Sen- 26. Kapitola

30. září 2014 v 8:31 | Kelly145 |  Sen

26. Kapitola




Charlota otvorila dvere na dome v Berlíne. Nikdy si nepripadala tak cudzia tomu domu ako v tento momet.
Aj keď veľmi dobre poznala každý jeden jeho kúsok a každé skryté miesto, cítila sa ako keby bola úplne cudzia a nikdy doň neparila. Alebo už doň nepatrila.
Jej život sa zmenil, zmenilo sa to ako videla svet, vedela že už viac nechce zostať v tom živote ktorý viedla do momentu spoločne strávených chvíľ osamote, len ona s Hanzom.
Vedela že už to nebude rovnaké.

Dom do ktorého sa vrátila bol prázny. Nebolo v ňom poučuť nič. Ani nevyzeral, že by v ňom niekto v predošlích pár dňocj strávil čo i len jednu minútu.
Hneď ako prešla do haly zavolala hore schodmi na svoju sestru, či nie je náhodou zatvorené u seba v izbe ale nikto sa jej neozval.
Zmätene sa pozrela na Hanza, ktorý akurát pokladal batožinu vedľa dverí.
"Asi sú spolu niekde v meste." Povedal Charote pokojným hlasom a prešiel k nej. Pohladil ju po tvári a následne na to prešiel do obývačky. Charlota potichu prešla za ním. Pozrela sa do vyčisteného kozuba, potom na gauč a okná. Všetko vyzeralo ako zo škatuľky, zdalo sa že ani jednu vec v tej miestnosti Elizabeth za psoledných pár dni nepoužila.
"Nie si hladná?" Opýtal sa Hanz a pritlačil si Charlotu k sebe pri čom jej položil ruky okolo pása. Zo stanice išli rovno sem, nezastavili sa nikde pri čom cesta bola dlhá a Charlota sa musela priznať, že jej od raňajok celkom vyhladlo.
"No vlastne by som si niečo dala." Odpovedala mu a položila si hlavu na jeho hruď. Musela si vychutnať ten moment, boli stále sami a ona to mohla spraviť bez toho aby sa jej posmievala sestra, alebo aby sa bála že ju rodičia pri tom uvidia.
"Dobre tak vynesiem ti veci a pôjdeme sa najesť niekde von, pochybujem že Elizabeth by bola tá ktorá ma nakúpene a navarené." Poznamenal Hanz s pobaveným podtónom, Charlotasa sa zasmiala spolu s ním.
"Nemali by sme ísť aj za Izakom?" Opýtala sa keď Hanz bral do rúk jej veci a niesol ich hore po schodoch smerom k jej izbe.
"Nie, pôjdeme zas v piatok." Povedal jej Hanz s úsmevom a vyšiel rýchlo hore schodmi. Charlota ho samozrejem nasledovala. Chcela skontrolovať či jej izba je v rovnakom zachovalom stave ako zvyšok domu.

Našťastie bola, všetko bolo tak ako to zanechala pred tým než odišla. Bolo to až zvláštne dotýkať sa svojej uniformi do práce, zdalo sa jej to ako roky, keď ju mala na sebe naposledy a pri tom to bolo len pár dní.
"Deje sa niečo?" Opýtal sa Hanz a položil jej veci na posteľ.
"Nie." Povedala Charlota a obzrela sa za ním.
"Dobre, príď dole keď budeš pripravená." Povedal jej láskyplne a naklonil sa k nej aby ju pobozkal. Charlota zdvihla hlavu a dala mu pusu na pery. Hanz jej pohladil tvár palcom.
Pozorovala ho, ako zatvára dvere na jej izbe a nevedela sa zbaviť myšlienky na to čo budú teraz robiť ďalej.
Vedela, až veľmi dobre, že nad tým premýšľa takto asi len ona. Nebolo by bezpečné, ani pre jedného z nich priviesť pravdu na povrch sveta, ale na druhej strane. Ona už mala skutočne chuť aj vek na to aby sa usadila a vo svojom vnútri vedela, až veľmi dobre že ten koho by si vybrala na cestu životom ju práve pobozkal na pery.
S tou myšlienkou na seba navliekala čiste, ľahké letné červené šaty a upravovala si vlasy do silného vrkoča. Zapletala ho tak silno, ako keby sa snažila tým pohybm zahnať všetky tie veci, ktoré jej neustále krúžili po hlave, ale nepodarilo sa jej to.
Keď zišla dole schodmi, Hanz na ňu už čakal dole pod schodami. Bol to zas on, oblečený vo vojenskej uniforme, upravený a krásny ako vždy s uhladenými rukávmi a vlasmi zarovanými snáď podľa pravítka.
"Ako keby sa nič nezmenilo." Povedala si Charlota popod nos a dúfala že to Hanz nepočul a aj keby, nepovedal jej na to ani jedno slovo.
Len sa na ňu usmial a naznačil jej aby ona bola tá ktorá prvá vykročí z dverí.

Spoločne kráčali po jednej z najkrajších ulíc v Berlíne a bez toho aby brlai ohľad na to či ich niekto uvidí alebo nie sa držali. Hanz objímal Charlotu okolo pliec a ona sa chúlila v jeho náručí.
Pripadala si až priveľmi spokojne, na to aby sa zaoberala kto ich vidí a kto nie.
Mali za sebou výborný obed v jednej malej reštaurácií plnéj ľudí sediacich za malými stolíkmi. Charlota vypila dva poháre vína, síce malé aj tak jej to znížilo hranicu opatrnosťi natoľko že Hanzovi dovolila aby ju takto chytil.
Možno že si v duchu želala aby sa všetko vyriešilo za ňu, že by sa jej to rodičia dozvedeli od niekoho úplne iného a ona by im to nemusela rozprávať sama od začiatku, proste by len vysvetlila vzniknutú situáciu.
"Nechceš sa ísť prejsť do parku?" Opýtal sa Hanz a kývol hlavou na stranu. Charlota prikývla.
Spoločne kráčali pomedzi stromami po jednej z vedľajších chodníkov kde nebolo tak veľa ľudí.
Bolo tam vačšie súkromie, tak že mohli zastať a z času na čas si medzi slovami venovať jeden veľmi rýchli bozk či pohľad.
Rozprávali sa o Hanzovej tete o tom, že by sa tam obaja ešte veľmi radi vrátili a o tom aký to bol skvelý nápad tam ísť.
"Hanz?" Opýtala sa ho zrazu a zastavila sa. Postavila sa pred neho pri čom ho stále držala za ruku a bola v jeho tesnej blízkosti.
"Prosím Lotte?" Opýtal sa jej láskyplne a položil jej ruku na líce. Charlota sa nadýchla a pozrela sa mu do očí. Ani vlastne sama nevedela čo mu chce povedať, v hlave mala prázdno a myšlienky zastali, vlastne zastal aj samotny čas.
"Ďakujem že si ma tam vzal." Dostala zo seba nakoniec. Hanz sa na ňu len spokojne usmial a naklonil sa k nej aby ju pobozkal. Charlota neodolala a aj keď vedela že by sa to nemalo, že by oni nemali opätovala mu bozk.
"Vieš že na verejnosti sa takéto veci nepatria." Zašepkala mu keď sa od neho konečne prinútila odtiahnúť.
"Je mi jedno, čo sa patrí alebo nie. Nik ma nezastaví v tom aby som pobozkal moje dievča." Odpovedal jej a znova sa k nej naklonil. No teraz sa už Charlota odtiahla. Potiahla Hanza za ruku a tým ho prinútila, aby pokračovali v ich prechádzke.
"Som rád že sa ti to pčáilo." Povedal úprimne. "Myslel som si že keď si vyrástla tu tak, nebudeš veľmi nadšená z pár dní strávených vlastne v streden ničoho."
"Ale to nie je pravda!" Oborila sa na neho. "Ako ťa to mohlo napadnúť, však to bolo tak krásne, navyše som veľmi rada spoznala Marlen." Hanz sa usmial.
"Áno aj ja som rád, je to jediná osoba z rodiny ktorú som ti mohol predstaviť." povedal, Charlota sa usmiala a nechala Hanza aby jej pobozkal ruku.

Spoločne sedeli na gauči v obývačke a pili čaj ktorý Charlota spravila z psoledných kúskov ktoré ešte v kuchyni našla. Elizabeth skutočne nebola osoba ktorá by sa nejako starala o to ako vyzerá kuchňa. Bolo jasné že v nej varila ale po sebe si teda veľmi neupratala, navyše v nej nebolo nič okrem pár zoschnutých kúskov bohvie čoho a posledný čaj na zalievanie.
Zdá sa ako keby oni dvaja posledné dni strávili niekde veľmi ďaleko od domu.
"Nevieš kedy prídu rodičia?" Opýtala sa Charlota Hanza.
"Nie, dnes večer alo zajtra." Nadýchol sa. "Aspoň myslím." Hanz sa ukradomky pozrel na platňu ktorá sa točila v gramofóne vydávala zo seba tiché zvuky piano skladby. Charlota mala tú pieseň veľmi rada, aj napriek tomu že bola veľmi pomala, bola krásna a vôbec nie smutná, skôr pripomínala nádej ako skazu. Ako keď sa v tme objaví mesiac, nie je to slnko, ale stále dokáže zahriať a potešiť.
"Dúfam, že sa Otto o továreň postaral lepšie ako Elizabeth o byt." Skonštatoval Hanz nespokojne a položil si soj pohár na stolík vedľa sedačky. Vzal do rúk Charloti ne nohy a začal pomaly masírovať jej prsty. Charlota sa spokojne položila dozadu na vankúše a vydýchla. Bolo to veľmi prijemne.
"Áno aj ja v to dúfam." Odpovedala mu no oči sa jej začali zatvárať. Radšej položila pohár na zem vedľa gauča.
"Nechce sa mi tvojmu otcovi vysvetľovať niečo o čom nemám ani tušenie že sa stalo." Povedal Hanz podráždene a rukami prešiel na Charlotinin kotník.
"Ak v tom čo robíš budeš pokračovať tak sa ti tu roztopím." Povedala Charlota a slastne sa na neho pozrela.
"Si unavená?" Opýtal sa jej starostlivo Hanz keď uvideljej výraz.
"Nie al eje to výborné." Okomentovala to a s povzdychnutím si zatvorila oči.
"Kedy musíš ísť do práce?" Opýtal sa jej Hanz.
"Už zajtra ráno." Charlota sa ešte nestalo, že by sa jej do práce nechcelo ísť tak ako teraz. Vždy sa tam tešila, ale ak prekročí prah nemocnice jej sen je preč. Rozplynie sa ako para nad hrncom. Dovolenka bude oficialne ukončená a realita zas vezme žezlo do svojich rúk.
"Neboj sa to zvládneš." Povedal jej Hanz ako keby čítal jej myšlienky. Niekedy sa bála že to skutočne robí.
Neodpovedala mu na to, len sa na neho usmiala pri čom stále držala oči zatvorené.
Hanzová ruka, však neostala len pri jej kotníku, ale pomaly a jemne začala stúpať k lemu jej šiat. Keď cítila ako jej ich nadvihol otvorila napol jedno oko a nadvihla obočie.
Hanz sa na ňu potmehúcky usmieval. Vedela veľmi dobre na čo myslí a popravde nemusela sa dávať dva krát prehovárať, však boli sami a času mali dosť.
Hanz sa postavil pri čom jej nohy vrátil opatrne na gauč. Prešiel k nej a vzal jej jednu ruku, položil si ju okolo krku a potom ruky vsunul pod Charlotu. Jedným plynulým pohybom ju zdvihol ako nevestu z gauča na pritlačil si ju k sebe.
"Dovolíš mi, si ťa vziať do izby?" Opýtal sa jej a bez toho aby čakal na nejakú jej odpoveď už kráčal smerom ku dverám pod schodami.
Charlota sa ho držala ako kliešť, až do momentu, keď ju nepoložil na jeho, ako vždy upravenú posteľ.
Počkala dokým zatvorí dvere. Pozorovala ho ako si vyzul topánky vedľa postele a ako si položil hodinky na stôl vedľa nej.
"Smiem?" Opýtal sa jej a Charlota mu vedľa seba uvoľnila miesto. Ľahol si vedľa nej a ona sa k nemu pritúlila, potrebovala cítiť jeho teplo, bez neho jej svet pripadal nejaký zvláštny, ako keby bol prázny.
Chytila mu krk zo zadnej strany a pritiahla si ho k sebe. Pobozkala ho na pery. Milovali sa, aby si na malý moment pripomenuli a aby na malý moment zabudli na všetko to čo bolo okolo nich.
Svet, pre oboch, keď ležali v spoločnom náručí neexistoval. Nebol, zmizol do stratena niekde do tmy a svetla reality. Ktorá aj keď nechceli ich dohnala a tak kruto ako to ani jeden z nich neprepokladal.


Bol to skoro týždeň, od príchodu Charlotiných rodičov späť domov. Svet sa tým zas vrátil donormálu, ako keby ani nikdy neodišli. Hanz, Otto a Elizabeth sa chovali ako keby sa nikdy nič nestalo, ako keby tých pár dní vlastne ani neprebehlo.
Zas to boli len letmé pohľady úsmevy a vzácnosť chvíle keď boli sami, bez toho aby na nich niekto nepekne pozeral.
Rodiča vraveli že sa stretli s Vodcom na jednom z obedov a že všetky firmy, ktoré mal pod svojimi krídlami otec prosperujú presne tak ako majú. Dokonca ešte lepšie ako očakával, pretože vojna si vyžaduje veľmi veľa práce a dodávok železa. Dokonca povedal že vyťažia snáď všetko čo majú k dispozicí dokým vojna skončí.
Elizabeth spoločne s Ottom nič nepokazili za ten čas čo bol Hanz a Charlota preč, našťastie. Otcova továreň fungovala presne tak ako mala, nič sa nestalo a všetci boli šťastný za to že stojí.
Charlota sa dozvedela že za ten čas čo Berlíne nebola sa uskutočnil malý nálet, ktorý zničil ale len nepodstatné množstvo mesta, väčšinou štvrte kde pomaly nik nebýva.
Elizabeth nechcela povedať kde boli v deń keď sa Charlota a Hanz vrátili domov a po prá pokusoch sa o to aj prestala snažiť, pochopila, že chce aby to bola záležitosť len medzi nimi dvoma. To isté vlastne spravila aj Charlota, pretože svojej sestre, ktoréj doteraz vravela skoro všetko, nepovedala o tom že stretla Hanzovu tetu dokonca jej ani presne nepovedala kde boli.
Ale obe to chápali, chceli mať zo svojimi pánmi, svoje vlastné súkromie. Tak ako to má byť.
Charlota s aveľmi rýchlo dostala do zabehnutého kolotoča v práci, ale aj napriek tomu že si rýchlo zvikla, stále v sebe nosila ten zvláštny pocit, ktorý si priniesla zo sebou z malého výletu. Neopäšťal ju divné pocity v žalúdku vždy keď videla Hanza stáť pred ňou jej neboli cudzie už dávno, ale toto bolo iné. Proste jej intuícia vravela, že niečo sa musí zmeniť a musí sa to stať veľmi skoro.
Nečakala však, že zmena príde tak ako prišla.

Charlota vyšla z dverí nemocnice neskoro večer. Von už bola tma a jediné čo osvtľovalo tmavé a tiché ulice Berlína boli lampy po stranách cesty. Po tom ako na Berlín boli zhodené bomby život v noci dosť utíchol. Ľudia sa nezdržiavali v tmavých uličkách a ak niekde boli, boli to hlavne triedy vzdialené na míle od miesta kde pracovala Charlota.
Ako každý večer odkedy sa vrátili tak aj dnes ju pred dvermi nemocnice pod prvou nočnou lampou čakal Hanz.
Bol oblčený v jeho vojenskej uniforme a kabáte, pretože von už bola zima. V ruke držal cigaretu a pozorným pohľadom sledoval Charlotu ako k nemu kráča.
Potiahol si ešte raz dokým prišla a potom cigaretu odhodil na zem. Charlota k nemu prišla a objala ho okolo krku.
"Ahoj." pozdravila ho potichu a položila si hlavu na jeho hruď, dnes bola unavená, pracovala dlho a skoro celý deň bola na nohách.
Najradšej by si ľahla a spala aj tu v strede chodníku.
"Ahoj." Pozdravil ju Hanz a ona cítila jeho ruky, ako si ju pevne pritlačili k telu. Priložil si tvár k jej vlasom a nadýchol sa.
"Voniaš ako dezinfekcia." Zašepkal jej do ucha. Charlota ho jemne udrela rukou do ramena a odtiahla sa.
"Ďakujem." Povedala a konečne sa mu pozorne zahľadela do tváre. Na prekvapenie, zistila že jeho oči sú veľmi smutné. Väčšinou sa usmieva, raduje sa z toho že ju vidí a z toho že majú pár minút preseba dokým prídu domov. No dnes? Dnes bol jeho pohľad utrápeny a smutný.
"Čo sa stalo?" Opýala sa ho zmätene a položila mu ruku na líce. Mal ho chladné ako ľad, ako keby pred nemocnicou čakal celé hodiny a nie len pár minút.
Jej otázka, ako keby odkrila smútok ktorý sa snažil v sebe ukrývať. Pokrútil hlavou a pozrel sa do zeme.
Vyzeral tak zlomene. Charlota mu nechápavo oboma rukami zdvihla tvár. Vydesilo ju to, vedela veľmi dobre, že by sa takto netrváril pokiaľ by sa nestalo skutočne niečo vážne.
"Čo?" Opýtala sa a dúfala že sa jej na otázku dostane odpovede. Hanz jej obe ruky chytil a zovrel ich vo svojich dlaniach.
"Otta posielajú preč." Vyšlo z neho nakoniec. Charlote až zastalo srdce, keď to vyslovil.
"Preč?" Zopakovala nechápavo. "Kam? Prečo?"
"Do Ruska." Jednou rukou si prikryla ústa. Och bože. "Mali by sme ísť domov, Elizabeth je úplne mimo."

Charlota sa celú cestu snažila nejako spracovať to čo jej povedal. Nechápala to. "Ako je možné, že ho tam poslali?" Opýtala sa zmätene keď kráčali hore k ich domu. Bol to prvý moment kedy bola schopná zo seba vydať nejaké slovo.
"Je vojak, je jedno kde slúži. Povedali že jeden veliaci dôstojník v továrni stačí, vzali mi polku mužov. Zdá sa že vojna nepokračuje tak ako si všetci mysleli a teraz ide zima…" Hanz nebols chopný dokončiť vetu ktorú začal. Jeho hlas sa zlomil. Charlota ho chytila za plece a aj keď boli kúsok od ich domu zastavila ho a objala. Nepovedala nič, slová by nepomohli.
"Poď." Povedal jej Hanz keď konečne zdvihol hlavu.
Charlota vošla do domu a uvidela Elizabeth, rovno na schodoch. Sedela tam oči mala červené od plaču a sekane sa nadychovala, ako by mala záchvat.
V momente keď zbadala Hanza a Charlotu tak sa rozplakala. Charlota hodila na zem všetky veci ktoré držala v rukách a okamžite k nej pribehla. Sadla si vedľa nej a objala ju okolo pliec. Elizabeth sa na ňu doslova zavesila a pokračovala v plači na jej ramene.
"Dobrý večer." Povedal Hanz keď zbadal Charlotinu matku. Tá vyšla z obývačky. Mala na tvári rovnako utrápený výraz, ako všetci. Nšťastne sa pozrela na Charlotu a potom na Elizabeth.
"Som rada že ste už doma." Povedala a prešla ku Charlote. "Si v poriadku?" Naznačila jej perami pri čom nevydala zo seba ani jednu hlásku. Charlota len prikývla.
Nevedela si predstaviť, že by sa stalo niečo podobné jej. Čo ak by odišiel Hanz? Čo ak by ho poslali na smrť, pretože v Rusku, v zime ho nič iného nečaká. Musel by mať neuveriteľné šťastie ak by to prežil a bols chopný sa vrátiť domov.
"Elizabeth, miláčik. Poď do obývačky prosím ťa si celá premrznutá." Povedala Charlota sestre a snažila sa ju od seba odtiahnúť. Bola ešte studenšia ako ona, ruky mala ako ľad.
Elizabeth sa od nej odtiahla a Charlota mohla vidieť ako veľa bolesti v sebe má. Ale poslúchla ju postavila sa a s jej pomocu prešla do obývačky kde ju posadila ku krbu. Zabalila ju do deky a sadla si na operadlo vedľa nej aby sa o ňu Elizabeth mohla oprieť. Teraz neplakala len ticho, bez slova či pohybu pozerala do plameňov.
"Je to hrozné." povedala mam potichu a posadila sa na gauč. Hanz sa postavil do dverí a oprel sa o poličku vedľa nich. Charlota by ho najradšej objala. Keď videla ako veľmi je nešťastný.
"Otec sa s tým snaží niečo spraviť." povedala mama a pozrela sa na Elizabeth. "Ale zdá sa že už je neskoro." Povedala a pozrela sa na Hanza.
"Ako neskoro?" Opýtala sa zmätene Charlota a pozrela sa zmätene na Hanza, ale pred tým než jej stačil niečo odpovedať počula tichý Elizabetin hlas. "Pretože on o tom vie už dlho. Nikomu nič nepovedal."
Charlota sa nechápavo otočila na Hanza. "Príkaz mu prišiel pred viac ako mesiacom, nevedeli sme o tom, odchádza za dva dni." Povedal Hanz. Charlota cítila ako sa jej rozšírili oči.
"Prečo to spravil?" Opýtala sa zmätene, ak by sa o tom vedelo skôr určite by sa dalo niečo vymyslieť! A teraz odchádza za dva dni? Pozrela sa nešťastne na Elizabeth, mala pocit, že sa jej niečo veľmi zlé stane. Toto by neustál nikto.
"Nevieme, dokonca chcel zabrátniť otcovi aby sa za neho šiel prihovoriť, alebo niekoho podplatil." Povedala mama.
A Charlotu napadla jedna nezodpovedaná otázka, ktorá trápila každého v miestnosti. "On tam chce ísť?" A bolo to von. Všetci vrátane Elizabeth sa na ňu pozreli a ona z ich pohľadov vyčízala odpoveď až priveľmi jednoducho.
"Prečo?" Opýtala sa nechápavo Hanza.
"Pretože bojuje jeho brat." Povedal jej ticho Hanz a posadil sa na gauč oproti jej mamke. Počula ako Elizabeth zas začala vzlikať.
Na to už nebolo čo povedať.
Charlota ju pohladila po chrbte a modlila sa aby jej veela nejako uľaviť. Ranilo ju že ju videla takú zlomenú.
"Čo ak ho zabijú." Povedala potichu Elizabeth medzi vzlikmi. "Tak nesmieš uvažovať!" Oborila sa na ňu Charlota. "Musíš veriť že sa vráti, vojnu vyhráme a on príde sem, späť možno už do konca roka!" Všetci vedeli, že je to milosrdná lož. Nikdy by nebrali vojakov ktorý strážia továrne, ak by vojna šla tak ľahko, ale to v tedy nemohli veriť. Museli veriť že všetko bude v poriadku, že Otto sa vráti a že všetko bude dobré. Pretože ak by stratili vieru, zahynuli by.

"Dobrý večer." Vo dverách obývačky sa objavil Charlotin otec. Všetci sa na neho pozreli. Bol sám.
Otec mal na tvári veľmi smutný výraz a zdá sa že v svojoms nažení neuspel. "Snažil som sa prehovoriť Otta aby neodchádzal, môj známi by to nejako zariadil, ale nepodarilo sa mi to." Povedal tichým a smutným hlasom. Na to sa Elizabeth strhla hodila všetky veci ktoré držala na zem a prebehla okolo otca. Bolo počuť ako beží hore schodmi a ako za sebou prudko zatvorila dvere.
Charlota sa pozrela na svojich rodičov a potom na Hanza. Ktorého tak zlomeného a smutného ešte nikdy pred tým nevidela. Chcela ho opäť objať aby mu nejako pomohla, ale nemohla. Navyše teraz bola pre ňu prednejšia jej sestra.
Pozrela sa na otca a postavila sa. Prešla okolo nich pri čom otcovi dala pusu na líce a pri tom venovala Hanzovi jeden smutný pohľad.
"Idem za ňou." Oznámila im a vybehla rýchlo hore schodmi za svojou sestrou. Chcela otvoriť jej dvere no boli zamknuté. Na moment jej veľmi zovrelo žaldúk dúfam že Elizabeth neurobí žiadne hlúposť.
"Elizabeth!" Oslovila ju potichu. Nechcela kričať ani búchať, nechcela rodičov vydesiť. "Elizabeth prosím otvor mi." Nebolo počuť nič, ani pohyb ani slovo, nič. "Elizabeth prosím ťa nerob hlúposti a pusti ma tam, prosím." Držala v ruke kľúčku od dverí a modlila sa aby zaznel zvuk odomykajúcich sa dverí.
"Elizabeth budem tu stáť do momentu kým mi neotvoríš, alebo ku tebe preleziem oknom je mi to jedno." Nebola to vyhrážka, dobre poznala svoju sestru vedela že spontálne môže urobiť nejakú kravinu a to ona nemohal dopustiť.
Zrazu bolo počuť cink a Charlota mohal vojsť.
Elizabeth sedela na svojej posteli v ruke mala horiacu cigaretu a zapaľovač. Pozerala sa do zeme a z očí jej kvapkali slzy na kolená.
"Och." Vzdychla si Charlota a rýchlo za sebou zatvorila dvere a dokonca ich aj zamkla.
Sadla si vedľa sestry a položila jej ruku na koleno. Elizabeth si potiahla a potom zahasila cigaretu do maléj šáločky položenej vedľa postele.
"On ma tu nechá, chápeš. Úplne dobrovoľne ma opäšťa!" Hovorila potichu a v jej hlase už nebol smútok ale zlosť. "Ako to len môže spraviť, ako môže dobrovoľne odísť? Ako?" Charlota z nej zlobu mohla cítiť, každé slovo hovorila cez zaťaté zuby ako keby boli jedovaté.
"Ty by si za mnou nešla ak by som tam bola?" Charlota nemala v úmysle Otta obhajovať, ale ak je pravda to čo povedal Hanz tak na to má dôvod. prečo tam chce ísť. Ona by tiež ochraňovala svoju sestru aj za cenu vlastného života.
"On tam nejde preto že tam má svojho brata, ale pre uznanie. Chce dokázať tým že bude bojovať aký je muž. On nebojoval ako Hanz nebol zranený nikdy. Ono ho to tam láka, ako keby tým bol posadnutý." Hovorila a hodila zapaľovač aj s tabatierkou cez celú izbu.
"A nechá ma tu!" Povedala nahnevane a pozrela sa na Charlotu. "On ma tu nechá, ako to len môže spraviť, ako ma môže opustiť, však veď tam môže umrieť!" Hovorila a pri tom plakala. Vyčítavo sa pozerala an Charlotu ako keby to bola jej vina, čo sa deje.
Charlote pacoval mozog na plné obrátky, hľadala slová ktorými by mohla sestru utíšiť. Ale nedokázala, nevedela čo jej má povedať vedela, že všetko čo by vypustila z úst bolo zlé, všetko by jej sestre ublížilo ešte viac a tak ju len objala a svojimi šatami jej utrela slzy.


O dva dni, aj napriek náreku a presviedčaňou Otto nastúpil do vlaku, ktorý smeroval k Ruskéj fronte. Nástupište bolo plné takch mladých ambicióznych mužov. Nikdy by Charlotu nenapadlo že Otto je jedným z nich. Keď sa s ním objímali a mávali mu spoločne s Hanzom z okna, pretože oni boli tí ktroý sa sním prišli rozlúčiť. Charlota sa nevedela zbaviť pocitu, že je to naposledy čo vidí dobrého priateľa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama