2. Kapitola

26. října 2014 v 9:46 | Kelly145 |  Nesmrteľný

2. Kapitola




Enzo spal ľahkým spánkom. Naučil sa vnímať veci ktoré boli okolo neho, aj keď jeho telo oddychovalo. Počul kroky, hlasy, dokonca aj dýchanie, ale aj napriek tomu spal.
Zobudili ho prvé ranne lúče, keď slnko vníklo do izby a osvetlilo tmavú a šedú miestnosť prvými farebnými, červeno oranžovými lúčmi. V páse svetla, ktorý prenikol cez závesy na okne sa leskli malinké čiastočky prachu ktoré kružili všade po miestnosti.
Aldo si všimol, že žena sa v noci takmer ani nepohla, ale mohol vidieť ako sa jej hýbu oči pod viečkami. Trvalo niekoľko sekúnd kým ju slnko zobudilo a ona otvorila oči. Pozerala sa do stropu a očividne bola zmätená z miesta kde je. Pár krát zaklipkala očami a potom otočila hlavu na stranu. V momente sa im pohľad stretli.
Farba jej očí bola neuveriteľná, Enzo nevedel, či je to kvoli tomu svetlu, alebo sú skutočne tak modré, nikdy nič také nevidel, boli svetlo modré ako azúrové more na bielych plážach. Okolo mala silné, až fialové kruhy, ktoré človek vidí u ľudí ktorý veľmi dlho nemali pokojný a dlhý spánok, ale aj napriek tomu ho jej pohľad prestúpil zkrz naskrz.
Niekoľko chvíľ sa na seba nemo pozerali, ale nepovedali nič. Ani jeden z nich sa nepohol, dokonca ani nedýchali, až ona prrušila pohľad tým že otočila zas hlavu späť a zatvorila oči. Dýchala pomaly a hlboko, ako keby si dodávala silu, ktorú už očividne nemala.
Enzo sa pozrel na dvere, premýšľal či by nebol čas na to aby sa vzdialil. "Ďakujem." Ozvalo sa potichu od postele a ona si zas získala jeho plnú pozornosť. Nechápal prečo sa na ňu nedokáže prestať pozerať.
Hlava sa žene zas otočila do strany a pozrela sa na neho cez polootvorené oči. Enzo jej na to nič neodpovedal, dokonca sa ani nepohol, nekývol jej hlavou. Sedel tam, na drevenej podlahe ako prikovaný, ako keby sa z neho stal kameň a pohľadom skúmal jej tvár.
Až teraz v dennom si svetle si všimol ako veľmi je vychrtlá, jej tvár bola na lícach prepadnutá a ruky mala neuveriteľné tenké, rovnako aj nohy a bol si istý, že by mohol spočítať všetky obratle na jej chbte.
Stále mu po mysli chodila jednoduchá otázka: Čo spravila tak neprístojného, že ju držali vo väzení v takých krutých podmienkach.

Žena sa raz nadýchla a potom sa na posteli posadila, pričom cez zuby vtiahla vzduch do pľúc. Oprela sa rukami dozadu aby nespadla späť a znovu sa pozrela unavenými očai na Enza.
Prehodila nohy cez okraj postele a oprela si o svoje kolená oba lakte. Zohla hlavu do dlaní a predýchávala.
"Nie som si istý že je to dobrý nápad." Povedal Enzo a postavil sa, nezošil jej rany aby ich pri prvej príležitosti potrhala.
Žena sa na neho pozorne pozrela, zdalo sa ako by ju prekvapilo že s ňou prehovoril. Premerala si ho od hlavy až ku pätám a potom zdvihla hlavu pričom si prehodila všetky vlasy z tváre za chrbát. "Zlý nápad je zostať v tomto pekelnom meste čo i len minútu navyše." Enzo prekvapene nadvihol obočie, ako sa ona chce odtiaľto nepozorovane dostať, to by veľmi rád vedel. Však už len v sede sa celá trasie, je jasné že je úplne vysilená. Bez pomoci to nezvládne, chytia ju prvé stráže na ktoré narazí.
"To by som veľmi rád vedel, ako to chceš spraviť."
"To nie je tvoj problém nie?" Opýtala sa ho drzo. Ten tón nečakal, včera jej zachránil život, mohla by byť viac… vďačná.
Ale na druhej strane ju chápal, vedel prečo chce odísť a vedel prečo nechce jeho pomoc, on ak by bol na jej mieste, spravil by presne to isté, správal by sa rovnako a dokonca by sa na ňu aj tak nahnevane pozeral, presne ako ona na jeho.
"No…" Enzo sa nadýchol a pozrel sa smerom k oknu, stačilo tak málo a mohol odísť, tak čo ho v tej miestnosti stále držalo?
Enzo sa nadýchol a premeral si zas jej tvár. Už bol na pol rozhodnutý, že odíde ale v tom do dverí doslova vtrhla Mimi.
Na tvári mala znepokojený výraz. Obaja sa na ňu v jednu chvíľu pozreli, oboch si ich premerala a povedala: "Som rada že je hore, musíte odtiaľto ihneď odísť, pretože okolité domy prehľadáva Garda a som si istá že prídu aj sem…" Veľyvýznamne sa pozrela na Enza. "A som si istá že nemáš záujem aby ťa chytili a už vôbec nie s ňou." Ukázala prstom na ženu. Potom ešte raz Enza počastovala pohľadom a zabuchla za sebou silno dvere.
Enzo sa v duchu preklínal, už v momente keď zbadala ako sa Mimi tvári, ale teraz sa hneval ešte viac, ďalšie problémy.
Žena si vzdychla a v tom kratučkom zvuku, nemusela vydať ani jednu hlásku, bola všetka tá beznádej ktorú cítila.
"Do pekla." Zašepkala a pozrela sa smerom k oknu. Enzo k nemu pribehol a trochu odchýlil záves aby sa pozrel na ulicu pod domom. Nik na nej našťastie nebol, ľudia boli zalezený vo svojich domoch a Grada pravdepodobne prichádzala z opačnej strany, čo pre neho znamená výhodu, utečie im rýchlo… Pohľad mu padol na ženu ktorá ešte stále ležala na posteli a pri každom nádychu sa jej telo triaslo viac a viac.
Mal nutkane proste z toho domu vyskočiť a odísť, ale… Nedokázal vysvetliť sám sebe prečo to spravil, prikročil k nej, chytil jej ruku a razom ju postavil z postele, pričom zo seba vydala tiché zapišťanie.
Prešiel s ňou ku oknu a otvoril ho. Neboli vysoko a zoskočiť z okna pre neho nebude ťažké.
"Pomáhaš mi?" Opýtala sa ho nechápavo keď videla ko prmeýšľa ako ju bezpečne zhodiť na zem, aby jej nedolámal obe nohy.
"Áno." odpovedal jej stroho a ani sa pri tom na ňu nepozrel. "Zvládaš to zliezť?" Opýtal sa jej naliehavo. Žena nazrela cez okraj okna a pozrela sa dole na zem, jediné čo potreboval bolo prikývnutie a to mu dala.
Enzo v tom momente vyskočil z okna zachytil sa za parapetu a pozrel sa ešte raz na ženu, potom sa pustil a dopadol ľahko na kamennu podalu. Vedel ako sa pohybovať potichu, tak že náraz jeho topánok nebolo na prázdnej ulici skoro počuť.
Pozrel sa hore smerom k oknu a videl ako ho žena napodobnňuje, zvládla to veľmi obstojne na to v ako stave bola. Keď však dopadla na zem vedľa neho stratila rovnováhu a ak by nestál vedľa nej veľmi nepekne by sa udrela dohlavy.

Chytil ju za lakeť a začal doslova vliecť za sebou po uličkách. Vedel ako sa dostať z mesta, tak aby o tom nik nevedel, jediné čo museli spraviť bolo sa nepozorovane dostať k jednému starému vchodu do podzemných katakomb. Mali to šťastie že ten bol vzdialený len niekoľko ulíc. Dúfal že to tá žena vydrží, ako náhle budú v nich je jedno ako pomaly sa jej budú prepletať nohy.
Pritlačil sa k jednej stene domu a napínal uši aby si bol ist že na ulici kde sa chytajú nie sú žiadny vojaci. Pozrel sa jedným okom na ženu, ktorú ešte stále držal za lakeť a zistil, že za tých pár metrov ktoré ubehli zbledla ešte viac. Zdalo sa že to veľmi dlho nevydrží, ale ak padne na zem bude mŕtva.
"Brány sú…" zašepkala, ale on zdvihol ruku aby ju zastavil. Samozrejme že vedel, že brány sú zatvorené, celé mesto bolo prehľadávané len kvoli nej neboli by tak hlúpy aby nechali otvorené brány.
Potiahol ju a začal viesť po ulici, ktorá bola najhorším úsekom z celej ich cesty, pretože na nej nebolo miesto na to aby sa niekde skryli. Na Enzove prekvapenie im šťastie prialo a oni sa dostali do malých bočných uličiek, ktorými sa dalo rýchlo prejsť.
Z jedného z balkonov ktorými prehcádzali ukradol nejaký obyčajný plášť ktorý hodil, žene aby si ho obliekla za ten čas čo stál pri kraji domu a sledoval ulicu na ktorej bol vchod do katakomb.
Videl že na ulici nik nie je, aj keď po pravde sa mu to zdalo nereálne, že by ich nechali ochrancovia mesta nestrážené. Bol si istý že Dominique o nich vie, ale asi bol tak hlúpy a naivný, ako to on mal vo zvyku a myslel si že žena sa do nich nemôže sama dostať.

Enzo sa obzrel. Celá sa triasla, ako osika. Ale tak vyzerala od momentu keď vyskočili z okna, mala nádej že prežije až za brány mesta.
Rýchlo ju vzal za lakeť a rýchlo s ňou prebehol cez celú ulicu ku malým dvierkam na stene budovy, vyzerali ako keby viedli do pivnice, ale tieto boli výnimočné. Keď ich otvoril bol tam dlhý kovový rebrík tiahnúci sa dole do čiernej tmy. Kývol žene aby tam šla a naznačil jej aby to urobila rýchlo.
Našťastie vedela ako sa po rebríku skĺznúť a nezlomiť si pri tom všetky rebrá. Enzo za sebou zatvoril dvere v tom pravom momente preže akurát v tú chvíľu na ulicu pribehla skupina vojakov a začali prehľadávať okolité domy. Mali skutočne veľké šťastie.
Skĺzol po rebríku a potichu dopadol na veľký kameň na ktorom žena stála a opierala sa o vlastné kolená.
Aj napriek tomu, že tunely boli pod zemou, väčšina z nich neboli tmavé, po stranách alebo nad hlavami boli presvitajúce diery s mrežamy, ktoré fungovali ako istý druh odtoku alebo kanalizácie pre ulice mesta. Tak že im nevadilo že namli zo sebou žiaden druh ohňa.
Dalo sa v nich veľmi ľahko zablúdiť a ak by Enzo nevedel presne kam má ísť, mohli by v nich aj zomrieť.
Žena šla pomaly za ním a on svoje tempo prispôsobil tomu jej. Bez toho aby čo i len pohol kútikom pier zastal keď zastala ona. Robila to často, počul ako sa jej ťažko dýcha ale niesla to až prekvapivo statočne. Ak by tak nevyzeala nikdy by nepovedal, že je to žena. Väčšina žien ktoré mu kedy prešli životom, boli ukričané histerky. A ak to akurát neboli partnerky, milenky či manželky tých ktorý boli na jeho zozname, boli to naivky a priveľmi krehké bytosti.
Ona nie, ani raz mu nepovedala aby spomalil o nič ho nepoprosila dokonca ani nevzdychla a bolo na nej jasne vidieť, že jej nie je dva krát do spevu.
Pomaly kráčali cez nízky tunel. Enzo sa musel poriadne zohnúť aby sa do neho vôbec zmestil.
Na jeho konci boli veľké, silné mreže, ktoré ho našťastie neprekvapili, sám ich tam pred pár rokmi nechal umiestniť, zaručovalo to, že ak sa mu niekto bude snažiť utiecť, zastane presne na tomto mieste. Mreže nebolo ťažké otvoriť, stačilo ich trochu nadvihnúť a potom sa sami otvorili dokorán ako dvere a oni sa spoločne ocitli v strede hustého lesa za mestom.
Enzo urobil pár krokov, pričom mu pod nohami zašušťalo napadané lístie, zistil však že žena sa ani len nepohla, jej kroky za sebou nepočul. Teda sa otočil. Uvidel že stojí na okraji tunela, opera sa o jeho stenu a ledva sa nadychuje.
Ak by bol normálny človek, prišlo by mu jej ľúto, ale ten cit z neho dostali už veľmi dávno.
Niekoľko minút stál na mieste a čakal, dúfal v jej dobro, že sa jej cesta neskončí tu pretože, to by bol skutočne veľmi smutný koniec, keď už je na slobode.
Nakoniec urobila kroky dopredu a jej bosé nohy sa dotkli lístia v lese. Napadlo ho že okrem plášťa jej mohol zohnať ešte nejaké topánky, ale na to bolo v ten moment už neskoro.

Kráčali cez les pomaly vedľa seba. Všade bolo až pekelné ticho. Nebolo počuť vtáky, vietor. Žiaden pohyb. Tu a tam na zem padol nejaký lístok zo stromu, ale nič okrem šuchotu lístia pod ich nohami v lese nebolo počuť.
Enzo sa pozeral striedavo na okolie a potom na ženu, ktorá si z tváre dala dole kapucňu. Jej pohľad bol prázdny, zdalo sa že jej posledné sily sú už dávno vyčerpané a to ako teraz funguje mu bolo záhadou. Čakal že padne na zem už pri prvéj ulici ktorou prechádzali, ale ona ešte stále dokázala klásť jednu nohu cez druhu, aj keď kráčala veľmi pomaly, ale podľa toho ako vyzerala a koľko zranení na sebe mala, to bol skutočne veľmi obdivuhodný výkon, to uznal aj on.
Zastali pri jednom z veľkých dubov, ktorého kmeň bol širší viac ako meter a pol. Žena sa oň oprela a pozrela sa na nebo.

Enzo sa nepokojne rozhliadol okolo, niečo sa mu nezdalo, niečo bolo inak a veľmi rýchlo prišiel čo to je. Počul hlasy, jasne. Patrili dvom mužom, pravdepodobne niesli sa lesom. Odhadoval že sú niekoľko metrov pred nimi, blížili sa k nim. Počul tlmený dupot koní o zem.
Vedel, že je jedno kto na tých koňoch sedel, nesmeli ich tu nájsť a utiec by pravdepodobne nezvládli.
Vymenil si zo ženou jeden veľmi rýchli pohľad. Ona sa pomaly a potichu zosunula na zem a prkrčila sa ku stromu.
Enzo sa pozrel cez kmeň. Na jeho potešenie to boli dvaja vojaci Gardy, ktorý sa niesili na krásnych dvoch koňoch, tkorý určite nepatrili im. Oni nikdy nemali vyzdobené kone, teda pokiaľ to nebol Dominique, Guvernér alebo nejaký iný dôležitý veliteľ. Nie toto boli obaja obyčajný vojaci, ktorý sa očividne radovali nad svojim úlovkom.
Enzo sa pousmial, čo nevidieť sa bude z neho radovať on. A tak sa aj stalo.
Dostal sa k nim pomerne jednoducho, aj keď to nebola žiadna ťažká úloha, mal pocit že kebyže ide stredom rovno k nim, tak si ho nevšímnú.
Pousmial sa keď stál na konáry pod ktorým akurát prechádzali a z neba ako orol, ktorý práve loví sa na nich vrhol a oboch ich nraza zhodil na zem. Jedného z nich bodol tak rýchlo, že si to ani nestihol všimnúť, no dokým sa dostal k tomu druhému, stačil vytasiť meč.
Enzo sa niekoľko krát veľmi rýchlo uhol a potom vytiahol meč z púzdra na jeho chrbte, nedalo mu to veľa práce, aby jeho meč preťal súperovu hruď s takou ľahkosťou ako keď maslom prejde nôž.
Keď mužovo telo padlo bezvládne na zem, Enzo si o jeho čierne špinavé šaty utrel z meča jeho vlastnú krv a založil si ho rýchlo späť tam kam patril.
Oba kone stáli opodiaľ a očividne si našli poslednú zelenú trávu v celom lese.

Enzovi opäť prebehla hlavou myšlienka, že jedného z nich vezme a proste bez jediného slova odcvála na ňom preč, ale opäť to neurobil.
Oba kone najprv priviazal ku jednému z konárov padnutého stromu na zemi, aby si bol istý že mu neujdu a potom sa vrátil ku veľkému dubu, pri ktorom ešte stále sedela skrčená neznáma.
Keď k nej prišiel rýchlo zdvihla hlavu a pozrela sa na neho. Zdalo sa mu ako keby v jej očiach na malý moment videl vďančosť. Vďačnosť za to že sa k nej vrátil a že ju tam na tom mieste nenechal samú.
Videl ako sa chce sama zodvihnúť no nohy ju niesli už len veľmi ťažko. Natiahol k nej ruku aby sa ho pridržala a aby jej tak pomohol sa postaviť. Keď ju prijala vyšvihol ju na nohy jednoduchým pohybom a potom jej pomohol sa dostať až ku spadnutému stromu.
Oprel ju o kmeň a nechal ju aby si sadla na zem.
Vystrela jednu nohu a ruky nechala padnúť do svojho lona, dlaňami hore. Krk jej očividne prestal držať hlavu a tá jej dopadla na kôru stromu v ten moment vydýchla. Enzo sa na ňu rýchlo pozrel, bál sa že to bol jej posledný výdych, ale ona ho cez štrbiny v očiach neprestávala pozorovať, videl ako sa jej oči pohybujú a pozorne ho sledujú.
Napadlo ho, že by nebolo odveci prehľadať tašky ktoré na sebe kone mali pripevnené, možno sa v nich nájde niečo užitočné.
Hneď v prevej našiel džbán s vodou, v ten moment ho napadlo, ako dlho asi nepila? Pozrel sa na ňu a s malým keramickým džbánom podyšiel k nej, chcel jej pomôcť sa napiť, no ona k nemu nastavila ruku.
Tak jej ho len nemo podal.
Aj keď sa jej ruky klepali, dokázala sa z neho sama napiť a keď jej prvý dúšok prešiel cez ústa do tela, slastne zatvorila oči.
Za ním ich nasleodvalo ešte pár, ktor boli naliehavejšie a rýchlejšie ako ten prvý. Avšak nedopila ho celý, podala ho naspäť Enzovi, ktorému tam nechala pár veľmi osviežujúcich dúškov studenej vody.
Enzo vrátil džbán späť kde ho našiel a pustil sa do ďalšieho prehľadávania. Našiel dva mešce zo zlatými, potom nejaké oblečenie, dokonca aj malé zbrane, ale čo bolo asinajdôležitejšie jedlo.
Podľa toho aká bola vychrtnutá, úsúdil, že chlieb je pre ňu asi najmenej nebezpečné jedlo z radu toho ktorý tam našiel.
Vzal teda jeden z väčšich krajcov do ruky a vrátil sa zas späť k neznámej.
Sadol si kúsok o nej a nastavil jej ruku z chlebom. Ona sa na neho chvíľu nechápavo pozerala, ako keby to jedlo videla prvý krát v jej živote, ale nakoniec si ho vzala.
"Čo chlieb nestačí?" Poznamenal Enzo a neskrýval pobavenosť nad jej výrazom. Tvárila sa ako tí boháči ktorý v jednom kuse jedia len samé vybrané veci a potom im dajú do ruky obyčajný chlieb z posledného domu v dedine.
"Len si nepamätám kedy som naposledy jedla." Odpovedala mu potichu a ani sa pri tej vete na neho nepozrela. Enzo sa na ňu zas prekvapene pozrel, ak si človek nepamätá kedy naposledy jedol, ako dlho to je? Napadlo ho v zápätí no nechal si túto myšlienku pre seba.
Nemo ženu pozoroval. Do ruky vzala malý kúsok zo stredu chleba a pomaly, ako keby sa bála čo to s ňou spraví si ho vložila do úst a požula, takto to sprvila ešte dva či tri krát a potom unavenepoložila krajec na svoju vystretú nohu.
Enzo k jej nohe položil jeden z meštcov ktoré našiel. Žena sa na neho prekvapene pozrela. "Len si ho nechaj, to je za to že si ma odtiaľ dostal." Poznamenala.
"Myslím si, že ty ho budeš potrebovať viac." Odpovedal jej Enzo a chcel sa postaviť, mal pocit, že jeho úloha skončila.
"Nikdy by ma nenapadlo." Povedala a pozrela sa na neho, čím ho zas prinútila ostať sedieť na mieste. "Že práve vy Assasini ste tak neuveriteľne samarytánske typy." Enza zamrazilo keď to povedala. Nechápal ako prišla na to že patrí k jednému z Assasinov.
Bol to rád, veľmi tajná spoločnosť, ktorá roky dokonca celé storočia funguje v podsvetí tohto sveta. Nie sú to len taký ako Aldo, ale patria tam mnohý myslitelia doby. Aldo je len koniec reťazca.
Ale len minimum ľudí vie že existujú, pokiaľ nie sú členmi rádu, alebo jeho nepriatelia. Napadlo ho či do jednej z tých kategórií spadá aj ona.
"Prosím?" Samozrejme sa jej nepriznal, to by bolo až priveľmi jednoduché.
"No okrem toho vášho tajuplného obleku, ktorý máte takmer všetci, máš na ruke prsteň s ich symbolom, nemám pravdu?" Enzo sa ani nemusel pozerať na svoj malíček pravej ruky, veľmi dobre vedel že tam ten strieborný prsteň s veľkým znakom Assasínov je, ale zarazilo ho to že si to všimla.
Žena nadvihla pobavene obočie.

"Patríš k nim?" Opýtal sa Enzo narovinu, nemalo zmysel ďalej zapierať. Ona sa len zasmiala, tak ako jej to sily dovoľovali.
"Nie, na to ste až príliš staromódny, ale mala som tú česť." Enzo si ju premeral od hlavy ku pätám.
"Ak by ťa chceli zabiť už by si tu nebola." Uvažoval Enzo nahlas, ak by bola na liste obätí, niektorého z Assasinov, už by nekráčala po tejto zemi a určite Assasini neboli tí, ktorý ju dostali do väzenia, s tým ako fungovala táto krajina nesúhlasili, garde nenapomáhali pretože práve vďaka nim ich za posledné roky ubudlo neuveriteľné množstvo. Hlavne takých akým je Enzo, dobrý bojovníci oddaný veci.
Assasíni netúžili po moci, nechceli vládnúť a snažili sa byť nestranný, nezáležalo komu pomáhajú a podporujú hlavné bolo že to bolo v ich prospech, ale to sa zmenilo príchodom Guvernéra, vtedy sa začali pretŕhávať spojenectvá a Assasini sa stali prenasledovanou zverou.
"To máš asi pravdu." Povedala mu a premerala si ho.
"Tak?"
"Tak čo?" Nemal chuť z nej páčiť nejakú odpoveď, ale jeho zvedavosť o to čo je zač sa zvýšila mnohonásobne.
"Ako sa voláš?" Žena sa usmiala, zdalo sa že ani toto nie je informácia, ktorú by mu rada zdelila. Už možno začínal chápať všetky tie rany ktoré mala na tele, zdalo sa že vie udržať to čo vedela pekne v tajnosti.
"No tak zachránim ti život, dva krát, možno už tri a ty mi nepovieš ani to ako sa voláš?" Opýtal sa Enzo pobavene.
"A ty mi povieš svoje?"
"Enzo." Ešte ani nestihla dokončiť vetu. Na svete bolo len niekoľko ľudí, ktorý vedeli jeho meno a polovička z nich je už po smrti, nevedel prečo ho zdelil práve jej, ale pred tým než stihol ten čin zastaviť už ho vedela. Teraz bolo na nej aby mu povedala to svoje.
"Solara, moja meno je Solara." Enzo nepoznal nikdy nikoho s takým menom, nikdy nepočul že by sa taká osoba hľadala, dokonca ani medzi svojimi a preto sa jeho zvedavosť dostala na úplné maximum.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Pauline Sparrow Pauline Sparrow | E-mail | Web | 26. října 2014 v 14:04 | Reagovat

Má to zajímavý děj. Musím si přečíst 1. kapitolu. Musím uznat že mě to zaujalo!:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama