Sen- 17. Kapitola

20. srpna 2014 v 15:25 | Kelly145 |  Sen

17. Kapitola



Ľudia sú neuveriteľne prispôsobivé osoby, tvory a tejto zemi ktorý sa až neuveriteľne šikovne dokážu adaptovať na neuveriteľné rozličné množstvo situácií.
Pokiaľ sú dostatočne silný, tak nech im život pripravý hocijaké prekvapenie, oni sa dokážu spamätať a ísť ďalej, bojovať s tým čo majú.
Teraz nehovorím o Sáre a Izakovi, aj keď to je osobitná kapitola sama o sebe, ale hovorím o svojej mame a sestre.
Po vpáde Gestapa do nášho domu sa mama na pár dní úplne psychicky zrútila, nebola schopná nič zjesť, usmiať sa, rozprávať chodiť, ale ako zázrakom, ako keby niekto nad ňou zamával čarovným prútikom, zas behala po dome a všetkých okolo seba komandovala, tak ako keby sa jej nič nestalo. Do istej miery jej k tomu určite dopomohol Eduard, ktorý priniesol svojho malého syna k nám domov, v momente keď ho mama zbadala, tak sa jej rozžiarili oči a bola to zas ona.
Moja sestra sa zachovala takmer rovnako, až na to že sa spamätala omnoho skoršie a presne tak ako mi sľúbila odišla z práce. Zrazu sa tvárila omnoho radostnejšie ako pred tým, ak to bolo ešte možné.
Čo sa týka náhrady škody ktorú sme dostali za ich nepodarenú akciu, neviem to presne ale myslím si že bola veľmi vysoká. Nik z tajnej služby nechcel priznať chybu na verejnosti a už vôbec nechceli aby sa o tom nebodaj písalo v novinách, alebo tak podobne tak že pravdepodobne môjmu otcovi zaplatili veľmi vysokú sumu za to aby proste mlčal a nechal všetko tak. Samozrejme aj napriek im snahám sa to rozšírilo po celom Berlíne, Gestapo napadlo vysoko postaveného podnikateľa. To bolo... Aj keď nikto presne nevedel o kom vlastne bola reč, všetci sa na tom bavili, alebo aspoň pohoršene kývali hlavami, bola to senzácia minimálne dva nasledujúce týždne.
My sme sa, na rozdiel od všetkých ostatných, o tom nerozprávali, nechávali sme tú kapitolu uzavrenú v šuflíku a nik sa k tomu nevyjadroval, ani sme to nerozoberali, ako keby sa to nikdy vlastne ani nestalo.


Ja som zažívala jedno z najzaujímavejších období v mojom živote. Každý týždeň vždy v iný deň ma Hanz väčšinou čakal pred nemocnicou odkiaľ sme sa spoločne vydávali na našu cestu do malého bytu na kraji Berlína. Kde som nikdy nestretla ani jednu živú dušu. Bolo to ako začarované, v momente keď sme vkročili na ulicu. Nevidela som ani jedného človeka, všetky dvere boli zatvorené, rolety a záclony stiahnuté. Ako keby na tej ulici ľudia ani nežili. Ani raz sme nikoho nestretli vo vchode či na malo dvorku, nikdy nikto nikde. Čo som na jednej strane považovala za veľmi zvláštne na druhej strane to bolo veľké čťastie. Mala som pocit pokoja a modlila som sa, aby nás nik tajne nesledoval z okien domu a nenahlasoval to polícií, aj keď otec mal v niečim pravdu, ako náhle ľudia videli vojaka, ich pohľady sa menili.
Prý krát som si to všeimla, keď sme spoločne kráčali po jednej veľmi zaľudnenej ulici v strede Berlína. V momente keď ľudia uvideli uniformu ich pohľad bol iný, bol v ňom rešpekt, obdiv a skoro vždy sa na neho usmali. Ako keby ho uniforma povyšovala na niečo iné, niečo viac a oni sa nevedeli nabažiť toho pohľadu.
Niekedy som si pri ňom pripadala ako vzduch, pretože zatiaľ čo jemu sa všetci uhli z cesty do mňa väčšina ľudí narážala, ako by som bola neviditeľná. Nevedela som či je to pretože je tak vysoký, alebo pretože som proste popri ňom maličká ako mucha.
Ale re mňa tie momenty keď sme boli spolu, sami dvaja a kráčali sme po ulici, pre mňa tie momenty bolo niečim neuveriteľným, magickým zvláštnym. Musím sa priznať že väčšinou som rozprávala ja, nikdy som si nemyslela že dokážem byť tak kreatívna. Rozprávala som mu o knihách, o hudbe, o tom čo mám rada, čo sa mi na druhej strane nepáči. Hovorila som mu o detstve, zážitkoch vzťahoch v rodine a o mojej práci. Vždy som si našla niečo nové, niečo čo som pred tým nespomenula a on na druhej strane vždy počúval, nikdy toho nenahovoril veľa, ale vždy ma skúmal, pohľadom a mala som pocit, ako keby si zapisoval každé jedno slovo ktoré som mu kedy povedala.
Časom sa naše prechádzky začali predlžovať a naše rozhovory prehlbovať. Niekedy sme sedávali spoločne na lavičke aj hodiny, inokedy sme si sadli do maléj kaviarne, či vinnej pivnice kde sme boli schopný presedieť neuveriteľne veľa času.
Samozrejme nikdy, nikdy sa ma nedotkol, nikdy sa ku mne nepriblížil viac ako na pár centimetrov, ako keby nás delila stena ktorá mu v tom bráni a tá stena bola umiestná v jeho hlave, aj keď som nechápala prečo. Vedela som, neviem ako, môžem to nazvať šiestym zmyslom, ale ja som vedela, že som mu nie úplne ľahostajná že chvíle ktoré spolu trávime sa mu páčia a že si ten čas užíva presne tak dobre ako ja, tak prečo....
Často večer som zaspávala s myšlienkou na to aké by to bolo, kebyže ma objíme ako vtedy v zime, keď som sa chladom triasla v jeho posteli, aké by to bolo keby sa ma dotýkal tak ako som chcela aby to urobil, ale vždy to skončilo len pri mojich predstavách a snoch. Vždy som potom musela otvoriť oči a bola som sama, v tme v mojej izbe.

Sedeli sme spoločne v kine a pozerali sa na veľké plátno na ktorom sa premietal jeden, na tú dobu, klasický film z propagandy. Bolo to až neuveriteľné. Nedávno sa konalo veľké stretnutie v Norimbergu. Vždy som túžila to vidieť naživo pretože na plátne to vyzeralo dokonale, tie svetlá, ľudia hltajúci každé jedno Hitlerove slovo pri ktorých niekedy behal až mráz po chrbte. Len obyčajný pozorovateľ musel byť uchvátený tým čo tam bolo vytvorené, výjavy ktoré podporovali šialené predstavy jedného človeka, ktorý rozprával o priestore na život pre čistý arijsky nemecký národ, ktorý rozprával o slobode a svetovom mieri. O tom ako nám bude dané to čo sme stratili, ako získame zas späť všetko o čo sme boli ukrátený. Ako vytvorí pre nás priestor pre život bez Židov. Len čistý nemci, pretože len to je rasa ktorá môže prežiť. Tretia ríša, nekonečná...
Vzdychla som si a pozrela som sa smerom k Hanzovi. Na kolene mal položenú čiapku a pozorne hľadel na plátno, jeho pohľad bol temný a prísny tak ako vždy. Oči mu behali z jednej strany plátna na druhú. Nedal na sebe znať nič.
"Hanz?" Opýtala som sa ho potichu a naklonila som sa k nemu aby ma nik naokolo nepočul.
"Hm?" Odpovedal mi a naklonil hlavu ku mne, ale očami ostal prilepený na plátne.
"Pustil by si ma?" Opýtala som sa ho a ukázala so prstom smerom ku dverám. Našťastie sme boli hneď pri nich v poslednej hornej rade, tak že si nik nevšimol že som odišla uprostred filmu.
Hanz sa okamžite postavil a dovolil mi prejsť. Nestarala som sa o to či ide za mno, alebo nie. Rýchlo som prekĺzla pomedzi dvere a potichu ich nechala za mnou zatvoriť.
Ako náhle som sa ocitla na chodbe pred sálou, obrátili sa na mňa pohľady niekoľkých ľudí. Prešla som ku jednému zo zamestnancov kina. "Prepáčte kde nájdem...?" Začala som no nestihla som ani len dopovedať vetu. Okamžite mi ukázal na jedni z dverí a opačnej strane chodby, ktoré som si pre stĺp nemohla všimnúť. Vďačne som prikývla a vybrala som sa smerom k nim.
Nechcela som vyzerať, že mi vadí to na čo som na plátne videla.
Otvorila som dvere a vošla na dámske toalety. Prešla som ku jedinému zrkadlu ktoré tam viselo nad malým umývadlom na ktoré som si položila svoju kabelku.
Pozrela som sa na seba v zrkadle. Mala som kruhy pod očami, dnes v noci som toho veľmi veľa nenaspala. Lícenka, rúž a všetky ostatné šasti mojej vyzáže boli presne na svojom mieste, tak že som na sebe ani nemala čo napravovať.
Zahrabla som si rukou do vlasov a napravila niekoľko neposlušných pramienkov ktoré sa mi dostali zo spony, ktorou som ich mala zopnuté.
Premerala som si šaty, teda kabát ktorý som na sebe mala. To čo som videla v zrkadle tiež vyzeralo v úplnom poriadku.
Siahla som do vrecka a pozrela som sa na lístok ktorý som v ňom mala odložený, dali nám ho pri vstupe.
Zrazu celé kino predrali radostné výkriky hrniace sa z kinosály, počula som silný potlesk a veľa hlasov ktoré kričali Heil Hitler! Nevedela som to vysvetliť, tú vetu som počúvala takmer celý svoj život, ale vždy ma pri nej straslo, ako keby ma obliali studenou vodou zakaždým keď to niekto v mojej prítomnosti vyslovil a to nehovorímo tom aký som mala v sebe pocit keď som to vyslovila ja. Vôbec som sa nedokázala stotožniť s tým čo okolo mňa ľudia tvrdili, nevedela som proste prijať fakty ktoré sa mi snažili nanútiť.
Striasla som sa pri predstave, že budem musieť zas vstúpiť do premietacej sály a ešte ďalšie nekonečné minúty budem musieť počúvať tie reči.
Vzdychla som si vzala kabelku do ruky potom prešla cez dvere späť na chodbu. Šokovane som sa zastavila keď som videla Hanza ako stojí v strede a pohľadom ma hľadá.
"Si v poriakdu?" Opýtal sa ma a okamžite ku mne pribehol hneď v momente keď ma zbadal. Ja som len zakývala hlavou na jednu a na druhú stranu. Nechcela som sa vracať späť a ak to má znamenať to že mi je zle tak to urobím.
"Poď." povedal mi Hanz a kývol mi aby som šla za ním, pocítila som jeho ruku na mohom chrbte. Cítila som ako ma tlačí von, už som sa nemusela vyhovárať na to, že mi je zle, z toho že sa ma dotýkal sa i zle veľmi rýchlo spravilo. Nohy sa začali klepať, brucho bolieť a čelo potiť, dúfala som len že si to nevšimne.
Hanz ma rýcho vyviedol z budovi. Ešte chvíľu rýchlo kráčal až dokým sme nedošli na koniec ulice kde sme spoločne zabočili doprava, kde sme skoro súčastne spomalili.
"Si v poriadku?" Opýtal sa ma keď sme prešli pár krokov.
"Áno." Odpovedala som mu okamžite a pozrela som sa na neho. Svoju čiapku držal po pazuchou. Mal uhladenú unifromu, tak ako vždy. Vlasy učesané a tvár dokonale oholenú. Jeho zelené oči ma pozorne sledovali a premeriavali si moju tvár.
"Si nejaká bledá." Povedal a zastavil kúsok od pouličnej lampy a postavil sa tak aby mu svetlo nezabraňovalo vo výhľade na mňa.
"Nie som." protestovala som okamžite a položila som si dlaň na tvár aby som nejako zakryla to že sa začínam červenať. Keď sa na mňa tak pozorne pozeral, vždy ma prepadla nervozita. "Len sa ti zdá." Pozrela som sa niekde mimo, nevydržala som jeho pohľad.
"Ale?" Opýtal sa a urobil krok nebezpečne blízko ku mne a ja som sa musela veľmi ovládať aby som neurobila jeden krok dozadu.
"Nič!" Odpovedala som mu a pokrčila som obočie. Nechcela som aby sa ma na nič vypytoval a nechcela som aby bol tak blízko. Cítila som sa nesvoja a nervózna a ani jeden z tých pocitov mi nebol prijemný.
Neverila som tomu, že aj po tom čase čo sa poznáme sa nemôžem zbaviť toho čo vo mn ten človek vyvoláva. Nedokázala som sa ovládať v jeho prítomnosti a ak sa mi to aj nejako darilo, vkladala som do toho veľmi veľ energie. Bolo veľa momentov kedy som sa cítila dobe, kedy som si užívala každú jednu sekundu jeho pohľadu ale potom, tu boli momenty ako tento, že som nechcela aby pri mne bol, pretože mi to ubližovalo. Ubližovalo mi pomyslenie na to, že ...
Očividne ho moja prudká odpoveď zaskočila, nadvihol obočie.
"Chcem ísť domov." Povedala som mu a pri tom som sa pozrala všade inde len nie na jeho tvár. Otočila som sa a začala som kráčať cez ulicu na opačnú stranu, vedela som kde sme a vedela som ako sa dostať domov nepotrebovala som aby ma viedol, ako tomu väčšinou býva.
Začula som za sebou jeho rýchle kroky ktoré ma dobehli skôr ako som si myslela. Kráčala som popri budove ruky som mala vo vreckách a pozerala som sa do zeme. Snažila som sa nejako udržť svoje myšlienky na uzde ale praudou bolo že som proste bola frustrovaná, z mojej situácie, mojej povinnosti, z mojich citov z toho hlúpeho filmu a z muža do ktorého som po uši zbláznená a on sa ma dotkol druhý krát v živote.
Prudko som si vydýchla, keď mi moja poslendá myšlienka prebehla hlavou, znelo to ako keby som zavrčala, samú ma ten zvuk prekvapil.
"Charlota?!" Oslovil ma Hanz prísne predbehol ma tak že som bola nútená zastaviť, len tak tak som to stihla ubrzdiť a nevletela som rovno do jeho hrude.
"Prosím?" Opýtala som sa a pozrela som sa mu do tváre. Jeho chladnom výraze boli náznaky zmätenosti, vo vnútry som cítila nepochopiteľné uspokojenie.
"Čo sa ti stalo?" TY povedala som si sama pre seba v duchu a aj keď som ho veľmi túžila poslať do horúcich pekiel, neurobila som to. Vedela som že on zato nemôže aspoň nie úplne, možno kebyže urobím ja prvý krok bolo by všetko inak, ale na to som bola až príliš hrdá.
Tak že som sa len nadýchla aby som tým odtránila všetku zlobu a frustráciu z môjho hlasu a proste som povedala: "Neznášam, kino." zašepkala som aby som si bola istá že žiaden náhodný poslucháč si nevypočuje moje slová.

Do domu som doslova vtrhla ako prvá, celú cestu som mu nepovedala ani jedno slovo a ani on mne. Nechcela som sa s nikým baviť a preto som proste zo seba len zhodila kabát a topánky zakričala všetkým dobrý večer a utiekla hore do svojej izby kde som za sebou silno zatvorila dvere.
Schytila som prvý predmet ktorý mi prišiel do ruky- knihu na nočnom stolíku a hodila som ju celou silou o zem, ani sama neviem prečo som to spravila ale uľavilo sa mi keď som ju videla dopadnúť na zem a strany, ktoré v nej už tak držali len na dobré slovo sa rozleteli po miestnosti. Vydýchla som si, frustrácia bola preč.
Spokojne som si sadla na posteľ a položila som si ruky do lona. Nechala som knihu na mieste kde dopadla, pozbieram ju predsa neskôr.
"Charlota?" Ozvalo sa od dverí v ktorých stála s vydeseným pohľadom Elizabeth. Prevrátila som oči keď som ju uvidela.
"Čo je?" Opýtala som sa a vystrúhala som otrávený výraz. Elizabeth za sebou zatvorila dvere a popri tom ako prechádzala ku mne si pozorne prezerala knihu na zemi.
"Stalo sa niečo?" Opýtala sa starostlivo a sadla si vedľa mňa. Zas som sa neovládla a moje oči vystrelili hore k nebu.
"Nie!" Odpovedala som jej nahnevane a postavila som sa. Nemôže pochopiť že nechcem byť sama.
"No to je zrejme." Nedala sa odbiť otočila sa za mnou.
"Ako si na to prišla?" Opýtala som sa a prudko som sa na ňu otočila.
"No okrem toho že vyzeráš ako keby si práve šla niekoho zabiť, tak Hanz sa dole v jedálni tvári... no povedzme že netradične." Ani ona nevedela presne nájsť výraz na ten jeho... Och.
Položila som si ruku na tvár a držala som slzy nechcela som pred ňou plakať, ale všetko mi to prišlo tak smutné!
To čo sa dialo okolo nás, to čo sa dialo ľuďom, to čo som videla v nemocnici všetkých tých mužov bez 1 až dvoch končatín, tých ktorý nemali tváre pretože im ich spálil oheň, videla som Sáru a Izaka, doktora ktorý sa musel schovávať aby prežil.
"Mňa to už nebaví!" Zavzlikala som a padla som na stoličku, ktorú som našťastie mala hneď vedľa nôh. Vložila som si tvár do dlaní a proste som spustila, prvotriedny záchvat plaču.
Počula som rýchle Elizabethine kroky a potom som ucítila jej ruku na mojom pleci.
"Čo ti spravil?" Opýtala sa ma.
"Nič to je na tom najhoršie, nič!" Zvolala som nahnevane. Elizabeth si priložila prst na pery aby mi zabránila kričať. "To je to so mnou až tak zlé! Však veď nevyzerám tak hrozne a ani nie som tak hlúpa a on sa nezmôže na nič! Mňa porazí!" Vzdychla som sa položila som si hlavu na jej plece.
Počula som ako si vzdychla a potom ma začala hladiť po vlasoch.
"On je trochu iný." Povedala mi potichu.
"Hej, hlavne keď sa jedná o mňa. Keď ide o dievča v krčme dokáže byť až chorobne normálny." Povedala som nahnevane.
"No..." Nadýchla sa. "Ale ty nie si dievča z putiky." Povedala mi. Odtiahla sa odo mňa a chytila ma za plecia. "Navyše si dcéra jeho šéfa."
"Aj ty si dcéra Ottovho šéfa a predsa je to medzi vami iné." Namietala som.
"No to je pravda, ale ja som ja a Otto je Otto tých dvoch sa nedá porovnávať ani len zďaleka!" Zvolala a pri tom rozhodila rukou. "Navyše by sa ma ani nedotkol kebyže nerobím to čo robím, ale to je môj štýl chcela som ho tak som si ho proste získala, ale pre niekoho ako si ty." Položila mi ruku na tvár. "Až príliš nevinná aby si zviedla muža a to nemyslím ako urážku." Nadvihla so jedno obočie a pozorne som si ju premerala.
"Ďakujem." povedala som jej podráždene. Elizabeth sa nadýchla a sadla si dozadu na stoličku o ktorú sa doterza len opierala.
"Počuj." Povedala mi a premerala si moju tvár. Nadýchla sa a povedala mi.
"Otto mi o ňom povedal, veľmi veľa vecí vlastne, ale musela som prisahať že to nikomu nepoviem a ani tebe preto ťa hneď na začiatku upozorňujem, že zo mňa nedostaneš nič okrem tohto." nadýchla sa. "Ani jeden z nich to nemali ľahké, čo sa stalo si musíš už zistiť sama, ale čo viem naisto a čo mi Otto potvrdil je to že sa mu páčiť, tak že možno ak by si urobila nejaký malinký krok vpred tak by sa ti veľmi rýchlo poddal." Pozorne som ju sledovala, tak že ona dokonca toho vie viac ako ja, no tak to je skutočne úžasné! Vložila som si nešťastne ruku do dlaní a zas som zavzlikala.
"Navyše teraz spolu trávite veľa času, toľko ste pred tým netrávili a divím sa že to ocovi vôbec nevadí..." na chvíľu sa zamyslela. "Tak že máš požehnanie rodiny aj priateľov tak proste niečo skús! Alebo sa na to všetko vykašli a prestaň sa trápiť!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama