19. Kapitola

24. července 2014 v 12:40 | Kelly145 |  Vôňa krvi

19. Kapitola



Ayres


Charles sa pred mojimi očami zrútil na zem. Padol na kolená, ako starý človek ktorému prestanú slúžiť jeho nohy a neudržia ho. Ruku mal položenú na hrudi a jeho oči smerovali k zemi. Vyzral ako keby ho niečo z vnútra začalo rozožierať. Muselo mu to spôsobovať vekú bolesť, ale nevydal ani jednu hlásku, len sa pozeral do zeme.
Elesia ktorá stála neďaleko odo mňa s ana neho chvíľu uprene pozerala, presne tak ako ja no jej pohľad sa potom zmenil. Zrazu sa jej pred očami zatmelo, bolo to vidieť. Ako sa jej zrazu z pohľadu vytratil všetok život a ona vyvrátila oči do neba a stratila kontrolu nad svojim telom. Na poslednú chvíu som ju stihol zachytiť. Padla mi rovno do náruče.
"Elesia." zašepkal som a položil som jej ruku na tvár, chcel som ju tým preprebrať no nepodarilo sa mi to. Nemal som možnosť zistiť či je, alebo nie je nažive, až do momentu kedy sa jej oči pod viečkami nepohli. Neotvorila ich, len s nimi jemne pohla. V ten moment som sa pozrel na Charlesa.
Ešte stále bol na zemi, ale už sa nedržal za hruď. Len sa opieral jednou rukou o zem a tú druhu mal položené na kolene. Veľmi ťažko dýchla, ako keby do seba nemohol dostať vzduch cez nejakú neviditeľnú barieru.
"Charles?" Opýtal som sa. Nechcel som mu venovať pozornosť, bol som na neho nahnevaný, ale nemohol som odignoroať to čo sa stalo. Bolo mi jendo kebyže ho zabije, zaujímalo ma len to ako to spravila
"Čo ... " Odpovedal nahnevane a potom si sadol na svoje nohy a vyvrátil hlavu smerom k nebu. Na krku som mu videl, ako keby popraskanú kožu, alebo to boli len žilky, ktorým sa nejaký spsobom podarilo zrazu vydrať na povrch? Nechápavo som sa pozrel zas na Elesiu a vzdychol som si. Čo sa to zas stalo? Opýtal som sa sám seba.
"Si v poriadku?" Opýtal som sa.
"Netvár sa že ťa to zaujíma." Odvrkol mi a pravdepodobne sa mi zdalo, že je čas sa postaviť na nohy, čo sa mu aj podarilo. Síce to vyzeralo ako keď sa opilec chce postaviť zo stoličky, ale efekt bol rovnaký nakoniec na tých nohách stál. zpriamený postoj však nevydržal dlho, musel sa oprieť o svoje kolená a hlavu skloniť smerom k zemi.
"Zaujíma." Odpovedal som mu a chytil som Elesiu tak aby som sa s ňou mohol postaviť. Položil som jej hlavu na moje plece aby jej nepadla dozadu.
Charles na moju odpoveď len niečo zašomral.
Chvíľu som tam ostal stáť a pozeral som sa na neho, premýšľal som ako sa dostanem do hradu tak aby ma nik nevidel, nechcel som vzdbudzovať veľkú pozornosť, bolo by to príliš veľa vysvetľovania.
Charles a po pár minútach, čo sme tam len tak stáli na mňa pozrel a zarazil sa. Zadal Elesiu v mojom náručí a zamračil sa. Potom sa pozrel za mňa a povedal. "Radšej by som sa zaujímal čo sa stalo tvojej ženuške." Povedal a ukázal rukou smerom k nej.
"To by zaujímalo aj mňa." Upíry len tak neodpadnú, nikdy. Proste to sa nedeje, aspoň ja som sa nikdy v mojom živote s ničím takým nestretol a zdá sa že ani on.
"Pomôžem ti s tým." Povedal. "Keď niekoho stretneme na chodbe tak ho proste ovplyvním."
"Ty mi chceš pomôcť?" Opýtal som sa prekvapene.
"Práve mi skoro vytrhla celý obsah môjho hrudníku, ver mi že to nie je dopročninná pomoc."


****



Prekvapivo sa nám podarilo do izby dostať takmer nepozorovane. Aj keď nás náhodou niekto uvidel, tak ako Charles povedal, ovplyvnil ho. Vymazal nás z jeho myšlienok.
V jej izbe nik nebol, čomu som sa tiež potešil. Rýchlo som ju položil na postel. Za celú cestu sem sa ani len nepohla, ak by som nevidel že sa jej z času na čas nadvihne hrudník, bol by som skutočne a pochybách či je v poriadku.
Položil som jej ruku na vlasy a nešťastne som si premeral jej tvár. "Čo sa ti zas stalo?" Opýtal som sa jej potichu, a pohladil som ju po vlasoch
"Tak ?" Opýtal sa ma Charles keď za sebou zatvorila zamkol dvere.
"Prosím?" otočil som sa na neho.
"No stretol som ju už pred tým a toto ľuďom nerobila.
"Bol by som opatrný s tým ozančením človek." upozornil som ho.
"Áno to mi hovorí pán tvorstva." Odpovedal mi rovnako drzím tónom. Pozrel sa smerom na posteľ a rýchlo prešiel smerom ku mne. Prezrel si jej tvár a zamračil sa.
"Upír padá len od únavy." Povedal a urobil dva kroky dozadu, potom sa oprel o jej stolík zo zrkadlom.
"Tak že aj vy ste unaviteľný?" Opýtal som sa podráždene a postavil som sa.
"Áno samozrejme, ale nie tak ako vy." Podpichol ma, ale ja som sa nemohol nechať vyprovokovať. Nechcel som, môj spor s ním bol momentálne nedôležitý.
"Prebere sa musí to len dospať." Povedal mi.
"To napadlo aj mne." Odpovedal som mu a prižmúril som oči. "Čo tu chceš?" Opýtal som sa ho a premral som si ho od hlavy k nohám. Vedel som že by mi nepomohl ju sem dostať, keby za tým nebolo niečo, niečo o čom neviem.
Očividne ale nepokladal za dôležité to aby mi niečo vyvsetľoval, ale na durhej strane urobil tú najzvláštnejšiu vec, niečo čo by som nečakal, že urobí predo mnou. Pomaly si začal vyzliekať vrch svojho oblečenia do pol hrudníku.
To čo sa mu stalo, bolo priam neuveriteľné. Z miesta kde mal srdce mu vystreľovali do všetkých strán jasne fialovo modré pruhy, vyzerali ako pavučina. Postupne im bledli okraje, pravdepodobne od toho ako sa hojili no väčšina z nich tam ostávala. Na mieste kde mal srdce bola jedna obrovská modrina , ktorá vyzerala skutočne veľmi desivo.
"Čo je to?" Opýtal som sa nechápavo a ukradomky som sa pozrel na Elesiu, Zdá sa že jej schopnosť je omnoho väčšia ako som si myslel.
"Mňa sa pýtaš?" povedal rozhorčne. "Ty si tu jej milenec nie je!" Zvolal a mávol rukou smerom k nej.
"Kebyže ju to nevyčerpí tak ako ju to vyčerpalo, tak tu pravdepodobne nie som. Neviem čo to bolo a ani ako je to možné, ale skutočne som mal pocit že srdce sa mi rozletí na márne kúsky, bolo to niečo neuveriteľné! A určite by ma to zabilo."
"Vám predsa srdce nefunguje." Povedal som mu chladne.
"Áno, ale keď upírovi odtrhneš časť tela tiež mu z toho nie je do spvu." Povedal mi nahnevane. Nemohol som sa ubrániť úsmevu. No veľmi rýchlo som sa spamätal.
"Ak hľadáš odpoveď na otázku ako to spravila, tak netuším." Povedal som mu a milo som sa smial. Do toho úsmevu som dal toľko pohŕdania koľko som len mohol.
"Tak tým pádom sa to potom opýtam jej." Povedal a mávol smerom k posteli.
"Ako vidíš, tak to nie je možné." Konštatoval som a urobil som malý krok do strany aby som sa postavil pred ňu. Dúfam že to dalo dostatočne najavo fakt, že ak urobí ešte krok tak ho zabijem a neodtrhnem mu len ruku. On si vdychol.
"Vieš, prekvapuje ma že práve ty." Povedal neveriaco.
"Ja nie som ten kto má problém!" odpovedal som podráždene, nechcel som s ním zas padnúť do tej konverzácie, ktorú sme už viedli roky. Ono to už nebol ani rozhovor ale boj, o niečo čo sa nedá ani vyhrať ani prehrať. Bol to nešťastný osud čo sa stalo jeho milovanej, ale ja som za to nemohol.
"Vieš Elena za tebou šla aby ti pomohla." Povedal som. "To že sa dala nachytať, nebola nikoho vina."
"TY si mal ísť s ňou." Zhúkol na mňa.
"A kto by potom prepálil most? Vieš si predtsaviť ako by to dopaldo, kebyže cez ten most prejdu?" Hovorili sme o jednej bitke. Bolo to tesne pred tým ako bol uzatvorený mier. Bolo to hrozné, ale v bitke sa umiera a je jedno či je to vojna medzi ľuďmi, alebo nami.
Nenávistne sa na mňa pozrel. "Dúfam, že sa ti stane to isté, aby som ti túto vetu mohol povedať do očí." Povedal mi potom sa zvrtol a už ho nebolo.


****



Elesia


Ťažko som otvorila oči, bolo to ako keby som na viečkach mala nejak kamene a tie mi zabraňovali aby som ich otvorila a pozrela sa okolo. Ale podarilo sa mi to, síce len na malú štrbinku, ale podarilo.
Zistila, som že som v miestnosti a nie von. Bola to moja izba spoznala som ten výhľad z okna kde už nesvietilo slnko ale vládla tma.
Z ťažka som sa nadýchla a potom som otočila hlavou na stranu, aby som videla miestnosť. Bola som prikrytá pod perinou. V miestnosti nebol nik, dokonca tam neboli ani zažaté sviečky.

"Elesia." Začula som ako sa niekto prevalil na posteli. Bol to Ayres okamžite mi položil ruku okolo pása a otočil si ma smerom k sebe. Položil mi ruk na čelo ako keby chcel skontrolovať či náhodou nemám teplotu. Na jeho tvári bola vďačnosť, vďačnosť že som sa prebrala.
Chcela som niečo poedať, ale v ústach som mala tak sucho, tak som len nadvihla kútik úst, aby som mu dala najavo že okrem smädu mi nič nie je.
Našťastie veľmi rýchlo pochopil, čo potrebujem. Vybehol z postele a vrátil sa s pohárom kde bola naliata tá životodárna tekutina.
Nadýchla som sa a vzala som ho do ruky a trochu som si odpila. Zarazila som sa, chutila úplne inak ako som bola zvyknutá. Zamračila som sa a pozrela som sa na Ayresa.
"Neboj sa." Povedal a sadol si na posteľ, tak aby na mńa videl. "Nevedel som nikde nič nájsť, ak tam máš moju." Povedal to tak neútene, ako by to nebolo prvý krát čo mi podal v pohári jeho krv.
Podozrievav som sa pozrela na pohár. "Neboj sa kebyže s ati má niečo stať už sa stane."Povedal mi a položil mi ruku cez perinu na nohu. "Len pi." Povie mi a usmeje sa. Znovu som si trochu odchlipla. Bola toz zvlýštna chuť ale nie zlá, navyše jeho rkv fungovala o niečo rýchlejšie ako tá od ľudí, hneď som sa cítila stonásobne lepšie a očividne to na mne bolo vidno, pretože sa na mňa doširoka usmial.
"Tak." povedal mi. Naklonil sa ku mne a ako mi dával bozk na čelo zobral mi pohár z ruky a poloil ho na zem.
"Čo sa mi stalo?" Opýtala som sa torhcu dezorientovane, skoro nič som si nepamätala, len som vedela, že sme stretli Charlesa... ale potom už nič.
"Odpadla si." povedal mi nenúteným tónom a chytil ma za ruku. "Hneď potom ako sii skoro na smrť umučila Charlesa." Dokončil a čakal na moju reakciu, vycítila som z neho že odo mńa čaká nejaké vysvetlenie.
"Ach." vzdychla som si, áno niečo také sa mi zdalo, ale až do tohto momentu som si myslela že to bols kôr sen ako skutočneosť. "Tak to sa stalo." Skonštatovala som skor sama pre seba, ako pre neho.
"A môžem vedieť čo?" Opýtal sa ma Ayres nedočkavo.
"No len som proste..." Nadýchla som sa. "Využila moju schopnosť trochu inak, chytila som m vnútroné orgány a pohlas s nimi zas zas a zas." vysvetlila som mu, teda aspoň si myslím že som to tak spravila, moje spomienk boli zahmlené nedali sa mi dobre čítať.
"Aha." Vzdyhcol si užasnuto. "Tá tvoja schopnosť v sebe má veľký potencial." povedal mi a usmial sa. "Ale zdá sa mi, že ťa to veľmi vyčerpalo." Skonštatoval.
"Nebolo to najľahšie... Nechcela som ale aby ti ublížil." povedala som mu a konečne som sa poriadne posadila. Hlava sa mi už nemotala a môj pohľad sa zaostril tak ako som bola zvyknutá.
"Charles je v poriadku?" Opýtala som sa len pre istotu, aj napriek tomu, že sme sa za posledných pár dní veľmi nepohodli nechcela by som aby sa mu stalo niečo zlé.
"Áno." Odpovedal mi otrávene. "Je rovnako nahnevaná ako vždy." Odpovedal a opres sa do zadu o rám postele.
"Prečo sa vlastne na teba hnevá?" Opýtala som sa. Bola som z toho trochu ezorientpovaná a navyše by ma zaujímal kto bola tá Elena. Našťastie som ho nemusela veľmi nútiť, Ayres sa prekvapivo rozhovoril sám.
"Mali sme jednu akciu." Začal. "Tesne pred koncom veľkéj vojny. Boli sme len malá skupinka premiestňujuca sa po krajine, mierili sme na jedno stretnutie. Očividne nám v tom chceli zabrániť. Bola tam Eleonor, Charles jeho žena Elelna, ja môj priateš a ešte ďalší šiesti. Prenocovali sme na jednom zo zámkov a nad ránom sa strhla neuveriteľná bitka, napadli nás. Rozdelili sme sa videli sme skupinu ako ide smerom k nám ale jediná cesta ako sa dostať do zámku bola cez jeden most, bol nad riekou, tak širokou že ani my sme ju endokázali preksočiť a vzhľadom na to že bola jar bola aj poriadne rozvodnená. Ja, Elena ktorá sa ku mne dostala úplne náhodou, sme ho šli zničiť aby sme zabránili príchodu ďalším, avšak cestou tam nás napadli a ju zabili. Nemala šancu šli rovno po nej a ja som si to všimol príliš neskoro." vzychol si. "Nikdy mi to neodpustil a ja sa mu ani nedivím." Prvé čo ma skutočne šokovalo bol fakt že niekto taký ako Charles by mal ženu... to mi s ním nejako ejde dohromady.
"Ty si za to nemohol." Povedala som.
"Ale on si to nemylsí, možno áno mal som sa vrátiť ale záležalo mi na ostatných, život jedntlivca pre život skupiny, rozhodol som sa tak ako som to pokladal za vhodné v ten moment a uznáa že to bola chyba ale nechcem ani pomyslieť, čo by sa stalo kebyže vtdy neprídeme na miesto rady... Možno by tu už ani jeden z nás nebol." Vzdychol si. Položila som mu ruku na hánky.

Zrazu ma prepadol divný pocit, vzdychla som si a položial som si ruku na hruď. Bolo to ako... ako by som to len dobre popísala ako precitnutie, precitnutie z niečoho alebo skôr do niečoho zvláštneho. Keď som sa na neho pozrela cítila som zrzu niečo viac ako len náklonosť ktorú som k nemu chovala, ale nevedela som čo to je... teda zatiaľ nie.
"Elesia." v momente keď na mňa Ayres položil ruku tak som cítila zvláštny prúd energie ktorý cez nás pretiekol.
"Elesia?" Opýtal sa ma opäť keď som mu neodpovedala a len som sa pozerala na jeho dlaň ako zviera moju ruku. Nevedela som to vysvetliť, ale skutočne som cítila všetkú energiu tkorá v ňom prúdila, cítila som ako mu bije srdce tak hlasno že som mala pocit ako keby bolo moje. Cítila soma ako sa mu nadvihuje hrduník ako sa mu napĺňajú pľúca vzduchom. Cítila som každý jeden sval na jeho tele, ako sa postupne napína.
Prudko som vydýchla a odtiahla som ruku a to zvláštne spojenie medzi nami sa prerušilo. Ťažko som prehltla. "Cítil?" Opýtala som sa a pozrela som sa mu do tváre. Vedela som odpoveď na moju otázku, áno cítil to presne čo ja. "Čo to je?" Opýtala som sa nechápavo.
Ayres na Mńa chvíľu nemo hľadel a potom mi chytil do rúk tvár. Pomaly sa ku men naklonil a pobozkal ma. A mńa ten pocit prepadol opäť, mala som pocit že opúšťam moje telo a som v tom jeho, ako keby sme zrazu splynuli v jednu osobu s dvoma saostatnými mysľami, ale len jedným telom. Bolo to tak neksutočné, tak unášajúce že nebolo možné s tým prestať, ako keby na tom dotyku našich pier závysel život. Môj, jeho, náš.
Nevedomila som si to, ale prinútila som svoje telo aby sa odtiahlo, aby som to prerušila.
"Neuveriteľne." vzdychol si Ayres a hodil sa na posteľ vedľa mňa. Na tvári mal výraz malého dieťaťa, ktoré dostalo úplne novú hračku.
"Čo je to?" Opýtala som sa. Zvláštne bolo že som nemala z toho strach, z ničoho čo sa medzi nami práve stalo.
"Puto." Vyslovil zrazu a pozrel sa na mňa. "My vo svojej svorke, ako náhle sa premeníme dokážeme si navzájom čítať myšlienky, cítiť pocity toho druhého dokonca cítiť aj jeho telo. Deje sa to aby sme medzi sebou vedeli komunikovať a vzniká to automaicky, keď sa pripojíš ku nejakej skupine." Povedal mi a položil mi ruku an tú moju. Teraz sa to však nestalo, cítila som len jeho obyčajný dotyk ako niekoľko krát pred tým. "Ale nikdy som nepočul že by sa to stalo medzi upírom a vlkom." Povedal užasnuto a znova ma pobozkal. "Je to úžasné." Zašepkal a prestal sa kontorolovať a ja som sa v ňom celá stratila.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Natty Natty | Web | 25. července 2014 v 7:12 | Reagovat

Moc pěkné. Hezký den.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama