Sen- 7. Kapitola

28. července 2014 v 10:21 | Kelly145 |  Sen

7. Kapitola



Pootvorila som oči. Prebudil ma veľmi silný vietor, ktorý fúkal do mojej izby cez otvorené okno a bral zo sebou predmety ktoré som mala položené na skrinkách.
Vzdychla som si pri pohľade na tu spúšť v izbe a pozrela som sa na hodinky. Bolo krátko po ôsmej hodine ráno, ale von to tak vôbec nevyzeralo. Po celej oblohe boli tmavé mraky, ktoré neveštili určite nič dobrého, vzdychla som si. Po pár dňoch slnka, zas prišiel dážď a sním blesky a hromy.
Pozviechala som sa z postele a prešla som k oknu. Zatvorila som ho a zatiahla som závesy. Potom som začala zbierať veci ktoré mi popadali na zem a hodila som ich na poličku, v žiadnom prípade sa mi nechce ich teraz upratovať.
Pozrela som sa na seba do zrkadla, len jeden letmý pohľad na vlasy, ktoré mi utekali do všetkých strán. Vzala som si do ruky hrebeň a prečesala som ich. Chcela som ich tým prinútiť aby stáli aspoň raz tam kde ich položím, no veľmi sa mi to nepodarilo.
Do ruky som si vzala svoj ružový hodvábny župan a potichu som otvorila dvere, rýchlo som prešla pohľadom cez celú chodbu a potom som prekĺzla na chodbu a vbehla som do dverí oproti, kde mala izbu moja sestra.
Tá ešte spokojne ležala v posteli a to, že som jej tam vpadla s ňou ani len nepohlo. Hodila som župan na jednu zo stoličiek, ktoré tam mala a potom som vošla k nej do postele a zababušila som si nohy pod perinu.
"Eeeh." Zavrčala na mňa pri čom ani len neotvorila oči. Otočila sa ku mne pri čom mala na tvári nahnevaný výraz. Keď otvorila jedno oko a zbadala ma vzdychla si a vystrúhala unavený úsmev. Prehodila cezo mňa ruku a položila hlavu na moje rameno.
"Daj mi ešte dve minúty." zašepkala. Ja som ju objala rukami a oprela som si tvár o jej vlasy.
Takto sme to robili už keď sme boli malé. Vždy keď som sa ráno prebudila skoršie a v ten deň sme akurát obe boli doma, tak som sa k nej šla pritúliť, objať ju. V tie dni sme v posteli ostávali hodiny, hrali sme sa tam s bábikami, alebo sme sa naháňali, časom upravovali vlasy a podobne. Niekedy na nás bola mamka tak dobrá a urobila nám do postele raňajky. Keď som bola ešte skutočne malá a nevedela som čítať, tak mi ona predčítava básničky, rozprávky a podobne.
Mala som rada takéto rána, pripomínali mi bestarostné detsvo a to ako veľmi mám moju sestru rada.
"Koľko je hodín?" Opýtala sa ma po chvíli.
"Málo." odpovedala som jej. vedela som že ak by som jej povedala že je osem hodín ráno, zabila by ma. Ona vždy vstávala neskoro. To ja som bola tá, ktorá vždy bola hore už o šiestej ráno a prechádzala sa po záhrade.
"Dnes nerobíš?" opýtala sa a konečne nadvihla hlavu. Časť tváre mala odtlačenú od vankúša. Dokonca sa mi zdala, že ju mala trochu opuchnutú. Vyzerala skutočne komicky.
"Nie mám dva dni voľna." Odpovedala som jej. Vedúca sestra sa rozhodla že mi dá voľno, pretože sa jej zdalo, že som v nemocnici skoro tak veľa ako ona. Povedala mi že by som si mala užiť dokým môžem a nie v kuse pracovať a že ma tam nasledujúce dva dni nebude potrebovať, tak som dostala voľno.
"Och dobre." povedala a prehodila sa na jej stranu. Ľahla si na chrbát a pretrela si oči. Natiahla sa ako mačička a poriadne nahlas zívla.
"Kde si bola včera?" Opýtala som sa a otočila som sa na bok aby som ju dobre videla. "
"Hm?" Opýtala sa ma. Zvuk jej hlasu bol tlmený pretože na tvári mala položené dlane ktoré jej zakrývali aj ústa.
"Kde si bola večer?" Opýtala som sa jej zas trochu hlasnejšie, viem, že keď som prišla domov, tak nebola vo svojej izbe.
"V práci. Do noci som písala správy ktoré mi nadiktovali, bola to úporná práca." Vzdychla si.
"A prepisovala si niečo zaujímavé?"
"Nie starosta si tam najal nejakú pani a ja robím teraz pre jeho tajomníka. Tak že zaujímavé to určite nie je ten chlap je nudný ako vrece zemiakov a nemá žiadnu zaujímavú prácu." Povedala ma prevalila sa na bok.
"CHARLOTA!" Zvolala na mňa nahnevane a pozrela sa na hodinky. "Si sa zbláznila!" Očividne uvidela čas.
"Nie, už si vyspatá do krásy!" povedala som jej a pohladila som ju po chrbte.
"Za to mi urobíš raňajky!" Odfrkla som si.
"Ale!" vyhlásila som v zápätí som vztala z postele a strhla som z nej deku.
"Och bože!" Posadila sa na posteli a nahnevane sa na mňa pozrela. "Ty si strašná!" Vyhlásila a postavila sa. "Horšie ako naša mama!" vyhlásila. Ja som na to prevrátila oči a obliekla som sa do svojho župana.
"Prídem dole."

Zbehla som dole po schodoch, nedbala som na to, že tým pravdepodobne niekoho zobudím, pretože som poriadne dupala.
"Kto sa valí!" Zvolal z obývačky môj otec.
"Ja!" Zvolala som a prehla som cez chodbu smerom k nemu. Sedel v kresle v ruke mal svoju fajku a spokojne si bafkal. Keď ma uvidel tak sa zoširoka usmial a roztiahol ruky. Ja som k nemu prebehla a hodila som sa mu do náruče a potom som si sadla na jeoh kolená. On položil fajku na stolík vedľa kresla a usmial sa.
"Dobre ráno slniečko." Povedal mi. Nechal nech mu dám niekoľko veľkých bozkov na líce, tak ako som to robila roky, len čím ďalej som bola väčšia.
"Ako si sa vyspal ocinko?" Opýtala som sa ho a oprela som si hlavu o jeho rameno:
"Dobre, aj keď som toho veľa nenaspal." Odpovedal mi a pohladil ma po vlasoch:
"Škoda." povedala som a doširoka som sa usmiala. Otec sa naklonil a naznačil mi aby som sa postavila, čo som aj spravila. Prešiel ku jednej z poličiek a niečo z nej vybral najprv som nevedela čo, ale potom som uvidela nejaký balíček, zabalený v darčekovom papieri.
"Mamka povedala, že by som ti nemal dávať darček dokým nebudeme všetci pokope a v nie v pyžame." Nadýchol sa a otočil sa ku mne. "Len že ja som nevedel odolať a povedal som si, že ti to dám teraz. Pretože je to darček odo mňa a nie od nás." Dopovedal. Až v ten moment som si uvedomila o čom to vlastne hovorí. Neviem či to bolo tým že som bola ešte trochu zaspatá, alebo som si to proste v tom chaose okolo neuvedomia, ale bolo to tak dnes som mala narodeniny. Dnes som dosiahla 20 rokov. Mala som za sebou už dve desaťročia života. Moje druhé okruhlé narodeniny.
Otec ku mne prišiel, objal ma okolo pliec a pobozkal ma na vlasoch. "Všetko najlepšie moje slniečko, prajem ti len to dobré!" Povedal a pohladil ma po ramene a pri tom mi podal do rúk môj darček.
"Dúfam, že sa ti bude páčiť." Pobozkala som ho na líce a potom som si sadla na sedačku. Pomaly som rozbalila starostlivo zabalený darček. Bola to kniha- Main Kumpf. Prekvapene som sa pozrela na otca, že by mi práve on dal túto knihu. Otec však na môj pohľad nereágoval, len sa mi pozeral na ruky a čakal dokým knihu otvorím.
Strany knihy boli prázdne, boli to nepopísané listy. V ten moment si ku mne otec sadol chytil ma za ruku a povrdal. "Chcem aby si vedela, že to čo je v tej knihe, to čo sa tu deje je to najhoršie čo sa mohlo tejto krajine stať. To čo robíme robíme preto aby sme prežili, chcem aby si si pamätala, že žiadny človek nie je menej ako si ty, žiadna bytosť na tejto zemi si nezaslúži to, aby sa s ním zaobchádzalo zle. Chcem aby si túto knihu premenila na svoj vlastný boj, aby si v nej zapisovala všetko čo sa ti stalo, alebo sa stane. Chcem aby keď sa pozrieš na tie prázdne stránky, vedela že ak Pán Boh dá tak toto všetko v jeden deň skončí a chcem aby si mohla v tom čase povedať, že si urobila všetko pre to, aby si v tom zle našla dobro." Nadýchol sa. "Mám ťa veľmi rád a som na teba hrdý Charlota." Na to som ho objala a cítila som ako mi po líci stiekli slzy. "Aj ja ťa mám rada Otec." Povedala som mu a zase som mu dala bozk na líce.
"Sľúb mi nech sa stane čokoľvek! Zachováš si svoj zdravý rozum." Prikývla som hlavou a len som povedala. "Sľubuje oci." Zvierala som v ruke knihu, ktorú mi dal a úprimne som sa radovala, avšak o tom najúžasnejšom darčeku som sa mala ešte len dozvedieť.

***


Plakala som, krájala som cibuľu a plakala som. Cez slzy som takmer nevidela čo vlastne robím, nevedela som či mám ešte všetky nechty a prsty. Bola to posledná, ktorú som mala pokrájať, ale pálila ma v očiach tak silno, že sa to nedalo vydržať.
"Už to máš?" Opýtala sa Elizabeth a chytila ma za ruku. "Neechaj." Vybrala mi z ruky nôž a odsunula ma na bok.
Nahmatala som stoličku vedľa pracovného stola v strede kuchyne položila som si naň hlavu. Mala som pocit, že začnem kričať. Potrebovala som si pretrieť oči, ale vedela som, že ak to spravím bude to ešte horšie.
Položila som si hlavu do dlaní a vzdychala som. "Prosím ťa nepreháňaj to tak!" Zahlásila mama a buchla rukou po stole. Ja som sa na ňu pozrela, videla som však len jej rozmazaný tieň, toľko sĺz som mala v očiach. "Bože môj, to tam bol jed?" povedala vydeseným hlasom. Počula som ako prešla okolo mňa. "JE TO!" vyhlásila Elizabeth, hodila nôž na dosku a prešla okolo mňa a hodila sa na stoličku.
Okrajom rukáva som si z tváre utrela slzy a pozrela som sa ešte stále s prižmúrenými očami na sestru, tá tú cibuľu nekrájala ani len minútu a mala oči skoro také červené ako ja. Vzdychla a videla som ako jej tečú slzy z očí.
"Bože to je sila." vzdychla si a rukou si pridržala nos.
"To je." povedala mamka, rýchlo hodila cibuľu na plech s mäsom a zatvorila ju. "Diablova cibuľa!" vyhlásila a ešte pritlačila dvierka aby sa ujistila, že sú bezpečne zatvorene. Chvíľku sme si vymieňali pohľady a potom sme sa naraz začali smiať. "Od koho ju máš?" opýtala sa Elizabeth mamky. Prešla popri tom ku oknu, ktoré viedlo do záhrady a dokorán ho otvorila. Nadýchla sa čerstvého vzduchu a pozrela sa na mňa.
"Poď sem, to ti pomôže." povedala a kývla mi rukou, ja som sa ešte poloslepá dostala k oknu a oprela som sa o jeho parapetu. Čerstvý vzduch mi urobil skutočne veľmi dobre, pohľad sa mi čoskoro vyjasnil.
"Och." Vzdychla som si a ešte raz som sa nadýchla. "To bola sila." Povedala som si sama pre seba.
"Dáme si kávu, dievčatá čo vy na to?" Navrhla mamina a ani nečakala na to, či jej niečo odpovieme, okamžite dala variť vodu do kávovaru. Ako jedna z predných rodín v Nemecku, ktorou sme oprávnene boli vďaka môjmu otcovi sme mali veľa výhod. Aj napriek tomu, že okolo nás bola vojna, aj keď sme ju tak výrazne nepociťovali, ale bola. Sme si mohli dovoliť všetky vymoženosti, ako je káva, čaj z anglicka, Francúzsku kozmetiku. Teraz pri pohľade späť mi je zle keď sa zamyslím, že ja som mala všetko čo som chcela a inde ľudia umierali. Ale vtedy, keď bol človek mladý a hlúpy, nejako sa nad tým všetkým nezamýšľal.
Mala som rada momenty, keď sme boli my tri pokope a spoločne sme varili, alebo sa len tak rozprávali pri káve v kuchyni. "Charlota!" Zavolala na mňa mamka. "Nerozjímaj tam o nesmrteľnosti chrústa a poď nám pripraviť poháre, tie obyčajné nie zdobené." Povedala mi a ukázala na dvere, ktoré viedli do jedálne, kde sme mali v skrini vystavený porcelán.
Poslušne som prikývla a vybehla som po troch schodíkoch a potichu som pootvorila dvere. Nechala som si ich otvorené, lebo som vedela, že budem mať ruky plné krehkých pohárov, keď sa budem vracať.
Ako som ich vyberala z poličky, začula som hlasy ktoré vychádzali z pracovne môjho otca. Bola rovno veda jedálne, nerozumela som čo hovorí, ani s kým sa tam rozpráva.
"Charlota!" Zavolala na mňa mama, skoro som zabudla zobrať to prečo som prišla. Zo zmäteným výrazom som za sebou zatvorila dvere. Neuvedomovala som si, že by niekto prišiel, nepočula som zvonček.
"Čo sa deje?" Opýtala sa ma mamka, keď ma zbadala.
"Otec má niekoho v pracovni." povedala som a všetky tri sme sa naraz otočili ku dverám von z miestnosti.
"Koho?" Opýtala sa zvedavo Elizabeth.
"To nás nemá čo zaujímať, možno len z niekym telefonuje. Nebudte zvedavé lebo budete skoro staré!" Pokarhala nás a zložila si veľavýznamne ruky na boky. "Elizabeth dones trochu mlieka a cukor. Charlota nalej kávu." Prikázala nám a pri tom rozhadzovala rukou do strán, ako keby nám chcela naznačiť kde všetky tie veci máme hľadať.
"Koho tam má, nikoho som nepočula prísť!" Povedala mi Elizabeth keď som nalievala kávu. Ja som jej na to len mykla plecom. "Neviem."
"Baby netlachajte!" Zahriakla nás zase mamina a sadla si za stôl. Posunula som k nej kávu s mliekom a cukrom a dala som jej bozk na líce.
"Však nás nechaj." Povedala som jej milo a sadla som si veda nej s mojou šálkou:
"Dala si mi tam dve kocky?" Opýtala sa ma a pozerala sa na svoju kávu, ktorú pomaly miešala malou lyžičkou.
"Áno mami." Odpovedala jej Elizabeth, pretože to ona jej dávala cukor. Usmiala sa na nás a potom si spokojne odpila. Vzdychla si, to bolo znamenie, že káva bola správna a namiešaná presne tak ako ona mala rada.
"Ešte musíme urobiť zemiaky." povedala a pozrela sa na misku v ktorej ich mala už nachystané, čisté zbavené šupky. "A mali by sme urobiť chlieb." Jej pohľad zas zaletel na iný koniec miestnosti, kde sme skladovali chlieb a pečivo.
"Ja ho urobím, dnes večer aby do rána stihol vychladnúť." Prihlásila som sa okamžite, rada som robila chlieb, dokonca som ho robila podľa môjho názoru lepší ako mamka.
"Dobre slniečko, všetky veci by mali byť tu." Povedala mi a pohladila mi ruku. "Dobre." Oprela sa o stoličku a kávu držala stále v rukách.
"Ideme oslavovať tvoje narodeniny?" Prerušila zrazu ticho Elizabeth.
"Nejdeme." odpovedala som jej okamžite. S mojimi rodičmi som si už na to dnes pri obede pripila. Vedela som, že ma chce vytiahnúť niekde von a tá predstava sa mi nepáčila.
"Ale prosím ťa, mami povedz jej niečo! Však máš 20 rokov!" Zvolala a pozrela sa prosebne na mamu.
"Ja to tvoje chodenie po vonku neschvaľujem." povedala mamina a pozrela sa na mňa. "Ale z času na čas by si sa mohla ísť zabaviť." usmiala sa. "Však nemôžeš len stále pracovať a navyše ste obe vo veku kedy by ste konečne mohli priniesť domov nejakého fešáka. Ja už chcem mať vnúčatá." Vzdychala a obe si nás poriadne premerala.
"Ale budeš, čoskoro! Od Eduarda." Pripomenula som jej. Na to matka len odfrkla a položila nahnevane pohár na stôl. Eduard u nás nebol ani nepamätám... Vďaka jeho manželke sme sa nestretávali už vôbec. Mama sa na nás trochu smutne zahľadela do pohára s kávou.
"A možno sa umúdry." povedala Elizabeth a dopila svoj pohár. Vždy bola ako z rýchliku, mala vždy všetko prvá zjedené a vypité, za ten čas čo sme my ešte chlípali polievku ona už si vkladala do úst poslednú lyžičku.
"Hlavne ty by si si mala niekoho nájsť!" Oborila sa mamka na Elizabeth. "Ja keď som mala toľko rokov čo ty už som mala za sebou jedno dieťa a čakala som Eduarda." Vyhlásila mamka. Náš najstarší brat umrel keď mal 5 rokov na zápal pľúc, nebavili sme sa o ňom, nikdy.
"Áno, ale teraz je iná doba!" Bránila sa Elizabeth a zložila si ruky na prsiach. Ona skutočne mala už vek na vydaj, ale pochybujem že to niekedy urobí. Ja sa vydám skôr ako ona.
"Ale, iná doba!" Mávla mamka rukou a postavila sa. Prešla ku rúre a nazrela do vnútra. "Vyzerá nám to dobre. Poďte dievčatá na tie zemiaky." Mávla na nás. Chcela som sa postaviť, ale pred tým ako som to stihla sa otvorili dvere a do miestnosti vošiel otec.
"Dievčatá?" Opýtal sa a pohľad mu zaletel smerom ku mne. "Maminka. Môžete ísť na chvíľku so mnou?" Vyzeral vážne, ako keď sa niečo hrozné o stane a vy to chcete oznámiť rodine. Vymenila som si zo sestrou znepokojený pohľad.
"Samozrejme." povedala mama a hneď si zložila zásteru z pása. Tak som spravila aj ja zo sestrou a skoro naraz sme sa pobrali smerom k otcovi. Videla som ako si medzi sebou vymenili pohľad s mamou, pochopila som, že ani ona nevedela o čo sa jedná.
Podržal nám dvere, potom nás predbehol a spoločne nás všetky priviedol do obývačky.

Vošla som do miestnosti ako posledná. Postavila som sa vedľa mojej sestry a pozrela som sa pred seba. To, alebo lepšie koho som videla pred mojimi očami mi vyrazilo dych. V hrdle sa mi vytvorila veľká guľa, ktorá zabraňovala kyslíku aby prešiel do mojich pľúc.
V strede našej obývačky, stáli dvaja urastený vojaci, jedného z nich som nepoznala, avšak toho druhého som poznala až veľmi dobre. Oči, výraz v tvári, oblečenie postoj, všetko to mi bolo dobre známe.
Neverila som tomu, že tento človek, ten muž stojí na tom mieste, dýcha žije a pozerá sa na mňa. Napadlo ma, prečo je asi tu. Dúfam, že nie kvôli vojakovi ktorého som ošetrovala, hádam ma nechcú niekde odviesť. To bola prvá vec ktorá mi napadla hneď po tom ako sa môj mozog prebral zo šoku, že ho zas vidí.
On pri pohľade na mňa nedal na sebe nič znať, ale nespustil zo mňa oči.
"Tak." prerušil otec ticho, ktoré zavládlo v miestnosti, po tom ako sme prišli. "Moje milé slečny, a dáma." Nadýchol sa. Bolo jasne vidno, že to čo hovorí mu je vyslovene neprijemne, ale prekonal sa. "Toto sú... poručík Otto Starcher." Ukázal na toho vojaka ktorého som nepoznala. Bol o niečo mladší, mal blond vlasy, modré oči a veľmi milý výraz na tvári. Bol vysoký a mal široké plecia, vlastne vyzeral vyzeral veľmi sympaticky.
"A kapitán..." Otec sa nadýchol a prižmúril oči. "Prepáčte pane vypadlo mi to." V duchu som sa zasmiala, dozvedieť sa jeho meno, mi skutočne nie je stúdene. "Kapitán Hanz Rainbaud." Predstavil sa a pri tom jeho pohľad zaletel na sekundu ku mne. "Áno, prepáčte, kapitán Hanz Rainbaud." Oznámil nám a ešte raz sa nadýchol. "Páni, toto je moja manželka Helga, staršia dcéra Elizabeth a mladšia Charlota." Predstavil nás otec pri čom na nás ukázoval rukou. Druhú držal pevne zloženú za chrbtom ako správny vojak.
"Vzhľadom na to, že u mňa pracuje veľmi veľa židov, ríša ma upozornila na to, že by na nich mal niekto dohliadať. Tým pádom mi bolo pridelených niekoľko vojakov ktorý strážia celú továreň nie len tých ktorý v nej pracujú. Títo páni, sú najvyššími dôstojníkmi, ktorý velia u mňa v továrni, vzhľadom na ich hodnosť, som im slušne ponúkol pobyt u nás v dome. Dúfam, že ani jedna z vás s tým nebude mať problém." No to určite, pomyslela som si a ukradomky som sa pozrela na Elizabeth, tej len mykalo kútikom do úsmevu a videla som ten jej diabolský pohľad, ktorým sa pozerala na toho pre mňa neznámeho vojaka. "Budú ubytovaný na dolnej chodbe, budú s nami večerať, chodiť so mnou do práce a tráviť tu aj voľné dni." Pozrel sa na mamu. "Dúfam, že to nie je problém." Mamina zachovala absolútne všetkú profesionálnosť.
"Och samozrejme, že to nie je problém." odpovedala a usmiala sa na našich nových obyvateľov domu. "Dolné izby sú predsa voľné." Kedysi tam bývala naša domáca, ale keď že tej bolo pridelené iné miesto ostali voľné.
"Bude nám potešením vás tu ubytovať." Dokončila som preslov a pozrela sa na nás dve zo sestrou. "Však dievčatá." Obe sme naraz prikývli a snažili sme sa čo najviac skryť nadšenie, ktoré sme cítili. Ani som nevedela prečo sa tak radujem, ale len to pomyslenie že tie oči môžem vídať každý deň ma neuveriteľne tešilo.
"Charlota!" Obrátil sa na mňa otec a mňa tým vytrhol zo zasnívania.
"Prosím?" Opýtala som sa
"Ukáž im ich izby pánu poručíkovi tú na pravej strane, kapitánovi tú na konci chodby. Priprav im posteľ a ukáž im kde majú kúpeľňu." Mala som chuť vyskočiť z kože, ale zachovala som si chladnú tvár.
"Vaše veci máte tu?" Opýtal sa otec.
"Prídu." Odpovedal mu Kapitán. Otec prikývol a ukázal rukou smerom ku dverám.
"Páni." To bolo znamenie aj pre mňa.
Do chodby viedli dvere pod schodmi. Chodba bola celá obložená drevom a jediným zdrojom svetla bolo lampa a malé okno na jej konci.
Počkala som dokým za mnou obaja prídu. Zrazu ma prepadla nervozita a v bruchu mi zas začali lietať dobre známe motýle.
"Tak tu v týchto dverách je kúpeľňa." ukázala som na jedni a venovala som pohľad všetkému inému, len nie im dvom. "Donesieme vám uteráky." prešla som ku prvým dverám a otvorila som ich. Prvá miestnosť bola skromnejšia. Bola menšia mala len dve okná. Skriňu, posteľ, nočný stolík a poličku.
"Prinesiem vám obliečky. Periny by mali byť v tej krabici vedľa postele. Mám vás tým pomôcť?" Opýtala som sa toho mladšieho. "Nie slečna." Povedal a usmial sa na mňa. "Ja to zvládnem sám." povedal mi a vošiel do miestnosti.
Letmo som sa na neho usmiala a rýchlo som kráčala na koniec chodby. Tieto dvere šli trochu ťažšie, ale podarilo sa mi ich otvoriť.
Táto miestnosť bola svetlejšia, mala okná skoro na celej jednej strane, aj keď slnečným paprskom zabraňovali preniknúť do vnútra závesy na oknách. Posteľ bola trochu väčšia a vyrobená z dreva, skriňa vedľa nej truhlica z perinami, malá knižnica a písací stôl.
Prešla som ku oknám a po celý čas som na svojom chrbte cítila jeho pohľad. Rozhrnula som závesy, čím som zvírila okolo kopec prachu. Zároveň som ich otvorila, aby do vnútra prešiel čerstvý vzduch. V miestnosti dlhšie nik nebýval, vzduch bol ťažký.
Počula som ako sa zatvorili dvere. Pri tom zvuku mi zovrelo žalúdok. Otočila som sa smerom k nim a nadýchla som sa.
On stál pri dverách a pozeral sa na mňa. Vedela som, aj keď na pohľade to nedal znať, že je rád že ma vidí, tak ako som ja bola rada že vidím jeho.
Stáli sme tam bez slova, neviem ako dlho. Len sme sa na seba pozerali, dokonca sme ani nezatvorili oči.
"Tak." prerušila som nakoniec ticho a pozrela som sa na zem. Vzdychla som si, túžila som aby mi niečo povedal... "Dám vám obliečky, zvládnete to sám?" Ako som sa blížila ku skrini, vedľa ktorej stál, odvrátil sa a urobil pár krokov smerom odo mňa. "Áno slečna." odpovedal mi.
Otvorila som skriňu. Tam bola v dvoch radoch naskladaná posteľná bielizeň. Jednu z nich som vybrala. "Tá druhá je pre vás." povedala som. Rozhodla som sa, že najvhodnejšie bude ak z tej miestnosti odídem. Nebolo by dobré ak by som hneď v prvý deň vzbudila u otca nejaké podozrenie.
"Nemyslel som si, že vás tu stretnem." Povedal zrazu keď som už mala ruku položenú na kľučke od dverí. Prinútilo ma to sa na neho pozrieť. Stál tam a v očiach mal zas ten zvláštny výraz, ako keď som ho stretla prvú noc.
"Ani ja." Odpovedala som mu a vystrúhala som na perách neistý úsmev. "Ale som rada." povedala som a v momente keď som si uvedomila čo som vlastne vypustila z úst som doslova utiekla z izby a zatvorila som za sebou dvere.... Neverila som tomu čo sa práve stalo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Michaela. Michaela. | Web | 28. července 2014 v 14:25 | Reagovat

strašně moc ti děkuju za komentář u mého článku , do teď jsem nad tím přemýšlela uplně jinak , pomohla jsi mi ! fakt moc děkuju. :)

2 Ta "neviditelná" :) Ta "neviditelná" :) | Web | 29. července 2014 v 9:38 | Reagovat

si šikovná :O jak tam píšeš, jak vstává už tak brzo, že by jí zabila :D tak právě dneska jsem málem zabila bráchu za to že mě vzbudil už v 8! :D..je nudný jako pytel brambor, sakra to jsem nikdy neřekla :D moc pěkné, taky bych chtěla být tak šikovná na psaní :O

3 kelly145 kelly145 | Web | 29. července 2014 v 17:30 | Reagovat

[2]: ďakujem veľmi veľmi pekne

4 SeleneBlack SeleneBlack | E-mail | Web | 25. srpna 2014 v 13:37 | Reagovat

Ach, bože, toto je tak skvelé!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama