8. Kapitola

22. listopadu 2014 v 8:48 | Kelly145 |  Nesmrteľný
8. Kapitola




Hmla, ktorá prestupovala ulicami tichého mesta sa sfarbovala do sýto červeno- oranžovej farby. Lampy po stranách ciest už nesvietili a ľudia sa postupne začali prebúdzať zo spánku.
Enzo utekal stredom kamennej ulice a snažil sa do toho dať všetko čo mohol. Musel sa čo najskôr dostať do svojej izby, do svojej postele, pretože ak sa tak nestane, ak zas Nicolas zistí že noc strávil mimo jeho domu, tak to tento krát už určite neprežije. Nicolas ho zhodí z najvyššej veže v meste rovno do rieky a zavesí mu na nohu poriadny balvan, aby si bol istý že nevypláva na hladinu.
Bolo to už pár rokov, čo Enzo a jeho brat žili s Nicolasom v jednom z jeho veľkých domov v meste.
Začiatky pre nich neboli ľahké. Damon sa prvé dva roky uzavrel, nevedel sa zmieriť s tým čo sa stalo jeho rodine, rozprával sa len s Enzom a len občas prehodil pár slov z Nicolasom, alebo inými ľuďmi. Enzo, ten to niesol inak, chápal že príležitosť vycvičiť sa, získať zručnosť je nástrojom k tomu aby jeho rodičov pomstil, raz.
Avšak teraz, teraz už bolo všetko iné. Najhoršie roky boli za nimi a oni si obaja zvykli na nový život, ktorý im bol pridelený.
Nicolas ich oboch držal veľmi nakrátko, skoro ráno vstávali a neskoro šli zas spať, ale to ich, ani jedného nikdy nezastavilo od toho aby si našli iné záujmy mimo domu.

Enzo dobehol na roh ulice kde stál Nicolasov veľký dom, postavený z bledého kameňa a veľkou prednou záhradou. medzi ostatnými domami na ulici, aj keď nebol najväčší, svietil ako perla medzi čiernymi kameňmi.
Enzo sa zhlboka nadýchol aby dodal svojim svalom poslednú zásobu kyslíku pred tým ako dobehne domov a rýchlo prebehol cez pootvorenú bránu a záhradu dnu do domu. Čo najtichšie sa snažil otvoriť veľké vchodové drevené dvere.
Prekĺzol cez malú škáru do vstupnej haly, ktorá bola celá zahalená do farieb východu slnka.
Prešiel potichu ku schodom, ktoré viedli na horné poschodie do jeho izby.
"Krásne dobre ráno!" Ozval sa za ním mužský hlas. Enzovi na moment zovrelo srdce, na malý moment si myslel že je to Nicolas, ale našťastie, keď sa otočil uvidel svojho brata.
Damon bol vysoký, mal široké plecia. Vlasy mal omnoho dlhšie ako Enzo a nosil ich zopnuté, aby mu nepadali pramene do očí. Oblečenú mal bielu košeľu a brokátový žaket tmavo modrej farby. Akurát si naprával gombíky na rukávoch.
"Aj tebe." Pozdravil ho Enzo.
"Vieš o tom, že Nicolas ťa zabije." Povedal mu Damon a urobil k nemu pár krokov. Potom otvoril dvere do Enzovej izby a vošiel ako prvý. Enzo vkĺzol cez dvere za ním a potichu ich zatvoril. Keď počul ako kľučka cinkla, keď zapadla do zámku nahlas si vydýchol a pretiahol si krk na obe strany.
Ešte stále mu rýcho bilo srdce, ale jeho dych sa upokojil.

Damon si sadol na gauč, ktorý mal Enzo v izbe a vyložil si naň obe nohy. Enzo sa na svojho brata letmo pozrel a potom sa otočil ku stolíku na ktorom mal misu, v ktorej si mohol studenou vodou opláchnuť tvár.
"Neviem prečo by ma mal Nicolas chcieť zabiť." Tváril sa ako keby o ničom nevedel. Však bol celú noc vo svojej izbe.
"Vieš že sa vždy všetko dozvedel." Upozornil ho Damon a posadil sa rovno. "Ja len vravím aby si sa vyhýbal všetkým vežiam." Enzo sa usmial na svojho brata v zrkadle. "Kde si vlastne bol?" Opýtala sa ho zvedavo. Enzo sa zas len usmial. Damon pokrútil hlavu z jednej strany na druhú a oprel sa dozadu, pričom si ruky vyložil na operadlo gauča.
"Čo na to asi Anettin otec povie…" Damon sa pozrel zasnene na strop miestnosti a Enzo si na seba rýchlo navliekol novú košeľu. Občas mu Damon liezol na nervy, tváril sa ako veľký moralista, pri tom robil presne to isté.
"A čo na to povie otec, ako sa volala Colette, Elis nie počkaj Lucy!" To boli posledné mená, ktoré si Enzo pamätal, po tom to prestal počítať. Oproti jeho bratovi bol v tomto úplne neviniatko.
Damon nespokojne našpúlil pery a prižmúril oči. "Ty bastard." Povedal potichu a pery sa mu roztiahli do pobaveného úsmevu. Enzo si na seba rýchlo navliekol dlhú vestu z podobnej látky ako mal na sebe Damon a potom mu povedal.
"Mali by sme ísť. Ty moralista."

Obaja spoločne vošli do Nicolasovej pracovne. Na východnej strane bolo niekoľko okien, ktoré prepúšťali do miestnosti zlatisté lúče ranného svetla. Miestnosť bola dlhá a takmer cez celú viedol obrovský, červený mäkký koberec s orientálnym vzorom, ktorý kontrastoval z tmavou podlahou.
V krbe horel oheň a pred ním bolo položených na malom stolíku vedľa kresla niekoľko otvorených kníh a pergamenov.
Na konci miestnosti bol veľký drevený stôl za ktorým obyčajne sedával Nicolas a pracoval. No dnes stál pri jednom z okien, ruky mal založené za chrbtom a prísne sa pozeral z Enza na Damona. Podľa jeho výrazu Enzo usúdil, že to nebude veľmi príjemný rozhovor. Obaja sa postavili pár metrov od neho, do bezpečnej zóny a čakali čo im povie.
Nicolas sklonil hlavou a nadýchol sa. "Môžete mi láskavo vysvetliť, čo to malo včera znamenať?" Enzovi aj Nicolasovi sa naraz na tvárach objavil letmí úsmev a vymenili si krátky pohľad, to Nicolasa očividne dostalo do ešte väčších obrátok.
"Neviete sa chovať! Takto som vás nevychoval! Sa nehanbíte! Občas ísť von a vypiť si, dobre! To že chodíte za ženskými dobre! Ale pre Boha živého pobiť sa v strede námestia a správať sa ako najväčší hulváti na svete! To ste ma teda skutočne sklamali! A!" Pozrel sa na Enza. "Keď už pripravujte dievčatá o ich čestnosť a je mi jedno, kto s tými návrhmi prišiel prvý! Ale prosím vás aspoň sa nenechajte chytiť! Viete čo to je?! Viete čo je to za hanba?!
Ak sa nezačnete správať ako normálny, dospelý chlapi! Tak vás prisahám ako tu stojím! Že vás hodím do jamy s nahnevanými otcami každého dievčaťa ktoré ste kedy mali v posteli! OBOCH!" Nahnevane pred sebou mával prstom z jednej strany na druhú a pri tom mu navierala jedna zo žíl na čele. "Však vás držím na krátko! Ako ešte popri tom nájdete čas na to aby ste robili problémy! Ako na to viete nájsť energiu?"
"Kebyže si to skúsiš možno pochopíš." Zašepkal si pre seba Damon, no samozrejme jeho slová preplávali vzduchom až do Nicolasovích uší. Ten postupne od piet až po končeky vlasov zčervenal a bolo vidno, že nie je ďaleko od výbuchu.
"DAMON!" Zvolal na neho nahnevane a prebodol ho pohľadom. Nicolas neznášal, ak mu jeden z nich odporoval, alebo sa ho snažil poúčať. Damon v jednej vete skombinoval obe.
"Vieš čo! Aj by som ti niečo povedal! Ak by som sa vo vašom veku nechoval rovnako!" Červeň po pár nádychoch z Nicolasovej tváre vyprchala. Ich jediné šťastie bolo, že sa vždy vedel dokonale ovládnuť, ak by tomu tak nebolo už veľa krát by skončili skutočne v nejakej hlbokej jame.
"Bože chalani!" Vzdychol si a mávol nad nimi rukou. Otočil sa ku svojmu stolu a pomalým krokom prešiel ku veľkému červenému kreslu. Z hlasným povzdychom si sadol a položil si ruky na stôl.
"Prosím vás len o trochu viacej opatrnosti a zodpovednosti!" Napomenul ich a premeral si ich oboch rýchlo, od hlavy dole.
"Pokúsime sa." Povedal Damon a usmial sa na Enza. Nicolas nad nimi pokrútil hlavou a potom im kývol aby prišli bližšie.
V rukách držal dva zapečatené listy. "Dokážete ich doručiť bez toho, aby ste sa nechali zatknúť, niekoho zabili, alebo nejakým iným spôsobom porušili zákon?"
Obaja naraz prikývli.
"Tak teda berte a potom mi ešte zožeňte všetky veci na tomto zozname a prosím vás! Žiadne problémy!"


****

"Ale no tak Enzo!" Kričal na neho Nicolas z opačnej strany miestnosti. "Najprv musíš vedieť bojovať bez zbrane a potom s ňou! Tak sa nesťažuj a rob čo ti hovorím! kam dávaš tie nohy, skončíš…" Nicolas jeho vetu nestihol dokončiť, Enzo skončil ako mŕtvi chrobák na chrbte a jeho brat sa samoľúbo usmieval. Nebol lepší ako on, v tomto určite nie. Nechápal ako jeho brat, niekoho dokáže dostať na kolená ani nie za minútu. V boji bez zbrane sa mu ho nepodarilo poraziť ešte ani jeden jediný krát.
"Si v poriadku braček?" Opýtal sa ho Damon a podal mu ruku aby mu pomohol na nohy.
"Asi…" Enzomal pocit, že pred očami vidí nejaké zvláštne svetielka, ale po tom ako pár krát zažmurkla očami sa stratili.
"Poď!" Damon mu pomohol na nohy. "Čo hlava?" Enzo mu odsunul ruku, ktorou mu chcel Damon otočiť hlavu aby sa pozrel či nie je zranení.
"Nič mi nie je." Povedal, ale neznelo to útočne. Vystrel sa a snažil sa celou silou udržať rovnováhu v zadu v hlave mu neprijemne dunelo, ale snažil sa si to nevšímať, takú bolesť už zažil za tie roky veľa krát.

"Pane!" Zavolal na Nicolasa niekto z drevených schodov ktoré viedli do miestnosti popri stene. Sluha zbehol rýchlo dole a naklonil sa k Nicolasovi, aby mu niečo zašepkal do ucha. Enzo si prešiel po hlave, zas tam bude mať obrovskú modrinu.
"Zlepšuješ sa." Povedal Damon, keď podával Enzovi pohár s čistou vodou. Ten si len odfrkol a pobavene sa pozrel na brata, to bol nepekný vtip. Pomyslel si.
"Nie vážne!" Povedal Damon a položil pohár na zem vedľa kamenného stĺpu. "Pred tým si nevedel ani poriadne zaútočiť a teraz som dokonca schytil aj ja pár rán. Ešte pár týždňov a možno budem ja ten, ktorý bude ležať na zemi." povzbudivo po potľapkal zozadu po ramene. Enzo si nebol istý, či mu o čo hovorí má veriť, alebo to brať len ako podrývanie ale znelo to úprimne a on to nechcel ďalej rozpitvávať. Však nemusí byť vo všetkom najlepší, je to motivácia k tomu aby sa viacej snažil, hnacia sila k lepšiemu výsledku.
"Chlapci!" Zavolal na nich Nicolas a Enzo si všimol, že sluha už je z miestnosti preč. "Cristína je tu!" Oznámil im a na jeho tvári sa objavil ten zvláštne šťastný výraz vždy keď Cristína prišla na návštevu.
V poslednej dobe chodila veľmi často a Nicolas sa vždy na tých pár dní čo bola ubytovaná u nich, vznášal v oblakoch, aj napriek tomu, že na verejnosti nedávali nič najavo. Enzo mal tušenie, že ich vzťah je o niečo bližší ako len dobré priateľstvo, ale vzhľadom na to, že obaja patrili k rádu a Cristína mala manžela, to nejako nikdy nemohli dať najavo.
Pre nich to znamenalo, že budú mať niekoľko dní voľno, pretože Nicolas s ňou bude tráviť takmer všetok čas. Vždy sa na to tešili mohli si vydýchnuť a na moment spomaliť a zvláštne bolo to, že aj keď ich nik nekontroloval za tie roky sa počas jej návštevy im nepodarilo vyrobiť žiadne problémy. Vždy to všetko začalo až potom keď odišla.
Obaja sa slušne postavili pred vchodové dvere ako pravý uvítací výbor. Nicolas sa im cestou niekde stratil.
Cristína mala v sebe zvláštne kúzlo. Vedel rozžiariť miestnosť svojou prítomnosťou, niekedy Enzovi pripomínala mamu. Možno to bolo tým že boli rodina, veľa krát mu pripadalo ako by sa rozprával s ňou.
Stretol len veľmi málo žien, ktoré boli tak elegantné ako ona. Možno ak by sa jeho sestrička toho dožila, patrila by tiež k jedným z nich.
Cristína mala vždy dokonale upravené šaty aj vlasy, nikde ste nenašli ani len jeden záhyb či vlasy, ktorý by sa vyšmykol zo zložitého účesu, ktoré tak z obľubou nosila.
"Krásny dobrý deň." Pozdravila ich a keď prišla ku Damonovi objala ho. "Ako sa máte chlapci?" Opýtala sa milým tónom a hneď ako pustila Damona tak natiahla ruku k Enzovi aby ho k sebe mohla stiahnuť a poriadne objať.
"Dobre." Odpovedal jej Damon s úsmevom.
"Kde máte Nicolasa?" Opýtala sa zvedavo a prezrela si rýchlo miestnosť.
"Niekde sa nám stratil, cestou sem." Odpovedal jej pohotovo Damon. Keď sa Enzo vystrel zas d do svojej plenj výšky, pichlo ho v zadu na hlave, presne tam kde sa udrel po tom ako ho Damon zhodil na zem.
"Stalo sa niečo?" Cristína si všimla jeho výraz. V momente sa na ňu pozrel a prikývol hlavou.
"Dnes som na neho bol zlý." Povedal Damon pobavene a bratsky ho udrel po pleci. Enzo sa pozrel na Cristínu a prevrátil oči. Tá, bez toho aby to Damon videl, na neho žmurkla.
"Na ako dlho sa zdržíš?" Opýtal sa Damon, aby prerušil ticho, ktoré medzi nimi nastalo.
"Och pár dní ako vždy…" Odpovedala mu a otočila sa smerom ku dverám, ktoré sa v tom momente otvorili. Enzo sa k nim rýchlo pozrel, ale ten pohyb bol tak bolestivý, že radšej sklonil hlavu zas dole. Mal pocit ako keby z vnútra lebky chcel vystreliť nôž. Zamračil sa a pár krát zaklipkal očami, aby našiel podlahu.
"Enzo… Do pekla." Počul Damona a cítil ako ho udrel lakťom. Enzo opatrne zdvihol hlavu a pozrel sa pred seba.
Do miestnosti spoločne s Nicolasom vošli dve mladé slečny. Mohli byť približne rovnako staré ako oni a už na prvý pohľad boli veľmi sympatické. "Och chlapci, toto sú moje zverenkyňe. Andrea a Claudia." Keď sa Enzo pozrel na brata, mohol presne odhadnúť aké myšlienky sa mu preháňajú hlavou a veľmi dobre vedel, že ten pohľad je začiatkom pekných problémov, pretože aj keby z neba začali padať vozy tak Damon nedá pokoj dokým aspoň jednu z nich nedostane a to Nicolasovi spôsobí mŕtvicu.
"Slečny, toto je Damon a jeho mladší brat Enzo." Predstavil ich Nicolas a na oboch sa prísne pozrel.
Enzo sa chcel usmiať a vystrieť, ale v momente keď to spravil tak sa mu v hlave zas začal cirkus, mal pocit ako keby mu všetok obsah v lebke chcel vyskočiť von a veľmi rýchlo sa to zhoršovalo. Zem sa mu pred očami pár krát otočila naruby a veľmi ťažko rozpoznal, kde je podlaha a kde strop.
Počul Damonove kroky namierené ku dvom dievčatám, no Enzo vedel, že v momente keď spraví čo i len jeden krok tak sa zrúti na zem.
"Slniečko?" Počul Cristínin hlas a videl ako ide k nemu, dokonca ju videl štyri krát. "Čo ti je." Enzo nebol schopný niečo odpovedať, zem sa mu zatočila ešte rýchlejšie ako pred tým a on spadol rovno dole.
Z toho ako sa mu všetko točilo mu prišlo zle, pripadal si ako keby bol opitý, len že namiesto euforického pocitu mu bolo len zle.
"Enzo, pozri sa na mňa." Počul Damonov hlas.
"Hneď, ako prídem na to ktorý z tých 10 si ty." Popravde ho videl ešte viac krát, navyše sa mu točili dokola.
"Čo sa mu stalo?" Počul Cristínu
"Dnes, keď sme trénovali, tak sa udrel nepekne do hlavy." Odpovedal jej Damon
"Dobre vezmite ho a choďte s ním do jeho izby. Ale jeden by mohol dievčatá ukázať ich izbu." Prikázala Cristína naliehavo. Nebolo to prvý krát, čo sa niečo takéto Enzovi stalo. Pády a údery do hlavy boli skoro na dennom poriadku, ale nikdy sa mu nestalo, že by následky prišli tak rýchlo. Väčšinou nastúpili po dvoch, troch dňoch. Buď to má príčinu v to, že toho v noci veľa nenaspal, alebo toho že starne.

Cítil ako ho niekto postavil na nohy a aj keď sa veľmi snažil kráčať, jedna cez druhú sa mu plietli, navyše chodba mu chodila pekne hore dole, vždy keď sa pozrel do jednej strany videl ju presne na tej opačnej.
"Hlavne s ním nehoď, opatrne!" Komandovala a Enzo cítil ako ho niekto posadil na posteľ. Automaticky rukami zovrel posteľnú plachtu a snažil sa silou svojich rúk udržať v sede.
Cítil na pleci jemnú ženskú ruku. "Tak Enzo pomaly sa posuň dozadu a opri sa." Jednou rukou ho držala na chrbte druhou na hrudi a pomaly po kúskoch mu pomáhala sa oprieť.
"Bože." Vzdychol si Enzo a oprel si hlavu o studenú stenu za posteľou.
"Točí sa ti hlava." Enzo zatvoril oči, tak to bolo lepšie, toľko sa ten svet netočil.
"Strašne."
"Hlavne si neľahni a ak áno tak určite na bok! Ak by si zvracal. Musel s tebou poriadne hodiť." Cítil ako mu na krk priložila niečo studené.
"Áno, to on vždy. Nešetrí ma." Jazyk sa mu plietol rovnako ako nohy, ale našťastie jednoduché vety zvládal.
"To bude v poriadku, len si musíš oddýchnuť a vyspať sa. Bude ťa síce ešte týždeň bolieť hlava, ale to nevadí." Enzo pootvoril jedno oko, len na malú štrbinu aby zistil kto je ešte v miestnosti, našťastie, aj keď ju videl rozmazane bola tam len ona. Videl ako ide k nemu, no svet sa mu príliš točil na to aby sa naň vydržal pozerať a tak radšej opäť pevne zatvoril oči,
"Ostanem tu chvíľu s tebou." Posadila sa na okraj postele a cítil ako mu položila ruku kúsok pod koleno a potľapkala ho.
"Nemusíš." Povedal jej. "Zvládnem…" Nevedel nájsť slovo, ktoré chce použiť.
"Ale áno musím… Čo by som to bola za tetu, keby som môjho milovaného synovca nechala samého." Enzovi sa nadvihol jeden kútik.
"A druhého milovaného, necháš sm… samého? S dievčatmi?" Počul ako sa Cristína zasmiala.
"No, je tam s nimi Nicolas tak hádam nebude robiť žiadne hlúposti."
"Tak to asi nevravíme o istom." Bľabotal Enzo a potom vydal zvláštny zvuk, hlavu mal ťažkú chcel si ju položiť na vankúš, ale vedel že to musí vydržať takto.
"Však ste mladý, kedy máte blbnúť keď nie teraz. Damon mi o tom už minule niečo rozprával, ja som sa aj snažila Nicolasovi dohovoriť nech vás nechá, ale keď on je taký moralista." Vzdychla si a potľapkala ho po nohe. "Chová sa, ako by…" Vzdychla si. "Ako by si to samé neprežil sám." Enzo sa mal chuť zasmiať, ale mal pocit, že ak to spraví, tak mu určite roztrhne hlavu na kusy.
"Enzo?" Počul bratov hlas v momente keď sa rýchlo otvorili dvere. Že by dal prednosť bratovi pred dievčaťom, dokonca dvoma? To sa Enzovi nezdalo.
"Hm?" Prinútil sa neotočiť hlavu a nikam sa nepozerať, ostať nehybne ako socha, to teraz vyhovovalo.
"Je v poriadku neboj sa!" Povedala Cristína a Enzo cítil ako sa postavila z postele.
"Dobre." Že by to boli obavy v bratovom hlase? To sa mu nechcelo veriť.
"Len sa musí vyspať a ty by si na neho mal byť miernejší a nechcem počuť nič o tom že v realite to bude ťažké."
"Len že bude."
"Ale vlastného brata si zabiť nemušís." Počul klopkanie jej topánok na kamennej podlahe. "Ak chceš spať tak v sede alebo na boku a Damon ostaň tu s ním dokým neprídem!" Dvere sa zas zatvorili a Enzo opäť cítil ako si niekto- Damon, sadol na posteľ, ale z opačnej strany ako Cristína.
"Prepáč." Povedal mu previnilo. Enzo len nadvihol prsty a tým mu naznačil aby to nechal tak.
"Ako ti je?"
"Ako keď opijeme." Odpovedal mu Enzo. "Keď sa opjem." Snažil sa opraviť no nepomohlo mu to.
"To je dobré chápem." Zasmial sa Damon. "Oddychuj, som tu ak by si niečo potreboval."


Keď sa Enzo prebral bol presne v tej istej polohe, v akej zaspal- v sede. Hlava ho bolela, presne tak ako Cristina predpokladala, ba dokonca ešte horšie, no aspoň keď otvoril oči sa mu celý svet neotáčal dokola, aspoň nie tak rýchlo.
Celé telo mal stuhnuté. Najprv skúsil pohnúť nohami, trupom a nakoniec hlavou. Bolo to menej bolestivé, ako si myslel že to bude a tak sa pomaly posúval až ku okraju postele, do momentu kedy nemal obe nohy pevne na zemi, ako keby si v tom momente jeho telo uvedomilo, kde je zem a kde nebo a tak sa mu prestalo všetko krútiť.
Mal sucho v ústach, veľmi pomaly kúsok po kúsku sa postavil na nohy a keď zistil že to jeho telo dokáže, tak sa vyrovnal.
"DAMON PRISAHÁM ŽE ŤA ZABIJEM!" ozval sa Nicolasov hlas od dverí a Enzo si až v ten moment uvedomil, že sú otvorené.
Naskytol sa mu úžasný pohľad, najprv mu pred dverami prebehli dve skoro nahé dievčatá. Opačným smerom bežal Damon, ktorý toho tiež nemal veľmi veľa na sebe a niečo kričal, kúsok za ním Nicolas, ktorý vyzeral ako sud plný strelného prachu a ako posledná šla Cristína, ktorá sa Nicolasa snažila zastaviť ale očividne sa jej to nedarilo.

Keď prechádzal okolo Enzovej izby zastavila a pozrela sa na neho a potom prevrátila oči.
"Raňajky?" opýtala sa ho a urobila krok do jeho miestnosti, zdalo ako by Damon bežal späť.
V momente, keď preletel okolo Enzovej izby zo slovami. "Ony prišli za mnou." Si Enzo sadol na posteľ a povedal. "Rád."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 25. listopadu 2014 v 12:16 | Reagovat

Strašne som sa smiala na Nicolasovom monológu :D Moralista jeden :D Enza mi bolo ľúto chudák ten už musel mať otrasov mozgu... v realite by už bol po tých otrasoch buď mierne retardovaný alebo mŕtvy. Pekná kapitola strašne sa teším na ďalšiu časť :)

2 Kelly145 Kelly145 | 25. listopadu 2014 v 12:44 | Reagovat

[1]: Ďakujem :D budem sa snažiť čo najskôr ...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama