Sen- 19. Kapitola 2/2

31. srpna 2014 v 15:26 | Kelly145 |  Sen



Charlota sa otočila smerom k svojej posteli. Hanz na nej celkom spokojne sedel s rukami položenými na nohách a s vážnym výrazom na tvári.
"Neuveriteľné." povedal. Charlota vydýchla a nechala konečne padnúť svoje plecia až niekde na zem. Oprela sa hlavou o dvere čím si zas vyvolala tú neprijemnú bolesť. Zamračila sa automaticky si siahla na to mesto.
Hanz sa zatvráril prekvapene. "Čo sa ti stalo?" Opýtal sa a okamžite sa postavil.
"Ja, asi som sa včera udrela." Povedala mu šuchajúc si miesto na hlave. Charlota prešla k nemu bližšie a postavila sa tesne pred neho.
"Udrela?" Opýtal sa nechápavo. "Podľa mňa to máš s tej rany čo ti ušterdil ten starý pán." Konštatoval.
"Prosím?" Opýtala sa nechápavo až vydesene.
"Nepamätáš tancovala si s tým chlapcom potom s zakopla o nohu jednéh pána a padla si na zem, ale okamžite si sa zdvihla."
"Alkohol tlmí bolesť."
"Áno, dočasne." Poznamenal a jeden kútik sa mu vyzdvihol hore. "Ukáž mi to." Povedal a chytil ju za rameno, aby si ju otočil chrbtom.
"Ako je Ottovi?" spýtala som sa. Pomaly jej stiahol ruku do toho miesta kde cítila bolesť. Hanz len mikol plecami.
Vzdychla som si. "Myslím si že to prežiješ." Skonštatoval Hanz a potom od nej pomaly odstúpil.
"Vezmi tie veci idem sa na neho pozrieť." Priložila si opatrne ucho ku dverám, aby zistila či už mama odišla, akurát počula zatvoriť sa veľké dolné dvere. Opatrne odomkla zatlačila na kľučku a vyšla von z dverí. Ako kráčala dole schodmi počula kráčať za sebou Hanza.
Rýchlo zbehla dole a zamierila si to rovno ku dverám pod schodami.
Keď Charlota vošla do Ottovej izby okamžite ju obaril alkoholoý opar, čo bolo vlastne dobré znamenie, pretože to bol signál toho že dýcha. Pousmiala sa keď som ho videla schúleného na kraji postele, zabaleného až po uši v perine. Vyzeral ako nevinné bábätko.
"Dýcha?" Opýtal sa Hanz, ktorý akurát vošiel do miestnosti a hodil Ottove veci na stoličku.
"Hej." Odpovedala mu Charlota a prišla bližšie k Ottovi, zdalo sa že je vpriadku.
"Potrebuje to len vyspať." Zahlásil Hanz a postavil sa do dverí.
"Áno." Potvrdila mu a potom sa natiahla k oknu a otvorila ho, aby sa náhodou znovu neopil z toho vzduchu.
"Poď." Vyzvala Charlota Hanza a prešla okolo neho von z miestnosti.
"Obesím ho v prievane za palce! Keď sa zobudí!" Vyhlásil Hanz a zatvoril dvere.
"Nebuď na neho tak prísny!" Zahriakla ho a rozpačito som sa postavila do streu chodby.
"Prísny?" Opýtal sa prekvapene a nadvihol obočie.
"Tak sa opil to je toho." Rozhodila rukami. Hanz našpúlil nespokojne pery no nepovedal nič.
"Si hladný?" Opýtala sa ho zrazu, keď už teda boli sami. Dnes bola nedeľa diečatá mali voľno.
"Prosím?"
"Či si hladný?" Zvolala na neho zvíšeným hlasom, ako keby som volala na starého človeka.
"Nie." Odpovedal pokojne. Chvíľu tam obaja rozpačito stáli. Charlota hlavou preblesol včerajší večer, vybavili sa jej pred očami jeho bozky.
"Poď." Kývol mi Hanz a zamieril ku dverám do svojej izby.
"Prečo?" Opýtala sa opatrne Charlota, ale už k nemu kráčala.
"Nepýtaj sa." Povedal a otvoril dvere.
Jeho izba bola presne taká akú si ju pamätala. Všetko malo svoje miesto, uniforma bola poskladaná na stoličke kúsok od postele, nikde nebolo vidieť ani len náznak prachu. Podlaha bola čistá že by sa z nej dalo jesť a dokonca ani na oknách nebol ani len fliačik. Vedľa jeho izby tá Charlotina vyzerala ako chliev. Jediné čo rušilo všetkú tú dokonalosť bola rozostlaná poste na ktoréj jej pohľad ostal stáť.
"Včera si to nechala v aute." Poznamenal a ukázal rukou na malú krabičku položenú na nočnom stolíku. Charlote zovrelo srdce keď ju videla, znamenalo to, že nesnívala.
Usmiala sa od ucha k uchu keď ju zbadala.
Hanz sa postavil ku posteli a vyčítavo sa na mňa pozeral.
"Prepáč." Povedala a vystrúhlana tvári kajúcny výraz, urobila k nemu jeden opatrný krok. V jeho očiach sa zjavili dve iskričky a jeden kútik sa mu pomaly nadvihol.
"Si roztomilá vieš o tom?" Spýtal sa a zrazu bol úplne blízko pri nej.
"Nie." Odpovedala mu ešte stále s hravým tónom v hlase. No cítila jej srdce začína veľmi rýchlo biť a dych bol čoraz plytší.
Keď bol tak blízko, prestávala ovládať svoje telo, motýle v žaldúku lietali ako splašené keď sa jeho pery približovali k tým jej a keď sa zrazu spojili bol to pre ňu taký šok že sa jej podlomili kolená.
Hanz sa od nej rýchlo odtiahol a stále mal na perách úsmev. Ten mu svedčí oveľa viac ako nahnevaná a prísna tvár ktorú Charlota pozná.
Vzdychol si a pozrel sa na posteľ. "Keď že tu nik nie je, chcem si ešte na chvíľu ľahnúť." Prehovoril a založil si ruky na pás.
"Pridáš sa?" Opýtal sa a v ten moment si sadol na kraj postele. Srdce Charlote podskočilo a žaldúdok sa už asi stratil. No snažila ssa nedať na sebe nič znať, nechcela aby vedel ako veľmi nervózna z neho v skutočnosti je.
Neisto sa pozrela na posteľ a na neho ako na nej sedí. Opretý rukami o hrany madraca naklonení ku nej v očakáváni čo mu odpovie. Vedela, že ak by odišla nespravil by nič. Bojovala zo svojim strachom, vedela že ak si na tú posteľ raz sadne, už sa z nej nedostane tak ľahko, ale na druhej strane, to chcela. Nedokázala si pomôcť. prikýla hlavou a sadla si na na okraj.

Hanz l ležal na boku hlavu mal podopretú rukou a pozoroval ju. Charlota si ležala vedľa neho. Hlavu položenú na vankúš aby ju čo najlepšie ochrnáila pred olesťou z phybu.
"Si bledá." Povedal zrazu Hanz keď si premeral Charlotinu tvár. "Cítiš sa dobre."
"Mh." Odpovedala mu a vystrúhala neistý úsmev na perách. Nebola v poriadku, srdc jej bilo ako zmislov zbavené. "Už nikdy nebudem piť." Zašepkala a položila si ruku cez tvár, tak že si zakryla čelo. Hanz sa pobavene zasmial.
"To hovoria vždy všetci."
"Ale je to tak, raz som si to už povedala a porušila som to. Pitie nerobí dobré nikomu. Navyše som vždy tak unavená." Vzdychla si a položila ruku zas späť.
"To prejde." Chlácholil ju a zrazu som ucítila jeho ruku na líci. pritiahol si k sebe jej tvár a pobozkal ju.
Aj napriek tomu, že celé jej telo bolo ako vyrobené z olova, ten dotyk v nej vyvolal niečo čo pred tým nepoznala, bolo to ako keby do nej lial energiu. Cítila ako sa telo preberá a ako túži po jeho ďalších bozkoch.
Vzdychla keď jeho perami prešiel na krk. Každý dotyk, bol ako keby do nej udrel blesk, znova a znova až mala strach že to nezvládne. Popravde nemala ani tušeie čo robím, nechala sa len unášať.
Zrazu ucítila jeho ruku pod svojou hlavou, nadvihol ju a tlačil ešte bližšie k sebe, aby mu nemala ako újsť a druhú ruku položil Charlote na pás.
"Si poriakdu?" Odtiahol sa od nez zrazu Hanz a pozorne sa na Charlotu zahľadel.
"Prosím?" Opýtala sa nechápavo, určite bola v poriadku. Len jej vadilo, že prestal. Videla ako mu pohľad padol dole, tiež sa tam pozrela. V ten moment pochopila, prečo sa ma to opýtal. Svoje ruky mala pritlačené na hrudník, zovreté v pästiach tak, že prsty mala až bieleo od zovierania lemu svojho župana. Charlota začudovane zaklipkala očami, ani si neuvedomila, že to robí. Ako keby sa jej telo podvedome bránilo. Aj keď myseľ to sama nechcela.
Hanz pomaly zdvihol ruku a prešiel Charlote po hánkach jednej ruky. Potom ju jemne vzal, keď Charlota rozovrela prsty cítila som ako sa jej do končekov nahrnula krv.
Pomaly si priložil hánky ku perám a pobozkal ju. Potom sa zas pozrel na jej tvár a svojimi prenikavými zelenými očami sa jej zahľadel rovno až do duše.
"Neboj sa ma, prosím." Zašepkal a položil Chalotinu ruku. ktorú ešte stále držal v dlani a na svoje líce. Charlota mohla cítiť ako mu celá tvár horí, nie len jeho očí boli nedočkavé, ale jeho celé telo doslova horelo ako keby mal v sebe plameň.
Charlota naprázdno prehltla a potom potichu povedala : "Nebojím." Nadýchla sa a mohla cítiť ako sa začína červenať až niekde dole na pätách. "Nebojím, len..."
"Len?" Opýtal sa starostlivo. Nedokázala mu odpovedať, nevedela ako mu má povedať ako veľmi sa hanbí, ako veľmi by najradšej zhasla slnko aby ju nevidel a ako veľmi chce aby sa jej neprestával dotýkať. Ani jedno z týchto slov, ktoré jej chodili po hlave nevyšlo z jej úst. Len sa červenala, snáď až na končekoch jej vlasov.
Hanz prešiel končekmi prstov cez jej čelo potom po strane tváre, tam kde začínali vyrastať prvé vlasy a potom dole až k jej brade. Nadýchol sa a potom sa k nej zas pomaly priblížil a začal ju bozkávať, jemne trpezlivo.
Vsunul svoje pery medzi jej a začal sa hrať s dolnou perou. Potom opatrne chytil jednu ruku a posunul ju k jeho krku. Charlota ho objala.
Ucítila ako rozväzuje župan a ako jeho lem odhodil na stranu a zrazu sa jeho bozky stali naliehavejšími, vášnivejšími intenzívnejšími. Bez toho aby sa ich pery od seba odthli si na opatrne ľahol na ňu a svojim telom ju pritlačil ku posteli.
Chytil jej jednu ruku a preplietol si prsty.
Jeho pery začli klesať dole po strane Charlotinho krku, postupne si razil cestu ku kúčnej kosti až k ramenu.
Ucítila jeho pery pri svojom uchu a zašepkal. "Kedykovek, keď sa ti nebude niečo páčiť, alebo budeš chcieť aby som prestal tak mi to povedz." Neodpovedala mu, naklonila hlavu do opačnej strany a nechala aby bozkával krku. Ten pocit bol neuveriteľný, cítila ako pri každom jeho bozku sa jej po celom tele robia zimomriavky v pravidelných vlnách.
Zrazu jej rukou stiahol ramienko z pleca a začal ju na tom mieste bozkávať. Pomaly začal klesať nižšie, od miesta kde sa stretávajú kľúčne kosti až ku lemu Charlotinej nočnej košele.
Vzdychla som keď mi vzal zrazu do ruky jeden môj prsník a jemne po ňom začal prechádzať rukami, ten jemný dotyk ju neuveriteľne vzrušil, cítila ako sa celé moje telo chveje, ale nie od nervozity ale od vzrušenia. Nevedela čo príde potom, ale chcela aby pokračoval.
Chytil jej jednu nohu pod kolenom a zohol ju tak že sa mi košeľa-spodnička vyhrnula až na bedrá. Ucítila ako pomaly klesá rukou po stehne až k lemu pričom stále neprestával bombardovať moje pery netrpezlivými bozkami.
Cítila som jej vyhrnul košeľu až k bruchu, potom si ju jemne nadvihol a rýchlo ju pretiekol cez hlavu.
Keď to spravil Charlota cítila ako sa celá červená pod jeho pohľadom ktorý sa neodtrhol od jej hrduníku. Bolo to prvý krát v jej živote čo ju takto videla nejaký muž.
Plytko dýchala, snažila som sa nejako upokojiť, snažila sa prestať klepať, ale nemohla.
Hanz sa nevidržal veľmi dlho len pozerať, ucítila jeho jemne pery na svojich prsiach. Cítila ako jej po nich putuje jazykom do kruhu a potom zamiril smerom k bradavke. Keď ju zovrel medzi perami z pier sa jej vydral ďalší vzdych a poriadne ho potiahla za vlasy, ešte pár minút si ju takto vychutnával a potom sa zas pomalými jemnými bozkai vrátil k perám.
V ten moment nabrala Charlota odvahu a siahla mu trasúcim sa prstami k prvému gombíku na košeli a rozopla ho. Za ním ďalší a ďalší až došla k poslednému. Tak ako on jej pred tým, mu zvliekla košeľu z ramien. On sa potom sám na moment nadvihol a vyzliekol si ju sám, hodil ju niekde na zem do miestnosti.
A Charlota mohla vidieť jeho krásne telo v plnéj kráse. Vyzeral oveľa lepšie ako si kedy predstavovala. Mal krásne vyrysované svaly na hrudníku a bruchu, neboli objemné ale úžasné.
Pohľad jej padol na jeho rameno, a v ten moment sa zarazila. To čo videla nečakala. Pod pravou kľúčnou kosťou mal okruhlú po okrajoch rozstrapkanú jazvu- taká ako ostáva keď vás zasiahne guľka a druhú mal na mieste kde býva srdce.
Keď sa k nej naklonil a chcel ju znovu pobozkať nemohla. Posunula svoju tvár na stranu a rukou prešla k hornej jazve.
Hanz pozoroval jej ruku, ako klesá až k oblým rozstrapkaným tvarom na jeho koži.
"Prepáč ja..." Chcela niečo povedať no ako si nenašla slová. Nevedela pochopiť, že by sa mu niečo takého mohlo stať, videla veľa vojakov ktorý mali podobné rany dokonca boli čerstvé a ešte stále krvacajúce, ale boli to len vojaci, nik kto mi bol blízky. Nebol to on. Podľa miest kde boli rany som veľmi dobre vedela ako blízko bol smrti keď sa mu to stalo. Charlote zovrelo srdce, keď si pomyslela na to, že som ho nikdy nemusela stretnúť.
Hanz sa zvalil na druhú časť postele, najprv jeho pohľad smeroval k stropu no potom sa otočil na mňa. Videla ako mu klesá od jej očí až k hrudi. Veľmi sa premáhala aby som sa nezarkyla rukami, chcela mu dopriať ten pohľad, vizeral pri ňom tak spokojne.
Nadýchla sa a prevalila na neho. Položila si jednu ruku na jeho hrudník a oprela si o ňu bradu.
Hanz chytil pár vlasov a založil jej ich za ucho aby Charlote nezavadzali v očiach. "Vieš o tom že milujem tvoje vlasy, nikdy som nič také nevidel." Zašepkal a prezeral si to jej
kučeravé háro. Nadýchol sa a potom sa opýtal. "Chceš vedieť ako sa to stalo?"
"Áno."
"Keď som nastúpil do armády, hneď od začiatku si ma všimol jeden vyšší dôstojník, ktorý nás cvičil. Patril som k ľuďom s najlepšou muškou, už bez vícviku som vedel strieľať veľmi dobre aj na veľké vzdialenosti a jemu sa to veľmi zapáčilo. Vybral ma do špecilnej skupiny vojakov, ktorých vyučia za ostreľovačov. To je niekto kto väčšinou stojí v úzadí, na vysokých budovách, alebo na stromoch a podobne a odtiaľ zabíja ľudí. V mojej jednotke nás volali jastraby. Pretože smrť sme prinášali z výšin."Nadýchol sa. "V Poľsku, so si vyslúžil hodnosť kapitána, len za tých pár mesiacov som dokázal." privrel oči, ako keby ho vo vnútri niečo zabolelo a keď ich znovu otvoril len si vzdychol. "To je jedno." Pozrel sa na mňa. "Dva dni pred tým ako bola vyhlásená kapitulácia som sa dostal zo svojou jednoutkou do jednej nemilej prestrelky. Chcel som zachrániť jedného vojaka, ale než sa mi to podarilo som dostal zásah. Trafili ma dva krát, zhodou okolností to bol tiež niekto z môjho povolania. Bolo to presné. Prvá guľka ma zasiahla do hrude, tesne pri srdci, tá druhá mi zastala na kľúčnej kosti." Zas som cítila ako mi po chrbte prešiel mráz. "No a." Natiahol pred Charlotou ruku na ktoréj mal jazvu a vystrel prsty. Po chvíľke sa mu ruka roztrisla, ako starému človeku. "Zobudil som sa s tým, že som nemohol hýbať prstami na ruke, mal som ju skrčenú nedokázal som ich vystrieť, ale dobre sa o mňa postarali, našťastie tak že dokážem uchopiť veci a fungovať s ňou skoro normálne ale v momente keď napnem svaly tak sa mi začne triasť a neudržím v nej nič." Vysvetlil mi. "Neviem ako sa to stalo, myslím si že v tom mohol mať prsty môj veliaci dôstoník, neviem či by ma vrátili na front alebo nie, ale ak by sa tk stalo tak už by som tu nebol, ak by som neumrel vo francúzsku, tak v rusku určite, alebo niekde inde. Len málo ľudí ktorých som poznal ešte stále žijú." Nadýchol sa. "Ale to teraz nie je podstatné. Po tom ako som, ako tak vyzdravel za mnou prišli dvaja muži s SS a ponúkli mi miesto v Berlíne, mal som cvičiť vojakov, ktorý nastúpili do armády- tiež ostreľovačov. Mal som šťastie." Nadýchol sa. "Hlavn pretože som sa nejakou náhodou dostal k tvojmu otcovi, ani to netuším ako sa stalo." Zahľadel sa mi do očí. "Asi to bol osud." Môj pohľad lietal od jeho ruky, k jeho očiam, aké veľké mal šťastie, aké veľké sme mali obaja šťastie.
"Nikdy si mi to nepovedal." Povedala Charlota s vyčítavým tónom v hlase.
"Nebol dôvod." Zašepkal. "Nie je to niečo na čo rád spomínam." Jeho pohľad sa zmenil, ako keby mu to zranenie zobralo časť jeho hrdosti. "Vojna je strašná a ja len dúfam že sa nedostane až sem, aby si ju nemusela zažiť." Charlota sa opatrne položila celým svojim telom a natiahla krk tak aby perami dosiahla až na to mieste kde ho postrelili, jemne ho tam pobozkala a potom aj na druhú jazvu.
Počula ako prudko vydýchol, potom ju schmatol za ramena a prudko ich oboch prevrátil.
Vydesilo ju to a keď sa spamätala, vyvalila na neho oči. Bála sa že sa na mňa hnevá preto čo práve spravila.
No nestačila nič povedať, zacítila jeho pery, ktoré začali výšnivo bozkvať tie jej.Rukou chytil jej tvár a tlačil ju k svojej a ona nemohla ani dýchať.
Položila mu ruky okolo krku, keď klesal perami smerom nadol, pomaly a zas zastal pri jej prsníkoch, jeden zasypával bozkami, ten druhý chytil do ruky, pomaly mi ho laskal až prešiel prstami ku bradavke ktorú jemne stlačil.
"Charlota." Zašepkal jej meno a pokračoval svojimi perami nižšie, okolo môjho pupku až k lemu nohavičiek. Zrazu sa prestala vrtieť, dokonca aj dýchať zamrzla som. Vedela ako to bude pokračovať a bála sa toho. Vedela ako to všetko funguje, však som bola predsa pôrodná asistentka, ale bála sa toho čo ak... čo ak bude niečo... Och.
"Neboj sa." Zašepkal Hanz a jeho tvár sa zrazu objavila pred jej. Pohladil ju po líci a potom jej dal jemný bozk na pery.
"J...." Chcela mu povedať aby neprestával, nech nedá na to že sa bojí, no on mi položil prst na pery a tým jej slová zastavil. "Psst, moja milá Lotte, máme predsa celý život." Povedal. Lotte?
Tiež mu položila ruku na líce a pobozkala ho. Hanz sa na moment otočil a potom cez nich prehodil perinu. Starostlivo Charlotu celú prikryl a potom si ľahol na bok vedľa nej.
Charlota sa sa tiež otočila na stranu tak aby mali obaja zarovno oči, prisunula sa k nemu tak aby sa ho dotýkala celým svojim telom a položila si hlavu na jeho vystretú ruku, on ju jemne hladil na pleci a po ruke, ktorú mala položenú na jeho hrudi.
"Čo znamená Lotte?" Opýtala sa. Hanz sa na mňa potmehúcky usmial.
"Nepoviem." Povedal šibalsky na čo ho Charlota jemne udrela rukou.
"Hej!" Oboril sa a ruku mi chytil.
"No tak!" Nabádala ho.
"Lotte, je kombinácie dvoch slov, anglického Little to znamená malý a posledných písmen z tvojho mena. Si moja mála Charlota, my little girl, my Lotte." Posledné slová nepoznala, ale vedela z ktorého jazyka sú- angličtina. Prekvapene sa na neho zahľadela a potom sa zveavo spýtala. "Vieš anglicky?" Hanz sa pousmial a potom zas objal Charlotu okolo pliec. Vedela , že pemýšľa nad tým či mi má odpovedať, alebo nie.
"Áno." Vyšlo zneho nakoniec.
"Odkiaľ?" Spátala sa Charlota okamžite.
"Narodil som sa tam." V ten moment na pár minút zamrzol svet, Charlota ostala neveriaco pozerať na jeho tvár, dokonca zabudla dýchať, tak ju to prekvapilo. Cítila ako sa jej oči rozšírili a trochu možno pootvorila aj pery.
"Angličan?" Dostala zo seba nakoniec.
"Áno." Odpovedal a očividne sa na nej veľmi dobre bavil.
"Ako?"
"Jednoducho." Nadýchol sa. "Dnes ma chceš spovedať čo?" Spýtal sa pobavene a pobozkal ju na spánok. Pár krát sa zhlboka nadýchol. "Ale keď že tak neodolatelne voniaš tak ti to poviem dobrovoľne." Povedal a zas sa pozrel Charlote do očí.
"Moja mama sa narodila v Londýne, kde spoznala môjho otca. Ten tam pracoval ako úradník na nemeckom konzuláte. Nebol len tak hocikto, mal kontakty vedel ľahať za správne nitky, na to on bol expert a tiež si veľmi dore rozumel zo ženami, ako mi to vysvetlila moja ma. Vzali sa, pretože otehotnela a ja som sa narodil v roku 1912. To znamená že mám teraz 30." Povedal mi s pobaveným úmevom, keď zadal ako som si začala vypočítávať v hlave jeho vek. Konečne som v tom mala jasno, vedela som veľmi dobre že je odo mňa starší, teraz som si bola istá o koľko. "Keď začala vojna môj otec odišiel do Nemecka. Bolo to jedno z najlepších obdob môjho života, nikdy som si s otcom nerozumel, nikdy nebol doma, ale s mojou mamou som bol veľmi šťastný, bola to úžasná žena, vzdelaná, milá, veľmi krásna." Jeho oči sa na chvíľku zasnili. "Po tom ako sa vojna skončila sme spoločne odišli za otcom do Mníchova. Mali sme sa dobre, aj napriek tomu že všade zúrila kríza. Keď som mal osem rokov narodila sa moja setra. Marelen. Krásne malé stvorenie, ktoré ako keby ani nepatrilo k nám do rodiny, mala blond vlasy a zelené oči, len vďaka tomu môj otec mamu nezabil, obaja sme zdedili oči po nej, ale otec tomu nikdy nechcel veriť. Nikdy nebol doma a keď prišiel, tak väčšinou len kričal. Časom začal piť a potom... to bolo horšie a horšie. Mal veľa mileniek, často sme ich videli aj my zo sestou, nedbal na to že sme doma privideol si ich do jednej z dolných izieb v dome a neraz sme ich mohli zo sestrou počuť, moja mama spala v miestnosti vedľa. Niekedy keď sa hádali ju zbil, alebo na ňu nakričal tak, že to malo rovnaký efekt. Pamätám si ako zo dňa na deň starla, mala šedivé vlasy a to mala sotva 35 rokov. Bolo to veľmi smutné." Vzdychol si. "A potom jednu zimu ochorela moja sestra. Dostala zápaľ pľúc. Bolo to hrozné, veľmi dlho s tým bojovala, aj keď bola ešte tak malinká, ale nezvládla to. Moju mamu to zlomilo, nedokázala sa už vrátiť späť, jeden deň jej nebolo. Neviem čo sa s ňou stalo, nikdy ju nenašli, ani jej telo. Niekedy si myslím že proste tiekla späť do Anglicka, výmysli malého chlapca." Pousmial sa. "Ostal som sám, nebolo to šťastné, veľa času som trávil s Ottom, pretože ako náhle som bol s otcom sám len sme sa bili. Bol som dostatočne silný na to aby som mu tých pár úderov dokázal vrátiť, tak som tam radšej nebol. Ottova rodina sa stala mojou, žili sme kúsok od seba. Jeho rodičov mám veľmi rád, starali sa o mňa ako o svojho. Dokonca mi dali prácu, ja aj Otto sme až do nástupu do armády pracovali ako robotníci v jednej továrni." Zas sa usmial. "Po tom ako Hitler obsadil Rakúsko sme nastúpili do armády." Pozrel sa na mňa. "A zvyšok príbehu už poznáš." Nadýchol sa.
Charlota zdvihla ruku k jeho tvári a pohladila si ho po dokonale oholenom líci. Bola vďačná za to že jej to povedal, cítila ako keby sa prelomila psoledná bariera, ktorá medzi nimi vládla.
"Charlota." Zašepkal moje meno a znova sa ku nej naklonil aby ju pobozkal. Hlavou jej prebehla myšlienka na to, čo všetko musel prežiť aby sa sem dostal a ako veľmi ho to muselo zmeniť, ale nechcela ďalej pátrať po niečom čo nie je dôležité, teraz bol tu v jej náruči s perami, ktoré si každú sekundu pýtali jej bozky. Začalo sa niečo nové, niečo iné, nová kapitola našich životov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 SeleneBlack SeleneBlack | E-mail | Web | 31. srpna 2014 v 16:38 | Reagovat

Ach, výborné! Ja túto poviedku milujem!! Ako to robíš? Proste sa to nedá prestať čítať, ani kedy som chcela... čo nechcem :D

2 kelly145 kelly145 | Web | 31. srpna 2014 v 22:04 | Reagovat

[1]:  Ja neviem :D proste len píšem to čo mi napadne... veľmi pekne ďakujem!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama