Sen- 18. Kapitola

22. srpna 2014 v 21:41 | Kelly145 |  Sen

18. Kapitola



Hneď na druhé ráno som sa cítila lepšie a sama som nechápala čo a so mnou vlastne stalo, bolo to ako keby som dostala v noci pár faciek a studenú sprchu ktoré ma opäť naplno navrátili do reality a pripomenuli mi že to čo som včera stvárala a o čom som premýšľala boli úplne nezmysli nehodné toho aby som kvôli nim plakala sestre na rameno.
Mala som proste jednu slabú chvíľku, kde sa na mňa všetko dovalilo a keď som to zo seba vyplakala uľavilo sa mi. A môj život bežal ďalej ako pred tým!

***


Sedeli sme spoločne v obývačke aj s mojimi rodičmi. Otec čítal noviny na ktorých bolo veľkými písmenami napísané: Vojna o Stalingrat sa začala!
Voja s Ruskom trvala viac ako si ktokoľvek myslel, zdá sa že to nejde tak dobre ako si pohlaváry mysleli. Svedčí o tom aj príval vojakov ktorý nám chodia do nemocnice ich počet sa každým dňom zväčšoval, jediné šťastie ktoré som mala bolo, že som s nimi nemsela pracovať. Našťastie sme mali dostatok sestričiek, tak že som sa mohla venovať svojim narodným malým detičkám, aspoń trochu radosti v tomto smutonom svete.
"Charlota!" Zavolala na mňa sestra a počula som ako beží dole po schodoch a potom jej dupotavé kroky pristáli až pri nás v obývačke.
"Prosím?" Opýtala som sa a zdvihla som pohľad od knihy.
"Ideme!" Zvolala na mňa a namierila rukou smerom ku mne. Nechápala som čo sa deje.
"Prosím?" Teraz to bolo len nechápavé zvolanie.
"Ideme!" Prišla ku mne a doslova ma schmatla za ruku. "Okamžite sa ideš obliecť, učesať a ideme spolu von! Tancovať pretože tvoje 23 narodeniny nestráviš doma ako stará žena!" Zvolala na mňa a pri tom ma kmásala za ruku. "Nemyslela som to zle mami!" Otočila sa na mamku, ktorá sa rovnako ako ja len nechápavo pozerala, ale keď sa na ňu Elizabeth otočila prikývla.
"Kam?" Ako keby mi stále nedochádzalo to čo mi hovorí. Elizabeth nahnevane zažmúrila oči a trhla mi rukou tak, že sa mi skoro vykĺbila. "Nechce sa mi nikam ísť a navyše." Pozrela som sana našich a dúfala som, že to zatrhnú a tým ma ochránia.
"Otec!" Otočila sa Elizabeth na otca s rukami zloženými na hrudi. "Tvoja dcéra ma 23 rokov, dnes oslávila narodeniny a potrebuje sa ísť zabaviť ako ostatné 23 ročné dievčatá, pôjdeme do slušného podniku kde sa tancuje, prisahám že ju neprivediem domov opitú. Budú tam nejaké kolegyne odo mňa z práce, nik kto by nám nejako mohol ublížiť!" Naliehala Elizabeth a pozorne hľadela na nášho otca, ktorý sa striedavo pozeral z nej na mňa. Nadýchol sa a zložil si noviny na nohách. Pozrel sa na mamu, ktorá tiež pozorne čakala na to čo povie.
"Dobre." Vyhlásil na čo Elizabeth nadšene zvískla a vyskočila do vzduchu. "ALE!" Zvolal a natiahol k nej prst. "Idete našim autom, doprovod vám bude robiť Otto a Hanz pretože ťa až veľmi dobre poznám a chcem aby ste pri sebe mali niekoho kto vám dopomôže utiecť od nejakého opilca v bare. A ak z jednej z vás ucítim zajtra čo i len závan alkoholu z domu sa nikdy už ani len nepohnete! Tých dvoch mi sem pošlite." Vedela som, že vnútorne Elizabeth šalie od radosti. Výťazoslávne sa na mňa pozrela a povedala: "Teraz už nemôžeš povedať nie."
Ťahala ma hore do mojej izby, nemala som ani len možnosť sa brániť, nemala som šancu ju zastaviť bola ako strela, guľka vystrelená zo zbrane. Zabuchla za mnou dvere a sotila ma do miestnosti tak prudko, že som skoro spadla na zem.
"Elizabeth."
"Nechcem počuť ani slovo, musíš vypnúť musíš sa opiť a musíš tancovať, bude sa ti to páčiť! Nechcem aby si protestovala nechcem aby sa snažila ma prehovoriť!" Zvolala na mňa a mieril mi prstom rovno do stredu čela. Nadýchla sa. "Choď." Ukázala mi rukou ku stolíku kde som mala roložené líčenie. "Namaľuj sa urob zo seba krásavicu, vonku je teplo a už skoro tma a navyše máme dvoch krásnych vodičov." Žmurkla na mňa a otočila sa ku mojej skrinia začala sa v nej šialene rýchlo prehrabávať a ja som urobila to čo mi povedala. Roztrapatila som si vlasy a nechala to moje háro aby šlo tak ako sa mu chcelo. Prehodila som si ich na stranu a pevne som si ich na boku hlavy popripínala dozadu až tak že to skoro vyzeralo, ako by som tam nemala žiadne vlasy, uhladila som to a za ucho som si dala krásnu vykladanú striebornú sponu, ktorú som dostala od otca a mamky k mojim dnešným narodeninám. A poto ako mi povedala, nalíčila som sa, trochu viac než som bola zviknutá. Pery som si pretrela poriadne krvavým červeným rúžom a zrazu som ich mala tri krát väčšie ako obyčajne. Namaľovala som si linku, mihálnice , líca a samozrejme čo najlepšie vytvarovala obočie a keď som si bola istá že som zo sebou hotoá pozrela som sa späť na Elizabeth, ktorá už v rukách držala šaty, do ktorých ma mala v pláne dnes obliecť.
Vyvalila som oči, nikdy som ich na sebe nemala, boli na mňa až príliš odvážne, ale zdá sa že ona to tak nevidela. Nepovedala som avšak ani len jedno slovo, nechcela som ju rozčúliť a oddane som si ich vzala do ruky.
Dokým som sa do nich navliekala ona odbehla do svojej izby, pravdepodone zo seba urobiť tú najkrajšiu ženu v celom Berlíne.
Nšťastne som sa na seba pozerala do zrkadla a premýšľala som nad tým či takto vôbec môžem doísť z domu a prejsť sa po ulici. Šaty boli skutočne krásne, boli z jemnej čiernej látky, mali lodičkový výsrih ktorý mi odhaľoval plecia. Opisovali mi postavu až po pás kde boli prestrihnuté. Áčková sukňa dlhá po kolená tomu dodávala len čerešničku na vrchu. Sukńa však nebola nafúknutá, ale skôr voľne padala od mojich bokov smerom dole. Samozrejme som tam mala nejakú spodničku, ale ak človek veľmi chcel mohol vdieť obrys mojich bokov.
Skutočne som nevedela či je to dobrý nápad, ale mala som na výber. Elizabeth bola tak šťastná, že som jej nemohla klásť odpor, aj keď sa mi skutočne vôbec nikam nechcelo ísť. Ja som bola domased ona bola vetroplach. Predstava toho, že čo i len na jeden deň budem hrať jej rolu sa mi nepáčila.
"Už?" Opýtala sa a zas mi vtrhla do izby. Bola veľmi pekne namaľovaná a na sebe mala skutočne krásne šaty. Boli červené, dlhé až po zem obtiahnuté kde sa len dalo- v páce okolo pliec. Aj keď jej z výstrihu neodhaľovali skoro nič, vyzerala v nich neuveriteľne zvodne. Moje obočie vystrelilo k nebu keď so ju zbadala, v obyčaných červených šatách bez vzorky vyzerala úchvatne ako nik iný. "Vyzeráš dobre!" Zvolala na mňa keď ma uvidela a okamžite ku mne prebehla. "Výborne!" Objala ma a chcela mi dať pusu no zastavila sa v strede pohybu a uvedomila si, že má na perách rúž ktorý by nešiel veľmi ochotne dole z môjho líca, tak že to neurobila.
"Ďakujem." povedala som ticho a pozrela som sa na ňu. Nemohla som sa neusmiať, bola tak šťastná.
"Si opitá?" spýtala som sa len pre istotu, ona bola vždy živel ale že by sa chovala až takto nadšene, to som ešte nezažila.
"Nie!" Zvolala a položila mi ruky na ramená. "Len som strašne šťastná a chcem aby si bol šťastná aj ty!" Nedokázala som sa ovládnuť, usmiala som sa a hodila som sa okolo jej krku.
"Ďakujem sestrička." Povedala som milo a poriadne som ju zovrela v náručí, skoro tak silno ako ona mňa.
"Poď ideme sa poriadne baviť!" Zvolala a schmatla ma za ruku.
Keď som schádzala spolu s Elizabet dole po schodoch musela som sa červenať ako paprika, pretože dole nás čakalo celé osadenstvo domu.
Hanz mal na sebe uniformu, ako vždy, ale táto bola úplne nová, dali mu ju ušiť na mieru a neuveriteľne dobre mu sadla. Vyzeral v nej neodolateľne. Keď som schádzala po schodoch nespúšťal zo mňa oči, jeho pohľad na mne visel ako magnet, až do momentu keď som zostúpila z psoledného schodíku. Vtedy ho vyrušila mama, ktorá ku mne pribehla a zatienila mu výhľad.
"Vyzeráš krásne!" Zvolala a objala ma. Mama, bola vždy veľmi prísna na nás všetkých, ale ako sme starli, tak aj ona svoje postoje veľmi menila. Pred pár rokmi by ma ani len nenapadlo, že by ma mohla vyprevádzať s úsmevom na oslavu mojich narodenín s priateľmi a aha, teraz ma objíma a želá mi aby som sa dobre zabavila.
"Chcem aby ste si na seba dali pozor." Povedal otec prísne a pozrel sa pri tom Hanzovi rovno do očí. "Máte to na zodpovednosť." Povedal. Hanz mu na to len prikývol, nepovedal ani len jedno slovo.
Otec sa na mňa pozrel a keď si bol istý, že nik iný ho nevidí okrem mňa tak žmurkol. Nevedela som čo to znamená. Keď som vychádzala z domu držiac sa s Elizabeth okolo pása, premýšľala som nad tým či vie o tom, čo sa medzi nami štyrmi vlastne deje. Teda hlavne medzi Ottom a Elizbeth. Nešlo mi do hlavy že by nás len tak pustil von.
Sama pre seba som pokrútila hlavou čo si našťastie nik nevšimol.
Hanz sa postavil pred dvere auta a galantne nám ich otvoril. Ja som šla prvá, Elizabeth nastúpia hneď za mnou. Naši dvaja strážcovia si sadli na predné sedadlá.
"Nie je ti podozrivé že nás len tak pustili?" Opýtala som sa potichu Elizabeth za ten čas čo nastupovali Hanz a Otto do auta.
"Je." prikývla Elizabeth a pokrčila plecami, chcela mi povedať ešte niečo viac ale už to nestihla. Pretože si do auta sadol Otto skoro v rovnakom čase ako Hanz- ten sa rozhodol že bude šoférovať.
Zvuk motora sa rozoznel a auto sa ľahúčko pohlo dopredu.
Ostala som potichu, pozerala som sa na svoje ruky položené na nohách a premýšľala som. Premýšľala som nad jeho pohľadom, vedela som cítila som že je v tom niečo viac, nechápala som čím so si zaslúžila tú chladnosť s akou sa ku mne niekedy chová, premýšľala som či skutočne by som nemala byť tá ktorá urobí ten prvý krok, možno by to všetko teraz vyzeralo úplne inak ak by som to srpavila. Možno by som o jeho bozkoch a dotykoch nie len tajne snívala ale ich aj prežívala.
"Charlota?" Oslovila ma sestra a chytila ma za plece a tým ma vytrhla, až veľmi prudko zo zamyslenia. Nadskočila som a otočila som sa na ňu, zmätene som si premerala jej tvár a nadvihla som obočie aby mi prezradila čo po mne chcela.
"Netvár sa tak." Upozornila ma a ukázala na moje pery.
"Ako?" Opýtala som sa nechápavo.
"Nejdeme na pohreb." Keď to dopovedala usmiala som sa.
"No vidíš to je lepšie!" Zvolala a potľapkala mi rukou po spodnej strane brady. Otočila som sa do predu.
"Kam vlastne ideme?" Opýtala som sa keď som si všimla že okolité budovy vôbec nepoznávam.
"Do jedného baru, klubu. Budeme tancovať, piť, jesť bude sa ti to páčiť." Povedala mi to, ako keby sa ma snažila upokojiť, čo som vlastne nepotrebovala. Ja som jej verila, ona by nikdy nešla do nejakej putiky v zapadnutej ulici a už vôbec nie v týchto šatách a šperkoch ktoré mala na sebe.
Zhlboka som sa nadýchla keď auto zrazu zastalo pred jednou bdovou. Z jej vnútra bolo už do auta počuť hlasnú hudbu, šum hlasov a smiech. Zastalo mi srdce keď som uvidela dvere pred ktorým stál jeden mladý muž, ktorý ich otváral pre hostí prichádzajúcih dovnútra.
Znova som musela nasilu nahnať vzduch do svojich pľúc, keď nám Otto otvoril dvere a nastavil ruku Elizabeth aby jej pomohol vystúpiť z auta.
Posunula som sa aby som mohla tiež vystúpiť. Na moje veľké prekvapenie sa predo mnou objavila ruka, ktorá samozrejme patrila Hanzovi ako inak.
Usmiala som sa na neho spod mihálnic a prijala som ju samozrejme. Auto bolo nízke a ja som sa bála aby som sa neprevrátila v strede pohybu dozadu, ale čo ma na tom tešilo najviac bolo, že si na mňa spomenul.
Hneď ako som stála oboma nohami na zemi som jeho ruku pustila a nasledovala som ho do veľkých drevených dverí.
Hneď za nimi sa nachádzalo vysoké schodisko na ktorom bol červený koberec. Už pri prvom nádychu ste mohli cítiť silný cigaretov závan a keď ste vzhliadli hore na posledný schod mohli ste ten dym vidieť.
Všetci štiria sme pomaly vstúpali hore po schodoch. Zrazu som sa ocitla v obrovskej miestnosti, ktorá bola tak plná, že sa mi zdalo že praskne.
Rovno predo mnu bolo pódium na ktoro spievala veľmi krásna mladučká speváčka sprevádzana veľkou kapelou. Za ňou žiarila veľká červená vlajka z hákovým krížom ktorá sa tiahla od stropu až po zem.
Na jednej strane bol obraz Hitlera, ten klasický v hnedom saku a na druhej druhý znak teraz vrovený z kovu pribitý ku stene.
Pred pódiom bol veľký tanečný parket na ktorom sa spoločne hmýrilo nespočetné množstvo ľudí, bolo ich tam toľko že som si číslo ani len nedovolilaodhadnúť.
Okolo parketu a vlastne po celom zvyšnom priestore miestnosti boli umiestné stoly, za ktorými sedeli prevažne vojaci vo svojich honosných uniformách a z ich milým doprovodom. Ktorý väčšinou tvorili mladé slečny, alebo slečny v pokrčilom veku ktoré by sa ale dali považovať už za manželky, nie len za milenku na jednu noc.
"Aha!" Zvolala Elizabeth a namierila prstom na jeden z kruhových stolov. Nevedela som na koho ukazuje, ja som v tom množstve nikoho nevidela a tak som ju len slepo nasledovala a predierala sa pomedzu ľudí a stoly.
Nakoniec sme dorazili ku jednému zo stolov v strede miestnosti. Sedelo za ním už niekoľko ľudí. Pár vojakov zo svojimi slečnami. Ich tváre som nepoznala nikdy pred tým som ich nevidela no zdalo sa že Elizabeth presne vie kto je to.
"Ahoj!" Zvolal na mňa známy hlas a ja som sa otočila. Bol to Ralf, neverila som vlastným očiam že ho tu vidím.
"Ahoj, čo tu robíš?" Opýtala som sa ho a automaticky som ho objala okolo pliec.
"Ahoj krásavica!" zvolala a tiež ma objal. Položil mi ruky na plecia a premeral si ma od hlavy po päty.
"Tie šaty ti sadnú." Pochválil ma.
"Samozrejme však sú od teba." Odpovedala som mu a nemohla som sa prestať usmievať.
"Čo ru robíš?" Opýtala som sa zas.
"Oslavuješ predsa narodeniny, Elizabeth nás sem pozvala!" Zvolal a ukázal rukou na stôl. Asi by som si mala nájsť viac priateľov, pomyslela som si. Je veľmi smutné keď na moju oslavu narodenín sestra nemá koho pozvať.
"Mimochodom všetko najlepšie." Naklonil sa ku mne a dal mi veľký bozk na líce. "Daršek príde čoskoro!" Povedal a žmurkol na mňa. Vedela som presne čo to bude, samozrejem že šaty, vždy ma na narodeniny niečim prekvapil, niečim špeciálnym. Už teraz som sa nemohla dočkať.
Otočila som sa smerom ku stolu, aby som si aspoň obhliadla tých ľudí čo za ním sedia, pričom som stále držala Ralfa okolo pása a on mňa okolo pliec.
Zazrela som v diaľke prichádzať Hanza, ani som si nevšimla že snami nešiel ku stolu. V momente keď ma zbadal, tak na moment skamenel a premeral si Ralfa, v ten moment som ho radšej pustila a otočila som sa smerom ku Elizabeth, ktorá si už medzičasom stihla sadnúť na stoličku vedľa Otta a veselo si štebotala zo svojou kamarátkou, vyzerlo to tak.
Ralf ma potiahol ku jednej zo stoličiek, no popravde sa mi skutočne nechcelo sedieť, keď som počula tú hudbu mala som chuť ísť tancovať!
V momente keď som sa chystala opýtať Ralfa či mi neprekáže tú láskavosť došiel k nášmu stolu Hanz.
Všimol si ho jeden z vojakov, ktorý sedeli okolo a na jeho pohľad pravdepodobne nezabudem do konca života. Spadla mu sánka, obočie vystrelilo až niekde do stredu hlavy a zosunul sa na stoličke. Podľa toho aké mal červené lica, som predpokladala že už má čo to v sebe a tým nemyslím vodu.
Keď Hanz pristúpil k stolu postavil sa a tým vyvolal reťazovu reakciu, od stola stali všetci vojaci okrem Otta a zasalutovali! Niektorý veľmi nemotorne vzhľadom na to koľko pohárikov mali pred sebou som sa tomu ani nedivila.
Ten vojak ktorý ho uvidel ako prvý začal niečo hapkať, no nerozumela som mu ani slovo. Hanz zdvihol ruku aby ho zastavil a pokrútil nad ním hlavy.
"Páni." premeral si ich všetkých prísnym pohľadom. "Kto vám dal priepustky, pretože ja si to nepamätám?" Opýtal sa ich, do jedného sa pozreli na Otta, ktorý sa na Hanza usmieval ako slniečko na hnoji a v ruke držal pohár zo šampanským.
Hanz zas pokrútil hlavou a povedal. "Aspoň dúfam že si sa snažil sfalšovať môj podpis." Na to mu Otto odpovedal pozdvihnutím pohára a spokojný úškrnom. Hanz si chvíľku prezeral ich tváre, zdalo sa že by ich jedným slovom mohol poslať domov, ale nestalo sa tak.
"Jeden z vás neude zajtra v práci! A roztrhnem vás ako hadov rozumeli ste mi!"
"Vďaka pane!" Povedal vojak a uvoľnil sa, ťažko dopadol na stoličku ktorá pod ním nešťastne zavŕzgala.
Usmiala som sa, on sa zdá byť prísny, ale je to správny chlap.
Keď sa všetci vojaci zas usadili na svoje miesta jeho pohľad vystrelil smerom ku mne. Usmiala som sa, automaticky.
A potom som ucítila ako ma niekto ťahá za ruku smerom k zemi. Pozrela som sa tam a videla som ako ma Ralf nabáda aby som si sadla. Samozrejme som ho poslúchla, vložil mi okamžite do ruky jeden pohár, ani neviem čo v ňom bolo.
"Pi!" Vyzval ma. Začula som ako o seba štrngli poháre a on ho do seba celý jeden hodil. Pozrela som sa na tú bielu číru tekutinu v malom pohári a hneď sa mi spravilo zle, vedela som presne akú reakciu to v mojom tele vyvolá a tak som sa rozhodla to mať radšej rýchlo za sebou a hodila som tú páliacu vodu rovno do žalúdka.
Cítila som ako mi prechádza dole celou trubicou až mi dopadla na dno. Striaslo ma keď sa to stalo. Tvár sa mi zmraštila do grimasy.
"Prvý je najhorší bude to lepšie." Povedal mi a potľapkal ma po pleci.
Keď som konečne bola schopná otvoriť oči videla som jeho veselú tvár, ako sa na mňa pobavene pozerá.
"Ďakujem." Dostala som zo seba chrapľavo a siahla som po prvom čisto vyzerajúcom pohári vody ktorý som videla, aby som aspoň trochu skrotila ten zlý pocit v žalúdku.
"Zapáľ si aj to pomôže!" Vyhlásil a natiahol ruku niekde do vzduchu. Hneď k nám pribehla mladá slečna v pekných šatách, ktorá mala na tácke plno balíčkov cigariet. Jednu vybral zaplatil a podal mi ju aj s klasickým nádstavcom, ktoré vtedy ženy používali.
V ten moment som vedela, že večer nedopadne dobre.
O niekoko hodín neskôr, nevedela som presne o koľko som bola v strede parketu a tancovala som s Ralfom. Bol výborný tanečník, vedel sa hýbať ako nikto iný a to sa mi nesmierne páčilo. Páčilo sa mi že sa nehanbil ma chytiť a poriadne poskrúcať z jednej strany na druhú.
"No čo?" Opýtal sa ma keď nám začala hrať jedna pomalšia piseň. Položila som mu ruku na rameno a zvedavo som na neho pozrela.
"Čo čo?" Opýtala som sa nechápavo. Ralf sa ukradomky pozrel smerom k nášmu stolu. V ten moment som presne vedela na čo sa pýta nemusela som sa ani len otočiť.
"Nič." odpovedala som mu a pozrela som sa hore aby som mu videla do tváre.
"Smutné." Konštatoval. "Neustále sa na teba pozerá." Povedal mi a pootočil sa tak aby som sa ukradomky mohla pozrieť cez jeho rameno na stôl no ja som to neurobila. Neviem či to bolo tým alkoholom, alebo proste tým že som sa po veľmi dlhej dobe cítila výborne, ale proste som ho nechcela vidieť, jeho chladný pohľad by mi to skazil.
"To je ešte smutnejšie." Poznamenám a opriem si o neho hlavu, ako si je zrazu ťažšia ako pred tým.
"No to teda." Zasmeje sa a cítim ako mi rukou pekne pomaly prešiel až dole na pás. "Že by sme ho prinútili trochu žiarliť, to chlapom pohne." Povedal a v očiach sa mu zjavili diabolské iskričky.
"Neblbni." Povedala som mu a pokrútila som hlavo. "Nechaj to tak." Vzdychla som si a zas som si hlavu vrátila na jeho hruď, bolo mi tam veľmi prijemne. Ja som nechcela aby žiarlil, chcela som aby sa uvedomila, či mu môj tanec s Ralfom k tomu pomôže alebo nie, je len vo hviezdach.

"Byť či nebyť, to je otázka!" Ako sa večer posúval a hladila alkoholu v krvi prítomných rástla, začala byť situácia omnoho zábavnejšia. Hlavne pre mňa- pozorovateľa, ktorý toho vypil tri krát menej ako všetci ostatný. Vidieť tie krížiace sa oči, pomaly sa pohybujúce pery, ktoré sa márne snažia niečo vysloviť a páry ktoré sa jeden druhého nemôžu nabažiť. Pozerať sa na to vštko z vrchu držiac malý pohár šampanského v ruke bolo skutočne úžasné.
Mala som na tvári až podozrivo blažený úsmev, opierala som sa jednu stoličku, ktorá bola nejakou náhodou odsunutá od stolu, pripravená pre mňa. Mala som odtiaľ výborný výhľad na celú miestnosť.
Zábava bola v plnom prúde. Z času na čas sa mi podarilo zazreť Elizabeth ako skáče na parkete okolo Otta, vyzerali spolu tak šťastne. Teraz keď sa konečne mohli prejaviť, keď sa ani jeden z nich nemusel báť že ich niekto uvidí, vyzerali dokonale. Obaja sa na seba usmievali, dávali si letmé bozky na líca ani na sekundu sa od seba neodtrhli.
Nemohla som si pomôcť, ale závidela som jej, keď som videla ako sa na ňu Otto pozeral, ten pohľad vyjadrujúci všetku náklonnosť.
V momente keď som prestávala dávať pozor na to čo robia moje nohy a veľmi som sa zamyslela ma sklamali kolená a rovnováha. Zapotácala som sa, čím som rozliala obsah pohára na odlahu a bola by som tam skončila aj ja, nebyť mojich rýchlich reflexov a ruky, ktorá pevne zvierala operadlo stoličky. Keď som zas nabrala rovnováhu a svet okolo sa prestal točiť, otočila som sa na svoj pohár ktorý som zvierala v ruke a rozhodla som sa, že pre dnešný večer mám dosť. Zajtra chcem vyzerať ako človek a tiež by som prišla rada do svojej vlastnéj izby po vlastných nohách. Bola by skutočne veľká hanba ak by ma musel niekto odniesť.

"Charlota?" Ozvalo sa zrazu za mnou. Nadskočila som, pretože ten hlas sa objavil nečakane nbezpečne blízko pri mne. Prudko som sa otočila, čo ma vyšlo draho, pretože som sa zas zapotácala. Ucítila som ako ma niekto silno chytil za rameno a pomohol mi udržať rovnováhu do momentu, dokým sa svet okolo mňa prestal točiť.
Toho kto ma zachránil som spoznala, už podľa hlasu a teraz som sa snažila zaostriť na jeho tvár, chvíľu mi to trvalo.
"Prosím?" Opýtala som sa Hanza, slová zo mna vyšli pomalšie a omnoho nezrozumiteľnejšie ako som predpokladala. To bola ale hanba!
"Poď!" Prikázal mi a potiahol ma smerom ku východu. Stále ma držal za ruku a doslova ma vliekol za sebou cez celý ten dav ľudí. Ak by som nebola pripitá pravdepodobne by som sa bránila, pretože byť s ním sama niekde, hocikde ma teraz absolútne vôbec nelákalo.
Mala som pocit, že mi to skazí celý večer že budem zase v tej depresívnej nálade akéj som bola pred tým.
Prekvapivo po schodoch som dokázala zísť úplne sama, na čo som bola hrdá znamená to že ešte ako tak kontrolujem svoj mozog a nohy. Tak že sa nstrápnim keď vídem z budovi na čerstvý vzduch, pretože pravdepodobne tam to mám namierené.
Je zábavné pozorovať mozog ako spomalene na všetko reáguje keď je trochu v podguráženom stave.
Zrazu som dostala prudkú facku, v momente keď sa za mnou zatvorili dvere. Vzduch bol až neprijemne čerstvý, oproti tomu silnému cigaretovému oparu ktorý vládol v miestnosti kde som bola to bol skutočne darstický rozdiel.
"Och." vzdychla som si a položila som si ruku na čelo. Každý jeden nádych vzduchu fungoval ako poriadne studená sprcha rovno v strede hlavy, pri každom výdychu zo sebou čerstvý vzduch v pľúcach odniesol nejakú tu stopu alkoholu v mojej krvi.
"Och." vzdychla som zas a položila som si na tvár aj druhú ruku a oprela som sa o ne aby mi nepadala. Bolo to tak úžsné. Nadýchla som sa ešte raz do plných pľúc a potom som sa zahanbene pozrela na Hanza cez prsty.
"Ďakujem." Povedala som mu, pričom môj hlas bol tlmený mojimi dlaňami. Hanz nadvihol obočie a premeral si ma. Potom len kývol hlavou.
Pozrela som sa okolo seba, na druhej strane ulice som videla nejaké stromy, zdalo sa to ako park. Zamyslene som sa naň zahľadela a napadla ma skutočne bláznivá myšlienka.
"Poďme sa prejsť!" Zavolala som na neho a kývla som mu aby šiel za mnou. Bez toho aby som čakala na jeho odpoveď som sa rozbehla cez širokú cestu rovno smerom k parku.
"Charlota!" Zvolal na mňa Hanz, pravdepodobne aby ma zastavil no ja som to nemala v pláne, ako náhle som sa raz rozbehla nechcelo sa mi zastať a tak som proste len bežala, ďalej a ďalej cez trávu chodníky, bolo mi to jedno. Občas som otočila hlavu aby som zistila či je Hanz za mnou a keď som ho tam uvidela pokračovala som ďalej.
Zrazu sa z ničoho nič predo mnou ukázala lavička, ktorá mi stála presne v ceste a ja som už nestihla zabrzdiť a tak som do nej narazila, našťastie som pád stlmila rukami, pretože ak by sa tak nestalo preletela by som pravdepodobne cez ňu na opačnú stranu.
Počulas om Hanzové rýchle kroky ako ku mne pribehli a tiež rukami narazil o zadnú časť operadla lavičky.
Zadýchane som sa začala smiať, zrazu mi bolo tka úžasne! Cítila som sa ako keby som mala každú jednu chvíľu začať lietať od radosti.
Pozrela som sa na Hanza, ktorý sa oboma rukami opieral o lavičku a trochu zrýchlene dýchal. Pozeral sa do zeme.
"Prepáč!" Povedala som mu a mala som nutkanie ho pri tom chytiť za ruku no ovládla som sa a neurobila som to. Namiesto toho som prešla lavičku dookola aby som na neho mohla dobre vidieť.
"A čo?" Opýtal sa a zdvihol pohľad smerom ku mne. Mal trochu rozstrapatené vlasy, čo vlastne vyzeralo oveľa lepšie ako keď ich mal uhladené dozadu, ako vždy a na tvári nemal ten jeho nahnevaný výraz, ale vyzeral byť spokojný, nie šťastný ako ja, ale spokojný.
Usmiala som sa a mykla plecami, urobila dva kroky dozadu a potom som sa otočila smerom do parku. Nevidela som skoro nič, len pár lámp ktoré len tak tak dokázali ožiariť tmavý chodník.

Pozorovala som stromy okokolo, ich listy ako sa jemne mihotajú v slabúnkom letnom vetre. Pozerala som sa na rus na tráve ktorá ju kompletne celú rožiarila, tráva vyzerala vo svetle mesiaca a a lámp ako trblietavý koberec ktorý sa jemne mihoce.
Tým že sme boli na menšej vyvýšenine som mala dokonalý výhľad.
Ucítila som vetrík na mojej tvári, ktorý mi do uší priviedol tichu a pomalú melódiu. Vychádzalo to nikde z opačnej strany parku. Bol to krásny zvuk, krásna jemná melódia s ladnými tónmi Hrali ju husle a klavír. Spoločne, vydávali tóny z ktorých mi nabiehavali zimomriavky na tele.
Otočila som sa na Hanza, ktorý ma pozorne sledoval, premeriaval si moju tvár, krk plecia, pás a nohy a potom zas späť.
Zrazu ani neviem ako sa to stalo ale pred tým než som to stihla nejako zastaviť som ten pohyb spravila, postavila som sa na špičky, tak ako mi to dovolili topánky a urobila som pred ním niekoľko otočiek do rytmu hudby ktorá sa k nám niesla. A potom som nadvihla nohu do výšin tak ako to robia baletky a potom sa zas otočila okolo svojej osy.
Keď som zastala uvidela som jeho prekvapený výraz na tváry. Bolo to prvý krát čo mi niečo také umožnil a ja som samozrejme neurobila nič iné, len som sa začala smiať.
"Kebyže sa teraz vidíš!" Zvolala som a neslušne som na neho ukázala prstom. Namiesto toho aby na svojej tvári zas vystrúhal ten kamenný výraz sa usmial dokonca nie len jedným kútikom. Prvý krát som ho videla skutočne sa usmievať, úprimne a pobavene.
Samozrejme som to nemohla nechať bez odpovede.
"No vidíš že to ide." Povedala som a založila som si ruky na pás. On si odfrkol prešiel okolo lavičky a začal kráčať po chodníku na ktorom som mu predviedla svoje malé baletné vystúpenie.
Samozrejme som ho nasledovala, nechcelo sa mi ísť späť medzi tých ľudí, do tej dymom nasiaknutéj miestnosti, čerstvý vzduch v parku je omnoho lepší.
"Kde si sa to naučila?" Opýtal sa ma keď som ho konečne dobehla.
"Myslíš ten akože balet?" Opýtala som sa ho- odpoveďou mi bolo prikývnutie. "Chodila som do školy, asi päť rokov dokým som nenastúpila do zdravotnéj." Odpovedala som mu pohotovo a usmiala som sa. Bolo to zvláštne, ako malá som milovala balet, asi ako každé dievča a moja mama sa veľmi snažila aby som v tom bola dobrá. Mala som nadanie vedela som sa hýbať, ale nebolo to to čo som v živote skutočne túžila robiť a tak to ostalo len ako môj koníček, oveľa radšej som sa hrabala v medicínskych kníhach ako baletkách a v sukni.
"Nebol to akože balet." Upozornil ma, zdalo sa mi ako keby mi chcel polichotiť. veľmi som mu na to chcela niečo povedať, ale ovládla som sa a udržala som svoj jazyk za zubami. Radšej som si ten moment potichu vychutnala.
"A čo ty?" Opýtala som sa zrazu.
"Čo ja?" Zas sa na mňa prekvapene pozrel.
"No tak už sme túto konverzáciu raz viedli nenúť ma to opakovať znovu, ty sa niečo dozvieš a ako za odmenu mi niečo o sebe prezradíš." Bol to obchod ktorý som s ním uzatvorila v jeden večer keď sme sa vracali domov. Niekedy to fungovalo inokedy nie.
"Hrám na klavír." Teraz to z neho vyliezlo bleskovo rýchlo. Bez toho aby som ho musela presviedčať.
"Nehovor!" Zvolala som a prekapene som zastala. "Tomu neverím!" Povedala som a namierila som na neho rukou.
"Prečo?" Opýtal sa a pomaly sa ku mne otočil. Držal si obe ruky za chrbtom, tak ako vždy a spýtavo si ma prezeral.
"Ja neviem, nevyzeráš na to že by si." hľadala som rýchlo správne slovo. "Že by si mal nejaký cit pe hudbu." Povedala som a modlila sa pri tom v duchu aby sa neurazil.
"Prosím?" Opýtal sa ma a urobil ku mne krok a ja som o jeden ustúpila.
"Nemyslela som to zle, len mi nepripadáš ako človek, ktorý by sa niekedy v živote zaujímal o ničo také ako hudba." V tom momente som si uvedomila, že ho vidím skutočne veľmi bezcitne. Tým ako sa stále tvári, že sa vôbec neusmieva vo mne skutočne vzbudil dojem bezcitného človeka, ktorý vie byť síce milý ale nie veľmi často.
Hanz sa usmial a mykol plecami. "Každý sme nejaký, každý sme si niečim prešli." Povedal a pozrel sa pri tom do zeme. Uvedomila som si, že mám vemi dobrú príležitosť na to aby som sa zas mohla niečo dozvedieť, zdá sa že dnes je až neuveritene zhovorčivý.
"Niečím zlým?" Dostala som zo seba. Hanz sa na mňa pozrel cez mihálnice a nadýchol sa. Ako keby si dodával odvahu na odpoveď.
"Áno, aj." Povedal.
"Vo vojne."
"Nie vždy to najhoršie čo sa ti môže stať je vojna." Povedala uhol pohľadom niekde mimo. Zamračila som sa.
"Doma?" Nedala som mu pokoj. Hanz mi nemusel odpovedať, vedela som že som trafila do čierneho. Jeho pohľad hovoril za všetko a tiež mi dával najavo, že by som nemala pokračovať ďalej. Pravdepodobne som dosiahla dnešnú hranicu úprimnosti.
Chvíľu som sa na neho pozorne pozerala.
"Nepozeraj sa tak!" Upozornil ma. Prekvapene som sa mu pozrela do očí.
"Ako?"
"Ľútostne." Odpovedal mi a nadvihol kútik. "Nie je to tak hrozné ako to na prvý pohľad vyznelo." Povedal. "Nerozumel som si s otcom."
"Nerozumel?"
"Áno?"
"Tak že teraz už si rozumieš?"
"Otec umrel." Povedal a mne pri tom stiahlo žalúdok "Keď sa začala vojna, keď som odišiel do Poľska."
"O to ma mrzí." Nevedela som čo iné mu mám na to povedať.
"Nemá prečo. Nie je hanba umrieť." Povedal a pozrel sa rýchlo do zeme, ako keby nechcel aby som videla ako sa tvári. Nadýchol sa a pozrel sa na nebo, chvíľu hľade na hviezdy a potom sa zas pozrel na mňa. "To je všetko." Povedal a mykol pri tom plecami.
"Aspoň pre dnešok však?" Podpichla som ho. On sa ostal len potichu pozerať. "Ale aj tak, ďakujem za darček." Povedala som a pozrela som sa na zem. Vedela som veľmi dobre že toto je najväčší pokrok za posledú dobu, nikdy sa mi neodhalil nikdy mi nepovedal ani slovko o jeho rodine.
Nevedela som či za to môže tá trocha alkoholu čo vypil, alebo sa v ňom niečo zlomilo, možno onoje naraz. Dôležité bolo, že mi dal veľmi pekný darček k narodeninám, pre mňa ten najvzácnejší.
"Och dúfal som že vymyslím niečo lepšie." Povedal pobavene. Chcela som mu niečo povedať, ale slová sa mi vytratili z úst momente keď som sa na neho pozrela a uvidela som v jeho ruke malú krabičku.
Srdce mi zastalo a pľúca zrazu prstali pracovať. Dokonca aj čas okolo nás na malý moment zastal.
"Čo je to?" Opýtala som sa ho a pozerala sa na jeho natiahnutú ruku ktorá ku mne zamierila. Stál odo mňa len necelý krok, naťahoval ku mne krabičku z kože, alebo niečoho podobného.
"Bonus ku darčeku." Povedal a druhú ruku si založil za chrbát.
Civela som na krabičku ako keby mi podával nejaký nebezpečný a zároveň najlákavejší predmet na svete. Mala som pocit ako keby som sa zrazu ocitla pred stromom poznania a chystala som sa odtrhúť jeden z jeho plodov. Mala som pocit že ako náhle otvorím tú krabičku moja duša bude úplne zapredaná, ale pokušenie bolo väčšie ako strach o moju dušu.
Natiahla som ruku a roztrasenými prstami som vzala krabičku do trasúcich sa prstov. Nadýchla som sa a otvorila som ju. Ťukla keď vieko dorazilo na koniec a ja som uvidela čo je vo vnútri. Bola to zlatá retiazka. Bola jemnučká tak že ju skoro ani nebolo viedno v tom šere v ktorom sme stáli, ale aj napriek tomu sa krásne leskla ako keby bola posadzaná malými kamienkami menšími ako prach.
V jej strede bol kamienok, biely neveľký. Bol to presne stred náhrdelníku ktorý spájal obe polovice. Nebol to právesok ale kameń zapracovaný do retiazky. Svietil tak jasne, nikdy som nič podobné nevidela. Vzdychla som si a cítila som ako sa mi v očiach nahrnuli slzly ako ma pália a prosia ma o to aby som ich pustila von no ovládla som sa, nechcela som sa rozplakať.
Nevedela som uveriť tomu, že mi niečo takéto dal práve on. Neveriacky som pozerala na tu krásu a nedokázala som zo sebda dostať ani len ďakujem. Jediné čoho som bol schopná bolo sa usmiať.
Hľadela som na tu krásu a premýšľala som čo mu na to mám len povedať, musím predsa niečo povedať, ale čo.
"Ja..." Zdvihla som zrak smerom k nemu, zistila som že stojú plne tesne blízko pri mne, tak že som vlastne mohla cítiť jeho dych na mojej tváry.
No nenechal ma dopovedať vetu. Zrazu som ucítila jeho ruku na strane mojej tváre, tesne pod líniou vlasou. Cítila som ako si k sebe priťahuje moju tvár a ja neschopná nejako zareágovať som ho nechala.
Zrazu som ucítila jeho pery na tých mojich. Boli horúce a jemné. Dotkli sa tých mojich len letmo, ale aj ten jediný dotyk mi dokázal podlomiť kolená. Dýchala som plytko snažiac sa spracovať to čo sa mi práve teraz stalo, no on mi nedal čas na premýšľanie.
Vrhol sa na moje pery nemilosrdce, dychtivo a vášnivo. Svojou rukou mi naklonil hlavu trochu nabok a ja som sa nechala unášať, ako keby som zrazu ani nebola vo vlastnom tele nekontrolovala to čo sa deje.
Nedokázala som zastaviť svoje ruky ktoré sa obmotali okolo jeho krku aby si ho ešte bližie pritisli a tiež som nedokázala zastaviť svoje pery ktoré sa nechali uniesť jeho vášnivými bozkami. Trvalo to niekoľko sekúnd, či hodín neviem.
Zrazu sa odo mňa odtrhol, rýchlo ako keby sa popálil. No neutiekol. jeho tvár ostala blízko, cítila som ako mi rýchlo dýcha do pier a ako sa jeho dch zráža s tým mojim.
Pozrela som sa mu do jeho zelených očí ktoré ma hltali každou jednou sekundou a tá sekunda bola dlhá ako minúta a minúta bola dlhá ako rok. Čas okolo nás vôbec nehral rolu a ani miesto kde sme boli. Zrazu sme na celom svete boli len my dvaja. Ja a on, jeho ruky obmotané okolo môjho pása, jeho oči ktoré ma pozorne pozorovali a jeho pery, ktoré boli dychtivé po ďalších bozkoch.
"Neprestávaj." zašepkala som mu prosebne, nechcela som aby ten moment skončil, nemohla som dopustiť aby...
Moje prosebné slovíčko bolo vyslišané. Jeho pery sa doslova vrhli na tie moje, bažiace po každom jedno ďalšom dotyku. Cítila som ako ma posunul dozadu a ja som chrbtom narazila o niečo tvrdé, nevedela som čo je to a ani ma to nezaujímalo.
Zaujímali ma len jeho pery a dotyky. Cítila som ako mi prechádza po pása. Cítila som ako klesajú čoraz nižšie.
Jeho pery sa začali posúvať dole po mojich lícach. Cítila som ako mi rukou zaklonil hlavou a potom mi začal bozkávať krk, jemne ale zároveň naliehavo a nedočkavo. Vychutnával si ma a ja som ho nechala. Zatvorila som oči a z úst sa mi vyral tichý vzdych.
Ucítila som jeho ruku na krku, zo spodnej strany mi chytil tvár a naklonil si ju zas k sebe tak aby sa jeho pery mohli znovu vrátiť k tým mojim.
Ruky som položila okolo jeho krku, pričom som stále v jednej z nich zvierala malú krabičku. Druhou som však chytila miesto kde sa spája krk z lebouk a pritlačila som si ho k sebe ešte silnejšie, ako keby som ho k sebe chcela pripútať naveky. No on sa nedal, skĺzol s perami zas na stranu môjho krku a nemilosrdne ho bombardoval jemnými bozkami.
Zrazu som ucítila jeho ruky na mojich bokoch, pevne ich zovrel a potom sa celým svojim telom pritlačil na to moje a ja som mohla cítiť ako veľmi po mne túži.
V ten monet zastal, opäť.
Hlavu nechal zohnutú a ja som stále mohla cítiť jeho pery na mojej pokožke. Jemne mi nimi prechádzal po maléj časti krku, čo mi na celom tele vyvolalo zimomriavky, bolo to tak vzrušujúce že som sa ceá začala klepať- čo ma tak prekvapilo že som prudko otvorila oči a nad sebou som uvidela korunu stromu a cez ńu presvitajúce jasné hviezdy.
"Prepáč." Zašepkal Hanz a pomaly zdvihol hlavu, aby sa mi pozrel do očí. Stiahlo mi žalúdok. Nechcem počuť ako sa ospravedlňuje za to čo sa práve stalo.
"Za čo?" Opýtala som sa. Môj dych bol ešte stále vemi plytký a slová sa v ňom skoro stratili.
"Za to že som celý čas bol taký hlupák."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 SeleneBlack SeleneBlack | E-mail | Web | 25. srpna 2014 v 16:31 | Reagovat

Konečne sme sa niekam dopracovali! Už bolo načase! Počas celej kapitoly som si hovorila "Just kiss already!" a moje prosby boli vyslyšané! Skvelé! Teším sa na pokračovanie!

2 kelly145 kelly145 | Web | 31. srpna 2014 v 10:54 | Reagovat

[1]: ďakujem veľmi pekne! reba to najprv zdramatizovať potom si to človek viac užije :D

3 SeleneBlack SeleneBlack | E-mail | Web | 31. srpna 2014 v 16:24 | Reagovat

[2]: Hej, to je pravda ... Dúfam, že po tom mojom útoku komentárov už chystáš novú kapitolu! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama