16. Kapitola

22. února 2015 v 8:52 | Kelly145 |  Nesmrteľný

16. Kapitola




Enzo otvoril napoly jedno oko, do ktorého mu priamo svietil lúč slnečného svetla. Z výdychom ho zas zatvorila, otočil sa na chrbát a otočil hlavu na opačnú stranu. Natiahol ruky do oboch strán a pretiahol si ešte stále spiace svaly. Potom si pár krát prešiel rukami po tvári a na to sa prudko posadil na posteli.
Už dlho sa mu nestalo, že mohol spať na niečom tak pohodlnom, teplom a prijemnom, dokonca dlho nemohol vyhlásiť, že vôbec spal. Posledné roky ho strašili obrazy a mory na ktoré sa cez deň snažil zabudnúť, ale teraz? teraz po tak dlhom čase mu bol konečne dopriaty priadny spánok. Nevidel tváre svojich rodičov, ani posledný pohľad na jeho brata. Keď spal všade bola len tma a pokoj.

Prešiel si rukou po vlasoch a poradne si ich rozstrapatil. Rozhýbal krk a potom sa pozrel na okno. Kúsok závesu nechal odhrnutý aby mohol vidieť, ako vysoko je slnko, keď sa zobudí. Našťastie bolo tesne nad horizontom.
Prešiel rýchlo okolo postele a obliekol si na seba čistú košeľu a obul si topánky. Potom sa vo vedľajšej miestnosti opláchol studenou vodou a zapol si vlasy do nového copu, aby mu niekoľko prameňov nezavadzalo v tvári.
Keď sa vrátil späť do spálne vzal do ruky jedno jablko, z mysy na stolíku a postavil sa pred okno aby sa mohol pozrieť dole na nádvorie.

Videl tam len troch ľudí, ani jedného z nich nepoznal, ale vyzerali ako stráž, kráčali za sebou dovnútra hradu.
Zdalo sa, že ešte ani dole v meste sa toho veľa nedeje. Premýšľal nad tým čo asi dnešný deň zas prinesie.
Včera po tom ako odišli od Marcusa, strávil skoro celý deň zo Solarou. Ukázala mu celý hrad, prešli každé poschodie a každu väčšiu miestnosť. Bola tam krásna knižnica, veľký sál s dlhým stolom ktorý slúži pre stretávanie sa ich rady a mnoho mnoho ďalších krásnych miestností plných obrazov, kníh a umenia, ale nie len toho. Na dolnom poschodí bolo celé jedno krídlo venované len a len chorým, bolo tam pár žien ktoré sa o nich starali. Enza prekvapilo s akou precíznosťou Marcus vedie toto miesto, keď mu Solara vysvetľovala to ako to všetko funguje, bol pravdu povediac veľmi uchvátený. Zdalo sa že každý kto prišiel, či už náhodou alebo cielene k ich spoločenstvu sa nejako musel zapájať do jeho chodu. Mladý muži v momente keď boli schopný držať zbraň, boli cvičený v boji ale nie len to, vyučovali ich prírodným vedám, dokonca matematike.
Každý potom dostal svoje miesto v spoločnosti, či už to boli strážcovia, vojaci alebo mali za úlohu pomáhať svojim rodičom v ich povolaní. Zdalo sa, že je to fungujúca veľmi malá spoločnosť, zložená z príslušníkov celej krajiny.
Čo ale Enzovi prišlo ešte zaujímavejšie, bol spôsob ako sa všetci chovali k Solare, nevedel pochopiť, ten rešpekt ktorý jej prejavovali, hoci len obyčajným pohľadom. Kdekoľvek prišla, tak sa jej ľudia skoro hádzali okolo krku, všetci sa na ňu usmievali a podávali jej ruky. A čo bolo asi najzaujímavejšie, bolo to ako sa k nej správali vojaci a aj napriek tomu, že sa z nej snažil dostať odpoveď na otázku prečo to tak je, Solara mu na to len mykla plecom.

Keď dojedol svoje provizórne raňajky. Navliekol si na seba jednu z pripravených tuník v polici. Keď si zapínal opasok niekto zaklopal potichu na dvere.
"Ďalej!" Otočil sa, v očakávani, že vo dverách uvidí Solaru, ale nestalo sa tak. Stálo v nich mladé veľmi pekné čiernovlasé dievča s hnedými očami a v rukách držala nejaké veci. Keď ho zbadala dva krát na neho zaklipkala očami, tak že jej dlhé mihalnice skoro rozprúdili vzduch v miestnosti a potom sa usmiala.
"Kam vám to môžem pložiť." Enzo sa neubránil úsmevu, nad jej výrazom, až zabudol na to aké to je, keď s ním niekto koketuje. Kývol jej na postel a pozoroval ju ako položila veci.
Keď sa vracala ku dverám cez plece sa na neho pozrela a celého si ho premerala nepovedala mu ani jedno slovo a zatvorila za sebou dvere.
Enzo sám nad sebou pokýval hlavou, spomenul si aké to bolo pred rokmi, keď bol ešte mladý a hlúpy a z bratom robili hlúposti presne s takými dievčatami ako bola táto mladá slečna. Časy bezstarostné a krásne, škoda že nič také nemôže trvať večne.
Prešiel ku posteli a pozrel sa čo mu to mladé, pekné stvorenie prinieslo. Bol to jeho plásť, čistý tak ako nebol už roky a jeho zbrane, všetky ktorých sa musel vzdať pri príchode sem.
Pousmial sa, cítil sa o niečo lepšie keď ich mal teraz pri sebe, aj keď navliecť si na seba plásť priamo tu nie je najlepší nápad. Preto ho vožil medzi ostatné tuniky do skrine, kde na neho počká do mementu kedy ho bude potrebovať.
Ani sa nestihol poriadne nadýchnuť a od dverí sa ozvalo ďalšie zaklepanie, alebo skôr búchanie v tomto prípade.
"Áno!" Zvolal zas a otočil sa ku dverám. Spoznal toho muža, na prvý pohľad. Stretol ho včera v Adesovom dome, bol to jeden z jeho synov. Bol to vysoký, pekný muž ktorý mohol byť približne v rovnakom veku ako on sám, možno o niešo starší, mal na tvári veľký úsmev s bielymi zubami.
"Dobré ráno." Pozdravil ho.
"Dobré ráno."
"Som Zayd." Povedal a podišiel k nemu s natiahnutou rukou. "Stretli sme sa včera."
"Áno spomínam si." odpovedal mu rýchlo Enzo a rukou mu potriasol.
"Emh Solaru napadlo, že by si chcel nejako pomôcť. Mám pravdu?"
"Áno?" Enzo trochu zneistel. No Zayd sa usmial, snáď ešte viac, ak to bolo možné.
"Solare včera napadlo, že by si teda mohol pomôcť mne, povedala že ti to z mečom celkom ide a dokonca sa vieš udržať aj na koni čo sa mnohým mladým tu nedarí. Aby si tu mohol ostať, je treba niečo robiť tak na čo by si mal s takým talentom prehadzovať seno však že?" Enzo si nebol úplne istý, ako tú poznámku má brať, ale rozhodol sa to radšej nechať tak.
"A?"
"No tak si vezmi zo sebou ten kožený plásť, pretože budeme dnes celý deň mrznúť von na jednej malej obhliadke." Enzo nadvihol obočie. "Treba vedieť čo sa okolo nás deje nie, tak ak máš záujem, za desať minút by sme sa mohli stretnúť dole, ak tam trafíš." Rozprával tak rýchlo, že Enzo mal trochu problém jeho tempu rozumieť ale základ pochopil.
"Dobre, môžeme." Povedal a prikývol. Bol rád za každú príležitosť niečo robiť a s ukecanosťou tohto človeka, sa aj hádam niečo dozvedieť.
"Tak, nezabudni na nejakú zbraň."
Enzo vystrojený tak ako mu bolo prikázané kráčal po chodbe smerom k veľkej hale.
"Enzo!" Počul za sebou hlas. Keď sa otočil uvidel Solaru. Dnes sa zdalo, bola ešte krajšia ako včera. Vlasy spletené do voľného vrkoča a podobné oblečenie ako mala na sebe v predošlí deň.
"Solara. Dobre ráno." Pozdravil ju a počkal dokým za ním príde.
"Tak že ideš zo Zaydom?"
"Už to tak vyzerá."
"Napadlo ma, že bude pre teba dobré niečo robiť."
"To ťa napadlo správne." Solara sa pousmiala.
"Aj keď nič veľké si od toho prosím nesľubuj, väčšinou to je len prechádzka na koni."
"Stále lepšie ako sedieť a nič nerobiť. Čo dnes budeš robiť ty?"
"To isté, len na opačnej strane, na také veľké územie musí byť viac ako jedna hliadka." Pozrela sa mu do očí.
"Dúfam že si spolu dáme potom večeru, ako včera." Povedal Enzo dúfajúc že jeho návrh príme. Solara zaklipkala očami a potom sa usmiala.
"Rada." Nadýchla sa. "Pekný deň." Zapriala mu a potom sa otočila. Enzo sa za ňou chvíľu pozeral a potom sa vybral zas po svojom, ale videl ako sa za ním otočila.

Dole na neho Zayd už čakal, jeho postava bola trochu mohutnejšia ako Enzova a s kožušinou sa mu veľké plecia, ešte viac zvýraznili a teda aj napriek tomu, že boli rovnako vysoký, tak si pri ňom Enzo pripadal malo a nízko, ten pocit nemal rád, ale snažil sa ho ignorovať.
"Výborne." Povedal a usmial sa na neho, kývol mu aby ho nasledoval.

Enzo kráčal za Zaydom až k stajniam, ktoré boli kúsok pod hradom avšak mimo obytných domov.
Koní tam bolo len pár, ale za to každý jeden bol výstavný kus. Silné, vysoké, krásne lesklé. Zayd Enzovi ukázal prstom na jedného v rade, ktorý už bol osedlaný a pripravený. Enzo sa k nemu postavil a pohladil ho po šií.
"Môže byť?" Opýtal sa ho Zayd. Enzo prikývol hlavou.
Solara mu povedala že jediná cesta, akou sa dostať do vnútra hory, je cez jaskyňu a chodbu ktorou prešli oni, avšak nebola to tak úplne pravda pretože zo stajní, viedla pomerne široká chodba stredom hory.
Avšak bolo na nej veľa odbočiek, niektoré z nich boli temné, iné zavalené kameňmi avšak našlo sa pár takých ktoré boli osvetlené fakľami po oboch stranách.
"Radil by som ti nechodiť tadeto sám, väčšina z nás vie ako sa dostať dnu aj von, ale v momente keď tieto tunely nepoznáš, zamotáš sa tak že sa už nikdy nedostaneš von." Vysvetľoval Zayd, keď si všimol Enzov skúmavý pohľad.
"Keď to tu objavili, snažili sa tie tunely nejako zmapovať, ale po tom ako sa v nich stratila polovička ľudí tak to vzdali a zasypali ich. Zdá sa že je nimi podkopaná celá jedna časť hory." Pokračoval.
Dokým sa dostali von stihol mu porozprávať asi tak desať rôznych príbehov o tom kto, ako kedy a prečo sa stratil a či ho niekedy vôbec našli. Ten chlap toho dokázal za úbohých desať minút narozprávať toľko, že by sa vyrovnal aj tej najukecanejšéj žene a dokonca by ju mnohonásobne prekonal.
Enzo mal pocit, že dnešný deň neskončí večerou, ale jednou poriadne silnou bolesťou hlavy.

Konečne sa objavilo svetlo a Enzo sa ocitol v lese v tom momente obaja nasadli na kone a vydali sa cestičkou pomedzi stromy.
Zrazu mal v duši zvláštny pokoj, až ho to skoro prinútilo sa usmiať. Jedným očkom sa pozrel na Zayda,ktorý viedol koňa kúsok od neho. Na tvári mu videl, že sa ho chce niečo opýtať. Očami totiž rýchlo pozrel na Enza a keď zbadal, že ho sleduje ušiel, ale nedalo mu to a zas sa na neho otočil. "Čo keby sme sa dohodli." Nakoniec sa ozval Zayd. Enzo sa na neho pozrel a nadvihol zvedavo obočie.
"No ja sa ťa na niečo opýtam a odpovieš mi a zas naopak." Enzo sa usmial, aspoň v duchu.
"Môžeme to skúsiť." Povedal nakoniec. Však mu nemusí povedať úplne celú pravdu.
"Hm."
"Čo?"
"Nečakal som že ťa prehovorím tak rýchlo."
"To že mi otázku položíš neznamená že na ňu dostaneš aj odpoveď." Povedal Enzo a pozrel sa pred seba na cestu. Zayd sa pobavene zasmial a pomkol koňa aby šiel trochu rýchlejšie, tak aby boli z Enzom zarovno.
"Odkiaľ si?" Opýtal sa Zayd. Enzo sa na neho pri odpovedi ani nepozrel. "Z mesta menom Thrayn."
"Hm to neviem kde je." Enzo sa pousmial. To skoro nik, miesto kde sa narodil bolo nenápadne, skryté v lesoch, popravde divil by sa skôr keby jeho odpoveď bola opačná. Na malý moment si spomenul na hrad kde vyrastal. Premýšľal či tam ešte niekto môže žiť, alebo po tom ako odišli, respektíve utiekli tam ešte niekto prišiel. To miesto nevidel roky, možno by bolo na čase sa tam vrátiť.
"Čo tvoja rodina?" Keď už začali s tými jednoduchými otázkami.
"Ja som sa ešte narodil na juhu, pri mori." Odpovedal mu Zayd pohotovo. "Moji bratia tu, po tom ako sa môj otec spriatelil s Vlkom. Vieš otec bol príslušníkom jedného z rádov Assasínov, ale nejako sa s nimi nepohodol a tak sme museli vziať nohy na ramená ako sa vraví a tu narazil na Vlka, ktorý v tej dobe už aktívne podkopával všetku autoritu, ktorú mohol."
"Jasné." Prikývol Enzoa pozrel sa na Zayda. Bol to prvý človek z juhu ktorého v živote stretol.
Zayd chvíľu mlčala premeriaval si Enzovu tvár.
"Ako si sa spoznal zo Solarou?" Enzo sa usmial.
"Náhodou." Odpovedal mu jednou jednoduchou vetou, očividne to ale nebolo presne to čo chcel počuť.
"Nič viac?" Enzo prevrátil oči, nechcel prezradiť niečo čo by Solare akokoľvek zasiahlo do súkromia, to čo sa jej stalo asi nevyhlasuje po ulici a nebije sa pri tom do hrude, aj keby mohla pretože prežiť niečo také a pri tom si zachovať zdraví rozum, stojí za pochvalu… Teda to si aspoň myslel on.
Na druhej strane nechcel mu prezradiť ani to čo robil on, stále pamätal na Solarinine slová, že Assasíni tu nie sú veľmi obľúbený, aj keď prakticky do toho rádu až tak veľmi nepatril, vzhľadom na to že si nebol ani istý tým že vedia o tom že ešte stále žije.
Preto sa nadýchol a povedal. "Ona utiekla a ja som jej podal pomocnú ruku." Zayd prikývol, ale zdalo sa, že sa z odpoveďou stále nezmieril.
"Ako si sa ty spoznal zo Solarou?" Zayd sa usmial.
"Jednoducho." Za tú odpoveď si mohol Enzo sám. "Solara sa k nám proste nejako primotala. Naše mami boli priateľky. Boli u nás každý deň, boli sme pre nich možno azylovým domom pretože no s Vlkom nie je dva krát jednoduché vychádzať, aj keď Solarina mama to vedela asi zo všetkých najlepšie. No a po tom ako sa stalo to čo sa stalo, tak u nás Solara žila pretože aj keď vtedy bola mladá z Vlkom sa nemuseli, čo vidíš aj teraz." Ukázal pri tom rukou okolo seba a veľavýznamne sa pozrel na Enza.
"Nechápem to." Povedal Enzo.
"Že sa tak neznášajú?"
"Áno,predsa je to jeho dieťa."
"To nikto z nás ak ti mám pravdu povedať. Vieš ono Solara na tom nesie tiež kúsok viny, ale to až neskôr. Vieš ono Vlk je ťažká povaha, to vieme všetci a Solara mala od jakživa zvláštnu schopnosť ho vytočiť do nepríčetnosti, ale nie nejako úmyselne, teda aspoň keď bola dieťa, on na ňu vždy štekal ako pes, to som bol ešte dieťa a pamätám si to. Ale on si ženu predstavuje, ako niekoho kto proste nedokáže zabiť klinec do dreva a Solara bola odmalička viac chlapec ako dievča. Viacej ju bavilo strieľať ako vyšívať a kresliť a neviem čo všetko tie naše ženušky ešte stvárajú a to on nezniesol. No a potom keď jej mama zomrela, tak sa to medzi nimi zlomilo tak že už nebolo cesty späť. Odporovala mu, čo si veľmi veľa z nás nedovolí ani keď na to máme dôvod."
"Hej Solara je v tomto číslo."
"Myslíš, že neudrží jazyk za zubami?"

"Áno."
"No, ona sa dokáže kontrolovať, ale v jeho prípade vie presne udrieť, aj jednou vetou." To si Enzo živo vedel predstaviť, vo všetkých farbách. Stačilo mu tých pár konverzácií ktorých bol svedkom.
"Marcus je zvláštny človek." Povedal si sám pre seba. S takým ako on sa ešte nestretol.
"No to teda. Aj keď na druhej strane na to čo robí, nenájdeš lepšieho. On vo svojej podstate je dobrý chlap, len svoju rodinu nejako nezvládol."
"A čo jej matka?"
"Nie teraz nasleduje moja otázka." Enzo mykol plecami. Na odpoveď si predsa chvíľku môže počkať.
"Čo tvoja rodina?" Nečakal že sa ho na to opýta.
"Čo chceš vedieť?"
"Kde sú, čo robia? Žena, deti?" Enzo sa smutne pozrel pred seba, túto tému nemal rád a nezdôveroval sa sňou nikomu, ale v rámci priateľského verejne- dôverného rozhovoru, pretože predpokladal, že všetko čo mu tu dnes povie do zajtra budú vedieť úplne všetci, sa rozhodol mu odpovedať.
"Rodičia a súrodenci sú ruky mŕtvi. Starší brat umrel pár rokov dozadu. Ženu a deti som ako si nestihol."
"Prepáč to som nevedel." Zayd sa zamračil, našťastie si uvedomil, že o tomto sa rozprávať nebudú a tak mu hneď odpovedal na otázku ktorú mu položil Enzo pred tým. "Solarina matka." Nadýchol sa. "Výzorovo jej vypadla z oka, má rovnaké vlasy, oči, postavu avšak čo sa týka povahy, tak tú má Solara po otcovi. Jej matka sa volala Eoven a bola to veľmi zvláštna bytosť, tak by som ju nazval. Mala ten pohľad, tie modré oči ktoré ťa prestúpia a ty vieš že ti vidí až do duše a nemôžeš jej uniknúť. Bola ale milá, dobrá a navyše jediný človek ktorého ten náš Vlk poslúchol. Mala perfektnú intuíciu, moja mama jej vravela čarodejnica, prečo som sa dozvedel až neskôr. Vedela totiž odhadnúť veci, udalosti a ľudí úplne úžasným spôsobom. Otec často vravel, že ak by nebolo jej tak sme už všetci po smrti, vedela kedy a kam sa ma ísť, že to tak nie je dobre, že sa tomá spraviť inak a tak ďalej.
Toto po nej Solara vlastne zdedila, pretože plán ktorý desať mužov vytvára dva dni a na nič neprídu ona vytvorí za pár minút, vždy nájde nejakú štrbinu cez ktorú sa dá dostať tam kam potrebujeme a väčšinou odhadne aj ľudí, keď tá raz niekomu verí tak ten dotyčný stojí za to a áno ber to ako poklonu." Enzo sa na neho prekvapene pozrel.
"Vieš, Solara čo sa týka dôvery špeciálne v mužšké pohlavie, no dajme tomu že to nie je jej najobľúbenejšia skupina ľudí. Preto keď priviedla teba, tak no… Všetci sme zvedaví čo si zač." Enzo sa neubránil úsmevu. Pripadal si ako zviera na výstave.
"Navyše, vieš ja nechcem aby si to bral nejako zle, ja neviem čo je medzi vami dvoma a to je skutočne vaša súkromná záležitosť, aj keď by som chcel vedieť všetky podrobnosti." Usmial sa. "Ale to fakt nie je moja vec!" zdvihol ruku. "Ale už len to že ťa priviedla proste medzi nás je niečo aaa proste sme z toho ako sa ľudovo povie hotový. Vieš ona je krásna ženská a polovica chlapov sa o ňu aspoň raz pokúsilo, ale vždy to skončilo rovnako. Neotvorila sa nikomu dokonca ani nám a to sme ako súrodenci, vzťah ktorý ma z otcom je trochu iný. Tak že keď ťa vtedy doviedla do otcovho domu, bolo to ako malá senzácia." Nadýchol sa. "Preto sme všetci zvedaví čo je na tebe tak zvláštne."
"Úprimne si myslím že nič." Myslel to vážne. Zayd sa usmial. "Nie skutočne, ani mi nie je nič dlžná."
"Tak že vy spolu nie ste ako pár?"
"Nie."
"Vieš že ti to neuverím."
"Ver si čomu chceš Zayd, nie sme."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Beatricia Beatricia | Web | 22. února 2015 v 20:06 | Reagovat

Krásně napsáno, moc hezká kapitola. Musím si ale přečíst předcházející děj. ☼☼☼

2 miselka miselka | Web | 26. února 2015 v 21:18 | Reagovat

čím dalej tým mam Solaru radšej :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama