Sen- 2.Kapitola

28. června 2014 v 16:59 | Kelly145 |  Sen

2. Kapitola





Vybehla som hore po schodoch do izby mojej sestry. Pred tým ako som zaklopala na dvere som sa zhlboka nadýchla.
"Elizabth?" Zavolala som a vkročila som dnu.
Na moje veľkí prekvapenie Elizabeth neležala nahnevane na posteli a netrucovala. Nie stála pred zrkadlom a akurát som ju prerušila pri tom ako si na pery dáva červený krásny rúž, ktorý sa jej tak hodil.
"Ah!" Vzdychla si keď ma uvidela v zrkadle, ktoré bolo zhodou okolností hneď oproti dverám. Dokončila posledný ťah a potom si vložila rúž do kabelky, ktorú už mala spoločne zo šatkou pripravenú na stole.
Potichu som zatvorila dvere. Nešla som za ňou do izby, ostala som stáť pri dverách a v rukách som zvierala kľuku od dverí. Vedela som veľmi dobre čo sa deje.
Elizabeth na mňa v zrkadle žmurkla a potom si obviazala krásnu hodvábnu šatku okolo krku vzala do ruky kabelku.
"Nezabudni som v izbe som nahnevaná!" Upozornila ma a namierila na mńa prstom. Ja som len nešťastne pokrútila hlavou a povedala som.
"To bolo naschvál?" Opýtala som sa potichu, troch nešťastným tónom. Elizabeth len prikývla hlavou. Spomenula som si na to, čo mi vravela o tom chlapcovi, čo stretla. Chcela ísť za ním a vedela, že ak takto nahnevá rodičov nebude musieť, alebo môcť odísť z jej izby až do rána. To je presne vyhovovalo, vytratí sa cez balkón tak ako vždy a nad ránom sa vráti späť.
Nemala som tuešenie čo za každým razom robila celú noc von a popravde ani som to vedieť nechcela, tá predstava vo mne čiastočne vzbudzovala pobúrenie, pretože až taká hlúpa som nebola, aby som si nevedela predstaviť čo sa dohráva keď sú žena a muž sami, len oni dvaja bez svedkov.
Ja som len o ňu mala veľký strach, bála som sa, že sa jej niečo stane, že jej niekto ublíži. Nikdy nevie koho môže stretnúť.
Pár krát sa jej stalo, že jej na útok prišli, v tom čase som bola potrestaná aj ja pretože som o tom vždy vedela a nepovedala som to rodičom.
"Len si dávaj pozor." Povedala som jej keď otvárala dvere od balkónu pri ktorých bol veľký strom, na ktorý sa dalo veľmi ľahko vyliezť, prebehúť cez korunu stromov a zlieť dole už u susedov v záhrade, ktorá bola tak veká, že ju nik nemohol vidieť. Odtiaľ vždy utiekla na ulicu a bola preč, tou istou cestou sa o pár hodín zas vracala domov.
"Ako vždy." povedala mi a vyzula si topánky, aby si ich nezašpinila. Pozrela sa na mňa tesne pred tým ako vybehla na strom. Ešte raz na mňa žmurkla a potom už jej nebolo.
Mne neostalo nič iné len si vzdychnúť a odísť z jej izby. Pred tým však, som privrela okno, a upevnila som ho malým lankom, aby nebúchalo ak bude fúkať vietor. Vždy som to tak robia, lanko sa dalo ľahko stiahnuť aj z vonkajšej strany, tak že Elizabeth nikdy nemala problém s tým aby si okno- dvere od balkónu, zas otvorila a vošla do svojej izby.
Potom som jej ešte rozostlala perinu, aby si do nej hneď mohla ľahnúť, keď príde a nemusela sa o to starať.
Nadýchla som sa a rozhliadla som sa po izbe, všetko som skontrolovala a potom som potichu odišla.
Chcela som sa vrátiť späť k rodičom, tak že som sa vybrala späť ku schodom a pomaly som po nich schádzala dole.
Naše schody boli umiestné tak, že ak ste sedeli hocijakej miestnosti na dolnom poschodí a rozprávali ste sa, mohli ste to na schodoch všetko počuť. Ako malé sme takto aj zo sestrou odpočúvali našich rodičov, alebo niekoho zo sluhov, ako sa bavia. Niekedy sme sa dozvedeli veľmi eľa zaujímavých klebiet. Inokedy zas informácie, ktoré by sme radšej nepočuli. Špecialne ja som mala na takéto veci šťastie, vždy som počula niečo čo nebolo určené pre moje uši. Tak ako teraz.
"Čo myslíš?" Počula som hlas mojej mamky, z jedálne sa presunuli do zadného salóniku, čo bolo niečo ako obývačka, stretávali sme sa tam na oslavách a počúvali sme rádio.
"Ja neviem Helga." odpovedal jej môj otec a vedea som, že sa trápi. V jeho hlase to bolo počúť úplne jasne.
Počula som ako chodí hore dole po miestnosti. Vždy chodil, keď sa niečo stalo, keď sme niečo vyviedli, alebo niekto zomrel.
"Ten..." Použil slovo, ktoré bolo strašné a veľmi neslušné, nikdy som otca nepočula tak rozprávať. "Chcú peniaze, chcú aby som ich financoval, aby som ja celé moje životné dielo, to čo som celý môj život zveľaďoval...." Nadýchol sa. "A oni tým chcú platiť to svinstvo na ktoré sa chystajú!" Nevedela som o čom môj otec hovorí.
Potichu a veľmi pomaly som sa posadila na schod, na ktorom som stála a oprela som si hlavu o zábradlie.
"Ale no tak, Hernest." Oslovila ho mama a počula som kroky jej opätkov ako prešli miestnosťou. "Nemôžeš odmietnuť." Povedala zo strachom v hlase.
"Jasné, že nemôžem!" Zvolal otec. "Ako by som mohol, nepostavím moju rodinu do nebezpečenstva." Vzdychol si. "Byť nežiadaným, nepriateľom, poburovačom....To by mi už len chýbalo!"
"A nezrujnuje nás to?" Opýtala sa mama.
"Nie samozrejme že nie, dohodna znie, že mu dám kapitál a potom za odmenu odo mňa bude odoberať nejaký tovar." Odpovedal jej, no jeho hlas neznel upokojujúco.
"Počula som, že si strana pýta peniaze aj od iných veľkých podnikateľov nie len v Berlíne. Vravela mi to Helena, včera keď sme sa náhodou stretli na nákupe, vravela, že jej manžel dostal tiež takúto ponuku, ona však je na to hrdá. Z Hitlerom sympatizuje už od začiatku." Povedala mamka a počula som ako si sadla, pravdepodobne do jedného z kresiel, boli tam natiahnuté pružiny a vždy keď si doň niekto sadol vydali taký hrozný, škrípavý zvuk.
Na pár minút ostalo tichu, ani jeden z mojich rodičov nič nepovedal, dokonca ani len kroky nebolo počuť. "Na čo mu je toľko peńazí Hernest?" opýtala sa mama.
"Na čo myslíš?" Odpovedal jej otec. "Dohoda z rusom, dohoda o NEÚTOČENÍ! Veľké obnosy peňazí, zbrojenie, vyrábanie tankov, všeobená branná povinnosť. Čo myslíš na čo chce toľko môjho železa a ocele, prečo za mnou doliezajú ako prašivé psy!" Zvolal otec. "Chce napadnúť, nejakú krajinu, určite chce. Tie jeho reči o životnom priestore, čo si myslíš ako ho chce získať?" Cítila som, že je veľmi nahnevaný.
Moja rodina, nikto z nás nebol národný socialista. Nik z nás téj myšlienke nebol oddaný a už vôbec nie Hitlerovi. Môj otec ho nemal rád, vravel o ňom, že je to len namyslený páprda, ktorý si nevidí na špičku svojho nosa. Vravel, že je to zlý človek, ktorý prinesie tejto krajine len samú skazu.
Ale takéto reči sme mohli viesť, len medzi sebou, ako rodina. Nemohli sme ich nikde prezentovať, ak by sa tak stalo, strana by určite zariadila aby sme o všetko prišli, ba čo horšie určite by nás zatkla, tak ako sa to stalo niektorým kto odporovali.
Preto nás Eduardova manželka tak nemá rada, ona bola jednou z najväčších stúpeňkyn nového režimu, ale milovala môjho brata a vedela že on miluje svoju rodinu preto môj otec ešte nevisel na povraze niekde na námestí.

"Vojna." Vyslovila moja matka z hrôzou. "Ale... Však veď to nemôže!" zvolala. "Veď ešte sme sa ani nespamätali z tej prvé a už chce ďalšiu?" Opýtala sa, no odpovede sa jej nedostalo. "Och Hernest, nemôžem predsa dopustiť, aby moj deti, aby naše deti zažili také hrôzy ako sme zažili my! Ba možno aj horšie!" Skoro až nariekala.

Obaja moji rodičia zažili vojnu, môj otec v nej bojoval, moja mama tak ako ja bola zdravotnou sestrou ktorá pomáhala na bojisku, tak sa vlastne s mojim otcom spoznali. Obaja mali to šťastie a prežili. Vždy vraveli že bojovali za taký život aký máme teraz. Nevedela som si predstaviť, čo im to musí spôsobovať- čo i len predstava že niečo tak strašné zažijú znovu. A my možnos nimi.

"Upokoj sa môj miláčik." počula som otca, tiež si sadol. "Bude to dobré, prinahoršom..." Hovoril tak potichu, že som ho nepočula. Bol načase sa postaviť, viac veci nechcem vedieť, nechcem počúvať o vojne o tom čo všetko musia moi rodičia riešiť. Nechcelo sa mi, vtedy, tým zaoberať.

Tak som rýchlo zbehla po schodoch dole a zakričala som "Idem sa prejsť!". Ani som nečakal na ich odpoveď vzala som si prvé topánky, ktoré som videla a ktoré mi sadli a vybehla som zo domu pri čom som za sebou prudko zatvorila dvere.
Avšak po pár krokoch na schodoch som prudko zastala, až teraz som si všimla Eduarda, ktorý stál pred našou bránou, opieral sa o múr a pozoroval dom oproti tomu nášmu. Videla som že fajčí cigaretu.
Všimol si ma až v momente keď so si vedľa neho stala. "Myslela som že si dnu." Povedala som mu a jedným očkom som sa pozrela na dvere nášho domu.
"Nie je načase ísť." odpovedal mi a naposledy si potiahol z cigarety ktorú potom hodil na zem.

"Krásny den deti!" Zavolala na nás naša suseda ktorá akurát vychádzala z domu k ich osobnému autu a vruke mala kabelku. Bola to eľmi milá, krásna dáma. Mala už svoj vek, bola stašia dokonca aj ako moji rodičia. Vždy nosila krásne, hodvábne šaty, drahé šperky a kožuchy. Jej muž bol majiteľom jedného obchodu zo šperkami. Mali krásny veľký dom z veľkou záhradou s veľmi modernou arhcitektúrou, ktorú nejeden prechádzajúci človek obdivoval s vyvalenými očami.
To aký boli boatý, dokazovalo aj to krásne auto ktoré mali. Bola to jedna z najdrahších značiek. Aj môj otec mal auto, nie však drahé ako oni.
Za ňou sa plahočil jeden z ich sluhov, niesol veľké da kufre, pod ktorých váhou sa mu podlamovali nohy, vliekol ich ku autu, do ktorého nasadala už aj naša suseda.
"Dobrý." odpovedali sme jej naraz a usmiali sme sa. "Kam idet?" Zvolala som na ňu.
"Ach moja milá." zavolala na mňa. "Ideme do kúpeľov, trochu si odpočinúť." odpovedala mi s milým úsmevom na perách. Bez toho aby čakala na niečo čo jej odpoviem, nám dva krát zakývala a napratala sa do auta, konkrétne na zadné sedadlo.
Počkala dokým sluha naloží všetky veci a auto sa rozbehlo. Až potom som si všimla, že na prednom sedadle už sedel vodič.
"Odprevadíš ma?" Opýtal sa a pozrel sa smerom dole ulicou, kde bola zastávka električky.
Eduard býval v priamom centre Berlína. Vďaka našej rodine a rodine jeho manželky, si mohli dovoliť to najlepšie. Rozhodli sa že nechcú bývať niekde na okraji mesta, tak ako my. Pretože je to že vraj pre nich veľmi nepraktické, tak že sa rozhodli žiť tam v tom podľa Eduardových slov- poznám ho len podľa opisu nikdy som tam nebola- je krásny a veľký.
Moji rodičia chceli žiť mimo toho ruchu mesta. Chceli mať veký dom a veľký pozemok, čo sa im aj splnilo. Pre nás to znamenalo každý deň dochádzať do práce najmenej pol hodinu, ja som to mala najbližšie zo všetkých moja sestra také šťastie na rozdiel odo mňa nemala. Denne ju cesta vyšla na skoro hodinu.
Objala som brata okolo pása a spoločne sme vykročili dole po ulici smerom ku zastávke. "Eduard?" Začala som po chvíľke ticha.
"Hm?" odpovedal mi, ale vedela som, že premýšľa nad niečím iným. Že jeho myšlieky sú rozutekané.
"Chcem sa ťa niečo opýtať." Začala som a počkala som dokým mi bud venovať pozornosť natoľko že sa na mňa pozrie.
"Pýtaj sa." Vyzval ma a pritiahol si ma rukou bližšie.
"To o čom sa rozpráva mama z otcom. O tom financvaní..." začala som potichu, aby som si bola istá že nás nik nepočuje. Aj keď priamo na ulici nebolo vidieť ani len živého tvora nikdy neviete kto môže byť za živým plotom susedov.
Edurard spomalil. "No a chcem sa opýtať, či..." nestihla som dokončiť. Eduard zastal a tým ma prerušil. Chytil mi do rúk obe pliecia a pozrel sa mi priamo do očí.
"To čo povedal otes si počula, inak to nemáš odkiaľ vedieť." Povedal mi vážne. "Nechaj to tak Charlota." Upozornil ma a pritiahol si ma k sebe tak aby mi mohol šepkať do ucha.
"Treba si dávať pozor. Pred nikým to nesmieš ani len spomenúť. To čo čaká túto krajinu, bude určite veľmi vážne a kto vie ako to s nami dopadne. Ten človek si môže sľuobovať čo len chce, ale vieme obaja veľmi dobre, ako sľubi väčšinou dopadajú. Tak že prosím ťa, ja ťa skutočne prosím, aby si to nechala tak, robila si svoju prácu ako len najlepšie vieš moje milá sestrička a bola pripravená pomôcť ľuďom okolo seba dobre?" Hovoril to tak vážne, ale aj napriek tomu, že sa to určite snažil skyť, jasne som počula v jeho hlase neistotu a strach. Vedela som, presne tak ako on, že je to nebezpečené, že to čo sa chystá bude vemi vážne a nik z nás nemôže vedieť ako to dopadne. Naša jediná nádej bola len to, že ak sa aj nejaká vojna strhne, tak nám nebude ulížene, nemyslím majetok, majetok a domy, polia všetko sa to dá vybudovať ešte raz, ale život už nikd nikomu nevrátite.
Eduardov tón, ma veľmi jasne pesvedčil o tom, že je čoho sa báť, že nebezpečenstvo je za dverami.
"Dobre." odpovedala som mu okamžite. Pustil mi plecia a silno ma objal.
"A možno to dopadne dobre." zdychol si a zase vykročil smerom ku zastávke. "POĎ! Už mi to ide!" Zvolal na mňa a kývol mi rukou aby som šla za ním. Rozbehli sme sa dole ulicou a Eduard mi akurát stačil dať bozk na líce a potom naskočil do už skoro sa rozbiehajúcej električky. nestačla som mu ani povedať zbohom.

Vystrčil sa z okna a zamával mi na rozlúčku, dokonca mi poslal vzdušný bozk.

Ľudia ktorý stáli na zastávke sa na mňa podozrievavo pozerali. Bozkávanie na verejnosti nebolo veľmi slušné a už vôbec nie medzi chlapcom a dievčaťom, ale my sme to tak nevníali. Aj keď od otca či od mamy, sme nikdy nedostali veľa objatí či pohladený, vynahrádzali sme si to my medzi sebou. Držali sme sa za ruky objímali sme sa a dávali sme si bozky, tak to proste bolo, vždy a ľudia sa na nás vždy divne pozerali.

Vzhliadla som hore k domu, nechcelo sa i tam byť, bola tam príliš nuda, bez súrodencov. Možno by som konečne mala začať chodiť aj ja niekde von. Však už nie som dieťa a vyzerá to tak že Elizabeth sa veľmi dobre baví, vždy keď niekam ide. Nabudúce sa jej opýtam či nemôžem ísť s ňou.

Rozhodla som sa, že pôjdem do neďalekeho parku, premýšľala som nad slovami môjho tatina. Premýšľala som, že či je skutčone možné to čo mi tvrdí. je skutočne možné, aby sme šli do vojny? Ale proti komu? Však veď krajina ktorú máme nám stačí aj keď Hitler tvrdil niečo iné. Mne nikdy nič nechýalo, ale možno to tak vidím len ja, možno ľudia okolo mńa trpia a ja to len nevidím, pretože každý deň mám na stole dobré jedlo, tri krát denne. Mám prácu, starostlivosť a milujúcu rodinu...

Rozhliadla som sa okolo seba po parku, sedela som na jedej z lavičiek pri hlavej promenáde. Okolo mňa pobehovali deti a hrali sa . ich matky sedeli na neďalekých lavičkách a rozprávali sa zo svojimi priateľkami. Občas hodili očko na to čo ich deti akurát robia a keď usúdili že to nie je žiadna neplecha vrátili sa zase k rozhovoru.
Niektoré z nich boli tehotné, iné mali vedľa seba pristavený kočík z najmladším prírastkom do rodiny.
Pri tom pohľade sa mi zdalo zvláštne, že niekto, hocikde na svete by mohol trpieť, že by mohol trpieť nedostatko? Vzdychla som si a prešla som si rukou cez vlasy. Rozpustila som si ich a poriadne som si ich roztrapatila, tak že moje kučery srežili do všetkých strán. Potom som si dlhé vlasy odstránila z tváre aby som videla a nechala som tam len tie ktoré mi vo výhľade nezavadzali. Oprela som sa o lavičku a zahľadela som sa nejdlo malé blond dievčatko.
Malo na sebe typickú unifromu, ktorú niektoré deti teraz nosievali, vrkôčiky a v rukách držalo vlaku, bežala pred svojimi rodičmi, ktorý vyzerali úplne rovnako ako ona a veselo sa smiali. Ta malá im niečo vravela, no jej slová som nepočula. Ona nevedela čo tá vlajka má znamenať, nechápala to a v tej dobe.... som to vlastne nechápala ešte ani ja.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Alethea Alethea | Web | 29. června 2014 v 14:16 | Reagovat

Wow. Nikdy som ešte poviedku z tejto doby nečítala. A musím povedať, že je zatiaľ ozaj skvelá. Som veľmi zvedavá na zápletku :)

2 Kelly1455 Kelly1455 | Web | 1. července 2014 v 23:33 | Reagovat

[1]: Ďakujem :D budem sa snažiť!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama