Sen- 25. Kapitola

22. září 2014 v 16:20 | Kelly145 |  Sen

25. Kapitola




Charlota ležala na mäkkej tráve a mala zatvorené oči. Vdychovala do pľúc čerstvý lesný vzduch v ktorom mohla skutočne cítiť vôňu jahôd, malín, listov a kvetov.
Bolo krásne dopoludnie, na oblohe tak ako deň pred tým nebol ani jeden jediný mráčik a ona túžila, po toma by sa nikdy nemusela z tohto miesta pohnúť, aby nemusela odísť späť do krutej reality.
Zrazu slnko niečo zatienilo, veľmi dobre vedela čo, alebo kto to je. Nespokojne si prikryla tvár oboma rukami a zamrnčala.
"Už som si myslel, že si mi umrela." Povedal pokojný Hanzov hlas a ona počula ako si sadol na trávu vedľa nej.
Prikryla si oči rukou, aby jej do nič nesvietilo slnko, otočila hlavu za ním a pootvorila jedno oko.
Hanz sedel na tráve, kúsok od nej. Mal na sebe len dlhé, ľahké nohavice. Ruky mal položené na nohách a očami, ktoré mali farbu trávy na ktorej Charlota ležala, ju pozorne pozoroval.
Usmiala sa na neho a pomaly sa posadila. pretrela si tvár rukami aby sa trochu prebrala a potom sa posunula smerom k nemu.
Položila si hlavu na jeho hruď a schúlila sa do jeho náručia ako malé dieťa. Hanz ju objal oboma rukami a líce si položil na jej vlasy.
"Lote?" Opýtal sa.
"Áno?"
"Deje sa niečo?" Opýtal sa jej a odklonil sa. Na to Charlota zdvihla oči k nemu a smutne sa usmiala. "Nechcem ísť domov." Povedala mu a za tú vetu sa cítila previnilo. "Nechcem ísť späť."
"Dobré veci sa zle opúšťajú." Odpovedal jej na to Hnaz a pohladil ju po tvári.
"Však sa môžeme vrátiť." Povedal jej aby ju povzbudil.
"Ale nejde len o to…." Vzdychla si Charlota. "Pozri sa ako tam žijeme, obaja pracujeme a klameme." Charlota, ani nevedela kde sa v nej tieto myšlienky vzali. Ale niekedy mala pocit, že keď je z Hanzom vynára sa na povrch všetko to čo vo svojom vnútri cíti ale nikomu to nechce priznať, dokonca ani sama sebe.
"V čom klameme?"
"V presvedčení." Odpovedala mu a ruky si položila na svoje kolená.
"Ale to predsa nebude trvať naveky." Odpovedal jej Hanz a pohladil ju po vlasoch.
"A tiež klameme mojim rodičom." Doplnila Charlota a v duchu dúfala, že to Hanz nebzoberie inak ako to myslela. Sama dobre vedela, že by nebolo pre nihoko bezpčené a dobré, ak by vyšli s tým čo je medzi nimi napovrch. Jej otec bol rozvážnym človekom, veľmi dobrým ale nevie ako by zareágoval na tak dlho trvajúce klamstvo.
Hanz si ju premeral porozným a skúmavým pohľadom. "To vyriešime keď sa vrátime do Berlína."
"Teda zajtra?" Hanz podozrivo nadvihol jedno obočie a Charlota sa usmiala. Prehrabla mu oboma rukami vlasy a poriadne mu ich rozstrapatila.
"Nechaj!" Zvolal Hanz a obe ruky jej pevne zovrel. Charlota sa zasmiala a roztiahla dlane aby mu dala navedomie, že sa vzdáva. V momente keď Hanz zvieral jej ruky nemala najmenšiu šancu, bol o toľko silnejší ako ona, že s nimi nedokázala ani len pohnúť. Nie to ešte mu robiť nejaké naprieky.
Hanz jej zovretie rúk opatrne povolil, bol už poučený že keď to srpaví väčšinou sa na neho Charlota opäť vrhne a začne mu robiť zle, no tento krát sa tak nestalo.
Charlota sa postavila na rovné nohy a natiahla k nemu ruky. Keď sa Hanz postavil pritiahla si ho k sebe a naklonila sa aby ho pobozkala.
"Tak by sme mali využiť tých pár chvíľu čo nám ostáva mám pravdu?" Opýtala sa ho tesne pred tým než sa ich pery spojili.

Hanz sedel na verande a v rukach zvieral krabičku cigariet. Premýšľal či si jednu z nich zapáli alebo nie.
Charlota ho pozorovala z okienka. Akurát dorábala ľahký obed. Hanz dobre vedel že nemá rada, keď fajčí tak veľa, ale nedokázal si pomôcť a ona to vedela.
Charlota chytila do rúk dva taniere s výbornou polievkou, ktorá sa jej skutočne dnes podarila a vyšla von na verandu.
"Hanz?" Oslovila ho. Hanz sa na ňu okamžite pozrel a vybehol keď zbadal ako ťažko sa jej oba taniere držia v rukách.
Spoločne si sadli na prvý schodík a taniere si položili na kolená. Tak jedávali a bol to ten najlepší spôsob stolovania, aký Charlota poznala, nevedela ako je to možné, ale jedno si vždy vychutnala viac, pokiaľ jedla takto.
Dala Hanzovi do ruky lyžičku, vedela že je už hladný, on jej síce nikdy nič nepovie, ale vždy sa do jedla pustí tak ako keby nikdy pred tým nejedol.
Obaja boli potichu, vychutnávali si krásu okamžiju. Hanz polievku zjedol v priebehu niekoľkých minút ak nie sekúnd a Charlota mu potom dala zvyšok jej porcie, pretože ona ju väčšinou nevládala zjesť celú.
On samozrejme ako vždy protestoval, vravel že mal dosť a že by to mala zjesť ona, ale samozrejem ako vždy si jej porciu vzal a zjedol ju skroro tou istou rýchlosťou ako tú pred tým.
Potom vzal Hanz oba taniere aj lyžičkou a šiel ich umyť na mólo do jazierka.
To bola jedna z najobľúbenejších častí obeda, aspoň Charlotina. Vždy vyzeral tak dokonale, keď stál na móle a slnku mu osvetľovalo jeho krásnu postavu.
Mohla vidieť každý, aj ten najmenší sval, milovala ten pohľad.
"Čo sa usmievaš?" Opýtal sa Hanz a sadol si oproti nej na schodíku, tak aby na ňu mohol dobre vidieť a zároveň sa mohol oprieť o zábradlie.
Charlota k nemu vystrela svoje nohy a spokojne sa oprela o drevo za ňou. Na otázku mu neodpovedala, len sa usmievala.
"Myslím si, že by sme mali zaviesť pravidlo." Povedal Hanz a rozhliadol sa okolo seba. Charlota vedela čo hľadá, tú krabičku cigariet ktorú mala ukytú pod lemom svojej sukne vedľa nohy.
"Áno?" Opýtala sa ho a zložila si ruky do lona.
"Nemala by si mi schovávať veci." Povedal a pozrel sa smerom ku krabičke. Charlota nevedela ako prišiel na to, že ich tam schovala no tvárila sa, ako keby o ničom nevedela.
"Neviem o čom hovoríš." Povedala a tvárila sa ako najväčší anjelik na zemi, ak by ste sa v ten moment na ňu veľmi pozorne zahľadeli, uvideli by ste svätožiaru, ktorá jej žiarila rovno nad hlavou.
Hanz sa na ňu nespokojne pozrel, no nepovedal nič, len mykol plecami a pohľad obrátil smerom k jazeru. Dobre vedel o čo jej ide a viac krát jej na takúto hru už nenaletí, aj keď Charlota nechápala prečo, obaja dobre vedeli ako to skončí a ten koniec bol zaručene vždy uspokojivý, pre obe strany.
"Hanz?" Zavolala na neho Charlota, keď sa na ňu nepozrel nasledujúcich päť minút. V tejto hre bol on vždy víťazom, ona neznášala keď ju takto nepekne ignoroval a už vôbec sa jej nepáčila myšlienka, že ju zas porazil, ale nemala na výber. Nemala rada keď sa s ňou nebaví a on by to vydržal skutočne aj niekoľko hodín, možno aj dní v chladnom vystupovaní bol on definitývny víťaz.
"Prosím?" Otočil sa na ňu zo spokojným výrazom na tvári dobre vedel, že vyhla.
Charlota vzala do rúk krabičku aj zo zapaľovačom a prešla k nemu po štyrok. Sadla si mu do lona a krabičku mu ukázala.
"Si hrozný." Okomentovala a položila mu krabičku do nadstavenej ruky. Hanz sa usmial, krabičku si vzal no cigaretu z nej nevytiahol. Položil ju opatrne ako cenný predmet vedľa neho a na vrch položil zapaľovať. Oboma rukami ju objal okolo pása a pritlačil si ju k sebe. "Nie, ty si hrozná." Povedal jej a pobozkal ju.
Charlota mu chytila tvár do rúk a pritiahla sa bližšie k nemu.
"vysvetli mi ako je možné že máš tak jemnú pokožku." povedal keď prechádzal pomaly rukami po jej stehnách a pri tom jej vyhŕňal šaty.
"Neviem, možno preto aby si sa ma na to mohol opýtať." Odpovedala mu Charlota potichu. Oprela si čelo o to jeho a zatvorila oči.
Hanz jej rukami prechádzal po nohách.
Charlota sa nadýchla jeho vône a potom mu pustila tvár. Odsunula sa do neho a sadla si na svoje miesto, tam kde pred tým.
Hanz len nespokojne zakrútil hlavou, ale nepovedal jej nič. Vzal do ruky balíček a konečne sa dočkal svojej vysnívanej cigarety.
Charlota sa na neho usmiala, keď videla aký blažený a spokojný výraz sa objavil na jeho tvári. Za ten výraz mu tú cigaretu vždy dopraje.
"Mali by sme ísť." Povedal jej keď odklepal popol dole schodmi.
"Za tvojou tetou?" Opýtala sa Charlota. Hanz prikývol. "Nezdalo sa mi že by si sa tam chcel vrátiť, keď sme odchádzali." Hanz nadvihol jedno obočie. Charlota mu neprezradila to čo počula, tajne keď stála za oknom, ale jeho výraz a mlčanie keď kráčali spoločne domov, hovoril za všetko.
"Ja sa nedokážem dlho hnevať." Povedal Hanz a potiahol si.
"Tak že sa nehneváš na svojho otca?" Vedela, že sa to opýtať nemala, ale chcela v tom mať jasno. Bolo jej vlastne jedno, čo sa medzi nimi stalo a ako sa Hanz správa, chcela len vedieť celú pravdu, nedalo jej to. Aj keď ho milovala a rešpektovala všetky jeho rozhodnutia, aj to keď sa jej rozhodol niečo nepovedať, musela sa aspoň pokúsiť…
Hanz mal v momente kamennú tvár a ona aj napriek tomu že vedela, že má byť potichu a radšej sa na to už nepýtať pokračovala. "Ja viem, že o tom nechceš hovoriť a ja to chápem, ale ja… Nie som len niekto z ulice Hanz." povedala a pozerala sa mu pri tom do jeho chladných očí. "Hanz ja ti nechcem nič vyčítať, len chcem vedieť…" Nadýchla sa. "Žije ešte vôbec?"
Hanz nepohol ani kúsočkom svojho tela. len sa pozeral na Charlotu tým najchladnejším pohľadom aký vedel.
Charlota sa to ale snažila nevnímať a trpezlivo čaka dokým Hanz niečo povie, alebo aspoň nahnevane odíde.
"Áno." Vyslovil nakoniec a zahodil cigaretu do trvávy pod domom. To jej dovtedy nikdy nepovedal, vždy o ňom hovoril v minulom čase. Ale teraz jej to potvrdil a ona nemala odvahu sa ho opýtať na niečo viac.
Hanz sa prudko postavil a povedal. "Je nažive, prepil si mozog aj celé telo, leží na posteli jedlo dostáva cez hadičku, nespoznáva ľudí a len ťažko rozpráva. Toto je posledný krát čo sme sa o mojej rodine spolu rozprávali." Prísne sa na ńu pozrel. "Prosím Charlota nechaj to tak." Otočil sa a zmizol vo vnútri domu.
Charlota si vydýchla, cítila ako jej v krku rastie veľká guľa ktorá jej zabraňuje v dýchaní. Postavila sa a vošla do domu za Hanzom.
Stál pred ich provizórnou posteľou a držal v ruke košeľu, ktorú si očividne nedokázal obliecť.
Charlota k nemu opatrne prešla, ako keby sa blížila k nahnevanému zvieraťu, ktoré na ńu môže každú chvíľu zaútočiť.
Opatrne mu položila ruku na chrbát a keď nedostala žiadnu reakciu objala ho zozadu a položila si hlavu na neho. Počula ko mi rýchlo bije srdce, ale dýchal úplne pokojne.
Chvíľu tak stály, bez pohnutia a Charlota premýšľala nad tým, že to čo Hanzov otec spravil muselo byť skutočne hrozné, tak hrozné že si to ani sama nedokáže predstaviť, len veľmi málo vecí v človeku vyvolá takú nenávisť a ľahostajnosť.
Hanz si vzdychol naklonil sa z Charlotou a nadvihol ruku. Posunul si ju k sebe a objal ju. Bez toho aby sa na ňu čo i len pozrel povedal. "Tesne pred tým ako som odišiel do Berlína som za ním bol, neviem ani sám prečo možno som po tom všetkom čo som videl predsa len mal silu mu nejako." nadýchol sa. "Odpustiť." Vyslovil to slovo, ako keby bolo otrávené. "Ale keď som prišiel v dome nebol, nebol nikde, skončil v nemocnici po mozgovej príhode. Nevedel kto som keď ma videl a popravde ja som tiež nepoznal toho muža ktorý sa na mňa pozeral. Len ťažko hovoril, bľabotal niečo o synovi, ale…" Charlota sa prinútila na Hanza nepozrieť, jeho hlas sa zlomil. "Marlena chce aby som za ním šiel, vieme veľmi dobre že to takto dlho nevydrží, ale ja nechcem pre mňa to bolo uzatvorené v deň keď za mnou kričal že ma nikdy nechce vidieť a že nie som jeho syn." Tak to bola celá pravda, tou vetou bola táto kapitola uzatvorená a obaja vedeli, že sa k nej nikdy v živote nevrátia. Charlota bola rada, že jej to povedal, bola mu vďačná za pravdu, mala to čo chcela a Hanzovi, aj keď to nepovedal nahlas sa uľavilo.

U Marleny v dome, bolo ako aj deň pred tým veľmi prijemne, sedeli u nej v kuchyni a popíjali veľmi dobrý studený nápoj, ktorý chutil ako maliny. Bol výborný takto v horúci deň.
Charlote sa Marlena veľmi páčila a očividne to bolo vzájomné. Tá stará pani mala toľko príhod a životných zážitkov, že by človek ani neveril že sa niečo také môže v jednom ľudskom živote stať.
Počas toho ako Charlota miesila cesto na koláč, od ktorého Marlenu museli doslova odtrhnúť spoločne z Hanzom, im rozprávala príhody z prvej vojny, rozprávala im o tom ako stretla Anglinčanov a Francúzov, aký to sú pre ňu veľmi zvláštny ľudia. Rozprávala im o jej láske o tom ako muž jej života umrel o tom ako veľmi túžila mať deti a o tom aké je to hrozné o ne prísť.
Rozprávala aj o tom aké mala detstvo, aké to bolo iné vyrastať v dobe keď skutočne nemali ani jedno rádio v celej dedine o tom aký bol život jednoduchší, keď sa človek nestaral o politiku a svet, ale len sám o seba.
Rozprávala o Hanzovi, o jeho detstve o tom ako sem chodieval cez leto a ako veľmi sa bál sliepok na dvore. Rozrpávala o jeho matke, krásnej žene ktorá bola elegantná a inteligentná ako nikto koho stretla, o tom ako jej Anglický šarm, ako to ona nazívala vôbec nezapadal do úbohej nemeckej dediny.
"Vieš moja milá, aj keď si z mesta, nevyzeráš tak." Povedala Charlote keď konečne dal cesto aj s ovocím do rúry.
"Ako to?" Opýtala sa Charlota a sadla si vedľa Hanza na lavičku a napila sa aby si ovlažila suché ústa.
"No si veľmi milá, ľudia z mesta nie sú taký sú namyslený, iný ako ostatný. Myslia si že sú niečo viac." Komentovala Marlen a pri tom si navliekala niť do ihly.
"Som veľmi rada, že si ťa Hanz našiel, skutočne, také dievča ako si ty sa len tak často nevidí.
"No, Mareln. Prestaňte ma chváliť pretože spyšniem." Povedala Charlota a mávla rukou. Marlen sa pobavene zasmiala a začala rozprávať zas o niečom úplne inom.

"Ale no tak už je neskoro, hádam nechcete ísť sami v tme lesom." Hovorila Marlen a pri tom sa na nich nechápavo pozerala.
"Mám dve izby voľne, periny sú dobré ostaňte tu prosím vás, ráno si pôjdete po veci a pôjdete zas na vlak späť do Berlína."
"Nie, mali by sme ísť." Povedal Hanz nespokojne a stál pred dverami.
"Hanz." Povedala Charlota a pozrela sa pri tom na Marlen s prosebným výrazom na tvári. Nechcela tu ostať sama, ona to vedela a mala súcit, väčší ako Hanz.
"No tak vojak." Kývla mu hlavou aby si sadol zas k nej. "Myslím si že jednu noc by sme tu mohli ostať." Vedela. že sa mu tá predstava absolutne nepáči, dával to aj jasne najavo svojim výrazom, ale obom nemohol odolať.
"Och no čo už s vami." Marlen sa spokojne usmiala a pozrela sa vďačne na Charlotu. Tá na ňu žmurkla a napila sa z dobrého vína, ktoré mala pred sebou, možno to ju prinútilo stráviť poslednú noc v dome Hanzovej tety.

Bavili sa do neskorej noci, rozobrlai vnáď všetky témy, od politiky až k móde. Charlotu bavilo ju počúvať bavilo ju vstrebávať všetky múdrosti ktoré zo seba tá žena len tak púšťala. Len málokedy sa stane, že stretnete tak úžasného človeka akým bola ona a Charlota si to samozrejme veľmi vážila.
Hanz sa síce tváril najprv otrávene, ale po pár pohároch vína sa aj on veľmi aktívne začal zapíjať do rozhovoru.
Bolo niečo po pol druhej ráno, keď sa konečne rozhodli že je načase ísť spať.

Hanz spoločne zo Charlotou spali v zadnej izbe. Bola tam veľká drevená posteľ z veľkými perinami naplnenými perím.
Charlota zaspala takmer okamžite ako položila hlavu na svoj vankúš.
Hanz miloval, ju pozorovať ako spí. Vzyerala tak krásne, nevinne. Ako snáď vždy. Jeho spánok dohnal len málokedy a málokedy bol pokojný. Aj napriek tomu, že sa veľa vecí v jeho živote zmenilo, minulosť ho nechcela opustiť a on stále videl v snoch to čo sa mu v živote stalo.
Spánok nebol jeho priateľom, pretože väčšinou zo sebou priniesol výčitky z minulosti, ale ráno, keď sa prebral a mal to šťastie vidieť jej tvár, Charlotu, osvetlenú jemným ranným slnkom, všetko zlé čo v jeho živote vykonal, alebo zažil sa stratilo a on bol slobodný, čistý, nepoškvrnený tak ako ona.
Hanz si vzdychol a posadil sa na okraji postele, čo najtichšie, ako sa dalo sa postavil a potom vykĺzol cez dvere von z izby. V ruke držal jednu, poslednú cigaretu ktorá mu ostala a rozhodol sa že je čas na to aby si ju zapálil
Jeho teta, spokojne spala v jej izbe a bolo počuť ako hlasno odfuku. Pri tom zvuku sa Hanz musel usmiať.
Pomalinky otvoril dvere a vyšiel z domčeku. Vzduch bol ľahký, aj napriek tomu že celý deň bolo skutočne teplo až tak že sa to na obed skoro nedalo vydržať, teraz po tom nebolo ani len chýru. Jediné čo počul bol šuchot lístia v jemnom vetríku, ktorý sa hral z lístkami jabloní na dvore.
Všetko spalo, celá dedina bola ponorená do tmy a jediné čo osvetľovalo tmavé cesty, bol mesiac s hviezdami žiariaci na oblohe, ktorá vyzerala ako čipkovaná šatka jeho tety.
Obloha bola tak čistá, že ste mohli vidieť aj tú najmenšiu hviezdičku žiariacu na oblohe. Boli ich tam milióny, niektoré zoraden'do súhvezdí ktoré poznal, iné tvorili pás ktorý sa tiahol po celej oblohe z jednej strany na druhú.
Keď sa Hanz zadíval hore na nebo, mohol vidieť ako sa zem zaobluje.
Bol to krásny pohľad.

Nadýchol sa toho vzduchu, ktorý len tak ľahko zas neucíti a oprel sa o teplú stenu domu.
Premýšľal nad tým čo sa bude diať keď príde späť do Berlína, nevedel sa stotožniť s predstavou, že by sa spoločne zo Charlotou mali aj naďalej pretvarovať, ale bol to dobrý nápad? Priznať všetko?
Zamračil sa nad tou myšlienkou. Nevedel čo by sa mohlo stať, možno že by Charlotin otec zúril tak, že by ho vyhodil z práce, je to možné? Bol by tohos chopný? Vždy mu pripadal ako dobrý muž, ale vedel veľmi dobre že Charlota je jeho milovaná a jemu dal na plecia veľkú zodpovednosť a nie len za jeho firmu, ale vlastne aj za život ich rodiny.
Potiahol si z cigarety ktoréj konic sa rozhorel do červenej farby. V tom momente vzduch preťal tichúčky zvuk praskania tabaku. Hanz sa mimovoľne usmial, mal rád ten zvuk. No okrem toho začul aj niečo iné, niečo čo sa mu až tak nepáčilo.
Znelo to ako… otočil sa smerom ku stodole aj aj napriek tomu že bola zatvorená a že by tam teraz malo vládnúť hrobové ticho z nej vychádzal nejaký zvuk.
Možno by to mohol byť len nejaké zviera ktoré sa rozhodlo presunúť z miesta na miesto, ale to zviera by určite zo sebou nemalo lamptu. Videl jej svetlo ako sa hýbe a presvitá cez štrbinu vo dverách.
Hanz si povzdychol, ani na moment mu nebol dodaný pokoj. Zahasil opatrne cigaretu, tak aby si ju potom mohol zas zapáliť a dúfal že v tej stodole sú len nejaké deti ktoré majú dnes nejakú nepokojnú noc.
Hanz potichu, obišiel celú stodolu, dobre vedel že z druhej strany sú malé dvere, ktorými sa tam dá vojsť.
Nazrel cez okraj dverí dovnútra. Jeho modlitby ale neboli vyslišané.
Vo vnútri stodoly, s malou olejovou lampou pobehovali dvaja muži. Na prvý pohľad spoznal dve veci, obaja nemali menej ako štyridsať rokov a boli vychudnutý na kosť.
Hanz si povzdychol a na malý moment mu napadlo, že by ich mal nechať tak očividne nechceli nič viac, ako ukradnúť pár vajec od sliepok. Teda aspoň v to dúfal, no jeho mužská ochranárska stránka mu to nedovolila a preto urobil hlúposť.
"Hľadéte niečo páni?" ozval sa a vošiel do stodoly. Svetlo z lampy sa na neho v tom momente obrátilo a v ňom uvidel lesknúcu sa hlaveň malej zbrane. V ten moment preklínal svoje rozhodnutie . Ale zachoval rozvahu a ani sa nepohol.
Keď si jeho oči zvikli na svetlo, uvidel že tí dvaja muži nie sú len pekelne chudý, ale aj dotrhaný a špinavý a na prvý pohľad bolo jasne vidieť, že to boli židia.
"No tak!" Hanz zdvihol ruky aby im dal najavo že nemá nič čím by im ublížil. A keď sa pozorne zahľadel na pištoľ prišiel na to, že ani oni nemajú ako ublížiť jemu, pištoľ totiž nebola nabitá, v tom momente sa mu uľavilo a jeho pelcia spadli dole.
"Páni, neviem čo tu hľadáte, ale verte mi že tu nemáte čo hľadať." Pokračoval a urobil krok k nim videl ako sa hlaveň zas zdvihla smerom k nemu. Vzdychol si a povedal.
"Kto ste?" Muži si vymenili vydesené pohľady.
"Utiekli sme z nemeckého transportu." Povedal jeden z nich lámavou nemčinou, jeho prízvuk znel, ako keby to bol poliak, čech možno slovák.
"Akého transportu?" Opýtal sa ich Hanz a pri tom stále držal ruky tak aby ich obaja muži videli.
"Transportovali nás z Berlína na východ." Dobre tak že jeho predpoklad že sú to židia mu teda vyšiel. Teraz čo s nimi.
"Dobre páni, zložte tú zbraň viem že nie je nabitá." Povedal tomu mužovi ktorý ju zvieral v rukách. "Prespávate tu?"
"Nie." Hanz prikývol.
"Tak čo tu chcete."
"Sme hladný." odpovedal mu muž.
"To vám nedali jesť pri transporte?"
"Nie." Hanza to zarazilo, že by všetky tie reči o tom čo sa deje na východe s transportovanými bla pravda? On sám nepočul veľa, len to čo si občas povedlai jeho podriadený v práci, ale tie informácie boli tak desivé že neveril, že by niečoho takého bol dokonca aj Hitler schopný.
O masívnych transportoch vedel, vedel. Snažil sa spolu so Charlotiným otcom čo najviac ľudí pred nimi ochrániť tým že ich zamestnali v továrni, ale nikdy si nemyslel že by nemecko bolo schopné s ľuďmi urobič niečo také, však tí muží na sebe nemali nič, nič len kožu a hladnú tvár.
Počul od chlapov, že v iných továrňach zbrojného priemyslu, tie čo riadil priamo Speare (Špér) sú plné ľudí ktorých priniesli z táborov z Poľskla že tí ľudia vyzerali ako mŕtvoli, chodiace kosti, ale nikdy tomu neprikladal nejakú váhu, myslel si že len preháňajú.
"Dobre." Povedal Hanz veľmi opatrným tónom. Nadýchol sa a pozrel sa na klietky kde pokojne spali nič netušiace sliepky. "Toto je dom mojej tety, je to stará žena a psoledné čo potrebuje je aby nejaký dobrý sused nahlásil, že jej tu v noci niekto pobehuje s lampášom v ruke, tak že si vezmite nejaké vajcia a vrece múky čo je tam v rohu a chodte odtiaľto preč a bol by som veľmi rád ak by ste sa sem nevrátili. Nikomu nepoviem, že som vás tu videl a tiež nikomu nenaznačím že by vás mal tu v okolí začať hľadať a verte mi ako príslušník SS by som to spraviť mal." Nadýchol sa a videl ako veľmi sa ho obaja boja, bolo mu ich úprimne ľúto. "Ale vy na tento pozemok už nikdy nevpáchnete, ak sa dozviem že tú starú ženu kvôli vám zatvorili tak si vás osobne nájdem, aj keby ste boli v tom najhustejšom lese v najhlbšej jame rozumeli ste mi?" Prísne sa na nich oboch pozrel.
"Teraz sa otočím a odídem, vy si vezmite čo som vám povedal plus niekde tam v rohu by mala byť stará sekera myslím si že ju budete potrebovať." Nadýchol sa. "A choďte odtiaľto prosím preč."
Obaja muži si vymenili zmätený pohľad, ale nečakali na to či to Hanz myslí vážne alebo nie, nabrali si veci do vreciek, rúk a vzali si všetko čo im prišlo pod ruku, samozrejem niečo po nich ostalo.
Po tom ako sa Hanz otočil, že odíde a radšej sa vráti späť ku Charlote pretože narazí ešte na niekoho ďalšieho, ta ním jeden z mužov zavola. "Ďakujeme." Hanz sa na neho pozrel a prikývol s úplne ľahostajným výrazom na tvári.
Bolo mu jedno čo si vezmú, pokiaľ nevezmú všetko. Čo mu ale ostalo v hlave boli ich vyziabnuté tváre.


Ich transport musel byť z Berlína. Premýšľal keď vchádzal do domu a vracal sa späť ku Charlote. Napadlo ho, či je možné aby v židovských štvrtiach tiež nechali ľudí hladovať. Premýšľal nad tým či všetky chýry oktorých si doteraz myslel že sú vymyslené, nie su v skutočnosti náhodou pravda, pretože ak by to pravda bola, Nemecko by si zavarilo viac než si ktokoľvek dokáže čo i len predstaviť. Však, veď oni enchávajú hladovať ľudí, podľa toho ako vyzerli tí dvaja muži je to skutočne pravda. Ak sa to dozvie Anglicko a USA, tak je Nemecko plne nahraté! Po vojne im nedovolia nič, ani len vyrábať záchodové papiere.
HAnz neveril že táto vojna môže dopadnúť v prospech nemecka, neveril tomu, že násilie ktoré vyvíja Hitler kombinovanú z neuváženosťou a hlúpymi rozhodnutiami môže Nemecko zachrániť, tak ako to tvrdil vo všetkých svojich prehláseniach.
Hanz si vzdychol keď si sadol na okraj postele. Toto nedopadne dobre, vedel to cítil to a premýšľal nad tým ako by to mohol všetko napraviť, ako by mohol uchrániť Charlotu pred tým všetkým čo ju čaká.
Ak vojna bude pokračovať a Rusko bude odporovať tak ako doteraz, tak Hitler na fronte stratí všetkých mužov, kto bude potom chrániť Berlín keď budú všetci tam, kto bude chrániť ju? Čo ak sa Rusi nakoniec dostanú do Berlína, alebo Angličania či Američania, Charlota ako žena by to určite neprežila bez úhony, ona pozná mužov vie aký sú jeho vojaci a veril v to že muži síce za oceánom sú iný.
"Hanz." Ozval sa Charloti ospalý hlas a na svojom chrbte ucítil jej ruku. Pri tom dotyku mu až zovrelo srdce.
"Áno." Opýtal sa jej a otočil sa smerom k nej. Mala privreté oči, a len ťažko ich držala otvorené, no keď sa k nej otočil zdvihla sa a oprela sa o svoj lakeť.
"Čo sa deje?" Opýtala sa ho starostlivo a chytila ho zozadu za ruku.
"Nič." Klamal jej, nemohol sa jej predsa priznať k tomu čo sa stalo k tomu o čom premýšľal.
Charlota, bola veľmi unavená na to aby od neho niečo vyzvedala, potiahla ho za košeľu, aby si k nej ľahol a on ju poslúchol, bez jediného slova.
Objala ho a položila si jeho hlavu na svoju hruď. Hanz zatvoril oči. Cítil ako ho jej ruky objímajú a aj keď nepochopil tú silu, ktorou na neho pôsobí, aj s vedomím že v jeho hlave pred malou chvíľou výrili tie najhoršie myšlienky, úplne pokojne zaspal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama