Sen- 24. Kapitola

20. září 2014 v 10:09 | Kelly145 |  Sen

25. Kapitola




"Nemal by si toľko fajčiť." upozornila Charlota Hanza ke'd sedeli na okraji verandy. Tvárou bol otočená k nemu, nohy mala vystreté vedľa jeho. Opierela sa chrbom o stĺp zábradlia.
"Viem." Povedal Hanz a spokojne si potiahol z cigarety, ktorú mal v ruke. Charlota mu na to nepovedala nič. Len si ho smutne premerala pohľadom. Človeka ako Hanz, asi len ťažko naučí niečo nové.
"Budem sa kontrolovať." Povedal jej a zahasil cigaretu vo vode v miske, ktorú si priniesol zvnútra. Charlota sa na neho len vďačne usmiala.
"Ako chceš." Odpovedala a postavila sa na nohy. Napravila si svoje šaty, ktoré mala oblečené a natiahla ruku smerom k Hanzovi.
"Mali by sme ísť nemyslíš?" Opýtala sa ho a on nemo prikývol. "Áno už je skoro obed." Povedal jej a postavil sa bez toho aby jej chytil ruku.
Zišli spoločne dole po schodoch a keď kráčali okolo jazera Hanz Charlotu objal okolo pása a pritlačil si ju k sebe.

Spoločne kráčali po prašnej ulici v dedine, bolo tesne pred obedom a na ceste nebolo nikoho vidieť, slnko pieklo, tak ako aj po iné dni a Charlota sa tešila ako sa uchýli do jedného z domčekov.
Hanz zastal pred jednou z drevených bráničiek. Potiahol krátky špagát ktorý držal dvierka na svojom mieste a ustúpil Vharlote aby mohla prejsť.
Charlota sa pozerala na krásny domček, ktorý bol ako jeden z mála v dedide omietnutý na bielo. Na niekotrých miestach bolo vidieť zošuchanú modrú farbu, ktorou bol pravdepodobne dom vymaľovaný pred tým.
Na oknach svietili krásne rozkvitnuté kvety, ktoré aj napriek teplu a pomerne neskorej ročnej dobe stále statočne prežívali.
Dom bol dlhý a viedol do kopca, na prídomí bol vyšliapaný chodník. Na tráve po pravej strane boli všade sliepky.
V strede dvora bola krásna studňa, taká klasiká akú Charlota videla len v rozprávkových knížkach.
Keď sa trochu naklonila, aby videla cez Hanza uvidela veľkú drevenú stodolu.
"Teta?" Zavolal Hanz a otvoril malé drevené dvere, ktorými sa vchádzalo dovntúra. Hanz sa musel poriadne zohnúť aby nimi prešiel,a ale Charlote boli tak akurát.
Ocitli sa v malej miestnosti v ktorej bola skutočne zima, oproti tomu čo bolo vonku. Videla ako si Hanz vyzul topánky a položil ich vedľa malej poličky vedľa dverí.
Charlota sa zvedavo obzrela okolo seba, aj napriek tomu aké boli dvere nizke strop bol akurát vysoký pre Hnza.
Videla malé okienka, po stranách miestnosti a aj pár cez ktoré bolo vidieť rovno do kuchyne, avšak na tých boli veľmi pekné čipkované záclony.
Hanz vošiel cez ďalšie dvere.
"OH!" Počula z vnútra ženský hlas. Charlote v tom momente zovrel žalúdok. Bolo to prvý krát čo spozná niekoho z Hanzovej rodiny, ale nie len to, bolo to prvý krát keď sa niekomu predstavia ako pár.
Nadýchla sa a šla za Hanzom. Ostala stáť rovno vo dverách z rukami zopätými pred sebou.
Najprv jeho tetu nevidela, Hanz ju totiž celú zakryl svojim telom. Podľa toho ako sa k nej musel zohnúť, usúdila že je ešte menšia ako ona. Ruky ktorými ho objala mala vráskavé, ale veľmi pekné.
"Och ahoj chlapče!" Počula, jej hlas.
"Ahoj teta." Povedal Hanz a tón jeho hlasu Charlota ledva poznala. V tom momente sa Hanz odtiahol aby predstavil Charlotu.
Jeho teta bola malá, veľmi pekná stará žena. Vlasy mala šedivé a väčšinu schovanú pod krásnou farebnou šatkou. Na sebe mala typický nemecký kroj v tmavých farbách, ktorý jej veľmi sedel. Na šnúrke mala zavesné okuliare ktoré jej vyseli na krku. Do tváre, Charlota si nemohla pomôcť, sa na ňu Hanz veľmi podobal, mal podobný nos aj oči.
Keď zbadala Charlotu vo dverách plesla rukami a zopäla ich pred sebou. "No ja som si myslela že sa tohto nikdy nedočkám!" Zvolala a natiahla obe ruky ku Charlote. "Poď sem moja milá, ako sa voláš?"
"Charlota, Charlota Hadeburng." Predstavila sa Charlota a pristúpila k Hanzovej tete.
"Och teší ma Charlota, ja som Marlena." Predstavila sa jej a okamžite ju objala okolo pliec, Charlota sa k nej tak isto ako Hanz musela zohnúť.
Ukradomky sa pozrela na Hanza, ktorý sa na ňu pobavene usmieval. Teta sa nezdala, ale keď Charlotu objala poriadne jej stlačila hrudník. Charlotu to tak prekvapilo že vyvalila oči, na čom sa Hanz samozrejem veľmi dobre pobavil.
Keď ju konečne pustila a Charlota sa mohla narovnať, obzrela si ju od hlavy po päty. "Krásne dievča, krásne." Povedala a otočila sa na Hanza, pomalými krokmi, krívajúc na jednu nohu k nemu prišla a potľapkala ho po ruke, tam kde najvšie dočiahla.
"Ďakujem teta." povedal Hanz a žmurkol pri tom na Charlotu.
"Sadnite si deti." Marlena natihla ruku ku stolu,ktorý bol hneď vedľa Charloty. "Len toto odstavím a môžeme jesť, prišli ste načas." Charlota urobila k nim krok, aby jej pomohla s hrncom no Hanz ju zastavil zdvihnutím ruky a ukázal jej aby si sadla.
"Sadni si." Povedal jej, keď videl jej protestný výraz. Charlota sa nešťastne pozrela na hrniec a potom si proste oddane sadla na lavicu.
Mala možnosť si prehliadnúť izbu v ktorej je. Nebola veľká, ale veľmi útulna. Na strane kde sa vchádzalo bol stôl s troma stoličkami a lavicou na stene pod malými okienkami, cez ktoré bolo vdiieť do vchodovej miestnosti.
Oproti stolu bola veľká biela pec na ktorej sa niečo veľmi dobré varilo. Po pravej strane boli poličky vyrobené z dreva natreté na bielo, tak ako zvyšok nábytku v izbe. Mali skelené dvierka tak že cez ne bolo vidieť čo sa v poličkách nachádza. Pod nimi bolo niečo ako umývadlo. Nádoba ktorá sa dala vybrať aby sa z nej vyliala voda. Vzadz za poličkami Charlota videla schody, ale nevidela kam viedli.
Nad pecou bolo množstvo panvíc hrncov a nožíkov a dva obrázky Panny Marie.
Po ľavej strane boli zatvorené drevené dvere. Vedľa stola boli ďalšie schody, cez ktoré mohla Charlota vidieť malou škárkou posteľ, nič viac.

"Tak, moja mila." Nadýchla sa Marelan a otočila sa smerom na Charlotu. Prešla pomaly k nej a odsunula si stoličku, tak aby sedela rovno naproti.
Keď si sadla vzdychla si a vystrela si nohy pod stolom. Charlota sa nervózne usmiala a venovala rýchli pohľad Hanzovi, ktorý akurát vyberal z jednej z poličiek taniere.
"Neboj sa ma moja milá, ja nehryziem." Povedala pobavene Mareln. "Vieš, ja som taká rada že si tu konečne Hanz niekoho priviedol, ja som si myslela že sa mu to nikdy ani nestane, že sa toho nedožijem. Chodí ku mne už roky a nikdy mi nedoviedol ukázať nejaké jeho dievča." Začala Marlen. "A včera mi o tebe nechcel nič povedať, vravel mi, že ťa dnes privedie." Otočila sa na Hanza. "Neverila som mu, ale som rada že drží slovo."
"Ako keby som nikdy nesplnil to čo som sľúbil." Zahundral Hanz a položil pred Charlotu tanier na polievku.
"No, no." povedala Mareln a mávla dva krát rukou vo vzduchu.
"On mi tiež nikdy nič nepovie." Pridala sa Charlota na čo si vyslúžila od Hanza pekne otrávený pohľad.
"No na to si tu ty moja milá, musíš si ho prevychovať, aj keď v jeho veku." Vzdychla si a prešla si rukou po čele aby si z neho utrela niekľko kvapiek potu.
Charlota sa usmiala a vzala si od Hanza lyžicu a nožík.
"Tak mi niečo o sebe povedz." Nabádala ju.
"No tak." Nadýchla sa Charlota a neisto sa pozrela na Hanza.
"Hanz pred tým než si sadneš, prosím ťa mala by som mať ešte v komôrke nejaký dobrý rum, alebo aspoň víno, prines fľašku dokým začneme jesť." Prerušila Charlotu Marlen a natihala ruku ku Hanzovi.
"Samozrejme." Ten na stôl položil hrniec z polievkou a už ho nebolo. Potom sa Marlen znova otočila na Charlotu a to bol pre ňu signál aby začala rozprávať.
"No tak, pracujem ako pôrodná baba, teraz sa tomu hovorí sestra." Mareln zo záujmom zdvihla obočie. "No a som." Nadýchla sa. "Trochu neistá." Mareln sa usmiala.
"To je vporiadku."
"A tiež som niekedy trochu protivná a viem sa rýchlo nahnevať."
"To je len dobre, inak by si neprinútila toho tvrdohlavca robiť čo chceš." Obe sazasmiali.
"A mám veľkú slabosť pre Hanza." Dokončila Charlota.
"Och, to ja tiež, ale nie že mu to povieš pretože si o sebe bude myslieť ešte viac." zašepkala jej Marlen cez stôl a oprela sa späť o stoličku.
"Nemám rada, keď mi niekto klame, alebo niečo zatajuje."
"Och to ťa pri Hanzovi musia brať všetky čerti." Charlota sa z chuti zasmiala, mala pocit že stará pani vie presne o čom hovorí.
"To je normálne, má to v krvi." Povedala jej s úsmevom na perách. "Ale ver mi, niekedy sú slová zbytočné stačí len pohľad." Žmurkla na ňu.
V tom momente sa Hanz objavil vo dverách a držal v rukách dve fľaše jednu skoro prázdnu a tú druhú ešte neotvorenú.
"No výborne." Zvolala Marlen a vzala od neho fľaše a položila ich pred Charlotu na stôl.
"Podaj nám poháre prosím." Zvolala na neho a potom sa otočila zas na Charlotu.
"No a čo robia vaši rodičia?" Opýtala sa jej slušne, ako keby sa tá konverzácia medzi nimi, pred chvíľkou ani neodohrala.
"No otec, otec podníka, Hanz u neho pracuje v továrni." Vysvetlila jej.
"Ach." Hanz sa posadil za vrch stola s naberačkou v ruke, ktorú podal Chalrote.
"A tvoj otec vie čo robíš z jeho dcérou?" Opýtala sa zvedavo Marlen Hanza za ten čas čo naberala Charlota polievku do jeho taniera.
"Nie." odpovedal jej Hanz bez hanby. Charlota ju cítila za neho.
"Ty si teda riadne číslo!" Zvolala na neho Marene a potľapkala ho po ruke. "Ale chápem ťa." Povedala a usmiala sa pri tom na Charlot.
"To máš po tvojom otcovi." Hanzov výraz zrazu stvrdol, očividne mu toto prirovnanie nebolo po vôli.
"No tak netvár sa." Zahriakla ho Marlen a rukou mu udrela po ramene. Silno podľa zvuku ktorý ten dotyk vydal.
Charlota radšej ostala ticho a nabrala si svoj tanier ako posledná, pred tým než sa usadila vymenila si pohľad z Hanzom.
"Mám pravdu."
"Nechaj to tak teta." Upozornil ju Hanz prísne a pozrel sa na ňu.
"Samozrejme!" Zvolala Marlen ako keby sa nič nestalo a dodoala. "Poďme jesť!" Naznačila rukami aby sa do toho obaja pustili a tak aj spravili.
Charlota vedela, že Hanz túto tému nemá rád a pri tom sa tak túžila dozvedieť niečo viac o jeho rodine. Odvtedy, čo jej o nich povedal prvý krát, sa k tomu nevyjadroval a ona ho nechcela dráždiť, spôsobovať mu bolesť, ktorú pri myšlienke na nich isto pociťoval.

"No a žijete teda v Berlíne?" Opýtala sa Marelna po niekoľkých hltoch veľmi dobrej slepačej polievky.
"Áno." Odpovedala jej Charlota.
"Berlín je krásne mesto, aj keď teraz moc červené." Poznamenala otráveným tónom.
"Teta!" Oboril sa na ňu Hanz.
"Áno?" Opýtala sa pokojným hlasom.
"Čo ak by bola zapálenou národnou socialistkou." Marlena prekvapene zdvihla oči a úplne pokojným hlasom mu odpovedala. "Také dievča by si mi ty do tohto domu nikdy nepriviedol." Pozrela sa pri tom na Charlotu. "Mám pravdu?"
"Áno máte." Odpovedala jej Charlota a položila Hanzovi ruku na predlaktie. Aj keď sa snažil to skyť jeho chovanie vypovedalo o tom, že je ešte nervóznejší ako ona sama.
"Sa smejše, ale ona takéto niečo zahlási v strede jarmoku a keby nemala toľko rokov a svoje meno už je zatvorená niekde vo väzení." Povedal a pri tom sa nahnevane pozrel na svoju tetu. Vzal jej tanier, z ktorého akurát dojedla polievku a odniesol ich preč do dresu.
"Lepšie mŕtva ako predstierať náklonnosť tomu fanatikovi."
"No taak." Hanz sa zohýňal dolu k peci, aby z nej vybral plech.
"A nie je to tak?" Opýtala sa Charloty Marlena.
"Niekedy človek nemá na výber." Odpovedala jej a Hanbila sa pred ňou za to že to povedala. Ona mladá žena nemala v sebe toľko kuráže ako táto stará pani sediaca pred ňou s okuliarmi na nose.
"To je pravda." Vzdychla si Marlena a spoločne zo Charlotou sledovala plech ktorý pred nich Hanz položil bol plne naložený zemiakmi v šupke, ktoré voňali úplne dokonale. Charlota to jedlo milovala, jedla ho ako dieťa skoro každý deň, ale po tom ako sa začalo otcovi dariť, jej servírovali už iné veci a takáto maličkosť s maslom a soľou jej strašne chýbala.
"Môže byť moja milá?" Opýtala sa jej starostlivo Marlen.
"Och samozrejme." vzdychla si Charlota a nabrala si jeden na malý tanierik pred ňou.
"Tak že ste v strane?" Pokračovala v ich politickej debate Marelna.
"Áno, ako celá moja rodina, ale ani jeden z nás nie je taký ako sa prezentuje."
"Oh." Vzdychla si Marlen a zahľadela sa na svoj prvý zemiak na stole.
Po Charlotinej odpovedi to zachránil Hanz a začali sa rozprávať o niečom úplne inom. Charlota za to bola vďačná nerada sa púšťala o debát o politike, nikdy. Bolo to otravné a popri tom všetkom čo sa okolo nej dialo, jej to prišlo zbitočné. Prišla sem aby na to zabudla a toho sa chcela držať.

"Prepáčte, kde by som našla…?" Charlota nemusela ani dokončiť vetu. "Och moja milá to musíš ísť von a tam za domom je malá búdka." Charlota sa pomaly zdvihla a vyšla cez dvere von kde sa obula.
Nepotrebovala ísť na záchod, ale prečistiť si hlavu na vzdchu. Slnko už skoro zapadalo a oni sa stále rozprávali u Mareleny v kuchyni. Stará pani fajčila viac ako Hanz, ale nie cigarety ale starú dlhú fajku ako jej otec, aj keď mali otvorené dvere v miestnosti bol dymový opar a jej to nerobilo dobre, navyše po celý čas pili víno čo jej už udrelo poriadne do hlavy.
No aj napriek tomuto všetkému sa cítila tak dobre ako už veľmi dlho nie. Marlena bola veľmi inteligentná že a a očividne sa nebála povedať svoj názor čo sa jej veľmi páčilo. Dozvedela sa že bola ženatá a mala dvoch synov. Všetkých stratila v prvej vojne, manžela zabili v bitke synovia umreli na nedostatok obživy. Čo Charlotu zasiahlo hlboko do srdca, nevedela si predstaviť že by ostala tak sama, že by stratila dieťa ktoré porodila.
Oprela sa o stenu domu a pár krát sa nadýchla čerstvého vzduchu. Pohľad jej zaletel do stodoly, na ktorej boli otvorené dvere. Mohla vidieť cez ne na opačnú stranu do poľa kde bola v jeho strede priviazané veľmi pekná krava.
Na okrajoch stodoli boli klietky zo zajacmi a kuríny pre sliepky, charlote v ten moment napadlo, že takto by vedela žiť, bola to voľnosť. Taká akú nemala nikdy možnosť pocítiť v meste.
Keď usúdila, že už tam stojí dostatočne dlho rozhodla sa ísť spať.
"Hanz!" Počula prísny Marelnin hlas. Charlota zastala a oprela sa o stenu domu, vedela že by nemala načúvať, ale niečo jej vravelo, že by sa nemala ani pohnúť.
"Ja viem, že máš na svojho otca ťažké srdce, ale…"
"Čo ale?" oboril sa na ňu Hanz. "Mám tam prísť a potriasť mu rukou?"
"Áno!"
"Nebu'd smiešna prosím ťa!"
"Ja viem, čo bol zač a viem aj čo vám spravil."
"Keď to vieš tak by si mala byť ticho.
"Ale on si svoje už odtrpel, veľmi dobre viež čo sa v dohľadnej dobe s ním stane a ty mu nechceš povedať že mu odpúšťaš?"
"Ja mu neodpúšťam a za to čo sa sním teraz deje si môže sám ak nevieš, prepil sa tak že mu z toho preskočilo, však by ani nevedel kto som, keby som za ním prišiel." Charlota vyvalila oči.
"Hanz." Povedala Marelna láskyplne.
"Nehaj to tak prosím ťa a v žiadnom prípade to neotváraj pred Charlotou!" Upozornil ju Hanz.
"Je to milé dievča, ktoré ťa má očividne veľmi rado Hanz, zaslúži si o tebe vedieť všetko, nesmieš byť taký, ona ťa nesklame."
"Nie?" To Charlotu zabolelo, ako keby ju tým slovom bodol rovno do hrude. Nečakala na to ako sa bude konverzácia odohrávať ďalej, nechcela počuť viac, ale pred tým ako mohla vkročiť do vnútra sa najprv s tým slovom potrebovala vyrovnať.
Otočila sa na päte a vrátila sa späť na miesto za stenu kde sa oprela. Bolelo ju to, bolelo ju že jej neverí aj keď sa očividne veľmi snažil, zdalo sa že všetko je omnoho komplikovanejšie ako sa jej zdalo. On bol komlikovanejší než si myslela.

Prešla cez kúsok trávy medzi stodolou a domom a vošla dnu.
Nad ňou bolo ešte jedno drevené poschodie, cez dieru z ktorej bol spustený rebrík mohla vidieť že je horné poschodie plné sena.
Pozrela sa na klietky zo zajačikmi, niektoré boli veľké iné menšie, ale rozhodne boli všetky neuveriteľne zlaté. Musela sa usmaiť keď ich videla. Neodolala prešla ku klietke aby si ich prezrela trochu bližšie.
Keď sa na ne tak pozerala napadlo, jej že aj napriek tomu, ako Hanz vyzerá, možno nie je tak silný ako sa jej najprv zdalo.
Jediná vec ktorá jej vadila bolo že sa s ňou nechce podeliť aj o tú inú stránku z neho, možno aj o to zlé, aj o to slabšie, ona by ho nevnímala inak ak by to spravil.
"Charlota?" Zvolal na ňu Hanz od dverí. Zdalo sa že bola preč priveľmi dlho. Otočila sa k nemu tak aby ju videl, Hneď sa k nej rozbehol.
"Je všetko v poriadku?" Opýtal sa znepokojne. Ani sa nestihol nadýchnúť a Charlota ho silno objala okolo pása.
Hanz jej to samozrejme opätoval.
"Áno." Odpovedala mu a poriadne ho zovrela.
"Nejdeme už späť?" Opýtal sa Hanz otrávene. Charlota sa na neho spýtavo pozrela. Vedela si predstaviť prečo chce ísť domov, ale nemohla to na sebe nechať znať.
"Prosím." Povedal len a dal jej bozk do vlasov.
"Samozrejme." Povedala mu a usmiala sa. "Len sa rozlúčim."
Marlen sedela na svojom mieste, stôl už bol uprataný, usmiala sa na Charlot keď vošla. Nespýtala sa na to kde bola a ani sa nepýtala prečo už odchádzajú.
"Ale dúfam že zajtra prídete na večeru." V ten moment sa obe pozreli na Hanza. Vzdychol si, veľmi ťažko, ale prikývol hlavou.
"Výborne, spravím nejaké dobré kura!" Charlota prikývla a objala Marlen sediacu na stoličke.
"Ďakujem za úžasný obed a posedenie."
"Nie je zač moja milá, si skutočne veľmi zlatá. Dávaj pozor na tohto môjho urážlivca." Na to Hanz nepovedala ni jedno slovo. Len Charlotu chytil za ruku a vyviedol ju von z domu.

Skoro celú cestu kráčali potichu. Hanz nedržal Charloutu za ruku a kráčal kúsok pred ňou. Pohľad mal upretý k zemi.
Charlota veľmi starostlivo premýšľala nad tým, či mu má, alebo nemá niečo povedať nechcela prezradiť, že počula ich rozhvor, ale zdalo sa jej že nie je inej možnosti ako s tým proste začať.
Čakala či sa niečo nestane dokým prídu domov, ale Hanz mlčal.
Keď za sebou zatvorila dvere Hanz zasvietil olejový lampáš na stole a sadol si na okraj ich postele. Pohľad mal uprený do zeme a veľmi ťažko dýchal, ako keby ho na pleciach niečo veľmi ťažilo.
Charlota sa na neho pozorne pozerala a nevedela čo má robiť, nevedela či tým že niečo povie to len všetko nezhorší, ale pravdepodobne to len musela risknúť. Nevydržala sa na neho pozerať v takomto stave, musela niečo spraviť.
Prešla k nemu a chytila mu bradu medzi prsty, aj keď cítila najprv že sa vzpiera nakoniec sa pozrel hore k nej.
Pozorne sa zahľadela do jeho očí a potom sa k nemu zohla aby ho pobozkala na pery. Posunula si ho trochu dozadu a sadla si na neho obkročmo.
Rukami mu chytila tvár. Nadýchla sa aby si dodala odvahu k tomu čo chce povedať.
"Milujem ťa." vyslovila to jednoduché slovo. To ktoré mu doteraz ešte ani raz nepovedala, to ktoré si nechávala len pre seba pretože mala pocit, že ak ho vysloví nahlas všetko sa stratí. Tiež si nebola istá, tiež nevedela čo budúcnosť prinesie, ale uvedomila si že to nemá nič spoločné s tým čo k nemu cíti.
Nechcela si to dlho priznať bojovala s tým ale je to tak, miluje ho celým svojim srdcom, dušou a telom je jeho a nikoho inému.
"Patrím ti, úplne celá. Milujem ťa Hanz a budem dokým mi to ty sám dovolíš." Vložila ich osud do jeho rúk, terz záležalo na ňom čo bude nasledovať, ona bola pripravená pre neho spraviť všetko.
Hanz jej na to neodpovedal, nemusel, vedela že ju miluje, on jej to pred tým povedal už veľa krát, ale až v tomto momente sa to stalo skutočným.

Naklonil sa k nej a pobozkal ju na pery, tak ako to vedel iba on. Vášnivo, naliehavo a nedočkavo. Počas noci veľa krát počula svoje meno a veľa krát počula tie najkrajšie slová aké jej môže človek povedať.
Cítila ako sa niečo medzi nimi zlomilo, ako keby prekročili neviditeľnú hranicu a všetko sa spečatilo. Vedela že z cesty na ktorú sa obaja spolčone vydali už nie je cesty späť, naveky mu bude patriť, presne tak ako povedala. Ona je jeho a on je jej. Nikto to nikdy nezmení, ani vojna, ani rodina, ani osud či čas.
Jeden druhého doplnili a vytvorili celok. Ktorý sa nedá rozbiť na kúsky, už nie.


Keď Charlota v noci ležala na ich posteli, prikrytá perinou pozerala sa na Hanzovu tvár, pozorovala ho ako spí, aký pokojný výraz ma na tvári, vyzeral byť šťastný, dokonca sa možno usmieval.
Pozerala sa na neho a sama sebe si prisahala, že nikdy nedopustí aby sa tento muž vytratil z jej života.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama