees." Povedala som nahnevane, nepáčilo sa mi ako sa vyjadroval, ja viem že ho nemá v láske ale takéto oslovenia sa proste nehodia.
"Radšej nič nehovor, je to hrozné, ten chlap je nemožný." Rozčuľoval sa Ayres a pri tom rozhadzoval rukou. "A dnes s ním musíme byť na tej večery, ktorú organizuje kráľ, och to zase bude a ešte aj s tým Boleynom, och ten chlap je slizký ako had!"
Prudko som sa na neho otočila a položila som mu ruku na hruď. "Upokoj sa, hnevom nič nevyriešiš to predsa dobre vieš." Povedala som mu s vážnym výrazom na tvári. "Jedná cesta ako ho dostaneš do poriadnej vývrtky bude keď sa k nemu budeš správať úplne milo. To ho nahnevá viac. A čo sa týka Boleyna áno máš pravdu, je to studený psí čumák." Nadvihla som veľavýznamne jedno obočie a potom som na neho žmurkla.
"Niekedy ma udivuje aká dokážeš byť zákerná." Povedal a urobil ku mne krok tak, že sa ma dotýkal celým telom. Položil mi ruky okolo pásu a pritlačil si ma k sebe.
"Ja som beštia." Odpovedala som mu a vycerila so zuby a ukázala som špicáky v ich plnej kráse.
"Necer na mňa tie tvoje zubadlá, lebo ja ti ukážem tie moje." Odpovedal mi a pomaly sa ku mne priblížil tvárou.
"To by teda bolo." Zasmiala som sa. "Veľký vlk v...." Na to ma Ayres prerušil bozkom. Tak vášnivým a naliehavým. Cítila som ako sa mi podlamujú kolená, ako mu nedokážem odolať, ako sú jeho ruky všade po mojom tele. Jemu som nikdy nedokázala odporovať.

Zrazu prestal, nespokojne som sa zamračila a odtiahla som sa. Uvidela som, že sa pozerá niekde za mňa. Pomaly som sa otočila tým istým smerom a uvidela toho jediného človeka, ktoré som vidieť nechcela.
"Charles." Precedila som pomedzi zuby a otrávene som si ho premerala. Prerúša mi krásne chvíle s Ayresom, och! To je ako za trest, konečne mám s ním minútu sama a on sa tu musí objaviť, ako keby mal radar.


"Och dve hrdličky." Povedal. Pomaly som sa otočila k Charlesovi celá, ale neprestala som držať Ayresa za ruku. Charles sa, ale ani nepriblížil, ostal sa na nás pozerať z konca uličky vysokých kríkov.
"Nechaj nás." Povedala som prosebne. Charles sa len pobavene zasmial a urobil k nám pár krokov.
Cítila som ako mi Ayres stlačil ruku, vedela som, že ak sa Charles neudrží budeme mať problém.
"Želáte si?" Precedil Ayres pomedzi zuby.
"Nie len sa tak slobodne prechádzam po tejto krásnej záhrade a ako na potvoru narazím zrovna na teba!" Pri tom sa pozrel na Ayresa. "Prekvapuje ma že si tu Ayres." Jeho meno vyslovil ako keby to bol nechutný jed, ktorý práve začal rozožierať jeho jazyk.
"To isté môžem povedať ja o tebe." Odpovedal mi Ayres ešte stále pokojným tónom v hlase. Len som dúfala že mu to vydrží čo najdlhšie.
"Ja som tu bol prvý." Povedal Charles a rozhodil rukami do strán. Správal sa ako malé dieťa, pomyslela som si a pri tom som mi mimovoľne povzdychla, čo samozrejme neušlo jeho pozornosti.
"Zdám sa ti otravný?" Opýtal sa povýšene. "Prednedávnom si sa tak v mojej prítomnosti netvárila." Prebodla som ho nenávistným pohľadom, nechápala som prečo ak provokuje.
"Vieš, možno by si si najprv mala zistiť všetko o tom stvorení, s ktorým vlezieš do postele." Ayres m stačil ruku ešte pevnejšie, skoro som zjojkla, ale nepúšťala som ho.
Rýchlo som si dala druhú ruku za chrbát a mierne, len trochu som mu zatriasla jeho plášťom, pochopil to okamžite a jeho stisk sa hneď uvoľnil.
"Čo keby si ďalej pokračoval v prechádzke." Povedal Ayres.
"Vieš udivuje ma že sa mi môžeš pozrieť do očí." Povedal Charles nahnevane a bolo jasné, že všetky výsmešky v tomto momente skončili, videla som a cítila som, že je nahnevaný, veľmi nahnevaný.
"Vieš, prepadnutia sú tvoja špecialita, Eleonor by nebola jediná upirka ktorá kedy doplatila na to že verí takej beští ako si ty." Precedil cez zaťaté zuby a pri tom sa pozrel na mňa.
"Ja som ti už dobre vysvetlil, že to čo sa tam stalo nie je moja vina, nemám tušenie čo sa tam udialo a nie som za to zodpovedný." Povedal Ayres. "A myslím si, že čo sa týka nás dvoch, neviem či máš oprávnenie ma vyhlasovať za beštiu práve TY! Za Eleonor ani..." nadýchol sa ako keby uvažoval nad tým či chce tú vetu dokončiť alebo nie. "A ani Elenu ja nie som zodpovedný Charles, to si uvedom." Pri mene tej druhej ženy Charles prebodol Ayresa pohľadom.


Potom urobil pár rýchlych krokov smerom k nám, Ayres a chcel odhodiť na bok, ale ja som ostala pevne stáť pred ním, držala som ho za ruku a určite som nehodlala mu ju pustiť.
A v ten moment sa čas spomalil, až zastal všetko čo bolo okolo zmizlo a jediné čo som pred sebou videla bol Charles, jeho nenávistný výraz a to nebezpečenstvo, ktoré pre náz toho výrazu plynulo, vedela som, že ak to nezastavím tak naša budúcnosť, všetkých troch je absolútne zničená a ja som nemohla dovoliť aby sa to stalo.


Neviem ako som to dokázala, ale vďaka svojej sile, ktorú mám som našla Charlesovo vnútro, behom pár chvíľu som dokázala presne rozoznať kde sa nachádza aký orgán, aj keď nefungovali tak ako by mali, vedela som, že keď mu čo i len trochu vo vnútri spôsobím bolesť prestane a tak som ich proste len stlačila, naraz. Ako keď som skúšala pomocou mojej sily prelomiť papek na dve časti, presne tak, proste som ich len stlačila všetky naraz.

Charles sa zrazu chytil za hruď a padol na zem, pár krokov od nás, nevydal zo seba ani jednu hlásku, len tam ležal na zem, ako keby bol mŕtvy. Cítila som ako ma Ayres pustil, videla som ako urobil pár krokov smerom k nemu, ale potom... Moje nohy sa zrazu zlomili, nevládali ma niesť. Oči som vyvrátila smerom k nebu a cítila som ako ma moje telo pomaly opúšťa. Vedela som že ma niekto chytil, ale už som nebola schopná rozoznať kto alebo čo to je, nevedela som si ani uvedomiť kde som a ako som sa tam dostala, moje telo bolo preč a jasnú modrú oblohu zahalila čierna tma.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama