3. Kapitola- Tváre svetla

30. června 2014 v 17:47 | Kelly145 |  Tváre svetla

3. Kapitola





"Nie, nie skutočne už musím ísť!" Kričím na Leu cez hlasnú hudbu. Nakláňam sa k nej aby ma lepšie počula a pri tom ju držím za ruku.
"Ale no taaak!" Natiahne a vystrúha prosebný výraz.
"Nie Lea." Protestujem. "Chcem ísť domov spať! Už je neskoro a ja musím ísť poobede do práce!" Lea prevráti oči a pokrúti nado mnou hlavou.
"Rada by som, ale už mám fakt dosť!" Hovorím jej a nakláňam sa aby som jej dala pusu na líce a objala ju. Pevne ma zovrie v náručí a potom mi ešte zakričí. "A s tým kreténom si nelám hlavu!" len kývnem aby vedela, že som ju počula.
Zakývam ešte ostatným babám ešte raz poprajem Lei dobrú noc a potom spoločne aj s Johnom opúšťame bar.
"Tá tvoja Lea, vie byť teda divoká!" povie užasnuto, keď sme už bezpečne mimo baru, na ulici.
"No to vie!" Poviem mu a opriem sa o neho keď čakáme na taxíka. Viem že by som to nemala robiť, ale alkohol ktorý som dnes vypila mi udrel do hlavy viac, ako som si myslela a moje nohy už boli unavené, tak že sa i nechcelo ma niesť.
A on bol takým dobrým operadlom. Vysoký, prekvapivo mäkký a stále pekne voňal.
"Si ok?" Opýtal sa ma a opatrne mi položil ruku cez plece. Len som mu niečo zahundrala nechcelo sa mi totiž veľmi otvárať ústa.
"Poď nasadni." Povedal mi, keď sa pri nás konečne pristavil taxík. Ostala som o neho opretá aj keď som sedela. Jasne, až priveľmi som si uvedomovala, čo robím. Ale bola som natoľko unavená, že sa mi nechcelo zdvihnúť a oprieť sa o niečo iné.
Úprimne, neviem ako tá cesta ubehla. Mala som po celú dobu zatvorené oči, ale nespala som. Užívala som si to pohodlie, ktoré som mala v jeho náručí. Rukou ma objímal okolo pliec a palcom ma hladil.
"Sme u teba doma." Zašepkal mi. Na to mi vystrelila hlava a pozrela som sa von oknom. Ten prudký pohyb nezvládol môj žalúdok a cítila som ako sa mi otočil a mne sa zrazu chcelo vracať. No ja som teda dopadla povedala som si a pozrela som sa na Johna.
Ten rýchlo otvorí dvere a pomôže mi vystúpiť z auta. Za čo som u vďačná. V stave v ktorom sa momentálne nachádzam nie je veľmi bezpečné chodiť bez pomoci v takýchto topánkach. A to som si skutočne myslela, že nie sú tak vysoké.

Bez toho aby sa ma pýtal, alebo ja som protestovala, zaplatil za taxík. Vošli sme spoločne dovnútra a hneď zamierili ku výťahu, nemuseli sme čakať, pretože bol odstavený na našom poschodí. Spoločne sme doň nastúpili a nechali sme sa vyviesť až na moje poschodie.
V momente keď som zbadám svoje dvere mi v hlave zablikala kontrolka. To už bolo trochu moc nie? Dnes už raz v mojej spálni bol a ja nechcem aby sa tam ocitol zas.
Tesne pred mojim dverami som sa otočila k nemu. Aby som mu popriala dobrú noc. Prekvapene som zažmurkala očami. Stál až príliš blízko.
Neváhal. Pomaly mi prešiel po tvári prstami a prameň mojich vlasov mi vložil za ucho. Nestačila som reagovať, bola som trochu spomalená vďaka alkoholu, ktorý som vypila.
Takže sa až nebezpečne priblížil k mojej tvári.
"Čo robíš?" Opýtala som sa ho a konečne som sa odtiahla a ďakovala som za to, že to môj mozog napadlo.
V ten moment sa očividne spamätal aj on, vrátil okamžite ruku späť a vložil si ju pre istotu do vrecka.
"Emh." Zdá sa že chce niečo povedať, ale ja mu do toho skočím.
"Zajtra idem do práce musím ísť." Odrapocem rýchlo a urobím krok dozadu, tak že sa skoro chrbtom dotýkam dverí.
"Dobre. Však ja tiež." Povie mi a potom ustúpi. "Tak teda dobrú noc." Popraje mi a prejde k výťahu.
"John?" Zavolám za ním. Samozrejme sa ku mne otočí a nadvihne obočie. "Ďakujem." Poviem a potom sa už otáčam k dverám a odomykám ich.

***
Zobudím sa na to, že mi slnko svieti do očí. Zmraštím tvár a otočím sa na druhú stranu. Zakryjem sa perinou a vydýchnem . V ústach mám ešte stále chuť alkoholu. Nespokojne zmraštím čelo. Ale zároveň som rada že necítim, že by ma bolela hlava.
Prinúti sa posadiť. Prejdem si rukou cez vlasy a pozrela sa na hodinky. Ešte nie je ani desať.
"Ešte že tak." Poviem si a postavím sa. Opäť beriem do ruky župan, pomaly ho na seba navliekam. Ale neprejdem ďaleko, sadnem si na sedačku, ktorú mám vedľa postele. Chytím si jednu nohu za členok a pritiahnem si ju k sebe aby som videla, či mám nejaký otlak.
Samozrejme že áno, tie topánky sú skoro nové a mňa nenapadlo, že celý večer budem tancovať ako bláznivá.
Pozrela som sa na šaty, ktoré som nechala hodené na zemi, tak ako som si ich vyzliekla. Lenivo sa postavím. Pozbieram ich zo zeme trochu napravím a potom položím na posteľ. Keď si dám kávu napravím ich.

Prejdem do kúpeľne a rýchlo si umyjem zuby aby som čo najrýchlejšie zahnala tú chuť. Našťastie sa mi to podarí hneď na prvý krát. Opláchnem si studenou vodou tvár, aby sa mi trochu stiahli opuchnuté oči.
Nevyzerá to tak zle, ako som si myslela, že to bude vyzerať Poviem si a premeriavam si svoju tvár v zrkadle. Na tvári nemám okrem čiernych kruhov nič, žiadne modriny. Nadýchnem sa dám dole župan a pozriem sa na svoju ruku.
Ako som predpokladala, mám na nej krásnu modrinu. Presne na miestach kde ma držal. Modriny presne tvarujú ruku. Prevrátim očami a opatrne si po tom prejdem.
Nebudem môcť nosiť krátky rukáv nasledujúce dva týždne! Aby mi to nikto nezbadal!
Posratý hajzel! Zanadávam v duchu a oblečiem sa na späť do županu.

Dám si variť vodu na kávu. Sumarizujem si v hlave to čo sa včera stalo. Premýšľam či mám zavolať Johnovi alebo nie. Určite sa cíti trápne, teda ak si pamätá o čo sa včera pokúsil. Bol totiž tiež opitý. Nevedela som však, či viac alebo menej ako ja.
Ale na druhej strane sa mi páčilo, že ma chcel pobozkať, vlastne som si až teraz uvedomila, že sa mi skutočne páči. Ale je to kamarát. Len kamarát. Vnímam ho skôr ako brata než ako objekt môjho záujmu, ale ako mu to vysvetlím tak to teda skutočne nemám ani tušenie.
Natiahnem sa po kabelku, ktorá leží na mojom kuchynskom pulte. Ani neviem ako sa tam vlastne dostala. Vytiahnem z nej mobil. Hlási mi že á dve neprečítané správy. Jednu od Lei, druhú od Johna.
Ahoj srdiečko, ďakujem za úžasný večer! Čo by si povedala na večeru po práci?
Lea
Usmejem sa a rýchlo naťukám odpoveď.
Aj a som si to užila! Končím dnes o pol šiestej, čo tak zájsť niekde na pizzu?
Rýchlo kliknem na správu od Johna, bola som zvedavá čo mi píše. Dúfala som v to, že sa nebude ospravedlňovať, nechcem aby sa ospravedlňoval, pretože nič zlé nespravil.
Ahoj! Včera to bolo fakt super, ďakujem že si ma pozvala. Čo tak dnes skočiť na večeru po práci?
John
Vydýchnem si, žiadne trápne ospravedlnenia. Som zvedavá čo by mi povedal na tej večery, kebyže s ním idem.
Ale bohužiaľ.
Ahoj, pred 5 sekundami som sa sľúbila Lei
Zalejem si kávu a sadnem si na barovú stoličku tak že so chrbtom k celému môjmu bytu. Nemám veľmi chuť na nejaké raňajky. Stále mám zvláštny žalúdok, nebolo mi zle, ale mala som pocit, ako keby mi plával na vode. Nestihnem si ani odpiť a už mi bliká mobil.
Dobre tak skočíme k Leonardovi, prídem pre teba do práce. Pôjdeme pred tým na nákup!
Lea
Pousmejem sa a len jej napíše OK. Určite sa ma bude pýtať na Johna. Uvažujem či jej to vôbec poviem, alebo si to mám nechať celé pre seba. Našpúlim pery a pozriem sa von oknom. Samozrejme že tam nič zaujímavé nenájdem.
Rozhodnem sa ísť do práce pešo, je pekný deň a zas tak ďaleko to nemám. Navyše si potrebujem po včerajšku ešte trochu prevetrať hlavu. Kráčam, skoro po pamäti, rada chodím do práce po vlastných je to rýchlejšie a navyše sa vždy rada pokochám výkladmi. Občas sa zastavím na kávu pokiaľ mám viac času, alebo si ju ako dnes vezmem zo sebou.
"Irene!" Zakričí zrazu na mňa niekto. Prudko sa otočím vidím ako ku mne beží John.
"Ahoj." Pozdravím ho keď ku mne dobehne. "Čo ty tu?" Opýtala so sa ho.
"No bol som na raňajkách." Povie a ukáže mi na jednu kaviareň. Hej tu je normálne že ľudia neraňajkujú doma, ale niekde v reštaurácií. Len ja som divná.
"Teraz?" Spýtala som sa a skontrolovala hodinky, niečo po jedenástej.
"Hej, zobudil som sa neskoršie. Až dnes ráno som si uvedomil že som to včera trochu prehnal." Povie mi s úsmevom na perách a pri tom sa poškrabe po vlasoch. Usmiala som sa odpila som si z kávy.
"Dal si si tabletku na bolesť?"
"Hej samozrejme, inak by som to asi dnes nezvládol." Obaja sme sa zasmiali a skoro naraz vykročili po chodníku.
Ani jeden z nás sa nevrátil ku včerajšiemu večeru. Neviem sa rozhodnúť či je to pre mňa sklamanie, alebo sa mi má uľaviť. Pretože naše priateľstvo zostane zachované v tej hladine v akej chcem.
"Už ti nevolal?" Opýtal sa ma zrazu. Hej samozrejme myslel Marka.
"Nie." Odpovedám stroho a cestou okolo koša vyhadzujem pohár ešte s kúskom kávy. Prehodím si vlasy cez plecia aby mi nezavadzali a potom mu venujem krátky pohľad. Je zahľadený do zeme vidím na ňom že nad niečím úpenlivo premýšľa. Radšej sa nejdem pýtať nad čím.
"Inak ďakujem včera za toho mŕtveho chlapíka, že si to pre mňa tak rýchlo vybavila." Povedal mi a tiež sa na mňa pozrel. Znie to morbídne ja viem, ale taká je naša práca. Nič dobrého v nej nie je. A už vôbec nie v tej mojej.
"To nebol problém. Dnes sa musím vrhnúť na tých ostatných. Mala som to už mať dávno hotové, ale nie je to také jednoduché ako sa zdá."
"No to jasné že nie, neviem ako tam dokážeš vydržať celý deň."
"Dám si sluchatká do uší a idem, je to práca. Nevadí mi to a navyše nikto z nich ma ani raz nezbuzeroval." Usmeje sa.
"Už máš povolenie nosiť zbraň?" Opýtal sa ma zrazu.
"Áno." Odpoviem mu a neskrývam pri tom hrdosť v hlase.
"Vravel som, že to pre teba nebude problém. A už vieš akú si ideš kúpiť?" Opýta sa ma a zastane. Uvedomím si že sme pred vchodom do jeho práce. Ten môj vchod je z opačnej strany.
"No ešte nie." Odpoviem mu a skontrolujem si čas. Dnes som tu prekvapivo skoro.
"Mám ti s tým pomôcť, vyznám sa!" Navrhne mi. Usmejem sa potom prikývnem. "To budem rada." Odpoviem mu.
"Dobre tak čo zajtra? Je zajtra sobota že?"
"Hej, nemám nič. Môžeme." Odpoviem mu.


V práci mi to dnes ide až prekvapivo rýchlo. Vždy keď sa plne sústredím na to čo robím, ide mi to rýchlejšie a navyše vtedy odvediem tú najlepšiu robotu.
"Irene?" Opýta sa ma Julia, ktorá pracuje za stolom vedľa mňa.
"Áno?" Zložím si jedno slúchatko aby som ju jasne počula a pozriem sa na ňu.
"Máš zajtra niečo?" Opýta sa ma a prejde okolo jej stola k tomu môjmu."
"Prečo?" Opýtal sa opatrne, nechcem jej hneď povedať že nie. Nechce sa i totiž ísť v sobotu do práce. Teda nie ísť do práce ale mať službu.
"Nie neboj sa, nechcem aby si šla pracovať." Upokojí ma okamžite a smeje sa na mňa. Poprade uľaví sa mi.
"Vieš robím jeden večierok u mňa doma. Bude tam veľa kolegov odtiaľto a aj s polície, napadlo ma či by si sa nechcela pridať." Milo sa na mňa usmieva.
"Nie prepáč." Poviem jej. "Chcem si konečne spraviť oddychový deň. Celý týždeň pracujem, buď tu alebo v teréne. Mám ešte nejaké karty, ktoré musím dopísať a tak podobne." Trochu smutne sa na mňa zahľadí.
"Dobre, tak nič." Povie nakoniec a otočí sa zase k svojej práci. Je to trochu zvláštne odmietať vlastnú šéfku, ale no čo mám robiť? Nechce sa mi a akurát by som tam kazila náladu. Navyše nechcem vidieť žiaden alkohol! Včera mi to skutočne stačilo.
Navyše ak by tam bol John, nebolo by to príjemne. Ani mne ani jej.


"No konečne!" Poviem nahnevane keď vidím Leu ako ku mne konečne kráča. Mešká skoro dvadsať minút. Ja som sa šla pretrhnúť aby som všetko stihla načas a ona si dovolí takto meškať! Raz ma z nej skutočne porazí!
"Ahoj, prepáč bola zápcha." Povie mi. Prehodí si šál cez plece a objíme ma. No hej to jej verím. Piatok podvečer v NY nikdy nie je sranda. Hlavne na hlavných triedach. Všetko je vždy zasekané. Nechápem prečo radšej ľudia nechodia pešo.
"No ešte že tak, inak by som ti to neodpustila." Poviem jej a usmejem sa.
"Kam ideme?" Opýta sa ma.
"No povedala si, že nakupovať! Už som si pripravila aj kreditku!" poviem jej a pri tom ju ťahám preč, nech som už ďaleko od práce. Mám totiž pocit. Že ak by som tu ostala ešte chvíľku stáť, som si istá, že by ma zase niekto stiahol späť.
Lea sa po chvíľke chytí tempa a už kráčame pomaly vedľa seba. "Dobre tak čo macys?" Opýta sa ma a pri tom niečo ťuká do mobilu.
"Tam je draho zbláznila si sa? Niečo normálne. Zara napríklad!" Poviem jej a zahnem za roh. "Alebo Forever 21." To sú obchody v ktorých rada nakupujem. Nie je v nich draho a navyše v nich majú krásne veci."
"Dobre tak skočíme do nejakého nákupného centra. Pri Leonardovi je jedeno!" Povie a zastane. "Nedá sa mi písať keď kráčam." Prehodí len tak. Kývnem hlavou a čakám dokým dopíše správu.
"Komu vypisuješ?" Opýtam sa a nakloním sa bližšie k nej. Aby som sa pozrela.
"Včera som tam stretla jedného kolegu z práce. Ani som nevedela že u nás pracuje..." Povie a schová mobil do kabelky. "Porozumeli sme si. Volá ma zajtra na obed." Povie a zase vykročí.
"Heeeej? To vyzerá nádejne." Ona si však len ofrkne a pozrie sa na mňa.
"Nie nechcem nikoho! Nechcem s nikým chodiť, nechcem s nikým randiť. Chcem sex a tým to pre mňa hasne!" S touto jej životnou filozofiou som sa skutočne nezhodovala. Áno ja viem aké je to ťažké byť s niekým, viem je ťažké nájsť si niekoho. Ale aby som chlapa využívala len na sex? Tak to skutočne nie. Veď predsa keď s niekým spím, tak k nemu musím najprv niečo cítiť nie?
"Och netvár sa tak." Povie mi podráždene, keď zbadá môj výraz. "Ale po Richardovi nechcem nikoho! Všetci sú tak či tak rovnaký! Keď má muž veľa žien je to samec, keď žena je to kurva." Na tým slovom prevrátim oči.
"Nie je to tak!"
"Ja viem." Modlím sa aby nezačala kričať. Pri tejto téme vždy začne kričať. A teraz sme na ulici nie u mňa doma.
"A žiť ako ty tiež nie je dobrý nápad." Povie a prehodí rukou.
"A definuj mi ako žijem?" Nech viem do ktorej kategórie som zaradená.
"O panenstvo si prišla na vysokej! Teraz čo si tu si sa nevyspala s nikým s kým si nebola viac ako týždeň! Ani s Markom si nespala!" No vďaka bohu! To by som sa za to do smrti nenávidela.
"No a čo? Nehľadám sex!" Povedala som jej na svoju obranu a prešla som cez dvere do jedného z obchodov. Nie je to nákupné centrum. Je to pasáž s viacerými malými butikmi. Dá sa cez ňu prejsť n na druhú stranu bloku. Inak by sme ho museli celý obísť a to môže trvať aj pol hodinu.
"A čo nebodaj lásku!" Povie mi a zatlačí ma na dámske záchody.
"Nie hneď lásku. Ale nechcem ísť do postele s niekým koho poznám tak dve hodiny."
"Ani s takým čo vyzerá ako Ian Somerhalder?" Opýta sa ma a pozorne si ma premeria v zrkadle.
"Dobre vieš že ten sa mi nikdy nepáčil." Poviem jej a potom sa na seba usmeje. Ona si narúžuje pery a ja si vypnem vlasy nech mi nezavadzajú.

"No a keď sme tak pri tom..." Povie mi a popri tom si prezerá jednu košeľu.
"Pri čom?" Opýtam sa a v ruke už držím náhrdelník, ktorý si beriem.
"Ako to včera dopadlo?" Opýta sa a pozrie sa na mňa spod mihalníc.
"A myslíš Johna?" Opýtam sa jej a natiahnem sa pre jednu sukňu.
"Áno." Odpovedala mi a hodil košeľu do nákupnej tašky.
"No, nejako. Odprevadil ma a potom odišiel." Prešla som popri nej a vytiahla som jej tú košeľu s tašky. "Je pekná." Povedala som. "Ale tu je dierka."
"Och do kelu!" Povie nahnevane a schmatne ju. Neubránim sa úsmevu. Nahnevane ju hodí zase do poličky a otočí sa. "Už nemajú moje číslo." Zavrčí a ja sa len usmejem.
"Kebyže som taká chudá ako ty!" Povie mi a prezrie si ma.
"No vidíš a ja by som brala byť zase ako ty." Odpoviem jej a usmejem sa na ňu.
"Ako je možné že môžeš toľko jesť a pri tom nepriberieš?!" Oborí sa na mňa, ako keby to bola snáď moja vina.
"No za prvé, popri mojej škole som nemala čas jesť. Ver mi radšej by som to schudla inak. A popri mojej práci stíham tak tri jedla denne a to pravidelne! A cvičím." Len nado mnou prevrátila oči. Ja som sa nikdy nestarala o to ako vyzerám. To ako som sa obliekala bolo preto, že som sa v tom cítila dobre a pohodlne, nie preto aby sa na mňa spoločnosť inak pozerala.
A ako teeneger som nevyzerala takto. Nosila som strojček a bola som dosť pri sebe. To po mojej mamke. Keď sa k tomu pridala tmavšia pokožka. Verte mi, že stredná nebola nič moc!
Až potom, keď som začala študovať vysokú som schudla. Veľmi pretože som nejedla. Od stresu. Teraz sa držím na primeranej váhe k svojej výške. Nedržím diétu a ani nedodržiavam špeciálny plán stravovania. Nemám osobného trénera.
Občas si zacvičím jógu ak mám čas. Jem to čo mi chutí a nevadí mi keď si na váhe nájdem o kilo navyše.
"Och dobre- dobre." Povie mi a mávne nado mnou rukou.
"Neviem na čo sa sťažuješ chlapi ťa milujú!" Poviem jej a nechcem ju tým utešovať, je to proste holý fakt. To ju samozrejme poteší. Prehodí si natočené vlasy z pleca na to druhé a potom na mňa žmurkne. Tak už je to zase všetko v poriadku.
"A ešte niečo." Zašepkám jej a nechám blúzky blúzkami. Otočím sa k nej, lebo chcem vedieť ako sa pri tom bude tváriť. "John ma chcel pobozkať, keď sme sa lúčili." Vychrlím zo seba. Ona na mňa šokovane vyvalí oči.
"To fakt?" Len na to prikývnem. "Nepozvala si ho dnu že?" Opýta sa aj keď odpoveď pozná.
"Bola som opitá." Poviem jej a ona len rozhodí rukami.
"Johna poznáš, je to krásny sympatický chlap, ktorý ťa miluje od prvej chvíle čo ťa zbadal a zniesol by ti aj modré z neba a ak nie určite je neskutočne dobrý v posteli." Nemôže uveriť tomu, že som sa s ním nevyspala.
"Ja viem, ja viem." Odpoviem jej a rýchlo, než mi skočí do reči pokračujem "Ale ja som bola mŕtva! Nech si ten sex užijem! Keď už ho mám." Na to sa veselo rozchichotala a ja s ňou. Bolo mi jedno že sa na nás práve vtedy pozrel celý obchod.
"Už som hladná." Povie mi a ťahá ma ku pokladni. Neprotestuje ani ja už od hladu poriadne nevidím.
****
Keď vychádzam z reštaurácie je niečo po pol deviatej v noci. Na ulici je samozrejme ešte ruch. O takomto čase sa väčšia ľudí začína chystať do mesta a ja sa teším na to ako si ľahnem doma do postele a budem spať najlepšie celý víkend.
Nechcem si brať taxík. Teraz bude všetko zasekané a tak prekonávam svoju fóbiu z geta ala metro a vchádzam do najbližšej stanice. Zapnem si svoj iPod a pozerám sa pre istotu do podlahy, aby som náhodou na seba neupútala pozornosť. Našťastie je to linka ktorá vedie rovno na moju ulicu. Nemusím prestupovať.
Keď že cesta mi ubehne rýchlejšie ako som čakala, vystúpim o jednu stanicu skôr, aby som sa prešla a trochu strávila tú pizzu čo som do seba vtlačila v reštaurácií. Nerada spím s úplne preplneným žalúdkom. Je mi potom zle a väčšinou mávam aj nočné mory. Ani jedno z toho nepotrebujem a desaťminútová prechádzka ma samozrejme nezabije.
Na ulici nie je nikto, čo je trochu desivé. V centre bolo toľko ľudí a tu, nikto. Dokonca nevidím ani žiadneho bezdomovca. Neviem či ma to má upokojiť, alebo znepokojiť. Vyberám iPod z uší aby som počula či za mnou niekto nekráča.
Viem možno som trochu paranoidná, ale v tomto meste, aj keď je skutočne úžasné! Nikdy neviete na koho narazíte v strede ulice. Na akého šialenca ktorý na vás vytiahne zbraň. To je aj jeden z dôvodov, prečo som si ju vybavila. Nech mám aspoň ako takú ochranu.
"Hej!" Začujem za sebou hneď ako spoznám ten hlas pridám do kroku. Tvári sa že ho nepočujem. Nepočujem tie korky za mnou, nepočujem toho človeka, nevidím jeho tieň! Rýchlo kráčam, nech sa čo najrýchlejšie dostanem na moju ulicu! Bože!
"Irene!" Zavolá zase. Ako ma tu našiel! Ako je možné že je tu? Sleduje ma! Och bože! Ale už nestíham utiecť. Cítim na svojom pleci jeho ruku.
"Mark!" Vyšteknem keď ma k sebe tým dotykom otočí. Sťažka prehltnem a pozerám sa mu rovno do tváre. Prečo so ja HLÚPA len nevystúpila na inej stanici! Toto má za trest!
Premeriavam si jeho tvár, nevyzerá ako šialenec, dokonca už nepôsobí ani ako keď ma chce zabiť. Ale aj tak mi je jeho prítomnosť vyslovene nepríjemná.
"Čo chceš?" opýtam sa ho a snažím sa nevyznieť veľmi chladne. Nechcem ho nejako vyprovokovať.
"Chcem sa porozprávať." Povie mi a priblíži sa ku mne a ja samozrejme hneď ustupujem.
"No tak neboj sa. Je mi ľúto že som tak včera vybuchol." Povie naliehavo, ale už sa ku mne nepriblíži.
"Mark, prosím nechaj to tak, nechaj ma ísť domov. Je koniec!" Poviem mu a prosím Boha nech ma ochráni. Mám z toho človeka strach. Spomeniem si ako vyzerá moja ruka a hneď mi po chrbte prebehnú zimomriavky.
"To čo sa stalo včera..." Nenechám ho dopovedať.
"Sa neodstane! Ja som to nechala plávať, neudala som ťa, ale ak mi nedáš pokoj tak to spravím!" Oľutujem tú vetu hneď ako ju vyslovím. Vyhrážky nie sú dobré riešenie, to pochopím hneď ako ma zase schmatne za ruku.
"Au!" Zhíknem a v hlave mi behajú možnosti. Čo môžem robiť?!

"Hej!" Ten výkrik príde ako rana z jasného neba. Je to mužský hlas. Ani neviem kto to je, ale cíti že ma Mark púšťa a ustupuje odo mňa o dva kroky. Tak neskutočne mi odľahlo.
"Čo sa tu deje?" Toho muža neregistrujem. Je otočený chrbtom ku mne a stojí medzi mnou a Markom tak, že do jeho tváre nemám možnosť vidieť.
"Do toho vás nič nie je!" Zasyčí Mark drzo a zdvihne bradu.
"Slečna s vami očividne hovoriť nechce." Precedí ten muž medzi zuby. "Tak ak by ste boli taký milý a odišli." Srdce mi bije aj v ušiach. Divím sa že vôbec cezeň ešte niečo počujem.
Pozerám sa na Marka a on na mňa a adrenalín mi dosahuje nevídané hranice. No nakoniec Mark ustupuje. A ja si môžem vydýchnuť. Zase sa skoro zosypem na kolená, nie je mi všetko jedno. Toto začína byť nebezpečné!
"Ste v poriadku?" Osloví ma ten hlas a ja sa pozriem zo zeme smerom k nemu a moje nohy sa opäť podlomia, teraz ale nie od strachu či vypätia, ale od šoku. Keď som toho muža zbadala bol to ako zásah bleskom. Oči sa mi rozšírili a len tak- tak so stihla zadržať svoju sánku, aby mi nepadla až na zem.
Pozerala som sa snáď to tej najkrajšej tváre, akú som kedy v mojom živote videla. Aj napriek tme som ju mohla vidieť jasne.
Snedá pokožka, tmavé vlasy, pekne chlapské rysy. Veľké oči vo farbe horkej čokolády. Ktoré sa na mňa skúmavo a zároveň milo pozerali.
"Emh." Len to som zo seba dokázala dostať. Bola som v nemom úžase. Takéto niečo sa mi nikdy v mojom živote nestalo. "Áno!" Zvláštne ako tri jednoduché písmenká, dokážu narobiť problémov. Až som sa zapotila dokým som ich vyslovila.
"To som rád." Jeho hlas znel zrazu tak jemne. Ako potiahnutý zamatom, ak viete ako to myslím. Pri tých slovách som si musela pripomenúť ako sa má správne dýchať.
"Ja..." Pozrela som sa cez jeho plece, musím si byť istá. "Ďakujem." Vydýchla som. On sa len usmial.
"Kde bývate, mám vás odviesť?" Opýtal sa zrazu.
"Nie." Vyhŕkla som. "Bývam tu." Kývla som hlavou na vedľajšiu ulicu, ktorá bola len desať krokov a vchod do môjho bytu ďalších desať.
"Tak tým pádom mi dovoľte aby som vás odprevadil. Keby vás cestou chcel napadnúť nejaký šialenec." Poznámku, že ten šialenec je vlastne môj bývalí priateľ som si radšej nechala pre seba.
"Nie." Poviem rýchlo "To je v poriadku." Chcem aby šiel so mnou. Chcem aby ma odprevadil, ale skúsenosť a zdravý rozum mi prikázal aby som to nerobila.
Na jeho tvári sa objavilo sklamanie. Neviem prečo, ale potešilo ma to.
"Tak..." Nadýchne sa a prezrie si moju tvár. "Viem, že to môže vyznieť trochu zvláštne. Ale mohli by ste mi dať vaše číslo?" Skoro som skríkla od radosti. Len tak tak som udržala úsmev.
"Emh." Poviem a natiahnem sa ku svojej kabelke. V jednom z bočných priečinkov mám svoje vizitky, vždy ich tam mám.
Vytiahnem jednu a pomaly mu ju podám. Široko sa na mňa usmeje a vezme vizitku do ruky. "Ďakujem."
"Nie, ja ďakujem." To už okolo neho prechádzam.
"Zavolám vám." Povie mi keď sa za ním otočím. Len prikývnem hlavou a potom sa všetkými svojimi silami presvedčím, aby som to neurobila znovu.
Dúfala som, že zavolá. Chcela som to nechať na ňom, ak bude chcieť zavolá mi a ak nie, tak pre mňa až do konca života bude v mojej pamäti ako neznámy záchranca.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Alethea Alethea | Web | 1. července 2014 v 14:32 | Reagovat

Trošku som sa stratila v tom, že akú to má nadväznosť na predošlú kapitolu, ale inak sa mi aj táto veľmi páčila :)

Mimochodom, Let's Book Travel dnes odštartovalo :)

2 Kelly1455 Kelly1455 | Web | 1. července 2014 v 23:30 | Reagovat

[1]: Ak máš na mysli tú kapitolu čo sa tu objavila v sobotu tak je to iná poviedka :D a áno ďakujem za upozornenie, už sa na to teším!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama