11. Kapitola časť 2/2

28. prosince 2014 v 8:18 | Kelly145 |  Nesmrteľný



11. Kapitola 2. časť




Enzo kráčal uličkou medzi dvoma veľmi starými domami, ktoré očividne nikto neobýval už po veľmi dlhú dobu.
Rámy okien buď úplne vylomené a hodené na zem, alebo v nich sklá boli vybité a vytvárali diery všetkých možných tvarov. Aj napriek tme ktorá vládla v uličke, Enz mohol vidieť, že vnútro oboch domov je vyhorené, spálené na popol a to čo z nich ostalo je čistá kostra.
"Solara?" Opýtal sa neisto keď stála pred zatvorenými dverami, ktoré samozrejme nespĺňali žiaden ochranný účel. "Čo tu robíme?" V mesačnom svetle uvidel, že sa Solara usmiala a potom jemne kopla do dverí, ktoré nekládli žiaden odpor.
"No ak si dobre pamätám." Povedala a prekročila prah do jedného z domov a Enzo ju samozrejme nasledoval.
Ako si myslel, dom bol prázdny, nedalo sa povedať, či nábytok z neho zhorel, alebo si ho niekto odniesol, ale okrem popola, špiny a spadnutého dreva zo stropu tam nebolo nič.
"Tak by tu." Povedala a postavila sa do rohu miestnosti, urobila dva kroky do strany rovno pod jedno z rozbitých okien a pár krát dupla nohou o podlahu. Namiesto jasného zvuku udierajúceho opätku o podlahu sa ozvalo tiché zadunenie.
"Alebo skôr mala by tu byť malá skríša." Solara zdvihla jeden kus podlahy a usmiala sa keď uvidela čo sa pod ňou skrýva. Enzo sa naklonil a zvedavo nadvihol obočie.
V podlahe kde Solara stála, bola pomerne dosť hlboká diera v ktorej bolo uložených niekoľko čiernych kožených puzdier.
Solara sa načiahla po jeden z nich a položila ho na zem vedľa seba.
"Odkiaľ sa to tu vzalo?" Opýtal sa Enzo a prešiel o pár krokov bližšie aby videl, čo zázračného tam ukrýva.
"Kedysi, sa tu schovávalo niekoľko našich prívržencov. Mali vždy záložné plány a všetci boli úplne zbláznený do rôznych skíší, napríklad ako je táto." Konečne sa jej podarilo rozviazať uzol.
"A čo sa s nimi stalo."
"Sú mŕtvy." Jej tón bol zvláštny, ani to s ňou nepohlo. Jediné čo ju v ten moment skutočne zaujímalo bol luk, ktorý vybalila z púzdra. Bol skutočne úžasný veľmi honosný, Enzo takú prácu ešte nikdy pred tým nevidel. V tme sa drevo javilo úplne čierne, ale predpokladal, že za denného svetla bude tmavo hnedé. Krásny tvar a vyrezávané štruktúry po okrajoch. Miesto kde sa pridržiava, v samom strede bolo jasne modrej farby, ktorá žiarila aj v tme.
"Nádhera však?" Opýala sa Solara a v tom momente si prehodila luk cez plece aj z balíkom šípov priložených k tomu.
"Áno." Povedal Enzo a naklonil sa aby videl, čo ďalšie sa tam skrýva.

Nakoniec Solara odišla skoro tak dobre ozbrojená ako on sám, popravde bol veľmi zvedaví, na to čo všetko toto dievča dokáže. Všetko nasvedčovalo tomu, že dnes ju bude vidieť v priamej akcií.
"Tam kam teraz?" Opýtal sa keď mierili cez uličky do stredu mesta. To celkom neodpovedalo jeho predstavám.
"Pokiaľ viem, tak ten idiot pracuje zo svojho domu. Bude to jeden z tých bohatých domov v strede mesta, samozrejme. Ale nemyslím si že bude o niečo jednoduchšie sa tam dostať nepozorovane."
"Ako to vieš prosím ťa."
"Enzo, nie som tu prvý krát." Oborila sa na neho, ale na perách mala pobavený úsmev.
"Tak že milý pán kapitán ťa už pozná?"
"No to neviem, nikdy sme sa nestretli, ale veľa krát nám už pomohol. Toto mesto je až príliš blízko nás. Vždy sa dávalo pozor na to čo sa v nich deje, prekvapuje ma že si po nás ešte nik zo vzbúrencov neprišiel, ak mám pravdu povedať."
"Možno len čakajú na to dokým za nich urobíš všetku prácu."
"Alebo sa veci zmenili a oni majú oveľa väčšie problémy však?" Povedala a pri tom nespokojne našpúlila pery. Enzo jej nechcel dať za pravdu. Nikdy jej to nepovedal, ale podľa toho ako Latore reagoval v tú osudnú noc keď Solara utiekla, vzbudzovalo to v ňom dojem, že nedostal úplne všetky informácie ktoré chcel.
"Tak." Povedala Solara a pozrela sa na jednu z budov po ich pravej strane. "Malo by to byť na opačnej strane týchto domov, čo myslíš, ako bude najlepšie sa tam dostať?"
"To to najprv musím vidieť." Odpovedal jej. Na jednoduchú otázku, jednoduchá odpoveď. Nemôže predsa rozhodnúť čo majú robiť, bez toho aby čo i len videl, ak to miesto vyzerá. Solare samozrejme nebolo treba dva krát hovoriť. Ani sa nestihol spamätať a ona už liezla po jednom z odkvapov domu na strechu.
Netrvalo to dlho a už prechádzali po okraji šikmej strechy k jej druhému koncu z ktorého mali ukážkový výhľad na ten zámok v strede mesta.
Enzo nečakal, že nejaký úbohý kapitán v strede pustiny, čo táto krajina skutočne bola. Bude vlastniť sídlo ako je toto, s veľkými záhradami.
Celá krajina bola rozdelená na tri veľké časti a to bol sever-stred-juh a potom každý jeden z nich bol rozdelený ešte na niekoľko menších častí, ktoré riadili buď starostovia väčších miest, alebo rada mesta, alebo kapitáni gardy. Nikde v tom nebol rozdiel, všetci boli rovnako zvrátený, nahnevaný a lakomý. Len málokedy sa našiel nejaký čestný človek, ktorý by patril do politiky.
Juh krajiny bola prímorská oblasť, najteplejšia časť. Enzo tam nikdy nebol, ale v knihách počul, že je tam teplo, takmer celý rok. Nikdy tam nesneží a slnko neprestáva svietiť.
Stred, najrozhľahlejšie územie z celej krajiny, bolo hlavným strediskom krajiny, ležalo tam hlavné mesto, sídlo terajšieho vládcu krajiny- Guvernéra.
A sever, bola zväčša opustená chladná krajina, medzi vysokými horami, ktoré boli na ich vrcholcoch takmer celý rok pokryté snehom a popravde patrila k tým najbiednejším. Preto bolo veľmi zvláštne vidieť niečo tak obrovské práve tu.

Enzo sa prikrčil na okraji strechy a rýchlo si premeriaval budovu. Samozrejme bola výborne strážená. Len na prednom dvore mohol napočítať viac ako dvadsať mužov.
Nespokojne si vzdychol a začal si prezerať vysoké okná po stranách.
"Si si istá?" Opýtal sa a neisto sa pozrel na Solaru. Veľmi sa mu do toho nechcelo. Boli len dvaja, ich šance nesiahali veľmi vysoko.
"Som." Odpovedala Solara rozhodne a prikrčila sa k nemu.
"Dobre." Vzdychol si a potom jej kývol aby šla za ním. Rýchlo zliezli po strane budovy do bočnej uličky.
Prebehli rýchlo cez cestu, kde aj v túto neskorú hodinu bolo veľa ľudí, tak že sa im podarilo dostať sa až ku vysokému plotu.
"Vidíš tam toho?" Obrátil sa na Solaru a ukázal na muža oproti na ulici. Stál vysoko na streche domu a mali jediné šťastie že ich ešte nespozoroval. Zatiahol Solaru rýchlo za jeden z vysokých kríkov ktoré boli zasadené po stranách plotu a povedal.
"Daj mi ten luk." Pobádal ju.
"Prosím?"
"Tadeto sa dostaneme dnu, nevidím tu žiadne stráže a rovno nad nami je otvorené okno, ale aby sme sa cezeň mohli dostať dovnútra, tamten." Ukázal na člena stráže na streche. "Nás nesmie vidieť." Solara sa usmiala.
"Ja to zvládnem." Povedala mu a nevedel sa rozhodnúť či sa urazila, alebo nie. Nechcel nejako uraziť jej city, ale mali len jeden jediný pokus a ak sa to nepodarí a ona ho nezasiahne presne, môžu si rovno zbaliť kufre a sami sa odpraviť do najbližšej väznice.
"Ja sa trafím." Povedala mu otrávene keď si zložila luk z pleca a postavila sa na jedno koleno. "Na jeden pokus." Vzala jeden zo šípov a natiahla tetivu, ktorá pri tom pohybe vydala sled praskavých, tichých zvukov.
Enzo nemal chuť sa sňou hádať a nechcel jej ten luk vytrhnúť, ale zdalo sa že nemá navýber. Solara vystrelila, šíp preletel s tichým zahvizdnutím cez celú ulicu a zasiahol muža priamo do spodnej časti krku, nestihol vydať ani hlásku a padol na zem.
Solara sa hrdo obrátila na Enza a spokojne sa usmiala.
"Máš výbornú mušku." Povedal a ešte stále nedokázal odtrhnúť pohľad od miesta kde muž stál.
"Ďakujem." Udrela ho jemne rukou do ramena a tým ho prebrala z tranzu. Nechala ho ísť ako prvého. Ak by sa náhodou niečo stalo, tak aby to on schytal ako prvý.
Čo najrýchlejšie preliezli cez plot a potom hore k otvorenému oknu. V momente keď Enzo vkĺzol dovnútra uvidel ako sa pod ním z rohu vynorili dvaja strážnici, mali skutočne veľké ak by sa oneskorili čo i len o sekundu, tak by ich uvideli.
"Vieš kam ideme?" Enzo dúfal, že keď Solara vie, kde je sídlo kapitána stráže, tak vie aj kde presne je umiestnená pracovňa v jeho dome Našťastie ho nesklamala.
"Na opačnej strane, modli sa aby všetky stráže neboli vo vnútri." Zašepkala mu Solara a otočila sa.
Enzo si ani neprehliadol miestnosť kde boli a vydal sa ku otvoreným dverám. Pomaly ich otvoril a vykukol na chodbu.
Nemal najmenšiu šancu, z uhla v ktorom stál vidieť na obe strany a tam kde dovidel, mohol napočítať troch mužov.
"Enzo?" Zavolala na neho šeptom Solara. Uvidel že stojí pri nejakých malých dverách skrytých za veľkou komodou s porcelánom.
"Dá sa prejsť do vedľajšej miestnosti." Ani jeden z nich neváhal. Takto sa im podarilo zdolať ešte jednu miestnosť a dokonca sa zdalo, že ich šťastie neminie ani v tretej, ale Enzo si všimol že pod dverami, ktoré boli krivo vložené do pántov sa mihol tieň a zrazu sa zjavil jasný pás svetla, čo znamenalo že niekto rozsvietil sviečky v miestnosti.
Počul ako Solara nespokojne zafučala.
"Počkaj." Povedal jej Enzo a pootvoril dvere. Našťastie tu mu vo výhľade nevadilo nič. V miestnosti boli dvaja strážny a jedna slúžka, očividne každý znudený životom.
Zadné dvere do ďalšej miestnosti boli pootvorené, mohol to vidieť a za nimi bola tma. V ceste mu nebránil žiaden kus nábytku, tak že mal dve šance.
Pokúsiť sa prejsť nenápadne na opačnú stranu, alebo ich zabiť a riskovať, že si niekto všimne že im začínajú chýbať ľudia.
Niekedy je možno lepšie zvoliť menej násilnú cestu a dúfať v to že to pôjde presne podľa plánov.
Enzo sa otočil na Solaru a naznačil jej, aby ostala tam kde je a počkala dokým on prejde.
Musel sa dva krát zhlboka nadýchnuť a potom rýchlo prebehol cez polku miestnosti a prikrčil sa za gaučom. Pozrel sa na Solaru ktorá cez škárku v dverách sledovala čo sa deje a keď videl, že mu kývla hlavou, rýchlo a nepozorovane prebehol až ku dverám cez ktoré vkĺzol do malej, očividne nepoužívanej miestnosti.
Videl ako Solara prešla ku gauču rovnako ako on a prikrčila sa čo najnižšie. Pozrela sa na Enza, aby jej dal signál, no on rýchlo vystrel ruku aby jej naznačil aby sa ani nepohla.
Najvhodnejší moment, kedy sa jeden zo strážnych rozhodol, ísť do zadnej časti miestnosti bol práve teraz. Solara ho počula a prikrčila sa ešte nižie až tak že skoro ležala na zemi.
Enzovi sa na moment zastavilo srdce keď sa ten muž priblížil ku gauču a už to vyzeralo že sa zaň pozrie, ale nakoniec si do neho sadol a vyhodil si nohy hore tak, že chrbtom bol otočený k Enzovi.
Enzo rýchlo skontroloval miestnosť a kývol Solare aby prebehla k nemu. Obaja sa naraz pritlačili k stene a modlili sa aby si Solarine korky nik nevšimol.
Počul ako si potichu vydýchla a on si znovu pripomenul ako sa dýcha. "Och toto mi chýbalo." Povedala potichu a potom sa pomaly postavila.

Ako sa blížili do stredu domu, bolo počuť hlasnú vravu a na chodbe čoraz viacej ľudí. Ale v miestnostiach kde sa pohybovali, na Enzovo veľké prekvapenie vôbec nik nebol. Mohli im to tu vykradnúť a nik by si to ani nevšimol. No pre niekoho nešťastie, pre niekoho výhra.
"Zdá sa že mocný majú nejakú oslavu." Povedala Solara, keď začala hrať hudba. Enzo jej na to nepovedal nič, mal v hlave len úlohu pre ktorú sem prišli. To že bolo v budove veľa ľudí pre nich znamenalo, viac problémov. Veľa svedkov a nežiadúcich pohľadov.
"Máš tušenie kde sme?" Opýtal sa Enzo a zastal v jednom z tmavých rohov miestnosti kde práve stáli.
"Malo by to byť priamo nad nami." Enzo prikývol. Zvoliť chodbu a schody by asi nebolo najlepšie, tak prešiel zas k oknu, ktoré otvoril čo najtichšie ako mohol.
Čo najrýchlejšie si prezrel okolité budovy a snažil sa na ich strechách či balkónoch nájsť vojakov- niekoho kto by ich mohol vidieť, ale vzduch sa zdal byť čistý.
Vykĺzol z okna a prešiel na jeho okraj, aby po stene mohol vyliezť o poschodie vyššie. Samozrejme všetky okná ktoré videl, boli zatvorené.
Našťastie vyzeralo to že v miestnosti nik nie je, nesvietila v nej totiž ani len jedna sviečka. Enzo sa postavil na parapetu a potom lakťom rozbil sklo na okne, hneď vedľa kľučky. Cez vzniknutú dieru šikovne prevliekol ruku a rýchlo okno otvoril.
Potichu dopadol na zem a potom pomohol Solare zoskočiť vedľa neho.
Miestnosť, v ktorej sa obaja ocitli, nebola veľmi vábna na pohľad, nebolo to vybavením a nábytkom ale skôr všetkým ostatným. Všade sa váľali nejaké poháre, fľaše vyzeralo to ako na smetisku. Navyše tam bol veľmi nepríjemny zápach. Ale našťastie pod tým všetkým to vyzeralo ako pracovňa.
"OCH!" Vzdychla si Solara a nespokojne zakrútila hlavou. Enzo to cítil rovnako, tá miestnosť bola hnusná.
"Hľadaj, ja idem ku dverám." Navrhol jej a ani nečakal či bude, alebo nebude súhlasiť. Prešiel na opačnú stranu miestnosti a postavil sa na stranu dverí.
Solara za ten čas rýchlo prebehla ku stolu a začala sa hrabať vo všetkých papieroch ktoré na ňom boli nahádzané. Enzo len dúfal, že to čo potrebuje nájde čo najrýchlejšie.
"Počul si to?" Ozval sa mužský hlas z chodby.
"Nie." Povedal druhý. "Čo som mal počuť?"
"Znelo to ako by niekto niečo rozbil."
"Ale to určite niekto dole má veľmi nešikovné ruky…" Hlasy sa začali pomaly vzďaľovať, no niekto iný prichádzal.
"Rýchlo." Pobádal Enzo Solaru. Videl že skrúca nejaké papiere dohromady, čo najtichšie ako sa dá a potom si ich založila do púzdra na šípy.
"Ešte chvíľku." Nadvihla ruku a sklonila sa ku otvoreným šuflíkom na stole. Enzo prevrátil oči a radšej sústredil všetku svoju pozornosť na korky.
Boli blízko dverí. Počul ako zastali, potom sa otočili šli zas späť a potom sa zas približovali.

V momente keď to vyzeralo, že všetko prebehne bez problémov a Solara sa konečne pohla od stola, keď pohla nohou dozadu posunula stoličku o pár centimetrov. Zvuk dreva ktoré sa šúcha o podlahu, nebol síce hlasný, ale doť výrazný na to aby kroky, ktoré Enzo počul na chodbe sa začali približovať smerom k nim.
Enzo sa pozrel otrávene na Solaru. Tá stála ako zmrazená ruky mala pred sebou v kŕčí a perami naznačila že ju to mrzí.
Enzo prekročil na opačnú stranu dverí. tak aby ten ktorý vojde bol k nemu chrbtom. Vedel že do miestnosti príde a mal v pláne to skončiť čo najrýchlejšie a tak v momente keď sa otvorili dvere a vojak vstúpil do miestnosti ho chytil zozadu a dýkou v zápästí mu prešiel cez celý krk. Druhou rukou mu zakryl ústa aby náhodou nevydal zvuk a tým na nich nestrhol ďalšiu nežiadúcu pozornosť.
Rýchlo otočil muža a posunul ho trochu do miestnosti. Nechal ho ležať v rohu a rýchlo zatvoril dvere.
"Ideme?" Opýtal sa Solary keď kráčal späť k oknu.
"S radosťou." Povedala Solara a zliezla na zem hneď po ňom. "Prepáč." Zašepkala a prebehla cez plot na ulicu.
Enzo ju chytil za lakeť a rýchlo ju previedol na opačnú stranu. Otočil ju k sebe a naliehavo sa opýtal.
"Máš čo si chcela?" Solara sa spokojne usmiala.
"Ešte omnoho viac."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ronnie Sparks Ronnie Sparks | E-mail | Web | 28. prosince 2014 v 9:03 | Reagovat

:-) to je další pěkná kapitola, jen by bylo dobré dávat sem kapitoly kratší

2 Baalberith Baalberith | Web | 29. prosince 2014 v 12:36 | Reagovat

Nádherné, určitě přidej další :)

3 miselka miselka | Web | 30. prosince 2014 v 19:40 | Reagovat

ja som spokojná s dĺžkou (tíško zavidím že ti idú pridať :-/) a naozaj skvelo napísané ;-)

4 Kristen Kristen | Web | 5. ledna 2015 v 13:36 | Reagovat

Oh geniálna kapitola!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama