Sen- 6. Kapitola

26. července 2014 v 15:30 | Kelly145 |  Sen

6. Kapitola



Bol veľmi pekný prázdninový deň, dnes von svietilo slnko už od rána a nikde nebol ani len náznak obláčiku. Aj napriek tomu že v posledných dňoch veľa pršalo, dnes nám konečne bolo dané slniečko. všetko voňalo čerstvým vzduchom, zbaveného dažďom všetkých nečistôt.
Bola som v sama v ambulancií. Obyčajne je pri mne doktor, ktorý sa stará o pacientov a ja mu len asistujem, avšak vzhľadom na to, že sú prázdniny väčšina doktorov je z rodinou niekde na chate, alebo sa dobrovoľne prihlásili do armády a sú niekde v strede Francúzska kde pomáhajú našim vojakom. Tak že som ošetrovala väčšinou sama, doktor ktorý tu s nami dnes bol šiel len ku vážnym prípadom, ktoré sme my sestričky nemohli zvládnuť samé.
Môj deň sa točil okolo detských chorôb, dehydratácie z tepla, pár zlomenín z pádov a odrených kolien. Nič čo by som nedokázala zvládnuť.
Väčšinu dňa som presedela na stoličke a čítala som si noviny.

Novinári sa veľmi snažili aby vyhoveli Goebbelsovi pomyslela som si keď som mala za sebou pár článkov. Čítať noviny, počúvať rádio bolo v tej dobe vlastne jendo a to isté. Pre človeka, ktorý je zapálený národný socialista, to muselo byť úžasne. Všetky tie znaky, víťazstva a porazené zdecimované krajiny. Všetko dôkaz toho, že Hitler je neoblomný, neomylný vodca ktorý vedie svoj národ do výšin, dáva im priestor na život a dostatok práce, všetkým bez výnimky. Niektoré články, pôsobili štýlom, že vojaci na fronte či v Poľsku, Francúzsku, alebo inde vo svete vlastne ani neumierajú, že sú nezničiteľný a jediný kto padá k zemi sú vojaci od nepriateľov. Bolo to zvláštne prechádzať tými článkami a vedieť že pravda je úplne niekde inde.
Sama som videla, čo vojna dokáže spraviť s mužom. Videla som vojakov ktorých nám priniesli z bojiska, tých ktorým sa počas cesty priťažilo, väčšinou nosili do menších nemocníc ako sme boli my. Tie väčšie mali za úlohu starať sa o národ. podľa môjho názoru, len nechceli vzbudiť veľa pozornosti. Pôsobilo by to oveľa horšie, ak by doľkej nemocnice v strede Berlína priviedli niekoľko stoviek vojakov. To by pobúrilo ľudí a novinárov, nebolo by to vhodné pre propagandu.
Vzdychla som si keď som čítala tie články.
Zrazu mi padol pohľad na jednu z karikatúr, ktorá tam bola. Bo tam očividne žid, oblečený v tých ich dlhých kabátoch s tou zvláštnou čiapkou na hlave a samozrejme s dlhým nosom. Bol nakreslený zo zlovestným výrazom a v ruke držal nejaký predmet, ani neviem čo to bolo, asi mešec s peniazmi. Nad ním bol veľký čierny pes s nacistickým krížom na krku ktorý na neho zúrivo útočil.
Vzdychla som si a znechutene som zatvorila noviny. Pozrela som sa na svoje hodinky na ruke, do konca mojej práce ostávalo ešte pekných pár hodín. Mala som si zo sebou radšej vziať knihu.

Niekto mi zrazu zaklopal na dvere. "Ďalej!" Zavolala som. Inge sa pohodovo oprela o dvere zložila si ruky na prsiach. Jej tehotenské bruško už pekne vyčnievalo dokonca aj z uniformy, deň od dňa vyzerala spokojnejšie a šťastnejšie, začala sa pomaly ale isto tešiť na svoje dieťa. "Charlota, je tu nejaká chrípka, vezmeš to?" Väčšinu roboty som robila za ňu. Chcela som aby si oddýchla čo najviac, pretože jej nemocnica ešte stále nedala materskú dovolenku. Ak to takto pôjde ďalej porodí mi na operačnom stole.
"Jasné." Povedala som jej s úsmevom a postavila som sa. Vzala som do ruky rúško na tvár, chrípka je vždy nákazlivá, nechcela som nasledujúcich pár dní stráviť doma, ležiac v posteli.
Do miestnosti mi vošli dvaja mladý chlapci. Jeden z ledva stál na nohách, ten druhý ho podopieral a očividne mu tiež nebolo najlepšie na čele mal kropaje potu a bol veľmi bledý. Obaja boli tak mladý, ani by ma nenapadlo že sú to vojaci, pokiaľ by na sebe nemali uniformu. Pozdravila som toho, ktorý bol ešte schopný sa na mňa pozerať a dala som si cez tvár rúšku.
Smutnou skutočnosťou bolo, že čoraz viac mladých chlapcov, mužov nosilo uniformy. Na ulici už ani nebolo vidieť nejaké normálne oblečenié dieťa všetky mali na sebe uniformy z Hitlerjugent alebo boli oblečený tak aby sa tomu podobali.
Naznačila som tomu čo dokázal stáť na nohách aby položil svojho kamaráta na lehátko ktoré sme tam mali pripravené. Hneď ako to spravil sa ku mne otočil a ostal stáť v pozore. "Slečna..." začal hlásiť no ja som ho okamžite zastavila, nemala som rada keď to robili, bol to ako reflex. Ja som predsa nie ich veliaci dôstojník aby mi nahlasovali čo sa im stalo.
"Ticho..." povedala som mu milo a pristúpila som k tomu úbožiakovi na lehátku. "Nič mi nemusíte hlásiť, to robte svojim veliteľom. Zatvorte dvere prosím." Prikázala som mu a ukázala som pri tom smerom ku dverám.
Ja som si za ten čas dala na ruky rukavice a konečne som sa mohla venovať tomu chlapcovi, ktorý bol možno ešte mladší ako ja. Dala som mu dole prilbu ktorú väčšinou nosili na hlave, aj v tomto neuveriteľnom teple. Úplne celý horel, to som mohla cítiť aj cez rukavice. Bol bledý, mal kruhy pod očami ktoré chytali fialkastú farbu a tvár mal celú spotenú.
"Ako sa voláte?" Opýtala som sa toho, ktorý ho sem priviedol. "Oscar." Povedal mi.
"Oscar, Pomôžte mi ho posunúť ešte viac na lehátko." Poprosila som ho a snažila som sa toho chudáka nejako uchopiť, ale bol ťažší ako som si myslela. Oscar sa postavil predo mňa a sám ho uložil tak ako som potrebovala.
"Ďakujem." Povedala som. "Čo sa stalo?" Opýtala som sa a prešla som ku skrinke kde máme lieky,vybrala som z tadiaľ teplomer a stetoskop. Nechcela som mu hneď dávať antibiotiká.
"Neviem slečna. Boli sme neďaleko odtiaľto na naše pochôdzke a zrazu padol na zem. Už od rána nevyzeral dobre, ale veliteľ povedal že je to len prechladnutie." Zahlásil mi.
"Ach." Vzdychla som si a rozopla som mu košeľu. Počúvala som jeho srdce, nebilo veľmi silno a dych bol chrapľavý, ani jedno sa mi nepáčilo.
"A nevšimli ste si niečo nezvyčajné?" Opýtala som sa a vsunula som mu do úst teplomer potom som mu ich nejako zatvorila a nsažila som sa aspoň približne odmerať jeho teplotu. Odhadovala som ju na minimálne 38.
"Kríval slečna." Zas som sa neubránila vzdychu, čo za prípad to tu zase mám.
"Dobre, choďte von, vo vedľajšej miestnosti by mala byť nejaká sestra zavolajte ju prosím a potom počkajte na chodbe." Vedela som že na chvíľu zauvažoval nad tým, že bude protestovať, ale nestalo sa tak. Zasalutoval a potom sa otočil na päte.
Prešla som ku vojakovi a pozrela som sa mu do tváre. Konkrétne do jeho očí, zdali sa mi byť trochu žlté ale tu nebolo veľmi dobré svetlo, tak že to nemusela byť pravda. Na teplomery sa ukázalo 40 stupňov. Prekvapene som vydýchla. Šokovalo ma že tento chlapec ešte dokázal vôbec vztať z postele a chodiť. V jeho stave to bol viac ako obdivuhodný výkon.

"Dala si ma zavolať." ozvala sa Inge od dverí.
"Hej poď sem." Kývla som jej. Ona zatvorila dvere a pozrela sa na toho úbohého chlapca. Ja som prešla k jeho nohám a začala som mu rozväzovať šnúrky na topánkach.
"Čo je mu?" Opýtala sa ma.
"Neviem, ale chrípka to nie je." Povedala som a naklonila som sa ku druhej z topánok. Niečo mi tam veľmi zapáchalo. Bolo to ... "Och." Vzdychla som si a zamračila som sa.
"Čo?" Opýtala sa ma Inge. "Hovienko?" Zažartovala no mne veľmi do smiechu nebolo, mala som tušenie čo nájdem keď tú topánku vyzujem a modlila som sa aby to tak nebolo.
Keď som sa dotkla dolnej hrany topánky, toho vojaka tak myklo, že som skoro dostala ranu do zubov.
Inge na mňa šokovane pozrela a chytila ho za plecia a poriadne pritlačila do postele. Ja som neváhala, rozbehla som sa ku dverám. Vedela, som že topánke nájdem nepekené prekavpenie a že my naň stačiť nebudeme. Strhla som si z tváre rúško aby ma bolo počuť a od dverí som zavolala "DOKTOR!" Nechcela som aby to znelo znepokojene, ľudia čo čakali pred dvermi nemuseli počuť, že sa niečo deje. Len som dúfala, že tón ktorý som zvolila prinúti doktora prísť dostatočne rýchlo.
Zatvorila som za sebou dvere. Inge sa poriadne oprela do vojaka a ja som mu rýchlo vyzula topánku, čo sprevádzal jeho krik. V momente keď bola topánka na zemi sa po celej miestnosti rozprestrel neuveriteľný zápach, bolo to ako keď necháte mäso veľmi dlho na slnku a ono začne hniť, och bože to bolo strašne.
"OCCH" Vzdychla som si naraz z Inge a obe sme sa odklonili na opačnú stranu, bolo to skutočne hrozné a obe sme to cítili aj s rúškom cez ústa.
Nadýchla som sa a chytila som lem ponožky ktorá bola celá presiaknutá krvou, čo najrýchlejšie som ju dala dole, ale to vojakovi neuľahčilo zakričal tak silno, že aj vonku som počula, ako niekto zvískol.
"OCH bože." Zvolala Inge a otočila sa preč. To čo som držala v ruke ž naďalej nebola noha, bola to doslova hnisajúca kopa mäsa, na niektorých miestach začernané inde silno purpurové. Na vonkajšej strane nohy však u nebolo nič, tomu úbožiakovi chýbal malíček a mäso bolo tak rozožrané, že som mohla vidieť kosť. Prišlo mi z toho zle.
"Čo sa deje." Do miestnosti vošiel náš starší doktor. Keď videl čo držím v rukách rozšírili sa mu zreničky. Neváhal ani len jednu minútu. Okamžite nám otvoril dvere a prikázal:
"Okamžite sál 1 je prázdny, toto musí ísť preč." Za tým nasledovali asi dvadsať príkazov čo mu máme podať v injekcií a čo ako transfúziu. Inge sa okamžite rozbehla ku miestu kde sme mali krvi. Ja som sa snažila mu položiť nohu na podložku no on sa zase pohol a začal kričať. Bola som na neho nútená vyskočiť a celou silou, ako som len mohla ho zatlačiť do postele, pretože by nám padol na zem. Na to doktor chytil okraj lehátka a rýchlo ma vyviedol z mestnosti, našťastie sál kam ste išli, nebol ďaleko a nemuseli sme prechádzať cez čakáreň, pretože to by bol skutočne hrozný pohľad pre všetkých ktorý tam sedeli.

Momente, keď sme vošli na sál sme ho uspali, tak že nám prestal kričať a mykať, sa pre mňa to znamenalo, že som sa mohla postaviť na zem a začať ho pripravovať, z ďalšou sestričkou sme mu dali dole nohavice. Keď som uvidela kam až tá infekcia siaha...
"Bežte si umyť ruky Charlota budete mi asistovať." prikázal mi doktor ktorý si už sadal na svoje miesto. Poslúchla som ho a neho pár minút som tam už pripravená sedela s nástrojmi v ruke.
On prešiel pohľadom cez celú nohu a potom sa na mňa pozrel cez jeho okuliare. "Tá noha musí ísť preč." vzdychol si doktor a natiahol ku mne ruku. "Podajte mi pílku..."

***


Otvorila som dvre ktoré delili obyčajnú chodbu od chodby zo sálamy. Bola som celá spotená, vyčerpaná a hladná. Na šatoch som mala krv. Chcela som sa ísť opsrchovať a prezliecť sa a spolu zo zvyškami krvi na mojich rukách zo seba zmyť aj ten hrozný pohľad ktorý som mala stále pred očami. Bola to moja prvá amputácia v živote a bolo to to najhoršie čo som kedy v živote videla, vidieť ako niekto prichádza o nohu, bolo proste hrozné.
Na chodbe boli lavičky, čakal tam Oscar, vojak ktorý priviedol svojho kamaráta, v momente keď ma zbadal okamžite sa postavil. Pristúpila som k nemu pričom som si dávala dole čiapku ktorú som mala na hlave a utierala som si do nej ruky.
"Dobrý deň." povedala som mu a postavila som sa pred neho.
"Ako sa má? Ako je Jozephovi?" opýtal sa a pozrel sa smerom ku dverám odkiaľ som vyšla.
"Ste jeho rodina?" Opýtala som sa.
"Áno brat." Povedal mi a keď videl moje ruky, v očiach sa mi zjavili slzy. Chcela som mu odpovedať a dať mu aspoň trochu nádeje, aby mohol dopriať že jeho brat bude v poriadku, no prerušili ma kroky. Keď som sa otočila uvidela som troch vojakov smerujúcich k nám.
Medzi nimi som spoznala niekoho o kom by som nikdy nečakala, že ho niekedy v živote zas uvidím.
Keď sa na mňa tie zelené oči pozreli na malú chvíľu sa jeho inak chladný výraz premenil na prekvapenie, bolo to len na malú chvíľu, zlomok sekundy dal na svojej tvári znať emócie a spomalil v kroku.
No zvuk vojaka, ako udrel topánkami o seba a zasalutoval nás oboch prebudilo zo zvláštneho tranzu.

Prišiel až k nám, pričom celý čas sme zo seba nespustili oči, aj napriek tomu, ako veľmi som sa snažila nedokázala som zabrániť tým motýlom v bruchu ktoré som cítila, môj výraz bol čisto profesionálny, teda nejaký, ale v ojom vnúti som vyslovene horela. Neverila som tomu, že som ho opäť stretla.
"Herr-Hauptsturmführer. (Kapitán SS)" Oslovil ho ten vojak keď boli konečne úplne pri nás, začal mu vysvetľovať ako sa sem dostali no on kývol rukou a zastavil ho. "To neskôr." Bolo to tak chladné, tak ako to vedeli len vojaci.
Otočil sa smerom ku mne. "Čo sa stalo?" Mal ruky založené za chrbtom. Vyzeral tak, inak ako keď som ho videla naposledy vtedy na zastávke. Jeho uniforma s dvoma bleskami na límci pôsobila zrazu horšie a prísnejšie. Na tvári mal ten nekompromisný výraz aj keď sa pozeral na mňa a aj napriek tomu, že som nebola vojakom mala som pocit, že mám zaliezť niekde do diery a nevyliezť dokým mi to nepovie. Taký bol môj dojem z neho, bol to určite nekompromisný, veľmi chladný muž a jeho oslovenie ma v tom len utvrdil, ale aj napriek všetkému, sa mi neprestali podlamovať kolená z jeho zvláštnych očí.

Musela som sa nadýchnuť aby som sa spamätala a začala rozprávať. "To vy ste ten velitel ktorý toho nešťastného chlapca nechal ísť do služby?" Ani neviem prečo som sa ho to opýtala, asi som v kútiku duše dúfala, že mi povie nie a ja si stále budem môcť myslieť že je to milý človek a ten výraz má na tvári pretože musí. No odpovede sa mi nedostalo. "Tak tým pádom by ste sa mali zamyslieť nad tým či vám ide o sabotovanie vojny alebo jej výhru. Ten chlapec sa nejako porezal na pravej nohe, očividne sám si to pokúsil zašiť klasickou niťou ktorú používajú na šitie. Prekvapuje ma že to vlastne vydržal tak dlho, infekcia mu úplne rozožrala celú jednu stranu chodidla, taktiež prišiel o pár prstov, bolesť ktorú prežíval musela byť hrozná. Infekcia dosiahla až úrovne kolena, nebola šanca že by sme mu ju nejako zachránili tak, že ju bolo nutné odrezať. Je vyčerpaný a dehydratovaný má vysoké teploty, divím sa že ráno ešte bol schopný chodiť." Nadýchla som sa a pozrela som sa ukradomky na toho mladého vojaka. Aj keď stál v pozore tak mal slzy na krajíčku. "Ak prežije do rána má šancu." Dokončila som a pozrela som sa mu rovno do očí. "Ak máte ešte nejaké otázky za pár minút príde doktor ktorý ho operoval. Teraz ak dovolíte." Uklonila som hlavou na pozdrav. Bola som trochu sklamaná, vlastne ani som sama nevedela z čoho. Pomaly som kráčala po chodbe do miestnosti kde sme mali svoje veci.
Keď som sa dostala za roh kde viedli schody dole do našej chodby. Oprela som sa o stenu a vzdychla som si. Pomaly som sa zosunula na ze a oprela som si hlavu o chladné steny nemocnice. Chcela som sa upokojiť. Nedokázala som sa zbaviť tých chladných a zároveň aj krajších očí, ktoré zo mňa nespustili pohľad dokým som neodišla. Sama sebe som sa divila, že som vôbec bola schopná povedať nejakú vetu.
"Pane." Počula som zas buchnúť topánky. Ten zvuk ma vytrhol zo zamyslenia.
"Pohov." Odpovedal mu ten hlas. "Kto mal rannú službu?" Opýtal sa, ale nebol to ten prísny tón ktorý som čakala. "Untersturmführer (Poručík SS) Lotzs." Odpovedal mu hlas, triasol sa.
Počula som ťažký povzdych. "Vy choďte a počkajte ma von!" Okamžite bolo počuť kroky, ja som sa pritlačila ešte viac ku stene a dúfala som, že ma neuvidia. Našťastie sa tak nestalo, mohla som teda ostať našúvať.
"Ste jeho brat však?" tón hlasu sa zas zmenil. Teraz bol omnoho prívetivejší, ako pred tým. Nie tak ako sa rozprával so mnou, ale bol jemnejší.
"Áno pane." odpovedal druhy hlas potichu.
"Vy ste s ním boli od rána?"
"Áno, pane."
"Dúfam, že bude v poriadku. Máte povolenie tu s ním ostať dokým sa nepreberie, najneskôr vás však chcem vidieť zajtra večer, rozumeli ste mi?!"
"Áno, pane!" Počula som zase salutovane, ale v hlase toho chlapca bola počuť veľká vďačnosť. Potom som počula dva kroky, pri treťom sa však ozvalo.
"Nemali ste tušenie čo sa s ním deje?"
"Nie pane, ja som k vám nastúpil len pred dvoma dňami, dnes som ho videl na obhliadke prvý krát." Odpovedal. Zase sa ozval povzdych.
"Choďte sa napiť trochu vody nieže mi tu skončíte ešte aj vy!" Prikázal mu. "A nesklamte ma zajtra večer vás chcem vidieť nastúpeného v rade!" Povedal mu, opäť tým prísnym tónom.
"Vďaka pane!"
"Heil Hitler."
"Heil Hitler" Pri tom mene ma zamrazilo. Pomaly som sa zosunula popri stene a sadla som si na schody. Rozhodla som sa že počkám na Inge a pôjdme dole spolu. Ona by za chvíľu mala tiež prísť.
Niekedy vás prepadne silný pocit, nejaký ten šiesty zmysel a proste viete že sa musíte otočiť, presne to sa mi stalo, ako keby ma niekto poklepal na plece imaginárnou rukou a ja som sa automaticky otočila za ňou.
Bolo to práve v momente keď prechádzal okolo, narozdiel od ostatných vojakov si ma všimol a naše pohľady sa stretli... Zatajila som dych keď som ho zbadala.
Zastal a dokonca sa ku mne otočil. Videla som na ňom, že premýšľa či má za mnou ísť, alebo nie. V kútiku mojej duše som sa modlila aby prišiel, túžila som sa s ním porozprávať, tak normálne ako sa rozprávajú dvaja ľudia. Bez hodností, zranení a vojakov. Avšak moje prianie sa mi nevyplnilo- bohužiaľ.
Ukradomky sa pozrel smerom ku konie chodby, kde pravdepodobne ešte sále stál ten mladý vojak. Potom sa opäť pozrel na mňa, vzdychol si, otočil sa a odišiel preč.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 SeleneBlack SeleneBlack | E-mail | Web | 25. srpna 2014 v 2:23 | Reagovat

Ach, toto bola tak dobrá kapitola, všetky sú zatiaľ dobré! Prepáč, že ti tu spamujem, ale musím... Idem spať, ale až sa zobudím, pokračujem, priprav sa na komenty!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama