14. Kapitola časť 1/2

18. ledna 2015 v 12:10 | Kelly145 |  Nesmrteľný

14. Kapitola




Solara rýchlo vybehla po kamenných schodoch a potom zahla doprava na dlhú chodbu. Neotočila sa, aby skontrolovala, či niekto ide za ňou, alebo nie. Pokračovala až na samí koniec ku ďalším dreveným dverám.
Keď cez ne Enzo prešiel, ocitol sa v slabo osvetlenej predsieni, z vysokým stropom z ktorého visel zvláštny drevený luster na ktorom dohárali posledné páry sviečok.
Solara sa pozrela na Enza, v chabom svetle jej nemohol vidieť do tváre. Avšak vedel si predstaviť, ako sa musí teraz asi cítiť. Zdá sa že ani on neočakávala to čo sa stalo.
Keď videla, že sa jej pozerá do tváre sklonila hlavu a obzrela sa do strany. Potom sa z jeným nádychom vyrovnala a otočila sa zas k nemu. Urobila pár krokov, tak že bola na dosah ruky a pozrela sa na neho.
Otvorila ústa aby mu niečo povedala no vtedy, sa z diaľky ozvali rýchle kroky. Obaja sa otočili a uvideli Kaila ako beží k nim. "Och." Vzdychla si Solara a prevrátila oči.
"Čo?" Opýtal sa neisto Enzo, nemal v pláne byť znovu niekde odvedený.
"Ešte to bude mať dohru." zašomrala Solara a ustúpila od neho na stranu. Keď k nim Kail dobehol premeral si ich oboch. Keď sa pozrel na Solaru, previnilo si ju prezeral, ako by ju tým pohľadom žiadal o odpustenie, no jej tvár ostala chladná.
"Chce s tebou hovoriť." Povedal Kail.
"Samozrejme, že áno." Zašomrala si zas Solara a pozrela sa na Enza a s prosebným pohľadom povedala. "Bola by som rada ak by si ostal." Potom zas sklopila pohľad a bez ďalšieho slova okolo nich prešla na opačnú stranu miestnosti a vkročila do jednej z chodieb.

Enzo spoločne s Kailom ostali stáť na mieste ako dve sochy. Obaja sa pozerali na miesto kde Solara zmizla v chodbe.
Prvý kto prerušil ticho, bol Kail. Pozrel sa na Enza a premeral si ho, trochu inak ako pred tým, zdalo sa mu, že to čo sa stalo pred pár minútami dole, mu príde trápne. Enzo mohol jasne vidieť, že nevie čo mu má vlastne povedať.
"Som Kail, Solarin brat." Vyšlo z neho nakoniec a natiahol k Enzovi ruku. Na malý moment, mu napadlo, že by ju neprijal, ale usúdil, že nie je potreba si vyrobiť nepriateľa hneď na začiatku.
"Enzo." Predstavil sa len prvým menom, zvišok momentálne ten chlapec nepotrebuje vedieť.
"Za to čo sa stalo sa ospravedlňujem, ale mali sme očividne trochu skreslené informácie o tom čo sa stalo." Povedal a previnilo sa pozrel späť za Solarou. Enzo videl ako sa hryzie nervózne do spodnej pery.
Nevyzeral ako jej brat, do tváre sa vôbec, ale vôbec nepodobali. Nemal blond vlasy, ani modré oči ako ona, skôr vyzeral ako mladšia kópia toho neprijemneho chlapa tam dole, ktorý je údajne Solarinim a jeho otcom.
"Chceš tu ostať?" Opýtal sa ho zrazu.
"Mám na výber?" Odpovedal mu Enzo.
"Áno, môžeš sa otočiť a ja ťa vyvediem von." Enzo nad tým uvažoval, ale asi len jednu sekundu, nemohol odísť, teraz určite nie.
"Tak teda poď, zavediem ťa do tvojej izby." Mlčanie sa zdalo, byť dostatočnou odpoveďou. A tak mu Kail kývol hlavou aby ho nasledoval a Enzo poslúchol.
Dúfal len, že izba ktorú mu pridelí, nebude mať na oknách mreže a na dverách zámku, tomu by sa veľmi nepotešil.
Popri tom ako spoločne kráčali cez, budovu, hrad, proste to kde sa Enzo teraz nachádzal, sa na neho Kail neustále obzrela, zdalo sa ako by sa ho chcel niečo opýtať ale ešte na to nenašiel dostatočne veľa odvahy. Zakaždým keď na neho otočil hlavu, mal pootvorené ústa ako by mu slova už už chceli vyletieť z úst, ale nikdy sa mu ich nepodarilo dostať na jazyk. Po pár takýchto pokusoch Enzo pochopil, ako veľmi je Kail nervózny a prišlo mu to milé.
Rád by sa s ním porozprával, nevyzeral tak nemožne ako jeho otec a popravde by sa rád dozvedel, čo sa tu vlastne deje, prečo Solara dostala tak krásne privítanie ako dostala a prečo ich prvou myšlienkou bolo, že ich zradila. Ale v dnešný večer na to nemal dosť síl, bol unavený. Aj keď si to zo začiatku neuvedomoval, každým krokom bolo jeho telo ťažšie a ťažšie. Bol unavený až príliš na to aby dokázal viesť nejaký rozhovor a aj napriek všetkej zvedavosti, ktorú v sebe cítil a všetkým otázkam, ktoré sa chce opýtať, v momente keď sa posadil na posteľ, v izbe ktorú mu Kail pridelil, bez toho aby mal silu to nejako ovládnuť, jeho hlava padla na vankúš a on sám si ani neuvedomil ako, ale zaspal.

Až potom, keď sa mu konečne podarilo od seba odtrhnúť oči a mohol ich otvoriť, si uvedomil ako dlho vlastne nespal a ako veľmi jeho telo bolo vyčerpané. Keď sa mu konečne podarilo posadiť na posteli, cítil sa ako keby sa zobudil zo storočného spánku. Zdalo sa že ani keď je človek perfektne trénovaný, neznamená to že dokáže nespať viac ako tri noci. Sám bol prekvapený z toho čo sa mu stalo, skôr mu pripadalo, ako by ho niekto otrávil. Nepamätal si, že by niekedy zažil niečo podobné.
"Och." Položil si ruky do dlaní a zhlboka dýchal. Stále cítil ako by mu hlava niekde lietala, alebo to bolo spôsobené tým že sa konečne vyspal? Bez toho aby ho prenasledovali nočné mory, alebo strach?
Zložil si rukavicu a hodil ju vedľa seba na posteľ, prešiel si rukou po tvári a konečne sa pozrel na miestnosť kde je.
Bola celá zo šedého kameňa, krásne do hladká obrobené steny. Posteľ na ktorej ležal bola obyčajná. Mala na sebe periny a kožušinu, zdalo sa že z toho včera nepoužil ani jedno.
Nohy mal ešte stále v topánkach položené na peknom jemnom koberci.
Pomaly sa postavil, hlava sa mu mierne zatočila, ale keď zaklipkal očami prešlo ho to.
Nebola to veľká miestnosť ale pôsobila útulne.
Na jednej stene viseli hrubé závesy ktoré bránili tomu aby sa dovnútra dostalo trochu slnečného svetla z okien.
Enzo pristúpil k jednému z nich a prudko ho odostrel, čím zvíril okolo strašne veľa prachu. Ale pohľad, ktorý sa mu naskytol ho milo prekvapil.
Jeho izba bola na hornom poschodí najzvláštnejšieho hradu aký kedy videl. Bol ako by vytesaný do hory do písmena U.
Pod sebou mohol vidieť balkón zo spodného poschodia a pod ním ešte jeden. V strede U bolo námestie ktoré viedlo k bráne. Od nej mohol vidieť úzku cestu zostupujúcu pár metrov dole k malému mestu- dedine. Všetko to bolo schované vo vnútri hory. Dookola sa týčili vysoké kopce zo skalnatými stenami, ktoré chránili toto malé miesto pred všetkými ktorý by mu chceli ublížiť. Už sa nedivil že na nich ešte nik nezaútočil, sem sa armáda nedostane tak ľahko.


Enzo sa rukou dotkol studeného skla a všimol si ako veľmi špinavé ich má. Nedivil sa že sa ho Kail bál včera niečo opýtať, musel vyzerať desivo. Cesta cez polku krajiny, na ňom zanechala svoje stopy.
Napadlo ho, prečo nevyužiť pohostinnosť ktorá mu bola poskytnutá, možnože tu niekde nájde džbán vody a bude sa môcť umyť, konečne.
Obzrel sa po miestnosti v nádeji že sa mu jeho nádeje vyplnia, ale márne. Miestnosť bola úplne holá, teda okrem pár kusov nábytku, poličky v ktorej chýbali knihy…
No prekvapivo zbadal niečo čosi dovtedy nevšimol, pretože to bolo veľmi šikovne skryté v stene, boli to dvere. Tým že boli z rovnakého kameňa ako steny miestnosti nebolo ich veľmi dobre vidieť, aspoň z uhla na posteli.
Prešiel k nim a jemne do nich udrel prstami. Dvere sa ľahko otvorili a poskytli mu výhľad do druhej miestnosti.
Tá bola omnoho menšia, ale za to mala všetko čo potreboval. Vodu, umývadlo, zrkadlo, dokonca čisté oblečenie položené na jednej z nízkych stoličiek. Dokonca v strede bola aj vaňa, ale na tú teraz nemal náladu.
Vďačne sa pozrel na mydlo a pousmial sa, v momente keď začínate cítiť arómu vlastného tela je načase sa poriadne vydrhnúť.
A to presne spravil, bolo mu jedno či môže alebo nie. Potreboval zo seba konečne spraviť človeka, ako to hovorila jeho mama, keď bol ešte dieťa a akurát sa z bratom vyváľali v tom najväčšom a najhlbšom blate, aké u nich doma našli.
Bol prekvapený ako veľa špiny na sebe mal, neuvedomil si to až do momentu keď videl ako mu steká z rúk.
Jeho tetovanie bolo konečne jasnejšie, jeho nechty neboli tak špinavé a tvár nevyzerala ako by sa práve vyliezol z komína a popri tom mu pár krát zmrzla.
Bol to neuveriteľne dobrý pocit si na seba navliecť oblečenie, ktoré bolo čisté, vyprané a dokonca ešte niečim voňalo, ako by ho niekto pokropil olejom.
Navyše bolo neuveriteľne mäkké, oproti košeli ktorú nosieval pred tým.
Mal šťastie že mu všetko dokonale padlo, dokonca aj ponožky ktoré mu tam niekto nechal. V ten moment sa nestaral o to či to bolo určené jemu, alebo nie.
Pozrel sa na svoj plásť a zvyšok oblečenia. Pred tým než odíde, ak odíde, ich musí vyčistiť, nesmie ho nechať v takomto stave.
Jediné čo mu tam chýbalo boli jeho zbrane, dúfal že sa objavia, časom.
Pozrel sa na seba do zrkadla zaveseného na stene vedľa umývadla. Neveril tomu, ako si nemohol všimnúť že ma tak strašne dlhé vlasy. Sám nad sebou pokrútil hlavou a vzal do ruky nožnice, ktoré boli položené na stole.
Zdalo sa že mysleli úplne ba všetko. Zaviazal si vlasy na vrchu hlavy do copu, postupne kúsok po kúsku, začal vlasy po stranách strihať až do momentu, kedy nebol úplne spokojný z výsledkom a vlasy boli úplne krátke.
Potom rozpustil cop a skrátil aj tie na vrchu, nemal v pláne vyzerať ako ťažný kôň. Keď bol spokojný z výsledkom zas si vlasy zapol a vrhol sa na bradu. Neoholil sa, len ju skrátil. Keď na seba usmial v zrkadle, pobavene sa zasmial. Pripadal si ako by sa vrátil v čase a on bol zas osemnásť ročný chalan ktorý sa chystá tiecť z okna za dievčaťom.
Pokrútil nad sebou hlavou a vzal do ruky hnedú jednoduchú tuniku ktorú si rýchlo navliekol na ruky, no nezapol ju.
Premýšľajúc nad tým čo ide teraz robiť, mu odpoveď zaklopala ticho na dvere.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lotte Lotte | Web | 18. ledna 2015 v 18:03 | Reagovat

wow, pises moc hezky ♥
Uprimne, kdyby jsi byla spisovatelka, ktera vydala knihu, moc rada bych si ji koupila. *_*

2 miselka miselka | Web | 19. ledna 2015 v 19:15 | Reagovat

možno by si naozaj mohla skúsiť niečo poslať do nakladatelstva :-) skvéla kapitola ;-)

3 Kristen Kristen | Web | 19. ledna 2015 v 21:03 | Reagovat

Kailov strach z konverzácie s Enzom bol naozaj milý. A taký dobrý "storočný" spánok poznám. Mám ho z piatka na sobotu po týždni vstávania do školy :D Super kapitola ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama