Sen- 19. Kapitola 1/2

31. srpna 2014 v 15:25 | Kelly145 |  Sen


19. Kapitola



Charlota prudko otvorila oči. Chvíľu jej trvalo uvedomiť si, kde je a čo tu vlastne robí. Ležala na svojej posteli, vo svojej izbe, pohľad mala upretý na strop. Okná mala otvorené dokorán a fúkal cez ne veľmi prijemny letný vetrík, ktorý ľahko nadvihol závesy ktorými mala zatiahnuté okná.
Nadýchla sa, veľmi prudko. Vzadu na hlave cítila silnú tupú bolesť, ako keby sa niekde udrela.
Pomaly si k tomu mieste zašla rukou a pošuchala si vlasy. Do pekla! Povedala si sama pre seba v hlave a zmraštila čelo. Pod prstami nahmatala opuchnuté miesto, ktoré ju pri dotiku zabolelo. "Och!" Čo som ja vlastne včera stvárala! Pomyslela si. Ako múmia sa postavila z postele, ešte jej chýbali ruky vystreté dopredu a kopec obväzov obmotaných okolo celého tela.
Keď sa snažila do nejakej strany pohnúť hlavou, cítila ako sa jej v nej pomaly prevalil mozog z jenden strany lebky na druhú. Prudko si ju chytila z oboch strán do dlaní a pritlačila, ako keby som sa snažila udržať všetko čo bolo vo vnútri na mieste aby ju to tak neuveriteľne nebolelo.
Premýšľala nad tým ako sa dostala domov, bolo to všetko ako si zastreté, ako keby jej vlastné myšlienky patili niekomu inému a ona som ich pozorovala z poza hmlistej opony.
Pamätá si na Hanza, pri tom pocite jej silno zovrelo žalúdok. Spomínala na to čo sa im včera stalo, zdalo sa jej ako keby to ani nebola pravda, niečo tak krásne sa predsa stáva len v nejakých romantických filmoch či knihách.
Po tom ako sa od nej odtrhol jeho pohľad mieril do zeme, pamätala si na to že ju naložil do auta a celú cestu jej nepovedal ani slovo, dokonca sa na ňu ani len nepozrel. Otvoril jej dvere do domu a potom pri schodoch jej potichu zaprial dobrú noc a v ten moment jej zmizol z dohľadu v jeho dverách pod schodami.
Napadla jej šialená myšlienka, čo ak sa udrela do hlavy tak, že omdlela, zobudila sa až teraz v tejto posteli a celý včeraší večer, vrátane toho najkajšieho momentu v jej živote bol jeden veľký bláznivý sen. Nebolo by to prvý krát, čo sa jej snívalo niečo také, jediné čo jej dodávalo kúsok nádeje a navrávalo jej, že sa úplne nezbláznila, bol pocit, ten pocit bol tak živý, že ju prinptil veriť v to že to nebol len sen.

Nespokojne vydýchla a prehodila si nohy cez postele, posunula sa tak aby jej dopadli až na zem. Potom sa nemotorne postavila pridŕžajúc sa rámu postele.
Hlava jej chodila tam a späť, mala pocit ako keby jej mala každú chvíľu vybuchnúť ak ju niekde nepoloží.
Pomaly sa zohla z opačnej strany ku drevenému rámu postele a oprela si čelo o studený okraj, ako náhle ju jej krk nemusel držať to teleso na vrchu jej tela čo sa nazýva hlavou, pocítila úľavu. Dokonca sa jej prestala točiť a ťahať ju smerom k zemi.
Obe ruky si zavesila cez okraj postele aby nejako držala rovnováhu a v tejto zvláštnej polohe sa rozhodla zotrvať niekoľko minút. Upokojovala všetky vnútroné orgány, ktorých pravdepodobne ešte stále putoval alkohol.
Snažila sa nejako si dať všetky veci do poriadku. Vedela že tancovala, pila, očividne veľa podľa toho ako sa momentálne chová jej hlava a bozkávala sa z Hanzom. Zdalo sa jej to ako nereálny sen, nevedela sa nejako- teraz z triezvou hlavou- stotožniť s tým že by sa niečo také skutočne mohlo stať.
"Och, ty si taka hlupaňa." povedala si a udrela sa rukou do spánku, čo nemala robiť pretože ten slabí odtyk prsta o jej pokožku vyvolal neuveriteľnú reakciu, ako keby ste celou silou udreli do tisícky zvonov v jej hlave ktoré sa naraz začali hýbať a tým jej spôsobili takú bolesť hlavy, že jediné čo mohla urobiť bolo si kľaknúť vedľa postele, poriadne zmraštiť oči a v bolestiach čakať dokým to prejde.
V ustách mala sucho, musela sa niečoho napiť. Hneď po tom ako bola schopná otvoriť oči, pozrieť sa okolo izby bez toho aby ich musela prižmurovať, ako keby jej priamo do nich svietilo neuveriteľné silné slnko, sa pomalinky, malými opatrnými krokmi premiestnila k miestu kde si nechala včera pohár s vodou, dúfala som že jeden osviežujúci dúšok tam ešte nájde.
Mala šťastie pohár bol skoro plný. Mimovoľne sa usmiala a položila pohár späť na poličku, tento krát, ale prázdny.
Zrazu sa ozvalo náhle zaklopanie na dvere, ani nestačila niečo povedať, keď sa dvere prudko otvorili a do miestnosti niekto vošiel. Myslela si že to je Elizabeth ona nikdy nečaká na to, dokým jej povie aby šla do vnútra.
"Och do pekla." Začula za sebou mužský hlas, prudko sa otočila a vo derách spatrila nie jej sestru ale Hanza.
Cítila ako sa jej viečka otvorili dokorán. Skoro vykríkla, ale vedela, že by to mohlo vzbudiť v dome nežiadanú pozornosť a tak tam len ostala stáť ako prikovaná k zemi s pootvorenými ústami.
"Prepáč." Povedal Hanz otočil sa na stranu tvárou ku stene a položil si ruku na oči a v ten moment jej to došlo. Pomaly klesala pohľadom k svojmu hrudníku a pri tom sa mi nahŕňala krv do tváre. Vzdychla si keď uvidela to v čom vlastne bola oblečená. Samozrejme si včera šaty vyzliekla a dokonca si zvládla vyzliecť aj väčšinu spodného prídla, ale do svojho pyžama sa už navliecť pravdepodobne nestihla
Mala na sebe polopriesitnú saténovú spodnučku na ramienka, siahajúcu po kolená pod ktorou je vidieť, no úplne všetko.
Cítila ako jej horia líca. Rýchlo sa pozrela okolo po miestnosti a našla svoj župan, bleskovo k nemu pribehla a rýchlo sa do neho celá zababušila.
"Nič sa nestalo." Dostala zo seba potichu a radšej ostala na svojej strane miestnosti.
Hanz sa ku nej pomaly začal otáčať pričom sa pozeral do zeme, potom mu pohľad pomaly stúpal až ku Charlotinej tvári.

"Dobrá ráno." povedal keď sa jej pozrel do očí. Hanzove oči ju pozorne sledovali, prechádzali pohľadom od jednej strany jej tváre ku druhej. Vyzeral, ako keby práve vztal z postele. Mal rozstrapatené vlasy a Charlote sa zdalo, že na tvári má ešte otlačený vankúš.
Mal na sebe hnedé pohodlné nohavice, ktoré na ňom Charlota videla prvý krát a bielu košeľu, ktorú vínimočne nemal zakasanú v nohaviciach.
"Dobre ráno." Povedala mu pri čom som stále cítila ako sa jej do líc hrnie ďalšia a ďalšia krv.
"Je ti dobre?" Opýtal sa starostlivo a urobil dva kroky k jej posteli.
"Prečo by nemalo?" Opýtala sa zmätene, okrem toho že jej vtrhol do izby uvidel ju skoro nahú muž, ktorý... no. Sa jej nič zvláštnednes nestalo.
Urobila opatrné dva kroky smerom ku posteli, postavila sa na jej stranu a oprela sa nohou o rám postele, ktorý pevne zovrela v ruke. Bola tak nervózna, že to zo seba musela nejako dostať, bez toho aby si to všimol. Stláčanie rámu celou silou jej prišiel ako dobrý nápad.
"Si strašne bledá." Povedala a urobil ku nej ešte krok, pričom z nej nespúšťal oči, jeho phľad Charlote podlamoval kolená a rozhýbaval motýle v žalúdku, na to že ju niekedy bolela hlava v ten moment už zabudla.
"Nie, som v poriadku, ale zdá sa že som toho včera vypila viac ako som si myslela." Poznamenala a pozrela sa na zem, už nedokázala uniesť jeho pohľad, musela sa ho na chvíľku zbaviť.
"To nás je viac." poznamenal a Charlota kútikom oka videla ako si založil ruky za chrbát.
Odkašľala si a potom ju napadla zachraňujúca otázka. "Prečo si prišiel?" Odvážila sa zas pozrieť na jeho tvár, sprevádzal to hlboký nádych do pľúc. Prekvapilo ju to čo videla, usmieval sa na ňu. Jeho pohľad bol trochu zasnený, ale jemný. Sĺzol ním dole na môj krk a potom ešte nižšie. Veľmi dobre vedela kam. Zdvihla ruku a vložila si ju do vlasov tak že jej lakeť zakrýval hrudník. Dúfala že mu to napovie, aby sa na ňu už tak nepozeral. "Hanz?" Opýtala sa ho a tým ho vytrhla z tranzu v ktorom sa ocitol.
"Neviem násjť Otta." Dostal zo seba nakoniec, avšak stále s blaženým výrazom na tvári.
"Prosím?" Opýtala sa nechápavo, Hanz prevrátil oči a začal. "Tvoji ročia sú preč, neviem kam išli neviem kedy sa vrátia, keď som vstal už tu neboli tak som šiel skontrolovať či je Otto u seba v izbe a? Nie je. Tak som išiel sem hore za tebou aby som sa ťa opýtal či ho náhodou nevidela niekde sa ponevierať. Mimochodom ospravedlňujem sa za to že som sem tak vpadol, nechcel som." Klamár pomyslela si.
"A Elizabeth je tu?" Spýtala sa.
"Netuším ani ona nikde nie je, ale jej kabelka a topánky sú dole."
"Ja ju zabijem!" Povedala nahnevane a potom zo seba vypustila ešte nekoľko nepekných slov. "Ja ju zabijem, dúfam že ich nevideli naši pretože otca porazí!"
"Myslíš si že sú u nej v izbe?" Opýtal sa ma Hanz. Charlota len mykla plecami a pobrala sa ku dverá, bol len jediný spôsob ako to zistiť a to ten že sa tam pozrú. Ak tu má kabelu a topánky, znamená to že určite je doma, ak Otto nie je vo svojej izbe znamená to že sú oni dvaja spolu v tej jej, aspoň v to dúfala. Modlila sa aby neboli niekde v strede ich záhrady pod stromom obaja nahý a že ich mama a všetci susedia už nevideli, ale to y hádam bol všade krik a nie hrobový pokoj. To jediné jej dávalo nádej.
Charlota zavrčala a prešla cez chodbu ku dverám do Elizabetinej izby.
Hanz sa postavil do jej stredu.
"Ako veľmi bola včera opítá?" Spýtala sa ho, pred tým než dvere otvorila.
"No asi dosť, ak si Otta priviedla k sebe." Skoštatoval Hanz.
Opatrne siahla na kľučku a v duchu sa modlila nech Otto spadol niekde v strede cesty domov do garáta a ona prišla sama. Pretože ak tam budú spolu, znamená to že ich mohli počuť rodičia však majú spálňu len kúsok vedľa, všetci dobre vieme čo tam tí dvaja mohli spolu robiť a počuť to, našich určite nepotešilo.
Nadýchla sa a pootvorila dvere len na malú štrbinu, veľmi dobre vedela, že keď to spraví uvidím koniec postele.
Videla jej rám, potom jednu nohu, ktorá patrila Eizabeth a potom... Zmraštila som tvár a zatvorila dvere. Tú časť z Ottovho tela som skutočne vidieť nemusela.
Nadvihla jedno obočie a pozerala sa na kľučku na ktoréj ešte stále bola jej ruka.
"Čo?"
"Nepýtaj sa." Charlota sa neubránila , musela sa usmiať, tak toto snáď ani nie je pravda. Tá situácia bola tak komicky smutná, že sa nič okrem smiechu nedalo robiť.
Hanz si ťažko vzdychol a pozrel sa na Charlotu. "Je tam?" Teraz jeho tvár bola opäť vážna, presne tak ako si ju Charlota pamätala, ž sa začínala strachovať že sa nevráti.
"Smiem ísť dnu?" Okamžite odstúpila od dverí aby mohol vojsť. Hanz tam doslova vbehol, dvere sa rozleteli a Charlota mala výhľad na celú parádu.

Urobila do nej opatrný krok snažiac sa nepozerať na posteľ.
Na zemi bolo nie len oblečenie, ale aj vankúše a plachta ktorou si Elizabeth zakýva periny. V izbe bol neprijemny zápach po alkohole a cigaretách bol tak výrazný že si musela položiť ruku na nos.
"Ja ťa prerazím!" Povedal Hanz a pri tom cez nich oboch hodil perinu aby zakryt to čo ani jeden z nás nemal túžbu vidieť.
"Prerazím ho, zastrelím a upálim na hranici." Hundral si Hanz keď kráčal smerom k oknu aby ho otvoril.
"Myslíš že to rodičia vedia?" Opýtala sa Charlota a ustrchane si prezrrala tých dvoch na posteli. Ani jeden z nich nemal najmenšie tušenie že do izby prišli. Spali ako keby ich niekto v noci podrezal.
"No dúfam že nie." Povedal Hanz a urobil krok ku posteli. Otto ležal na jej samom okraji na bruchu, ruka mu vysela cez okraj a tvár mal zaborenú vo vankúši.
Elizabeth časťou jej tela ležala na ňom a mala cez neho prehodenú ruku.
"Charlota?" Opýtal sa ma Hanz pozorne sa pozerajúc na ich tváre. "Dýcha?" Pozrela sa pri tom podozrievavo na Otta, ktorému sa skutočne hrudník veľmi nenadvihoval. Okamžite k nemu pribehla, v tomto momente sa kočnila všetka sranda. Rýchlo si oblizla prst a položila mu ruku pod jeho nos, cítila jeho dych na mokrej koži.
"Áno, dýcha." Skonštatovala Charlota s úľavou v hlase, ale pre istotu mu ešte ruku priložila na zápästie aby mu našla pulz.
"Otto!" zvolala na neho a potľapkala mu jemne po tvári ani to s ním nepohlo. Počula ako za ňou Hanz odfrkol. "Možno ak by si mu dala facku." Skonšatoval.
"Musel byť neuveriteľne opitý." Povedala Charlota a položila mu ruku na čelo. "Otto?" Skúsila to znovu ale teraz mu po tvári udrela trochu silnejšie- nič.
Hanz urobil ku mne nahnevaný krok a chytil Otta za plece a nadvihol ho. Na tvári mal otlačený vzor z vankúša, oči zatvorené ústa pootvorené okrem dýchania žiadne známky života.
"Musíme ho odtiaľto dostať preč." Povedala Charlota. "Aj jeho veci." Hanz si vzdychol a nespokojne pokrútil hlavou.
"Odnesiem ho." Povedal. Charlota si neisto premerala Ottove telo ležiace na posteli, bol skoro tak vysoký ako Hanz, eše k tomu mŕtva váha.
"Sám?" Opýtala sa ho neveriaco.
"No a čo mám robiť, nebodaj zavolať na pomoc tvojho otca!" Odvrkol jej. Charlota mohla vidieť ako veľmi nahnevaný je.
"Ako ho odnesieš?" Opýtala sa opatrne, nechcela ho nahnevať ešte viac, ako bol.
"O to sa neboj, radšej sa postaraj o sestru!" prikázal jej a potom ju opatrne chytil za plece a posunul do strany, tým jej naznačil aby mu uhla z cesty. Charlota sa okamžite postavila na rovné nohy a otočila preč od postele, netúžila po tom vidieť Ottove nahé telo- zas.
Počula ako Hanz vzdychol, prinútila sa neotočiť, až do momentu keď bolo počuť niekoľko krokov sprevádzaných nadávkami, ktoré sa pomaly vzďaľovali.
Keď usúdila že už by mohli byť preč z dosahu otočila sa späť na posteľ a pozrela sa na Elizabeth.
Ostala v rovnakej polohe, rýchlo k nej pribehla a položila jej ruku na tvár. Ona narozdiel od jej milovaného zareágovala okamžite. Zmraštila tvár, upustila niečo v zmysle, vypadni a potom sa otočila na druhý bok. Charlota bola rada že je v poriadku a že žije. Jej poznámku si nevšímala, trestom jej bude bolesť hlavy ktorá ju neminie.
Vzala do ruky jej hlavu a do druhej vankúš nadvihla jej ju a vankúš podsunula pod ňu. Naklonila jej hlavu tak aby keby náhodou zvracala, vyšlo jej to rovno von, nechcela aby sa ešte udusila.
Potom jej zrovnala nohy a aj telo, napravila plachtu a prehodila cez ňu perinu ktorou ju starostlivo obalila.
Otvorila ešte dve okná v miestnosti a potom sa pustila do zbierania jej vecí, ktoré boli všade naokolo, položila ich všetky na jej stoličku, tie čo patrili Ottovi si naložila na ruky a rozhodla sa ich zaniesť dole Hanzovi.
Keď za sebou zatvárala dvere, počula náhle kroky po schodoch.
"Je v poriakdu?" Opýtal sa Hanz keď dobehol až ku Charlote.
"Áno." Zašepkala a usmiala sa.

"Dobre miláčik, za chvíľku prídem!" Charloa sa vystrašene pozrela smerom na schody, to bol hlas jej mamy, počula ako za sebou zatvorila dvere a jej kroky smerovali hore schodmi. Že by sme mali až také šťastie? Opýtala sa Charlota sama seba v mysli, ale musela si zachovať sebaprítomnosť, nemohla ju vidieť stáť v župane strede chodby s vojenskou uniformou na rukách a čo bolo najdôležitejšie v Hanzovej prítomnosti. Charlota prudko strčila Hanza do jej izby a hodila na neho všetky šaty,ktoré mala v rukáh a privrela dvere, nezatvorila.
V ten moment jej mama vystúpila na posledný schodík a keď zbadal Charlotu na chodbe milo sa spýtala "Och už si hore?"
"Dobre ráno." Pozdravila ju Charlota a snažila sa skryť nervozitu keď videla ako mama kráča jej smerom. Ukradomky sa pozrela na nezatvorené dvere kde bolo vidieť na zemi ponožku a časť nohavíc. Zdá sa že sa dostala ešte do horšej situácie, ako bola pred tým. V duchu sa modlila aby si to jej mama nevšimla.
"Kde ste boli?" Opýtala sa Charloa rýchlo a urobila smrom k mame dva kroky, aby jej tak zabránila dostať sa úplne ku dverám jej izby.
"No na trhu." povedala s úsmevom. "Ako bolo včera?"
"Výborne."
"A čo chlapci nehnevali vás?"
"Nie vôbec."
"Dobre." Povedala spokojne a dávala si pri tom dole rukavičky. "A kde máš sestru." Charlota si ťažko vzdychla a pohľad jej zaletel smerom na izbu Elizabeth. "Poznáš ju ešte spí."
"A čo Hanz a Otto, nevidela som ich." Jeden je u mňa v izbe a ten druhý spitý na mol dole v izbe. Ale to jej samozreje povedať nemohla, všakže.
"Oni sú." nadýchla sa. "Asi ešte spia, mami."
"A ty prečo ešte nespíš je skoro?" Opýtala sa jej mama starostlivo a položila jej ruku na plece. "Ja som bola v kúpeľni mami, potrebovala som si trochu opláchnuť tvár, ale ak ti to nebude vadiť, tak si ešte veľmi rada pôjdem ľahnúť." Charlota sa nadýchla a dúfala že týmto sa ich konverzácia pre teraz končí.
"Jasné choď." Odpovedala jej s milým úsmevom. "Otec ešte so mnou niekam chce ísť, stavili sme sa doma len aby som si vymenila topánky, týchto ma neuveriteľne bolia nohy a možno pôjdeme za Eduardom na obed." Oznámila .
"Dobre mami." Odpovedala jej Charlota s úsmevom na perách. V duchu jej za to ďakovala, ako keby vedela, že by tu nemali ostať.
"Tak si choď ešte ľahnúť!" Povedala a bez toho aby ma objala, alebo pobozkala- za čo jej tento krát bola Charlota vďačná, sa otočila a začala kráčať k sebe do spálne.
V momente keď jej bola otočená chrbtom, Charlota vbehla do svojej izby zatvorila za sebou dvere, veľmi potichu som zamkla, nechcela riskovať že jej izby vbehla mama rozlúčiť sa, alebo oznámiť že už odchádza a ona nemala žiaden čas na to aby upratala Hanza nikde do skrine.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama