2. Kapitola- Tváre svetla

22. června 2014 v 12:14 | Kelly145 |  Tváre svetla

2. Kapitola






Rýchlo sa vyzliekam z modrých šiat, ktoré nosím v pitevni. Samozrejme som nič nestíhala. Musím ísť ešte predsa domov a prezliecť sa za necelé dve hodiny musím byť nastúpená u Lei.
Neznášam! Neznášam keď niečo nestíham. Nahnevane hodím tričko do skrinky a zložím si ruky v bok, zúrivo do seba vtiahnem vzduch a snažím sa nejako upokojiť.


Mark mi dnes volal tak tisíc krát samozrejme ani raz som mu ten telefón nezodvihla. Nemala som chuť počúvať jeho hlas, včera mi to skutočne stačilo! Ten jeho žiarlivý výstup v reštaurácií, keď mi zavolal John. To bolo skutočne moc! A ja som ho potom nechala spať u mňa doma! Ja som ale trúba. Vravím si v hlave a pri tom zúrivo zapínam vlasy do vysokého drdolu. Samozrejme poriadne si pri tom ťahám za vlasy, až tak že mi vyhŕknu slzy a ja od samej zúrivosti udriem do skrinky vedľa mňa.


"Och čo sa to tu deje?" Preruší ma hlas zozadu. Až nadskočím. Otočím sa smerom za hlasom a vidím peknú sympatickú blondínku s modrýi očami. Je to Júlia, moja kolegyňa a šéfka z práce.
"Ale nič." Poviem otrávene a navlečiem na seba tričko, nech tam nestojím len v spodnej bielizni.
"Zlý deň?" Opýta sa a popri tom prejde ku svojej skrinke, ktorú má kúsok odo mňa.
"Zlý večer." Odpoviem jej a pri tom sa snažím nasúkať do jeansov. Skontrolujem si popri tom vlasy, či náhodou namiesto drdola nie je na mojej hlave anténa, ale vyzerá to dobre. Vezmem do ruky kabát a pomaly sa do neho začnem navliekať. Julia sa divoko hrabala v skrinke a snažila sa niečo nájsť. Popri tom mi odpovedá. "To poznám." Jej hlas znel sklesnuto, očividne nenašla čo hľadala, z dverami od skrinky udrie presne tak nanevane ako ja. Otočí sa ku mne a pozrie sa na lavičku za nami, na ktorej som mala položenú tašku. "Zvoní ti mobil." Upozornila ma a ukáže prstom na moju kabelku. Ja sa prudko otočím a pozriem sa na meno volajúceho, vďaka Markovi som mala vypnuté dokonca aj vibrácie, aby bolo jednoduchšie ten telefón ignorovať. Teraz však na display svieti iné číslo.
"A ďakujem." Poviem a vezmem si telefón do rúk. Kývnem jej a vychádzam zo šatne, nechcela som aby počula o čom sa budem rozprávať s Johnom.
"Ahoj." Poviem milo a kráčam pri tom ku výťahu.
"Ahoj. Máš to pre mňa?" Opýta sa ma. Stláčam pri tom gombík, aby som si výťah privoalal.
"Nie." Odpoviem mu prosto a nastúpim do výťahu.
"Prečo?" Opýta sa ma a dokonca zvýšil hlas.
"Lebooo." Odpoviem mu otrávene a nastupujem do výťahu.
"Ako lebo?" Opýta sa nešťastne.
"Mala som veľa práce, ja za to nemôžem, dostanem sa k tomu zajtra a budeš to tam mať na stole najneskôr do poobedia." Počujem ako si v telefóne odfrkne a potom vzdychne. "Dám to Julií a potom budeš nado mnou môcť vzdychať a prevracať očami." Vychádzam z výťahu a následne na to z budovy. Zdvíham ruku aby som si privolala taxík.
"Nie je to je v pohode!" Zvolá okamžite.
"Zajtra ti to dám!" Sľubujem mu a nasadám do taxíku, nadiktujem rýchlo svoju adresu a všetky tašky hádžem vedľa seba na sedadlo.
"Dobre, je ti odpustené ak so mnou dnes pôjdeš na pohárik, po práci." Povie mi. Zatvárim sa smutne, rada by som s ním šla, ak by som dnes už nemala nič dohodnuté, ale mám.
"Prepáč, ale už som dohodnutá s Leou, vieš ona má narodky tak má veľkú párty a ja som jej už prisahala, že tam pôjdem." Počujem ako si vzdychne a potom povie.
"No škoda."
"Ale napadlo ma." Ten geniálny nápad mi akurát prišiel na um. "Čo keby si šiel so mnou? Bude to fajn."
"A čo na to Mark." Zaškrípem zubami a radšej mu nič neodpoviem, počujem ako sa zasmeje do telefónu.
"Nie, nie prepáč. Prídem jasné že hj vyzdvihnem ťa okolo 9 to bude akurát. Tak sa vidíme, prepáč musím ísť niekto sem za mnou prišiel." Zloží mi telefón a ja mu nestihne ani povedať že Lea mi kázala prsť skôr, ale je to vlastne jedno, ona tiež vždy predsa mešká.
Vojdem do bytu. Kľúče hodím na stolík vedľa dverí do misky. Potom si vyzlečiem kabát. Rozsvietim svetlá, už je vonku dosť šero.
Nechcem aby mi všetci susedia z vedľajšieho bytu videli do okien tak klikám gombík na jednom zo stĺpov a nechám spustiť biele žalúzie. Nechám ich trochu otvorené, nech mi úplne nezatemnia celý byt.
Púšťam si televízor, naladím jeden z kanálov z hudbou a pustím to poriadne nahlas. Rýchlo dávam mobil na nabíjanie. Cestou cez kuchyňu si nechám hriať vodu na čaj a potom bežím do pracovne. Vedú do nej jedni z dverí na chodbe.
Môj byt je na rohu budovy. Tak že mám to šťastie že svetlo mám v celej obývačke v kúpeľni a dokonca aj v spálni. Dokonca mám väčší byt ako ostatné na mojom poschodí a veľa krát mi do neho zasvieti slnko, čo je v New Yourku dosť luxus.
Avšak nepatrí mi celé poschodie a vedľa mňa je ešte ďalší byt čo znamená že mojej pracovni sa žiadne okno neušlo. A ani hosťovskej izbe. To však nevadí, veď vždy sa to dá vyriešiť osvetlením a svetlým nábytkom. Viem, že som tam radšej mohla dať kúpeľňu. Ale keď niekedy je super kúpať sa vo vani, v obrovskej mramorovej kúpeľni a pozerať sa pri tom von oknom.
Vzala som do ruky svoj Macbook a presúvam sa zase do obývačky. Cestou hodím očko na hodinky, och mala by som si pohnúť.
Zapínam počítač a bežím do kúpeľne, kde zo seba hádžem všetko oblečenie a konečne po celom dni leziem do sprchy.
Z veľkej hlavice nado mnou sa valí príjemne teplá voda a ja sa konečne uvoľňujem. Opieram sa jednou rukou o chladné mramorové kachličky. A vychutnávam si ako po mne pomaly steká a pri tom odplavuje všetok ten nepokoj a stres dnešného dňa. Kebyže nemusím ísť, ostala by som tam stáť aj hodiny, ale povinnosť a čas ma nepustia
Rýchlo beriem do ruky uterák a suším si vlasy. Hodím na seba župan. Beriem svoje veci do ruky a prechádzam do spálne.

Veci si vystriem a hodím ich na vešiak. Potom si z toaletného stolíka beriem odličovač a dávam dole z očí to čo mi na nich ostalo po sprche.
Popri tom sa druhou rukou prehrabávam vo veciach v šatníku. Dnes bolo celkom teplo, ide sa do klubu, tak že by som si mohla dať nejaké veľmi sexi šaty hovorím si sama pre seba v hlave.
Natiahnem sa za jednými bielymi čipkovanými šatami s odhaleným chrbtom. Pousmejem sa a kladiem ich na posteľ.
K tomu si dám nejaké pekne vysoké topánky a zlaté šperky! Radujem sa. Rýchlo naznášam všetky časti oblečenia. Dlhý zlatý jednoduchý náhrdelník, náušnice, a náramok. Pančuchy, červené, vyššie, špicaté lodičky so zlatou brošňou. Nesmú byť zas príliš vysoké aby som v nich vydržala tancovať celý večer. A silonky mať musím inak by som umrzla. A ak mi bude v nich teplo tak si ich dám predsa do kabelky.
Potom vyberám červený kabát a kabelku so zlatý lemovaním. Výborne som spokojná, bolo to celkom rýchle.
Presúvam sa zase rýchlo do kuchyne, kde si zalievam čaj a do notebooku rýchlo prezerám e maily. Samozrejme mám tam ďalších tristo nových, ale tie ma teraz nezaujímajú. Potrebujem nájsť ten od Lei kde ma pozíva na jej oslavu. Neviem si totiž spomenúť na meno podniku kam ideme. Našťastie som ho nevymazala, rýchlo meno odpíšem do mobilu a zatváram notebook.
"Uf!" poviem si a kontrolujem správy na mobile. Nič, tak že sa zatiaľ nemeškám.
So spokojným úsmevom prejdem do kúpeľne a vyhrabem z jedného šuplíka svoj fén. Nejdem sa dnes babrať s kučerami. Mám v pláne si tie vlasy vyžehliť, ale musím ich mať pred tým suché. S mojimi hustými vlasmi to vždy trvá trochu dlhšie. Ale to nevadí, žehlenie je už potom len otázkou niekoľkých minút. Potom sa namaľujem, spravím si len jednoduché linky, nalepím si mihalnice nech mi zväčšia oči a nakoniec si chcem dať na pery červený rúž, nech mi ladí s kabátom, ale preruší ma hlas.
"Irene?" Srdce sa mi na chvíľku zastaví. Rýchlo vybehnem na chodbu. Pred dverami stojí Mark a pozerá sa na mňa.
Srdce sa mi rozpumpuje ešte silnejšie.
"Irene." Povie milo a urobí pár krokov smerom ku mne a mňa z toho jemnučkého tónu takmer chytí šľak.
"Zbláznil si sa!" Zakričím a nahnevane vykročím k nemu.
"Prepáč nechcel som ťa vydesiť." Povie milúčko. A mne zaškrípu zuby.
"Jasné." Odvrknem mu a prekrížim ruky na prsiach. "Čo chceš?" Opýtam sa nahnevane. Našťastie už chápe tomu, že dnes nemám na neho náladu. Tak zastane asi dva metre odo mňa.
"Celý deň mi nezdvíhaš telefón, chcel som sa presvedčiť či si v pohode." Povie mi ustarostene a ja mám pocit, že mi na čele naviera nejaká žila.
Vzbudzuje vo mne toľko zlosti! Tak veľmi by som mu jednu vrazila cez ten jeho krásne ulízaný ksicht.
"Neboj sa skočiť si to kvôli tebe nepôjdem. A čo si myslíš prečo nedvíham?!" nečakala som na tú otázku odpoveď. Chcela som aby sa zdvihol a odišiel! Hneď!
"Ale no tak." Urobí ku mne krok a ja hneď ustúpim.
"Žiadne: ale no tak." Napodobním jeho tón a pri tom spravím grimasu. "Choď preč z môjho bytu a nechaj kľúče na poličke." Poviem mu chladne a vystriem sa do plnej svojej výšky.
"Ty ma vyhadzuješ?" Opýta sa, až šokovane.
"Rozchádzam sa s tebou!" Zvresknem na neho. "A ak ti nenapadá prečo. Spomeň si ako si na mňa včera vrieskal! Ako zmyslov zbavený len preto že i volal John!" Zvyšujem hlas a chytá ma poriadny rapel! Ak neodíde prisahám, že sa prestanem ovládať a začnem ho asi mlátiť.
Ale on ma ako vždy prekvapuje. Spraví ku mne tri rýchle kroky schmatne ma za lakeť tak silno, že to bolí a nahnevane na mňa syčí. "Čo si o sebe myslíš?" Opýta sa.
"Ja čo si o sebe myslím JA!" Už kričím.
"Kam ideš?" Opýta sa.
"To ťa skutočne už nemusí zaujímať." Odseknem mu.
"Ideš s ním." Posledné slovo vysloví s odporom, ako keby obsahovalo nejaký jed.
"Povedala som, že ti to môže byť jedno! Ja nie so tvoj otrok a už ani tvoja priateľka. Vypadni z môjho domu!" Premýšľam, kde sa vo mne berie tá odvaha. Denne som svedkom toho, ako zle takéto hádky dopadajú a ja ho ešte provokujem.
Odozva na moje slová príde rýchlo, stlačí mi ruku ešte viac a pristihne si ma k sebe. Tak že teraz som na špičkách. Má celú čerenú tvár od zlosti a ja viem že nie som ďaleko od toho aby som schytala jednu facku, ale nedám sa.
"Čo, už si si dokázal že vieš na svoje dievča vrieskať v reštaurácií kvôli telefonátu, tak teraz mi musíš ešte aj jednu natiahnuť? Tak poď." Skutočne ho vyzývam k tomu, aby ma udrel? Ja som sa musela teda načisto zblázniť.
Chvíľu tam len tak stojíme, cítim ako mi brní ruka z jeho zovretia, ale nespúšťam z neho oči. Má napnutú sánku a počujem ako mu škrípu zuby. Druhou rukou ma chytí za bradu ale pekne silno a precedí pomedzi zuby "Ešte sme neskončili."
Potom ma púšťa a skoro padnem na zem. Hodí kľúče od bitu cez celú miestnosť. Počujem ako o niečo narazili a potom dopadli na zem. Berie do ruky kabát a tresne za sebou dvermi.
Keď to urobí, kolená mi prestanú slúžiť a ja padnem na zem. Srdce mi ide na plné obrátky a nedá sa mi poriadne nadýchnuť. Položím si ruku na miesto kde ma chytil a pošuchám si ho. Potom si skontrolujem ruku, asi tam budem mať peknú modrinu.
Nemám tušenie čo ho prinútilo odísť s bytu a pri tom mi neublížiť. Vyzeral, že je krôčik od toho aby to spravil.
Zazvoní mi telefón. Chvíľku naň hľadím ako vybruje na kuchynskej doske. Potom sa nejako pozviecham zo zeme a idem k nemu. Keď na obrazovke vidím meno John, konečne sa mi podarí nadýchnuť. Zdvihnem telefón.
"Ahoj Irene." Pozdraví ma milo.
"Ahoj." Odpoviem mu a snažím sa prinútiť môj hlas aby neznel roztrasene.
"Prišiel o niečo skôr nevadí? Môžem prísť hore." Vydýchnem. Och! Nechcem aby ma takúto videl, určite vyzerám ako keby som práve zažila výstup nemožného expriateľa. Nechce sa mi to vysvetľovať.
"Nie, nevadí." Poviem nakoniec. A pozriem sa na čas. "Zazvoň." Potom zložím. Oprie sa rukami o kuchynskú linku a nadychujem sa. Pomaly, tak aby so sa upokojila. Za chvíľku je tu John, tak sa musím správať normálne, nechcem aby na mne nič spozoroval.
Prejdem do kúpeľne, ale nechávam otvorené dvere aby som počula. Rýchlo si natriem pery rúžom a skontrolujem si tvár. Na prekvapenie mi po Markovich rukách nič na tvári neostalo.
Pre istotu si tam ale ešte dávam kúsok make-upu.
Zhasnem svetlo a prejdem do spálne. Beriem do ruky kabelku a cestou do nej hádžem všetko čo si zo sebou beriem. Darček pre Leu potom peňaženku a keď idem pre mobil do kuchyne zazvoní zvonček.
Cez kukátko skontroluje či je to skutočne John. Našťastie áno. Pozriem sa na svoj župan a ešte pre istotu ho utiahnem. Potom otvorím a vykuknem.
"Ahoj." Pozdravím ho s úsmevom a otvorím mu dvere.
"Ahoj, ahoj." Poviem mi. Vyzlieka si koženú bundu. Ou vyzerá zase tak dobre. Má jeansy tmavo modrej farby, ale teraz na sebe nemá tričko, ale bielu košeľu. Och vyzerá to tak dobre.
Usmejem sa na neho a kývnem mu rukou aby si šiel sadnúť do obývačky.
"Dáš si niečo?" Spýtam sa ho a hádžem po ňom ovládač od televízora.
"Whisky máš?" Opýta sa.
"Je vedľa sedačky." Odpoviem mu a ukážem na to miesto prstom. On len prikývne.
"Len sa oblečiem." Poviem rýchlo a bežím do spálne.
"Irene?" Volá za mno keď sa pracem do šiat.
"Áno?" Opýtam sa.
"Prečo máš kľúče na zemi?" Zatnem zuby a vtiahnem cez ne vzduch. Nenapadlo am tie kľúče hľadať, do kelu!
"Hm?" Už stojí pri dverách do spálne. V jednej ruke ma pohár z whisky a v druhej Markove kľúče od domu. A očami si ma pozorne premeriava. Ešte že som sa stihla obliecť.
"Ani neviem." Odpoviem mu a snažím sa to nejako zakryť. Rýchlo k nemu prídem, chytím kľúče a hodím ich na posteľ. Najradšej by som ich zahodila do koša, ale to samozrejme teraz spraviť nemôžem.
On spraví opatrne krok do spálne. Tu ešte v živote nebol a nevie kde naberá tú odvahu sem vôbec vkročiť, je to dosť neslušné. Ale nechám ho nech si sadne na stoličku vedľa môjho toaletného stolíka.
"Vyzeráš dobre." Povie zrazu. Len tak tak zadržím výdych úľavy.
"Ďakujem." A otočím sa k nemu chrbtom aby som si vzala zvyšné veci. Potom sa k nemu otočí. Hľadí na mňa tak zvláštne. Viem si presne predstaviť čo sa mu teraz preháňa hlavou.
"Poď." Poviem mu a kývnem smerom ku dverám. Usudzujem že by bolo najlepšie kebyže sa čo najrýchlejšie odpraceme z mojej spálne. On ma okamžite počúvne a prejde cez dvere.
Ja ich za sebou privriem.
Hodím si veci cez stoličku a potom sa natiahnem pre kabelku a položím ju tak aby som na ňu nezabudla.
Potom prejdem cez pult a vezmem do ruky čaj. Rýchlo ho vypijem. Za ten čas čo na seba Johny oblieka koženú bundu.
"A kam to vlastne ideme?" Opýta sa ma keď k nemu kráčam. Už samozrejme oblečená v kabáte a s topánkami.
"Jeden klub." Poviem mu a beriem si kľúče z misky pri dverách. On mi ich otvorí, prejdem ako prvá a on za mnou. Rýchlo zamykám dvere a on zatiaľ privoláva výťah.
"Irene?" Opýta sa a pozrie sa podozrievavo na mňa.
"Áno?" spýtam sa a vojdem do výťahu.
"Koho boli tie kľúče?" Pozrie sa na neho a pohľadom ho prosím nech nezačína. Ale on len nadvihne obočie.
Vzdychnem si a potom zo seba potichu dostane. "Markove." Pozerám sa na dvere výťahu a počítam v hlave sekundy.
"Markove?" opýta sa šokovane. "A čo robili na zemi?" Och musí sa do všetko špŕtať? Spýtam sa sama seba a hneď si aj odpoviem: jasné že áno. Má to predsa ako povolanie.
"Hodil ich tam." Odpovedala som a konečne som sa odvážila na neho pozrieť. Spodná pera mu pomaly padla.
"Hodil?!" Už začína mať nepríjemný tón, ako keď vypočúva nejakého zločinca.
"Áno." Odpoviem mu trochu otrávene a vystupujem z výťahu ako prvá, ako keby som mu chcela utiecť. Mučí ma ale pomyslenie, že nasledujúcich dvadsať minút ak nie viac, nebudem mať kde utiecť, pretože budeme spolu v jednom aute.


"Prečo ich tam hodil?" Opýta sa keď už obaja sedíme v taxíku.
"No prečo asi!" Oborím sa na neho a otočím sa. "Asi pretože bol nahnevaný."
"Rozišli ste sa?"
"Bože ty si niekedy fakt spomalený." Poviem mu a hodím kabelku o sedačku.
"A? Len hodil kľúče a odišiel?" Mimovoľne mi ruka vystrelí k môjmu lakťu, ani som to nechcela spraviť. Proste... do kelu všimol si to a hneď si z toho vyvodil závery, samozrejme ako obyčajne utiahnuté za vlasy, ale tento krát správne.
"On ti ublížil?" Jeho tón je až nebezpečný.
"Len ma chytil za ruku nič viac." Pozrela som sa na neho, jeho výraz bol zmesou šoku, zlosti a ľútosti. "Nič to nie je." Povedala som rýchlo. "A navyše som ho provokovala, tak že sa divím že som neskončila ešte horšie." To na mňa už vypleštil oči a zvýšil hlas.

"Niečo horšie." Prevrátila som oči.
"Tak som to nemyslela." Už mu určite napadlo, že na mňa vytiahol zbraň, alebo niečo také."
"A ako teda?!"
"Nechaj to plávať. Je to ukončené, odišiel." Aj keď to asi nebola tak celkom pravda. Ale tým ho určite zaťažovať nejdem, ešte to by mi chýbalo.
"Irene!" Upozornil ma, ako keď rodič upozorňuje svoje dieťa.
"Nie!" Odpovedala som mu okamžite. "Prestaň, dosť! Nejdeme sa o tom baviť. Nič sa nestalo, proste zlý rozchod. Nechcem nad tým už premýšľať. Chcem sa ísť zabaviť a vypnúť! Ukončiť tento deň." Nadýchol sa , že mi niečo ešte povie, ale ja som ho zastavila "A sľubujem, ak sa niečo bude diať! Tak ti dám vedieť!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama