Sen- 1. Kapitola

24. června 2014 v 11:11 | Kelly145 |  Sen

1 Kapitola




Sedela som na lavičke a v rukách som držala otvorenú knihu, ale jej text som nevnímala, moje oči boli až príliš zaujaté tým čo videli okolo seba a nedokázali spracovať nič iné. Milovala som sedieť na jednej z lavičiek v umeleckej štvrti, bolo to na pol ceste od mojej práce k nám domov, vždy som sa tam zastavila, keď som šla po šichte domov. To čo som v práci ako zdravotná sestra videla, nebolo vždy prijemne, ale tým, tým čo som videla, sa moja duša upokojila a odbremenila od všetkého toho čo som mala možnosť vidieť.
Pozorovala som umelcov- maliarov ako tvoria ich krásne, farebné a neobyčajné obrazy. Niekedy som sa zasnila a predstavila som si že som v tých obrazoch, že plávam v krásnych jazerách pri západe slnka, alebo sedím na vysokom strome spolu s vtákmi.
Do toho mi hrala hudba, krásna hudba z huslí a harmoník. Bol to krásny sen z ktorého som si želala sa nikdy neprebrať.


"Charlota!" Zavolal na mňa zrazu známi hlas. Otočila som sa za ním a uvidela som jednu z najkrajších bytostí, aké chodili po tejto planéte, aspoň pre mňa. Bola to krásna mladá žena s tmavo hnedými vlasmi, hnedými očami lemovaným dlhými riasami. Krásne štíhlou ženskou postavou, oblečenou v krásnych červených šatách. Milovala som ju, milovala som ju za jej úprimnosť, otvorenosť a hravosť, ktorá ju nikdy neopúšťala.
"Sestrička!" zvolala som na ňu a zamávala som jej, odsunula som sa trochu na lavičke aby som jej uvoľnila dostatočne veľa miesta, aby si mohla sadnúť.
Pred tým mi však chytila bradu do jej ruky otočila mi hlavu a na líce mi vtiskla veľkú pusu.
Tak že mi na líci ostala stopa od jej červeného rúžu.
"Och fuj!" Znechutene som sa odtiahla, vedela som, že to robí naschval! Dobre vedela že to nemám rada a predsa pri každom našom stretnutí mi to proste musela spraviť.

Otvorila som si kabelku a vybrala som si z nej malú vreckovku, ktorú som pri sebe vždy nosila.
A začala som si utierať rúž z líca "Ale no tak Lote!" Vzdychla si a konečne sa usadila. "Tváriš sa ako keby ti to je neprijemne." Otrávene som sa na ňu pozrela a len som pokývala hlavou. Ona sa na tom štebotavo zasmiala a potom otvorila kovovú krabičku do ktorej si odkladala svoje cigarety.
"Chceš jednu?" Opýtala sa ma. Chvíľku som nad tým premýšľala ale potom som len pokrútila hlavou. "Dnes nie." Odpovedala som jej.
Naši rodičia fajčenie neschvaľovali, nepáčilo sa im to, tak že si Elizabeth svoju cigaretku dopriala vždy len po práci, keď sme spolu sedeli na lavičke a mimo domu.
"Ako bolo v práci?" Opýtala som sa a otočila som sa na ňu.
"No, ako obvykle, písanie prepisovanie, zapisovanie, dopisovanie, predpisovanie a tak podobne." Vystrúhala otrávený výraz na ktorom som sa ja veľmi dobre pobavila. Elizabeth pracovala ako sekretárka pre jedného veľmi dôležitého muža tu u nás. Dostávala za to veľmi slušné peniaze, ale podľa jej slov mala pocit ako keby sa z nej pomaly ale isto stával písací stroj.
"Tak že otrava." Skonštatovala som. Ona len prikývla odpovedať mi nemohla mala pretože si akurát poťahovala.
"A čo ty?" Opýtala sa ma, len zo zdvorilosti, vedela som, že moju prácu nemala nerada počúvala o tom čo v nej robím.
"Vlastne to nebolo tak strašné, dnes. Len pár detí z kiahňami a podobne." Odpovedala som jej stručne. Pracovala som ako zdravotná sestra v nemocnici. Pre mňa to bola úžasná práca, milovala som ju.
"Och tak nič odporné ako minulé razy?" Spýtala sa ma a zahodila cigaretu na zem a zašliapla ju topánkou.
"Áno." Odpovedala som jej a postavila som sa. Vedela som že už je čas ísť. Ona sa tiež postavila vzala ma za pás a spoločne sme vykročili po ulici smerom k nášmu domu.
"Počuj, poviem ti tajomstvo." Zašepkala mi do ucha.
"Som samé ucho." Odpovedala som jej pohotovo a naklonila som sa k nej.
"Niekoho som v práci spoznala." Povedala mi a ústa sa jej roztiahli do širokého úsmevu.
"Áno a koho?" opýtala som sa napäto.
"Volá sa Hansz." Povedala. " A je to syn bratranca nášho starostu." Našpúlila som pery a vyvalila som na ňu oči. "Je to skutočný fešák, má krásne blond vlasy a modré oči, och kebyže ho vidíš!" povedala a položila si pri tom ruku na hruď a zasnene sa pozrela smerom k oblakom.
"Och." Vzdychla som si spolu s ňou. "A?" Chcela som vedieť viac.
"Pozval ma zajtra na prechádzku, môžeš ma kryť pred našimi rodičmi?" opýtala sa a s prosebným výrazom na tvári, keď niečo potrebovala, jeden by si u mohol pomýliť s anjelikom, tak sa vedela tváriť.
"A čo im má povedať?"
"No len povedz, že som sa zdržala v práci, nebude to nadlho." Odpovedala mi. "Tak spravíš to pre mňa?" Ako keby sme niečo takéto preberali prvý kráť, pomyslela som si a vzhľadom na to, že práve ja som tá ktorá piká za všetko zlé čo ona spraví, tak sa mi nedalo opýtať. "A čo za to?" Diabolsky som sa na ňu usmiala, no ona mala pre mňa pripravenú presne tú istú odpoveď ako sto krát pred tým.
"No, keď budeš mať chlapca budem ťa tiež kryť." Nadstavila mi ruku aby sme si potriasli, chvíľu som ešte predstierala, že nad tým premýšľam no potom som jej ju podala.

***

Kráčala som spolu z mojou sestrou po našej ulici. Náš dom, vďaka mojej mamke a jej starostlivosti o krásne kvetiny na našej záhrade až svietil. Bol krásny, moderný.
Mal verandu, na ktorej môj otec, tak ako každý deň na nás čakal v hojdacom kresle, z fajkou v ústach a novinami v ruke.
Milovala som môjho otca, najviac na svete. Bol to pre mňa jeden z najúžasnejších ľudí, aký kedy chodili po tejto planéte.
Mal šediví vlasy a bohu žiaľ veľa ich na hlave už nemal. Nosil okuliare zo silným rámom, ktoré mu neuveriteľne pristali. Na svoj vek vyzeral veľmi mlado.
Vždy nosil kravatu a košeľu, keď nebolo tak teplo, dokonca sako a vestu. Na ruke mal hodinky s čiernym rámom.
Bol to veľmi milý človek, ktorý vedel byť však veľmi prísny.
"Ahoj Papá!" zavolala som na neho už od bráničky. Keď ma zbadal odložil noviny na stolík vedľa kresla a počkal si dokým k nemu dobehnem a pobozkám ho na líce. Bola som z našej rodiny tá najmladšia, najmladšia z troch súrodencov a v jeho očiach tá najmilovanejšia.
"Ahoj slniečko." Odpovedal mi a posunul sa na kresle tak, aby som si mohla sadnúť na jeho kolená.
Elizabeth k nemu tiež prišla a s veľkým úsmevom na tvári mu vtlačila bozk na druhú stranu tváre.
"Ahoj." Povedala mu a snažila sa mu z líca zotrieť rúž.
"Moje dievčatká, tak ako ste sa mali?" Opýtal sa nás.
"Dobre." Odpovedali sme mu svorne. Elizabeth ma potom potľapkala po pleci a nechala ma z oteckom samú.
"A ty?" Opýtala som sa ho na oplátku.
Môj otec pracoval ako riaditeľ, jednej veľkej továrne u nás v Berlíne. Bol to významný človek, ktorý mal vždy dosť peňazí. Tak že ani ja, ani moji súrodenci sme nikdy netrpeli hladom, alebo nedostatkom. Vzácnosť, krásna vlastnosť a od nášho otca najväčší dar, ktorý nám mohol dať, bol ten že nás naučil si to čo máme vážiť. Vravel, že keď on bol mladý tak nemal nič a to čo má teraz, si vybudoval úplne sám.
Naučil nás že je lepšie keď si na seba dokážeme zarobiť sami, preto ja aj moja sestra pracujeme a neostali sme doma, len vyvaľovať si nohy na peci.

"Tvoj brat ma veľmi odbremenil, konečne si môžem užívať." Povedal mi s úsmevom na perách. Môj brat Eduard, vyštudoval vysokú školu a teraz pomáhal môjmu otcovi v práci, otec na ňom nechával čím ďalej tým viac zodpovednosti. Tak že si konečne mohol užiť dôchodok s mamkou.
"Čo píšu novinách?" Opýtala som sa natiahla som sa ku stolíku, aby som si noviny zobrala. Prečítala som nahlas veľký nápis: "Nemecko a ZSSR- PRIATELIA!" 23. Augusta 1939- bol podpísaný v Moskve nemeckým a sovietskym ministrom zahraničných vecí von Ribbentrop a Molotov: PAKT O NEÚTOČNEÍ. Čítala som si pre seba a pri tom som zamyslene pozerala na noviny.
"Čo to znamená?" Opýtala som sa nechápavo, ja som toho o politike veľa nevedela. Počúvala som rádio s mojimi rodičmi, ale vzhľadom na to, že môj život prebiehal normálne, mi bolo jedno čo sa dialo, zatiaľ.
Otec mi naznačil aby som vstala. Hneď som si vzala všetky svoje veci a postavila som sa. Noviny som mu dala do ruky a on si ich odložil pod pazuchu.
Objal ma rukou okolo pliec a pobozkal ma na vlasy. "Tým sa netráp, dieťa." Povedal mi a pobozkal ma na vlasy.
"Choď sa umyť a prezliecť a potom príď dole budeme večerať." Prikázal mi a ja som jeho pokyn bez odvrávania okamžite splnila.
Vybehla som hore po schodoch na druhé poschodie a otvorila som dvere do mojej izby.
Bola veľká s peknou posteľou uprostred. Na stenách som mala slabo ružové tapety. Mala som tam niekoľko menších a väčších skríň. Na tých nižších som mala položené svoje fotografie, fotografie mojich rodičov, sestry a psov. Pár z môjho detstva a podobne.
Mojim najmilovanejším kútom bol malý výklenok s veľkými oknami ktoré siahali od zeme až po vysoký strop. Otec mi tam nechal vyrobiť krásne kreslo, v ktorom som večne sedela a čítala som knihy.

Prešla som ku môjmu toaletnému stolíku, sadla som si na stoličku, a pozrela som sa na seba do zrkadla.
Nepokladala som sa za nejako výnimočne vyzerajúce dievča. Mala som úzku tvár, celkom pekné pery a jasno zelené oči ukryté za mihalnicami, skoro tak dlhými ako mala moja sestra. Keď som sa usmievala mala som v tvári dve jamky, ktoré všetci v mojom okolí neuveriteľne milovali.
Jediné, čím som sa skutočne líšila od mojich súrodencov, boli moje vlasy, mala som ich kučeravé, neuveriteľne kučeravé. Otec vravel, že som to zdedila po jeho mame, že aj ona mala také vlasy ako ja. Bohužiaľ ju som nikdy nevidela, zomrela dávno pred tým než som sa narodila ja.
Toto leto, presne pred mesiacom som oslávila 19 narodeniny. Tak že o nejakých vráskach na mojej tvári sa nedalo vravieť.

Vzala som si hrebeň a rýchlo som si ním prečesala vlasy a potom ich sponou zopla tak aby mi predné pramene nepadali pri večery do taniera, mama to nemala rada, vždy ma na to upozorňovala.
Potom som si zo seba rýchlo zhodila nemocničné oblečenie, uniformu ktorú som musela nosiť v práci, našťastie dnes som na nej nemala žiadnu krv, ani nič tomu podobné, tak že som ju mohla zavesiť do skrine kde som mala ešte ďalšie dve.
Rýchlo som si na seba navliekla hodvábnu bielu košeľu, ktorá mi v tomto teple akurát vyhovovala a k tomu hnedú sukňu s vysokým pásom ktorú mi darovala sestra, lebo ona ju už nechcela.
Po dome so v topánkach zásadne nechodila, nemala som to rada, doma sa mám cítiť voľne a nie sa ešte pachtiť v nejakých strašných topánkach, ktoré ma aj ak tlačia celý deň.

Rýchlo som skontrolovala v zrkadle ako vyzerám. Musela so ísť pomôcť mojej mamke pripraviť stôl, to bola moja úloha už od čias čo som bola dieťa.
Aj keď sme mali v dome služobníctvo, toto vždy nechávali na mňa, aspoň tú podstatnú časť.

Ako som letela zo schodov, uvidela som, že akurát prišiel môj brat. Zvýskla som, keď som ho zbadala. On totiž to už u nás nebýval, ako sa oženil pred rokom, trávil s nami skutočne veľmi málo času, tak že som bola vždy strašne nadšená keď som ho videla.
Eduard, bol statný muž, bol vysoký mal široké plecia, peknú tvár, vyzeral ako keby otcovi vypadol z oka.
"AAAA!" Zvolala som a skočila som a neho z tretieho schodu, skoro som ho zvalila na zem ,ale on to našťastie ustál.
"Och ahoj ty šidlo!" Povedal mi a poriadne ma vyobjímal a potom ma položil späť na zem.
"Ako sa máš sestrička?" Opýtal sa ma a brnkol mi pri tom po nose, odsunula som mu ruku a povedala som. "Veľmi dobre, ty sa pochváľ."
"No dobre." Odpovedal mi a pokúsil sa o úsmev.
"Kde máš ženu?" Opýtala som sa a pozrela som sa pre istotu ku vchodovým dverám, či tam náhodou nie je, ale nebola.
"To teplo jej nerobí veľmi dobre, vieš keď je tehotná, bude to každú chvíľu a jej sa zle chodí. Bývame na opačnom konci mesta, tak radšej ostala doma." Odpovedal mi pohotovo, ako keby si tú odpoveď celý čas pripravoval.
Pravdou je, že jeho ženu sme vlastne nemali veľmi v láske, bola na nás až príliš namyslená, tak že sa tu nezdržiavala veľmi veľa, za čo bola hlavne moja mama vlastne vďačná:
Ale Euard chodil, skoro každý týždeň aspoň raz nás pozrieť.

"Poďte sem vy dvaja!" Zavolala na nás moja sestra z kuchyne. "Nekecajte a pomôžte!" Vystrčila hlavu z miestnosti kde sme mali jedáleň a pre nás oboch to bol pokyn k tomu aby sme šli za ňou.
Bol čas pomôcť mame.
Ešte som sa ani nenadýchla a už som mala v rukách porcelánové taniere, ktoré som začala rozkladať po veľkom stole, za ktorý sme odkedy si pamätám každý večer o siedmej hodine večerali.

Príprava stola mi trvala len pár minút, bola som už tak nacvičená, že som ani neuvažovala nad tým ako to vlastne robím.
"Slečna." Oslovila ma Gréta. Bola to naša domáca. Už staršia zavalitá pani, ktorá bola ale na nezaplatenie, pretože vedela všetko a s našou rodinou strávila snáď celý je život. Pamätám sa že ako malým nám dávala olizovať krém z koláčov a občas nám dokoca dala aj čokoládu, tak aby o tom moji rodičia nevedeli.
"Dobrý deň." Odpovedala som jej s úsmevom a vzala som od nej veľký porcelánový hrniec v ktorom bola polievka. Položila som ju bližšie ku maminke, pretože ona nám vždy ona naberá jedlo.
"Tak sme sa tu švetci zišli." Ozval sa las mojej mamky, ktorá práve vyšla z podnosom plne naloženým kuraťom a zemiakmi.
Mamina mala úzku tvár a okolo očí veľa vrások. Vlasy mala šedé, tak ako môj otec a vždy ich nosila vypnuté do pevného drdolu, alebo inak zopnuté sponou. Vždy bola krásne upravená, nikdy by ste na nej nenašli jediný krivý ku látky. Bola to pravá dáma, ktorá sa vedela veľmi dobre správať v každéj spoločnosti.
"Ahoj maminka!" Zvolala som a rozbehla som sa smerom k nej. Postavila som sa k nej zo zadu a dala som jej na líce veľký bozk. Ona položila na stôl tác z jedlom a potom sa ku mne otočila a tiaž ma objala.
"Si v poriadku?" Opýtala sa ma. Ja som jej na to len prikývla hlavou a usmiala som sa. Pohladila ma po tvári. "Všetci sadnúť."

Okamžite som si sadla na svoje miesto. "Tak ako si sa dnes mal Eduard?" Opýtala sa mamka brata popri tom ako mu naberala tanier polievky. Ten si vymenil pohľad s otcom a potom úplne nenúteným tónom povedal. "Všetko v poriadku." odpovedal jej.
"Som rada, že si dnes prišiel." Povedala mama.

Začali sme jesť, mamka nám kždému nakladala plné taniere aby sme sa najedli do sítosti. Väčšinou sme nerozprávali, všetci sa sústredili na výborné jedlo, ktoré pripravila mama. Tak ako vždy som nevedela po čom skôr siahnúť. Mama bola výborná kuchárka a aj napriek tomu, že mala pomocníčku, nikdy ju nenechala variť samú, vždy bola v kuchyni tak ako ona sama vravela: ako pani domu.

Tradične po tom ako sme dojedli sme ostali sedieť pri stole. Väčšinou sme pili čaj, alebo kávu. Môj otec si vždy dal pohárik nejakého alkoholu a zapálil si fajku. V tomto sa mi zdal trochu pokritecký, otec zásade odmietal, aby sme my hocikto z detí čo i len siahli na nejaký tabák, ale on si vždy spokojne po večeri doprial.
Môj brat po tom ako dosiahol príslušný vek, mal povolenie piť alkohol s ním. Moja sestra a matka ostali pri káve a ja som si dala čaj. Káva mi nikdy nechutila. Bola to na mňa príliš silná chuť.
"Tak čo Eduard." oslovila brata Elizabeth. "Už ideš do armády?" jej tón bol vyslovene protivný, tak ako to vedela len ona. Pri stole ostalo úplne hrobové ticho. Môj brat sa na ňu otrávene pozeral.

Túto tému sme v dome zásadne nerozoberali, proste bola zakázaná. Môj brat mal pred niekoľkými mesiacmi nastúpiť, tak ako všetci dospelý nemecký muži do armády, bola vydaná všeobecná branná povinosť. Avšak môj otec, vďaka jeho konxiám,vysokemu postaveniu a vojenskej minulosti- generála nemeckej armády v prvej svetovej vojne dokázal zariadiť aby Edurard mohol ostať doma, medzi nami. Urobil z neho hlavného vykonávateľa jeho spoločnosti tak mu prakticky zaručil aby ho nikdy neodviedli. pre významných majiteľov firiem, bola vydaná výnimka.

"Možno sa dočkáš!" Odpovedal jej Eduard podráždeným tónom. Matka prudko položila pohár s kávou na stôl, až tak silno že sa z neho káva viliala von.
"Prestaň Eduard!" Oborila sa na neho a prosebne sa pozrela na otca, ten však nehovoril nič.
"Už sa tešíš ako pôjdeš slúžiť vlasti?" Elizabeth sa len tak nedala, ona vždy podpichovala až do posledného momentu.
"Elizabeth!" Oslovil ju otec prísnym hlasom, ale nekričal, ani neznel vzrušene. Elizabeth sa na neho otočila a očividne chcela niečo povedať, ale otcov pohľad jej to zakázal. Pred ním si ani ona nedovolila.
Pohľadom jej naznačil aby šla hore do svojej izby. Ona našpúlila pery, vyzerala ako keby chcela niečo povedať, ale nemohla. Vedela, že si to nemohla dovoliť.
Postavila sa tak prudko že stolička padla na zem prešla okolo otca a v hore schodmi. Búchala nohami o podlahu tak silno, že sme jej kroky počuli až dokým neprešla do svojej izby.

Pri stole ostalo ticho, vedela som že sa stalo niečo o čom neviem, čo mi nechcú povedať. Vedela som že za zúfalím pohľadom mojej matky a nahnevaným pohľadom môjho otca bolo niečo viac.
"Idem za ňou." Oznámila som im. Vždy som bola ja tá ,ktorá upokojovala moju milovanú prchkú sestričku. Tak tomu muselo byť aj teraz.





 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 2. prosince 2014 v 18:32 | Reagovat

ohoho toto ma zaujalo už podľa úvodu :D snád si nájdem čas si to celé prečítať :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama