Sen- 5. Kapitola

22. července 2014 v 12:54 | Kelly145 |  Sen

5. Kapitola



Čas plynie veľmi rýchlo, niekedy sa nám to nezdá ale je to tak. Hodiny dni a mesiace vám proste len tak pretečú pomedzi prsty a vo vojne to platí dvojnásobne. Udalosti sa dejú tak rýchlo za sebou že ich vlastne ani nestíhate sledovať. Všetko sa rýchlo mení, ľudia okolo vás vaše mesto a aj vy sami. Nič nemáte isté, okrem toho, že ničomu, aj keby ste sa veľmi snažili, nemôžete zabrániť.


***


"Myslíš si, že Francúzi sa nám vzdajú?" Pýtala sa ma Inge keď akurát zo svojich topánok čistila krv, rovnako ako ja. Spoločne sme asistovali doktorovi pre jednej operácií, ktorá je normálne úplne pokojná a zvláda ju spraviť za menej ako hodinu- operácia slepého čreva. Niečo tak banálne, že by som ju už zvládla spraviť aj ja, avšak pokiaľ sa nič nevymkne kontrole. Vtedy sa jednoduchý zákrok premení na hotové krvavé peklo. Tak ako teraz. Okolo čreva bolo už toľko hnisu že len čo sa skalpel dotkol kože všetko začalo vytekať von. Bola to ako bomba ktorá po dotyku explodovala. Samozrejme pacient to nemal ako prežiť.
Teraz sme sedeli v našej šatni, určenej pre mladšie sestry. Snažili sme sa zo seba zmyť čo najviac krvi ako to len šlo. Sprcha tomu dosť dopomohla, zmyla na krv z vlasov- áno skutočne to bolo až také strašné.
"Neviem." odpovedala som otrávene a pozerala som sa na svoje šaty. Vyzerali strašne, boli špinavé a premočené, vyzerala som ako rezník z mäsiarstva, ktorý to trochu prehnal.
"Ako nevieš?" Opýtala sa ma Inge nahnevane.
"Prosím ťa nerob z toho vedu vzdalo sa Poľsko a ako vodca povedal Francúzsko ho bude rýchlo nasledovať." povedala som jej a otočil som a na ňu s prosebným výrazom na tvári. "Prosím nemáš nejaké šaty tu v nemocnici, ja takto ísť domov nemôžem, aj keď sa už stmieva... ako by som vyzerala." Povedala som a pri tom som rozhodila rukami nad svojimi šatami. "Nemám tu žiadne rezervné, nechala som ich oprať." bedákala som nad mojim nešťastným osudom a zúfalo som sa posadila na lavičku vedľa nej.
"Samozrejme, že mám." povedala mi Inge pobavene a prešla ku jednej skrinke, kde mala ona uložené svoje veci. "Neviem, si trochu vyššia ako ja a štíhlejšia určite." Povedala a počula som ako posúva vešiaky z jednej strany na druhú. "Tieto by ti mohli padnúť." povedala a vybrala jedni. Boli to jednoduché krátke čierne šaty, bez žiadneho vzoru ani vyšívania, ale všetko bolo lepšie ako moja uniforma.
Prikývla som a vďačne som sa na ňu usmiala keď som naťahovala ruku aby som si šaty od nej vzala.
Potom som otvorila moju skrinku, v ktorej som prakticky nič nemala, pretože všetky moje veci boli uložené pekne dom u mňa v skrini, tu som si akurát nechávala kabelku a svoje jedlo, ktoré som si dnes pre istotu zabudla, tak že som musela jesť tú odpornú nemocničnú stravu.
Skryla som sa za svoje dvierka a odhodila som zo seba uterák, navliekla som si na seba veľmi rýchlo spodnú bielizeň a pnačušky, ktoré mi ostali v skrini. Ani som nevedela, že ich tam vôbec mám.
Potom som chytila šaty a navliekla som sa do nich. Fungovali na princípe županu, chvíľku mi trvalo dokým som prišla na to kde mám ktorú stuhu prevliecť, ale nakoniec som to zvládla, boli mi trochu veľké, ale nevidela som v tom žiaden problém, však to mám domov len kúsok.
"Čo povieš?" opýtala som sa Inge a vystúpila som z poza dverí. Otočila som sa jej okolo osy aby si ma pekne mohla prehliadnúť. "No poriadna kočka." povedala mi a pri tom si na seba navliekala krátke sako, aby si zakryla ruky.
"Ďakujem ti." Povedala som ešte raz. Navzájom sme si vymenili úsmevy. Potom som rýchlo chytila uterák a pretrela som si ním vlasy, aby som si ich aspoň trochu vysušila.
"Vieš o tom, že máš dokonalé vlasy." Povedala mi a chytila mi jeden prameň medzi prsty.
"Hej?" Opýtala som sa jej prekvapene, neverím tomu, že sa niekomu to moje neskrotné háro na hlave páči.
"Áno, po kom to máš tvoji rodičia predsa nemajú také vlasy ani sestra a brat. Farbu máte síce rovbakú ale tie kučery." Vzdychla si a ešte raz mi po nich prešla. "Neuveriteľné." vzdychla si a potom si vypla svoje jednoduché, sponkou aby jej nezavadzali v tvári.
"No môj otec vraví, že sú po babke, že vraj ona mala také vlasy ako ja." povedala som jej a nahrnula som si čo najviac vlasov do zadu aby som si ich tiež mohla zopnúť hrebeňom. Mala som rada keď mi lietali okolo hlavy, ale keď sú mokré tak sa mi lepia na tvár a na čelo a to neznášam.
"Ideš na zastávku?" Opýtala sa ma keď si obula svoje už vyčistené topánky.
"Áno." odpovedala som. "Domov by som došla asi tak o rok." Pobavene sa nado mnou zasmiala a potom schytila do ruky moju aj jej kabelku. Ja som si na seba ešte rýchlo hodila kabátik, von dnes bolo prekvapivo zima.
"Mimochodom, čo vaši domáci?" Opýtala sa ma potichu, keď sme boli ž na ulici a spoločne sme kráčali ku zastávke.
"Neviem, nie je to ako to bývalo, aj napriek tomu, že Gréta je tým čím je. Predsa len bola u nás tak dlho, neviem si na to zvyknúť že tam nie je." Môj otec bol schopný zachrániť celú jej rodinu, podarilo sa mu to však len za tých podmienok, že bude pracovať v jeho továrni. Zamestnal ju teda ako asistentku, rovnako ako jej manžela. On nás vozil po celom meste tak ako vždy, ona chodila každé ráno s mojim otcom do práce a tam mu varila obed, starala sa o poriadok v jeho kancelárií a podobe.
Presťahovali sa k nám do záhradného domčeku, ktorý bol aj napriek tomu že bol malý, bol veľmi útulný a oni obaja v ňom boli spokojný.
"Ach." vzdychla si a objala ma okolo pliec.
"Moja mama nechce najať nikoho, povedala, že sa o dom môžeme starať my tri. Myslím tým ešte sestru a mňa, že teraz nebudeme mínňať peniaze na domácu. Vieš ako ona tak či tak celý deň doma, tak aspoň sa nenudí." Dokončila som a potom som si vzdychla. Vždy keď Gréta mohla samozrejme mojej mame vďačne pomohla.
"To máš pravdu, moja mama nemá nič iné na práci len chodiť k nám a komandovať ma a ešte keď sa k nej potom pridá moja svokra je to jedna symfónia a mne ide akurát roztrhnúť hlavu!" Vzdychla si. "Vieš oni sú úplne mimo z toho, že som tehotná." Vzdychla si a mimovoľne i položila ruku na bruško. Ešte to na nej nebolo veľmi vidno, ale už sa niečo rysovalo. Keď mi to oznámila bola som neuveriteľne šťastná, tešila som sa na to že zo mňa bude krasná mama.
"Och, bol mi to čert dlžen také dve ženské." Zasmiala som sa. Bola som zvedavá na to, že ak sa mi to raz podarí a ja si niekoho nájdem tak ako ona a budem s ním mať deti, ako sa k tomu postavia moji rodičia. Či budú rovnako prísny, tak ako boli na nás, alebo moje, vlastne naše, nás všetkých troch súrodencov, budú rozmaznávať. Myslím si, že s Eduardovím dieťaťom to nebude také jednoduché, vzhľadom k postoju jeho manželky, ale kto vie možno, že keď sa to narodí, čo bude čoskoro sa niečo zmení a ona možno trochu obmäkne a nechá starých rodičov aby sa radovali s malého vnúčatka, ktoré dúfam bude dievčatko aby som ju ako správna teta mohla poriadne rozmaznávať a kupovať jej darčeky od výmyslu sveta.
"Čo by si povedala na to, keby že ideme zajtra spolu niekde na nákup?" Opýtala som sa zrazu. Len tak mi to prišlo na myseľ. "Ty ja a Elizabeth?" doplnila som, moju sestru so z niečoho ako nákupy nemohla vynechať. Zajtra je sobota všetky budeme mať voľno, mohli by sme si spolu spraviť veľmi pekné popoludnie. Premýšľala som sama pre seba.
"Kupiš si šatyy a pohodlné topánky a možno nájdeme aj niečo pre malé, niečo čo by sa hodilo a aj pre chlapca aj pre dievča." Zastavila som sa vedľa zastávky a otočila som sa na ňu zo spýtavým výrazom.
Chvíľu premýšľala a potom prísne povedala. "Ale musím dostať horúcu čokoládu." Pobavene som sa na nej zasmiala.
"Čo len chceš." Povedala som jej a objala som ju. Aj keď som niekedy nesúhlasila s tým čo hovorila, mala som ju rada, bola to skvelá baba.
"Dobre." Povedala a potom obrátila zrak ku blížiacej sa električke. "Tak ja idem, zajtra na našom place okolo 2?" Opýtala sa ma. Vedela som presne aké miesto myslí, vždy sme sa tam spoločne stretávali, keď sme niekam spoločne šli, či už na nákupy, alebo len tak spolu do kaviarne. "Áno." Odpovedala som jej vtisla som jej letmí bozk na líce a potom som pozorovala ako nastupuje a odchádza v električke. Zakývala som jej keď si sadla k oknu a pozerala som sa za ňou až dokým sa mi nestratila z dohľadu.


Pozrela som sa na zastávku, moja električka už bola na konci ulice. Pritiahla som si k sebe kabátik a kabelku som si prehodila cez plece, chcela som byť čo najrýchlejšie doma, začínala mi byť veľká zima na hlavu a nechcela som prechladnúť. Nemala som zo sebou ani šatku ktorú by som si prehodila cez vlasy, dne som bola v práci totálne nevybavená, pretože som zaspala a prišla som o hodinu neskôr.
Elekrička zazvonila a ja som rýchlo naskočila do vnútra. Zamyslene som sa pozerala na svoje topánky a ani som si nechcela sadnúť, naokolo tak či tak nik nebol, takto večer väčšina ľudí už sedela doma pri večery. To len ja som musela pracovať dlho.
Ono mi to vlastne nevadí, dnes by som šla domov skôr keby sa tá operácia tak neskazila, ale tým že sme museli upratať celý sál a potom aj samé seba sa mi to predĺžilo. Dúfam že sa mamka na mňa nebude hnevať že som zas prišla neskôr a nedala som o sebe vedieť.
Čím viac sa objavovali správy z bojiska, tým viac sa o mňa bála ako keby sa vojna odohrávala práve pred mojou nemocnicou. Viem znie to strašne cinicky, ale skutočne sa nemala čoho báť, však som v pravá Nemka v Berlíne čo sa mi len také môže stať.
Vravela som si a sama pre seba som prevrátila očami. Niekedy som sa pozabudla, že som na verejnosti a mojou tvárou som si odpovedala moje vnútorné myšlienky, niekedy, keď ma človek videl, tak si musel myslieť že som možno trochu šibnutá.
Rýchlo som vystúpila z električky, keď som zbadala, že som na mojej zastávke. Tak ako vždy som sa vybrala ulicou dole aby som stihla svoj ďalší prestup, ani som vlastne nevnímala kade to idem, len som kráčala a spoliehala som sa na to, že moje nohy vedia presne čo majú robiť a kade majú ísť. Svoje myšlienky som zatiaľ venovala tomu, čo by som si zajtra tak mohla kúpiť. Prišla som na to, že sa mi páčia tie rôzne klobúčiky, ktoré sa teraz nosia a v skrini ich mám žalostne málo, možno by som si mohla dopriať nejaký, ale to samozrejme záleží až na tom aký bude štedrý môj otcinko a koľko nám dá peniažkov.
"HEJ!" Zkríkol niekto. Nevedela som, či to kričí na mňa, alebo nie ale zľakla som sa. Veľmi som sa zľakla, bolo to ako keď vás niekto áno vytiahne z postele a hodí do studenej vody. Vydýchla som, nebola som si istá, či mám skutočne zastaviť a obzrieť sa alebo pokračovať ďalej. Pozrela som sa pred seba na ulici nik okrem mňa nebol a ten hlas prišiel zo zadu. Pozrela som sa za seba a videla som troch vojakov, ktorý ku mne kráčali. Jeden z nich kráčal trochu napred, ten na mňa ukazoval prstom.
Napadlo ma čo som spravila. Na vojakov som mala totiž šťastie, skutočné šťastie. Pretože keď som nejakého stretla bol to buď grobian, namyslený, alebo úplný idiot. Skutočne sa ku mne dostával len pravý výkvet spoločnosti. Možno to bolo tým, že ak sa nejaký ku mne dostal buď mal nejaké zranenie, ktoré mu určite zabraňovalo normálne myslieť alebo bol opitý ako doga.
Rýchlo prišiel ku mne. Jeho kamaráti stály trochu opodiaľ a pozerali sa na mňa.
"Prosím?" Opýtala som sa ho trochu nechápavo. Popravde som nevedela, prečo ma zastavili. Však som len kráčala po ulici.
"Čo tu robíte?" Doslova na mňa zvreskol. Bolo to tak hlasné, že som nadskočila. nechápala som čím som si ten tón zaslúžila. Rýchlo som prebehla pohľadom po okolitých budovách a po okolitej ulici. Tak ako pred tým nikde nikoho nebolo ani v oknách. Všade bola tma, v žiadnom z okne nesvietilo svetlo. Vyzerala presne tak ako si ju pamätám z mojich ciest domov a do práce. Chvíľku som zapochybovala či som na dobre ulici, či som sa náhodou nepomýlila, to by veľa vecí vysvetlilo. Ale nie, tie domy som poznala až priveľmi dobre.
Priblížil sa až nebezpečne blízko ku mne a ja som mala možnosť pocítiť jeho alkoholovo cigaretový dych.
"Prosím?" Opýtala som sa nechápavo. Ten vojak ku mne spravil ďalší krok.
"Ako sa voláte?!" Zhúkol na mňa neprístojným, držím tónom. Zmraštila som nos, jeho dych skutočne voňal hrozne, bolo to ako keby som si privoňala ku fľaške s alkoholom. Divím sa, že sa nemotal. Z toho jeho dychu som bola opitá aj ja.

"Prosím?" Snažila som sa aby môj tón neznel neslušne. Popravde som bola tak vyvedená z miery, že moje telo a môj mozog prestal spolupracovať. Bol to predsa len muž a mal zo sebou dvoch kamarátov, ktorý boli pravdepodobne opitý úplne rovnako ako on. Traja opitý vojaci na opustenej ulici, bola pre mňa skutočne nebezpečná situácia.
"Ako sa voláte sa vás pýtam!" Zhúkol na mňa zas, tak hlasno, že so mnou opäť myklo.
"Charlota." Odpovedala som tichým tónom a pritlačila som si kabelu k svojmu telu. Bola som sama v tmavej ulici s troma vojakmi, pričom jeden z nich na mňa neprístojne kričí, ani neviem sama za čo. Priznám sa vám, že mi skutočne nebolo všetko jedno a môj pocit hnevu vystriedali obavy.
"Ukážte mi papiere!" Nepoľavil vo výške svojho hlasu a ja som z neho bola tak vystrašená , že som nedokázala tú kabelku pustiť a vytiahnuť z nej svoj preukaz, len som na neho vydesene pozerala, na ten jeho nahnevaný výraz ktorý bol ešte zhoršený tým, že mal na hlave tú ich zvláštnu čiapku ktorá mu na tvár vrhala zlovestný tieň.
Jeho dvaja spolubojovníci sa očividne veľmi dobre bavili, stáli opodiaľ a videla som ako sa usmievajú, nie že by mi pomohli a zabránili mu v tomu, aby na mňa kričal, oni sa tom ešte bavili.
"Ukážte papiere." Videla som ako jeho ruka mieri ku mne, bolo to v ako spomalenom toku času. Videla som ako ku mne letí potom ako sa mu naťahujú prsty až ku mne a ako mi pevne schytil ruku až tak že som vykríkla. Schmatol moju kabelku, ktorá mi medzičasom padla z pleca na lakeť a chcel mi ju vyškubnúť, no nedalo sa, teda aspoň nie na prvý krát.
Jendou rukou ma udrel tak, že som trochu odletela, tým mi vytrhol kabelku z ruku a ja som zakopla o vlastné nohy a padla na tvrdú zem.
Zvyšný dvaja vojaci sa na mne pobavene smiali, očividne im to prišlo veľmi zábavné . Pomoc dáme ktorá leží na zemi, im určite nič nehovorila.
Dopadla som na dlane, ktoré ma pekne boleli. Tak tiež som vedela, že som si narazila lakeť a koleno. Nebola som schopná usúdiť do akej miery som sa oškrela o chodník, ale pálilo ma to teda poriadne.
Bola som však tak vystrašená, že som sa nedokázala ani pohnú, len som sa klepala na od hlavy až po päty.
Čakala som, že keď už mi tú kabelku vytrhol, tak sa do nej aspoň pozrie, vytiahne všetky papiere ktoré som v nej mala a usúdi že jednoducho spravil chybu, pomôže mi zo zeme vráti mi ju a ja budem môcť odtiaľto utiecť.
Ale ono sa tak nestalo, namiesto toho chytil kabelku do oboch rúk a začal si ju prezerať. "Tá je ale pekná!" Zahlásil a otočil sa smerom ku kamarátom. "Tá sa bude páčiť mojej slečne!" Zahlásil.
"HEJ!" Ozval sa silný mužšký hlas z konca ulice. Prvé čo mi v ten moment prebehlo hlavou bolo- ďalší. Počula som kroky vojenských topánok ako dopadajú na zem. Pozrela som sa hneď do zeme. Nechcela som ho vidieť, nechcela som mať v pamäti ďalšiu tvár. Nechcela som vidieť ďalšieho hrozného vojaka.
Počula som ako zvyšný traja vojaci zasalutovali. Ten zvuk topánok ma vydesil. Vedela som, že mi už nevenujú pozornosť a tak ma na moment napadlo, že by som sa dala na útek, ale to by pre mňa momentálne pravdepodobne znamenalo, že by som chytila jednu guľku do chrbta.
"Čo sa to tu deje!" Predniesol ten mužský hlas.
"Pane!" začal jeden z vojakov. Bol to hlas toho, ktorý na mňa pred chvíľkou kričal, teda aspoň som mala ten pocit. "Táto žena bola pristihnutá, pri prechode ulicou po zákaze vychádzania!" zahlásil mu.
Šokovane som sa pozrela smerom k vojakom. Aký zákaz vychádzania, nič také som predsa neporušila, však predsa o niečom takom by som vedela!
Všetci traja boli nastúpený predo mnou tak, že mi zabraňovali vo výhľade na toho štvrtého, ktorý prišiel. Jediné čo som videla, bola vojenská čapica, taká.... takú ako nosili vyšší dôstojníci.
"A to vás oprávňuje ju sotiť na zem?" Opýtal sa prísne.
"Nechcela sa nám preukázať!" Odpovedal mu vojak na svoju obranu. Počula som ako si niekto odfrkol.
"Dajte mi tú kabelku!" Prikázal mu. Vojak natiahol ruku. Počula som ako kožené rukavice dopadli na moju kabelku, ako sa otvorila zámka ktorú som tam mala. Potom som počula že sa prehrabáva vo veciach čo tam mám. Nič moc toho nebolo len rúž vreckovka a samozrejme papire, ktoré som mala pri sebe vždy. Zašuchotali papiere strán.
"Idioti!" Zanadával. Pravdepodobne videl moje papiere, veľká pečiatka s nacistickým znakom vedľa mojej fotky a mena bola jasným znakom toho, že som všetkých tých troch vojakov mohla poslať do väzenia, keby že sa niekto na vyšších miestach dozvie že ma takto napadli, tak by im otec spôsobil peklo, no o ich potrestanie mi vôbec nešlo, ja som si len chcela vziať svoje veci a čo najrýchlejšie odísť domov.
"Tak, to si s vami vybaví neskôr." Precedil pomedzi zuby. "Teraz sa otočte a okamžite choďte na svoje stanovisko!"
Keď vojaci opäť zasalutovali, zase so mnou myklo. Okamžite som sa pozrela zase na chodník.
Počula som, ako sa kroky vojakov skoro svorne dopadajú na kamennú podlahu na ulici. postupne sa odo mňa vzďaľovali.
Potom sa ozvali kroky toho muža. približovali sa pomaly ku mne, až zastali tesne vedľa mojej dlane. Cítila som ako sa ku mne naklonil. Potom ma jeho ruka jemne uchopila za predlaktie a ozval sa až prekvapivo prívetivý hlas. "Poďte slečna." oslovil ma a pomaly ma potiahol.
S jeho pomocou som sa nejako pozviechala na nohy. Automaticky som si zopäla ruky na prsiach tak, že som si dlane položila na predlaktia a ostala som sa pozerať do zeme. Bola som vydesená, nie som žiadna hrdinka a to, že by ma muž hodil na zem sa mi tiež nestávalo každý deň. Celá som sa klepala, aj keď som sa veľmi snažila o skrývať. Chcela som len aby mi vrátil moje veci a nechal ma ísť domov. No aj teraz na mňa čakalo prekvapenie.
Ten vojak, na miesto toho aby ma poslal kade ľahšie. Chytil moju ruku, pravú tá ma bolela viac, pretože pri dopade bola prvá.
"Ukážte." povedal a otočil mi ju dlaňou hore. Bolo v nej zarytých niekoľko malých kamienkov ktoré za sebou nechali tenučkú krvavú dráhu pred tým než definitívne zastali v mojej koži.
"Smiem?" Opýtal sa keď to zbadal, v ten moment som sa na neho prvý krát pozrela a musím povedať že sa mi kolená rozklepali ešte viac.
Z pod dôstojníckej čiapky na mňa pozeral pár jasne zelených očí s jemnými žltkastými škvrnkami. Na také oči ako mal tento muž sa nezabúda. Budete si ich pamätať ešte na smrteľnej posteli, keď budete spomínať na neznámeho človeka ktorý vás zachránil, raz keď ste šli z práce.
Ani som si vlastne nepozrela zvyšok jeho tváre, nevedela som sa odtrhnúť, od jeho očí, boli ako dva magnety.
"Áno." zahapkala som potichu a trochu zahanbene, neuvedomovala som si ako sa v ten moment tvárim, vedela som len, že som prinútila moju sánku aby ostala na mieste a nepadla.
Vojak sa pozrel na ruku, potom neviem odkiaľ, vytiahol fľašu v ktorej mal pravdepodobne vodu. Trochu z nej mi nalial na dlaň aby mi vyčistil tie malé ranky, ktoré som mala na ruke.
Uprene sa pozeral na to čo robí, vyzeral ako naši doktori keď prevádzajú nejaký ťažký zákrok.
Prekvapivo mi to vyčistil a obalil do vreckovky úplne bezbolestne, alebo som len ja nevnímala to čo sa so mnou dialo. Možno som bola až príliš nesená... ním.
"Je mi ľúto čo sa stalo." Povedal mi keď so mnou skončil. Urobil malý krok dozadu aby pri mne nebol tak blízko. Premeral si ma od hlavy až ku pätám a potom pokračoval. "Ale musím sa vás opýtať čo ste robili na tejto ulici." Uprene som sa mu pozerala do očí a snažila som sa aby to čo zo seba vydám dávalo zmysel.
"Ja som len šla domov." odpovedala som mu a pozrela som sa na koniec ulice, na ktorý som sa skoro dostala pred tým ako ma zastavili tí vojaci. Kebyže prídem o 5 minút skôr mohla som byť doma, ale za to by som nikdy nemala tú česť.
"Domov kam?" Opýtal sa trpezlivo.
"Pracujem v nemocnici." začala som. "Z nej mi ide električka na horný koniec ulice a domov mi odchádza z doleného." vysvetlila som mu a pri tom som sa pozrela okolo seba.
"Hmm." Ešte raz sa na mňa pozorne zahľadel. "A vedeli ste že toto je židovská štvrť?" Zas som mala pocit ako keby ma oblial niekto poriadne studenou vodou, ale teraz ju na mňa lial pomaly a ona mi postupne od hlavy stiekla až ku pätám. Tak to preto, tu bol zákaz vychádzania, ale prečo tá ulica nie je nejako označená? Chodím tadeto už rok a ani raz som si nič nevšimla.
"Ja." Nadýchla som sa a nedokázala som skryť svoje prekvapenie, že by som bola až taká slepá? Pýtala som sa sama seba. "Nie." Odpovedala som mu úprimne a pri tom som sa snažila neuhnúť pohľadom, aby som sa nevystavila nejakému ďalšiemu podozreniu, napríklad z klamstva.
Na chvíľu medzi nami nastalo ticho, za ten čas som bola podrobená veľmi prísnemu pohľadu, ako keby mal v očiach nejaký skener ktorý mu povie či mu klamem alebo nie, ale nakoniec pravdepodobne usúdil, či klamem alebo nie nezistí to.
"V poriadku." Povedal a ukázal smerom na koniec ulice. "Ja vás teraz odprevadím na zastávku a vy slečna sa prosím uberte rovno domov." Bol to príkaz nie prosba, aj keď prednesená pomerne milým tónom.
Okamžite som poslúchla ani som nečakala na to dokým urobí on ten prvý krok.
Držala som si kabelku na hrudi oboma rukami a pevne som ju zvierala. Pozerala som sa do zeme a kráčala som svojou cestou, pričom som vedela že on kráča vedľa mňa. Samozrejme v úctivej vzdialenosti ale bol tam, mohla som cítiť jeho pohľad na mojej tvári, neviem vám vysvetliť ako je to možné , ale niekedy to proste viete, že sa na vás niekto pozerá. Ja som sa však prinútila mu ten pohľad nevrátiť a pozerať sa do zeme, až dokým som nedošla na zastávku a bola som nútená sa pozrieť na čas kedy mi príde môj odvoz.
Ako náhle som sa prestala kontrolovať môj pohľad zaletel zas na jeho tvár.
Teraz, som si však nevšimla len jeho oči, ale aj to ostatné. Prvé čo som si všimla, hneď po jeho očiach, bola jeho vysoká postava. Mal minimálne o pol hlavu viac ako ja. Jeho plecia sa s mojimi nedali ani len porovnať, ale nepôsobilo to veľmi masívne. V uniforma mu pekne zužovala pás.
Dal si dole svoju čiapku, ktorú teraz držal pod svojim podpažím. Tak že bolo jasne vidieť, že má hnedé vlasy, učesané tak ako to bolo moderné. Zostrihané boky, vrch vlasov dlhší učesaný dozadu. Tvár mal dokonale hladkú, až nechutne precízne oholenú, ale na prvý pohľad mi bolo jasné, že nie je úplne mladý. Možno bol taký starý ako môj brat, dokonca by som mu typla ešte viac, určite neprekročil 30, ale bola som si istá že je k tomu veku veľmi blízko. Mal úzke zopäté pery a okolo krásnych zelených očí mal pár vrások.
Občas na mňa ukradomky pozrel, ale ako náhle videl, že z neho nespúšťam oči jeho pohľad doslova skamenel, nikdy som nevidela niekoho, kto sa dokázal tváriť tak chladne ako on. Premýšľala som, či by som mu mala niečo povedať, alebo nie. Mala som v sebe silné nutkanie sa s ním rozprávať, ako keby na tom práve v tomto momente záležal celý môj život no, aj napriek tomu, ako veľmi som chcela neprerušila som to ticho ktoré bol medzi nami. Nakoniec môj problém vyriešil zvuk električky, ktorý prichádzala. Keď som v nej spoznala moje číslo a dvere predo mnou sa otvorili, rýchlo som sa k nemu otočila a povedala som len skromne a tiché. "Ďakujem."

****


Postavila som sa tak, aby som sa na neho pri odchode nemohla pozerať, vedela som, že by som to nevydržala. Jeho tvár, jeho hlas sa mi vryli do mysli a nemohla som ich dostať preč. Keď električka zatočila mala som možnosť vidieť na zastávku, na moje veľké prekvapenie som ho tam ešte stále videla stáť.
Počas cesty domov som sa snažila si očistiť šaty. boli celé zaprášené od zeme, aj napriek mojej úpornej snahe sa mi to veľmi nepodarilo. Šedý pach žiaril na čiernych šatách ako nikdy nezmyteľný škvrna. A navyše som ich veľmi nemohla drhnúť, pretože ma obe dlane veľmi štípali.
Nešťastne som sa pozerala na dvere môjho domu. Rýchlo som sa snažila vymyslieť kvalitnú a uveriteľnú výhovorku. Najhoršie na tom bolo, že sa mi ešte stále klepali ruky, bola som tak rozrúšená zo všetkého čo sa stalo, že aj napriek mojej úpornej snahe sa mi nepodarilo s tým nič spraviť. Jediné čo ako tak pomáhalo bolo držať pevne rukách moju kabelku, vtedy sa mi triasli kolená, ale to som dokázala zakryť.
Nadýchla som sa a triasúnúcou rukou som otvorila dvere od domu. "Dobrý večer!" Zvolala som, aby som upozornila na moju prítomnosť v dome. Dúfala som, že v obývačke bude už len môj otec a mama a tí budú tak unavený po celom dni, že mi proste len odzravia a ja budem rýchlo utekať hore. Stalo sa... Moji rodiča sa ani len neunúvali sa postaviť. Len mi odzdravili a mamka sa opýtala či nie som hladná. Na čo som jej odpovedala, že samozrejme nie. Potom som povedala že idem hore do svojej izby sa prezliecť.
Bola som pri schodoch, keď sa z horného poschodia zrazu vyvalila moja sestra. Mala na tvári veselý, priam nadšený výraz určite mala nejakú novinku, ktorú mi nadšenie chcela oznámiť, najlepšie už na schodoch.
Avšak keď ma zbadala jej pohľad pomaly zbledol, očividne som vyzerala horšie ako som si myslela, popravde moju tvár ani vlasy som v zrkadle nevidela.
Videla som ako otvára ústa že niečo povie no ja som si rýchlo položila prst na ústa aby som ju zastavila a naznačila som jej aby šla hore a hlavne držala jazyk za zubami. Bola som rada, že nemusím nič vysvetľovať mamke a ocovi.
Vybehli sme spoločne rýchlo hore po schoodoch a zamierili sme si to rovno do mojej izby. Potichu som za sebou zatvorila dvere a potom som sa o ne oprela chrbtom. Vydýchla som. Nevedela som či mám padnúť na zem alebo ešte chvíľu vydržať a ostať stáť.
Teraz som sa prvý krát prestala ovládať a nechala som moje telo robiť čo mu bolo prirodzené. Žalúdok ma bolel a kolená sa mi klepali tak ako pred ťažkou skúškou, alebo po nej. Ruky mi nedokázali udržať kebelku a tá padla na zem a vydala tlmený zvuk. Bolo počuť ako sa veci v nej nahrnuli na stranu.
Keď Elizabeth zbadala v akom som stav okamžite ku mne prišla a chytili ma okolo pliec. Doslova ma dovliekla na moju posteľ kde ma posadila. Potom si kľakla predo mňa chytila mi obe ruky do dlaní a pozrela sa mi na škrabance. Nespokojne si povzdychla a potom sa mi pozrela do očí.
"Čo sa ti stalo?" Opýtala sa ma starostlivo a položila mi ruku na vlasy, pravdepodobne som ich mala poriadne rozstrapatené pretože mi ich začala naprávať.
"Spadla som." Odpovedala som jej bez emócií. Môj mozog zrazu začal fungovať ako si spomalene.
"A kde?" Nedala mi pokoj, chytila ma za ruku mykla so mnou ako keby ma chcela prebrať z toho spánku, do ktorého môj mozog na chvíľku upadol. Podarilo sa jej to. Ako keby am vytrhla z spomaleného času a ja som zrazu bola schopná jej povedať všetko. Povedala som, jej že som šla domov cez našu ulicu, že ma chytili nejaký vojaci, hodili ma na zem, pretože som im nemohla ukázať svoje papiere.
"Čože?" Zvolala na mňa šokovane, keď som dopovedala vetu a urobila som si prestávku na nádych. Nedovolila mi tým prejsť k najzaujímavejšej časti môjho dnešného príbehu. "Ako si to len mohli dovoliť, len tak na teba zaútočiť na ulici?" Opýtala sa ma nahnevane.
"Tá štvrť je určená pre židov." Povedala som. Aj ja som z toho bola stále prekvapená a neverila som vlastne tomu že je to pravda. Že by som boa až tak slepá a nevidela som to? Nevyzerajú predsa inak ako my? Pýtala som sa sama seba. Vždy keď som tade šla bola to normálna ulica s ľuďmi, chodiacim tam a späť s obchodíkmi, umelcami nikde neboli Dávidove hviezdy, nikde nebolo nič čo by naznačovalo nenávisť k Nemcom ako to vždy tvrdili. Ja som bola predsa Nemka a tá pani, ktorá mi predávala kvety sa na mňa nikdy nepozrela krivým pohľadom.
Vzdychla som si a pozrela som sa na Elizabeth, všetko to bolo tak hlúpe. Povedala som si sama pre seba.
"A ako sa ti to podarilo vysvetliť?" Opýtala sa ma a posadila sa na posteľ vedľa mňa. Objala ma okolo pliec a druhou rukou mi neprestala zvierať zápästie.
Pozrela som sa na naše ruky a potom som si zase vzdychla. "Čo?" Opýtala sa nespokojne, neviem ako som sa v ten moment tvárila, ale očividne ju môj pohľad ešte viac rozrušil.
Nebola som jej schopná odpovedať, pred mojimi očami sa mi zjavila tá tvár, oči, pery. ten zvláštny pohľad ktorým sa na mňa pozeral...
"HEJ!" Udrela ma rukou do pleca a jej starostlivý pohľad sa zmenil. Nadvihla obočie a trochu našpúlila pery.
"Čo ten výraz?" Opýtala sa ma podozrievavo.
"Prišiel tam ďalší vojak..."
"Ďalší?" Zvolala.
"Áno ďalší." Odpovedala som jej a aby ma zas neprerušila tak som rýchlo pokračovala. "Ale, najprv som ho nevidela. Bol to pravdepodobne... ja neviem mal vyššiu hodnosť ako oni pretože skákali ako povedal. On skontroloval moje papiere a potom mi pomohol na nohy. On...." Vzdychla som si a zahľadela som sa niekde mimo. "On..." nevedela som pre neho nájsť to správne slovo. "On bol proste." Keď som to zopakovala po tretí krát Elizabeth am doplnila.
"Bol pekný?" Opýtala sa.
"Nie... Bol iný." odpovedala som jej. "Bol pekný, ale..." Hapkala som. Elizabeth sa na mne očividne bavila. Starosť o mňa ju prešla v momente, keď sa v mojom príbehu objavil muž všetká pozornosť sa ako vždy upriamila na neho.
"Aký bol?" Opýtala sa ma. "Popíš mi ho aspoň trochu!" Prosila ma. To nadšenie ktoré sa zrazu zjavilo v jej tvári, bolo úžasne. Tak úžasné že som sa ním nechala strhúť.
"Bol starší, nie starý možno ako Eduard.. no trochu viac. A mal hnedé vlasy vystrihané po stranách. A mal tie...." Nadýchla som sa. "Má tie najúžasnejšie oči aké som kedy videla, úplne mu svietili z tváre. A boli tak... tak."
"Tak sa na teba pekne pozerali?" Opýtala sa ma. V momente keď som prikývla tak m objala. "Och, to je tak krásne!" Povedala a poriadne mi pri tom stlačila hrudník, tak že som sa nemohla skoro nadýchnúť. Akokoľvek som sa snažila nemohla som ju od seba odtrhnúť. Ona ma ostala objímať až do momentu, keď sa ma spýtala: "A ako sa volal?"
"Ja neviem." Jej sklamanie v tvári sa nedalo zakryť.
"Nevieš?"
"Nie."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 SeleneBlack SeleneBlack | E-mail | Web | 25. srpna 2014 v 2:16 | Reagovat

Táto kapitola bolo proste per-fekt-ná!! úplne úžasná... A zabudla som predtým spomenúť, že máš neskutočne krásny design... ako si ho spravila?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama