Sen- 16. Kapitola (2 z 2)

18. srpna 2014 v 6:09 | Kelly145 |  Sen


Z budovy sme vyšli nepozorovane, zdalo sa ako keby to bola skutočne mŕtva ulica, dúfala som, že nás nik tajne nepozoroval z okien. Pri tomto národe nik nevie.
Pri tej myšlienke mi zovrelo žalúdok, ale nedala som na sebe nič znať a len som ticho kráčala vedľa Hanza po kraji domov ktoré lemovali ulicu.
"Nechceš sa ísť niekde..." Nadýchol sa a zastavil. Tak ako pred tým som nestihla hneď zastať tak som urobila ešte dva ďalšie kroky dokým som stihla svojim nohám prikázať aby stáli.
"Prosím?" Opýtala som sa ho zmätene, nepočula som poslednú časť vety.
"Či si nechceš ísť nikde sadnúť, myslím na pohár vína alebo niečo také." Obe obočia mi vystrelili až na koniec čela niekde ku vlasom, asi sa mi práve zdalo že ma niekam pozval.
"Prosím?" Opýtala som sa zas nechápavo. Hanz pokrútil hlavou a zas mal na tvári ten až ľutujúci výraz nad tým aké som nechápavé ľudské stvorenie.
"Proste si len potrebujem dať jeden pohár dobrého piva po tom ako som videl dvoch ľudí, ktorý..." Nemusel dopovedať vetu, vedela som čo chce povedať a aj čo myslí. Bolo to prvý krát čo na sebe nechal znať nejaký cit, aj keď jeho tvár bola stále jedna kamenná maska, zdá sa že mu nebolo ľahostajné to čo práve videl.
Mykla som plecami a pozrela som sa okolo seba, nechápala som že nad takou ponukou vôbec uvažujem, jasné že sa niekde poď zašiť a opiť až do nemoty.
"Prečo nie." Odpovedala som mu, pretože ešte stále čakal na moju jasnú odpoveď. Spokojne prikývol a potom sa vydal úplne iným smerom ako sme išli pred tým, tak že som ho musela zas dobehnúť, ale už som mu na to nič nepovedala, zdalo sa mi že to asi nemá nejaký zmysel.
Celý čas čo se kráčali, ani srnky nevedia kam sme boli potichu, ja som sa nemohla zbaviť premýšľania nad tým čo mu asi behá po hlave a potom nad tým čo by som mu všetko rada povedala, ale bráni miv tom tá veľká guľa ktorú som mala navretú v strede krku a bránila mi nie len rozprávať, ale aj poriadne dýchať.
Zrazu niekde zabočil, do nejakéj maléj uličky a zastal pri jedých dverách, prekvapene som sa pozrela na mietso pred ktorým sme stáli. Bola to kaviareň, bar to bolo úplne jedno.
Z ulice bolo vidieť dovnútra. Sedelo tam niekoľko ľudí pred sebou mali všetky možné veľkosti pohárov z pivom, kávom, čajom a ja neviem s čím všetkým ešte a skoro každému v ruke horela cigareta.
"Môže byť?" Opýtal sa ma keď si všimol môj skúmavý pohľad.
"Prečo by nemohlo?" Opýtala som sa nechápavo.
"Možno si zvyknutá na lepšie." Povedal mi posmešne.
"Ale prosím ťa!" Mávla som na neho nahnevane rukou. On si odfrkol a potom mi podržal dvere.
Hneď ako som vošla mi do nosa vrazila silná cigaretová vôňa, no podnik to bol skutočne útulný. Steny boli obložené drevom s rovnakého tmavého dreva ako stoly a stoličky.
Dominantou bol bar ktorý sa tiahol takmer po celej jednej strane miestnosti.
Ľudia si náš príchod ani len nevšimi, nik nezdvihol hlavu a nepozrel sa na toho kto prechádza okolo stola.
Ja som nasledovala Hanza až dozadu miestnosti kde bolo niekoľko stolov zakrytých za osobitnými stenami, Hanz si jeden vybral a sadol si na lavicu tiahnúcu sa po okrajoch steny.
Ja som si sadla z opačnej strany tak aby som na neho dobre videla. Dala som si dole kabát a všetko čo som mala na sebe a položila to medzi nás na miesto kde sa dve lavice spojovali, na jeho kabát aj s čiapkou.
Hanz sa na mňa cez stôl pozrel a nadvihol jedno obočie.
"Čo si dáte slečna?" Opýtal sa ma.
"Čo mi vyberiete." Odpovedala som mu pohotovo.
"A už máte povolené piť od vašich rodičov alkohol?" Posmešný tón v jeho hlase nebol veľmi pekný.
Nadvihla som obočie a pokrútila som hlavou, oprela som si bradu o zložené ruky oprené o stôl vzdychla som si. Nehodlala som na tú otázku nejako odpovedať.
"Och Hanz ahoj!" Pozdravila ho mladá slečna, ktorá sa pristavila pri našom stole. Mala krátke hnedé vlasy a celkom peknú tvár, aj keď jej nos bol trochu viac špičatý. Na Hanza sa milo usmiala a prešla ho pohľadom od hlavy až po pás, no v momente keď zbadala mňa, jej tvár ztuhla a pery sa vykrivili. Prebodla ma hnedými očami ako meč.
"Čo si dáte." Opýtala sa ho cez zaťaté zuby.
"Pivo a víno." Odpovedal Hanz a to bol jediný moment keď sa na ňu pozrel. Potom sa jej otočil takmer chrbtom a obrátil sa ku mne.
Na malú chvíľu sa na jeho tvári zjavilo niečo ako zahanbenie. Krátky záblesk jeho emócie, ktorú veľmi starostlivo schovával.
No ja som sa nemohla ubrániť úsmevu a tiež nevysvetliteľnému pocitu žiarlivosti. Vedela som, bolo to jasné ako facka, že to dievča, žena nebola len jeho kamarátka z detstva, alebo niečo také, vedela som že s ňou musel mať niečo viac, čo som si radšej už nepredstavovala. Ale skutočne som žiarlila, žiarlila som na to že iná žena ho zlákala a ja nie.
"Hm." Povedala som si a zvedavo som sa na neho otočila. Nečakala som žiadnu odpoveď ani vysvetlenie, nie som nič, ani jeho žena, priateľka či len milenka, dokonca pochybujem že som bola zaradená čo i len do zoznamu jeho kamarátok.
"Čo hm?" Opýtal sa ma a vystrel sa. Tak ako ja si položil jendu ruku na stôl a oprel si o ňu bradu.
Ja som mu na to len mykla plecom. Potom som sa musela natiahnúť za pohárom ktorý mi podávala pravdepodobne krčmárka, bola to staršia pani s veľmi kyprímy tvarmi a milým úsmevom na tvári. Poďakovala som a položila som si pohár pred seba.
Hanz sa skúmavo pozrel na pivo, ktoré mal pred sebou a váhavo chytil pohár za uško.
"Bojíš sa že do neho napľuľa?" Opýtala som sa ho a neohla som utajiť pobavenie.
"Prosím?" Spýtal sa ma nechápavo.
"Počul si."
"Nie, nebojím sa toho, prečo by som mal?"
"Nooooooo." Zatiahla som a pozrela sa smerom ku barovému pultu. "Len tak." Zas som mykla plecami a potom som si odpila z pohára, pričom som sa vyhýbala jeho pohľadu.
Hanz si zas ťažko vzdychol a odpil si. Ja som mu nepovedala nič, popravde nemala som právo sa do ničoho starať.
"Budeme tu len sedieť a pozerať sa do pohára ako posledný alkoholici?" Opýtala som sa ho zrazu a použila som až neprimerane nešťastný tón. Necítila som sa tak zúfalo, ako to znelo, nemala som problém vydržať z vlastnými myšlienkami, hocikedy, okrem momentov keď som bola s ním, bola ako spúšťač, niečoho vo mne, čo mi úplne rozvracalo myseľ a premieňalo ju v chaos.
Hanz sa na mňa pozrel a premeral si moju tvár, potom sa pozrel na to ako stláčam pohár od vína medzi prstami, čo som aj napriek tomu, že som vedela že sa pozerá, neprestala robiť a potom zas na tvár.
"A o čom by si chcela vedieť." No výborne zas to je všetko na mne. Rýchlo som si v hlave premietla niekoľko otázok a potom som zo seba vypustila tú ktorá mi prišla najlepšia. "Prečo SS?" Stíšila som hlas aby moju otázku nik naokolo nemohol počuť, nikdy neviete aj steny možno majú uši.
Hanz nadvihol jedno obočie a naklonil sa cez stôl ku mne. Chvíľku sa pozeral na stôl a potom povedal. "Lebo, som mohol. Lebo to bola príležitosť." Odpovedal mi a zas sa naklonil späť.
"Prečo si zdravotná sestra?" Opýtal sa ma na oplátku.
"Lebo môžem." Odpovedala som mu pohotovo. "A lebo som to chcela robiť celý život." Doplnila som a pozrela som sa na okaj pohára, nadýchla som sa a otrochu si odpila z bieleho vína, ktoré som tam mala naliate.
Hanz nadvihol jeden kútik, ale len na chvíľu. "Na také reči si ešte m...." zasekol sa v polovičke slova a mne zas obočie vystúpilo niekde no výšin.
"Mladá?" Doplnila som ho s pobaveným úsmevom. "Koľko si prosím ťa myslíš že mám rokov?" Opýtala som sa ho zrazu. Prišlo mi ako keby si myslel že mám čerstvých sedemnásť, alebo tak nejako. Buď si myslí že som ešte násť ročná, alebo je tak tri krát starší ako si myslím že je.
Na moju otázku mi samozrejme taktne neodpovedal. "Budem mať 23." Povedala som, aby som všetko uviedla na správnu mieru. "Som až tak mladá?" Opýtala som sa zároveň. Jeho pohľad bol zmesou prekvapenia a snahy ho zakryť. Musela som sa usmiať. "Skutočne si si myslel že keď sme sa prvý krát stretli mala som len 17, či 16 rokov?" Opýtala som sa. Cítila som sa v istom zmysle polichotená, to znamená že na svoj vek vyzerám veľmi mlado, čo je na jednej strane dobrá vec. "Videl si aj moje doklady." Pri tej vete ma prestrelil pohľadom, zdalo sa ako keby si myslel, že som nevedela že on je ten záchranca ktorý ma pred odprevadil na zastávku.
Chvíľu sme na seba ostali hľadieť, mala som pocit, že som povedala viac ako som mala. "Vieš." Nadýchol sa a odpil si z pohára, ako keby si tým chcel dodať silu "Ja som si ťa, vtedy veľmi nezapamätal." Priznal sa. "Bol som až príliš nahnevaný, navyše bolo šero a ja som mal iné povinnosti, ale vtedy keď sme sa stretli v tej nemocnici a ty si na mňa nakričala pred mojimi podriadenými, vtedy som si ťa zapamútal." Pokračoval. "A popravde bolo to veľmi...." Rýchlo hľadal správne slovo. "Zaujímavé vidieť ťa vo vašej obývačke, nečakal som to." Nadýchol sa. "A áno, myslel som si že budeš mať čerstvých dvadsať." Povedal a oprel sa o stenu za ním. Ja som mu odpovedala len úsmevom.
"A mení sa tým niečo?" Opýtala som sa ho a pozrela som sa na neho cez mihálnice. On ostal len nemo pozerať do mojich očí, nečakala som že by mi na tú otázku dal nejakú odpoveď, ale jeho pohľad mi niečo málo naznačil.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama