17. Kapitola časť 1/2

28. února 2015 v 10:01 | Kelly145 |  Nesmrteľný

17. Kapitola



Čas obrčas plynie veľmi zvláštne. Niekedy sa hodina zdá ako večnosť a niekoľko dní utečie tak rýchlo že si to ani nestihnete všimnúť.
Enzo bol prekvapený ako rýchlo ho toto zvláštne spoločenstvo dokázalo prijať.Zo Zaydom trávil pomerne veľa času, každý deň spoločne vychádzali na obhliadku po poobede sa vracali späť. Pomerne rýchlo sa z nich stali priatelia, aj keď Enzo v sebe nedokázal zaprieť svoje ja, musel si priznať že ma Zayda rád. Bol to síce veľmi ukecaný muž, ale na druhej strane nikdy z úst nevypustil žiadnu hlúposť.
Zo Solarou trávil takmer všetok čas potom. Spoločne večerali, či už sami v jeho izbe, alebo ich Ades pozval do jeho domu.
Enzo si jeho rodinu veľmi obľúbil. Veľmi rýchlo pochopil, že Zaydové rozprávanie nemá korene len v jeho vlastnej povahe. Všetci boli ako on, ukecaný, neustále sa usmievajúci ľudia s veľmi dobrým srdcom.

"Ahoj."Pozdravila Solara a oprela sa o drevené dvere boxu v ktorom mal Enzo ustajneného svojho koňa. Rád sa o neho postaral keď sa zo Zaydom vrátili, vždy to rád robil a tu mal po rokoch konečne príležitosť a pokoj.
"Ahoj." Pozdravil ju a usmial sa. Pohladil koňa po šiji a pozrel sa či je jeho srsť čistá a suchá.
"Ako sa máš?" Solara urobila dva kroky k nemu.
"Unavene." Odpovedal jej a otočil sa jej smerom. Aj Solara tak vyzerala, vlastne sa zdalo ako by nespala celú noc. Dnešné ráno ju nevidel zo Zaydom odišli ešte pred tým ako začalo svitať.
Smutne sa na neho usmiala a pozrela sa na koňa. Pohladila ho a vzdychla si.
"Si hladná?" Opýtal sa jej.
"Trochu." Mal pocit, že sa chce o niečom porozprávať a bol toho názoru, že s plným žalúdkom sa jej bude rozprávať lepšie.

Spoločne sa teda vybrali smerom k Enzovej izbe.
Všade bolo dnes nejako priveľa ľudí a tak obaja neprehovorili ani slovo, okrem pár pozdravov.
Už boli skoro tam keď. "Solara!" Enzo ten hlas nepoznal no zdalo sa že Solara áno.
Prudko sa otočila. Enzo sledoval jej pohľad a na chodbe uvidel nízku hnedovlasú ženu. Vyzerala ako hocijaká iná, nevynikala oslňujúcou krásou ani nemala postavu za ktorou by sa obzrel každý muž, ale podľa pohľadu akým na ňu Solara hľadela si Enzo rýchlo domyslel kto to je.
"Layla." Povedala a bolo vidno ako jej to meno pôsobí veľké problémy vysloviť.
"Och, chcela som ťa nájsť." Žena prišla ku Solare a previnilo sa na ňu pozrela.
"Je mi to tak ľúto." Povedala. Enzo sa prekvapene pozrel na Solaru, tej výraz však bol ako vytesaný do kameňa, chladný.
"Nemá ti byť čo ľúto Layla. Nie je to tvoja vina." Bolo jasné, že sa niečo stalo.
"On je tak strašne tvrdohlavý a koná neuvážene, určite zmení svoj názor. Nemôže si to dovoliť, vie že by si tým proti sebe poštval polovičku tunajšieho osadenstva, ak nie všetkých."
"Layla, nechaj to prosím ťa teraz tak."
"Nie! Nemôžem to nehať tak ani ty by si nemala!"
"Ale ja chcem. Prosím nemám náladu sa o tom teraz rozprávať." Solara zosmutnela a Layla sa na ňu ľútostne pozrela a potom sa otočila na Enza.
"My sme sa ešte nestretli. Som Layla." Natiahla k nemu ruku.
"Enzo." Odpovedal jej.
"Layla, nechala by si nás prosím, porozprávame sa o tom zajtra dobre?"
"Samozrejme, ja len chcem aby si vedela, že v tomto ho nepodporujem!"
"Ja to viem, neobviňujem ťa z ničoho to dobre vieš." Povedala jej Solara a položila jej ruku na plece.
"Dobrú noc."
Enzo počkal dokým dievčatá, ktoré im priniesli večeru na podnosoch a položili ich na malý stolík na zem ktorý bol obkolesený farebnými vankúšmi a potom sa otočil zvedavo na Solaru.
Ta len nešťastne pokrútila hlavou a sadla si na jeden z vankúšov. Enzo zo seba rýchlo zhodil plášť a keď ho kládol na postel začul vzlykanie. Predstava toho že by ten zvuk, prichádzal od Solary mu prišla tak neuveriteľná, že chvíľku neveril, že osoba na ktorú sa pozerá je skutočne ona.
Ale bola, sedela tam na tvári mala výraz číreho zúfalstva držala si jednou rukou hlavu a z očí jej tiekli slzy.
Enzo sa pár sekúnd od šoku nedokázal pohnúť, ale v momente keď prišiel k sebe sadol si vedľa nej a zvedavo sa na ňu pozrel.
Solara sa na malý moment pozrela do jeho očí a potom spustila ďalšiu vlnu. V ten moment mu nenapadlo nič lepšie ako položiť jej ruku okolo pliec a pritiahnuť si ju k sebe. Čakal že bude protestovať, ale nestalo sa tak. Položila si hlavu na jeho hruď. Enzo ju oboma rukami objal a jednou ju začal hladiť po chrbte. Myšlienku na to, že toto je prvý krát čo ju drží v náručí radšej veľmi rýchlo pochoval do najhlbšieho miesta jeho mysle.
Nebol si istý, či jej má niečo povedať, alebo nie. Či má vyzvedať, alebo sa snažiť ju nejako utešiť. Vedomí si bol však toho, že keď Solara plače znamená to že sa muselo stať niečo vážne.

Po chvíli sa od neho odtiahla, chytila jeden z obrúskov na stole a utrela si do neho tvár. "Bože máš odo mňa mokrú košeľu a revem ti tu na ramene, asi som fakt len normálna ženská." Povedala a pokúsila sa o úsmev. Enzo jej ho opätoval a podal jej ďalšiu vreckovku, pretože tá jedna čo mala nestačila.
"Ďakujem." Povedala a zhlboka sa nadýchla.
"Prepáč."
"A čo?" Previnilo sa na neho pozrela a pohľad jej padol na mokrý fľak na jeho košeli.
"To uschne." Povedal jej. "Čo sa stalo?" Solara sana neho otrávene pozrela potom hodila vreckovku na zem a nešťastne povedala. "Otec." To začínalo veľmi dobre. "Sa ma chce zriecť. Oficiálne vyhlásiť že nie som jeho dieťa? Chápeš to?" Nevedel sa rozhodnúť či je nahnevaná, alebo nešťastná, možno oboje naraz.
"Prosím?" Tá predstava mu prišla neuveriteľne absurdná, nelogická a hlúpa, prečo by to pre Boha robil?
"Počul si? Chápeš? neviem sa rozhodnúť či je chorí, alebo ho tak neuveriteľne baví ubližovať mi! Ja chápem že sa nezhodneme, ale urobiť niečo takéto? Mama sa musí obracať v hrobe! Nie že nepodnikol nič k tomu aby mi pomohol, že uveril niečomu o čom veľmi dobre vedel že je lož! Nechal ma bez pomoci!
Nestačí mu to čo urobil mame a čo robí mne on si ešte musí vymyslieť niečo tak neuveriteľne absurdné ako je toto! A povedal mi to zo slovami že si nič iné tak či tak nezaslúžim, že si nezaslúžim byť jeho dieťa a dedič a že je mu jedno že vôbec žijem!" Zas spustila.
"Ja viem že sa chovám tak ako sa chovám, ale on veľmi dobre vie aký mám na to dôvod a tak neuveriteľne sa bojí že…" Zarazila sa a nešťastne sa pozrela na Enza. "Och Bože." Vzdychla si a vložila si tvár do dlaní. "Ja už nevládzem…" Enzo nevedel, čo jej má na toto povedať. Nevedel si predstaviť čo tak neuveriteľne hrozné by jeho dieťa muselo spraviť, aby sa ho týmto spôsobom zriekol, však to nedáva žiadnu logiku? Že by bol na ňu až tak neskutočne nahnevaný? Ale za čo? Za to že sa k nemu chová tak ako si zaslúži? To sa mu nejako nezdalo.
"Solara." Nadýchol sa. "Si si istá že Marcus je tvoj otec?" Tá otázka z neho vyletela, ani si neuvedomil ako.
Solara sa na neho prekvapene pozrela. "Tak potom aký dôvod má? K tomuto záveru nedospel len tak." Solara sa na neho unavene pozrela.
"Na to si tu príliš krátko aby si to pochopil, on na to dôvod nemá, nepotrebuje ho. Stačí mu že ma neznáša. To sa niekedy stáva."
"Hlúposť."
"Chováš sa k nemu síce neúctivo, ale to on k tebe tiež. Podľa toho čo viem, tak to trvá už nejakú tú chvíľu, tak čo sa zmenilo?"
"Vrátila som sa."
"Čože?"
"Vlk sa bojí, že chcem prebrať jeho miesto." Enzo sa na ňu prekvapene pozrel, čože? "Videl si ako sa ku mne chovajú, bolo to tak ale teraz keď som sa vrátila je to intenzívnejšie. On sa bojí a snaží sa ma všetkými možnými spôsobmi nejako očierniť, snaží sa aby som vyzerala horšie ako on, samozrejme, že som musela urobiť niečo neskutočne hrozné, keď sa ma chce vzdať, aj keď to možno v konečnom výsledku neurobí stále tu bude otázka prečo to chcel spraviť. Si tu príliš krátko aby si úplne pochopil čo sa tu vlastne deje. Aj keď jeho vízia o lepšej budúcnosti je úžasná ako si mu uniká pointa toho, že sedieť na tróne nestačí. Treba mať pod sebou spokojných ľudí a ver mi tuto to tak určite nebolo.
Začal to Ades s matkou, knižnice, liečenie, výuka obyčajný systém potravín a potom som sa do toho zapojila ja. On ešte stále nepochopil, že bojom sa toho veľa nevyrieši a ani to že keď urobí niečo takéto tak si proti sebe poštve viac ľudí ako si získa."
"Pripadá mi to ako keby bol trochu šialený."
"Možno je."
"Možno…" Solara sa nakoniec na Enza usmiala.
"Nechajme to, som hladná."
"Je to skutočne všetko?"
"Ja si uvedomujem, že mám na tom všetku vinu, nemysli si že si myslím že ja som tá dokonalá a dobrá, ale v momente keď som si povedala že to prejde, že to nechám tak že sa uzmierime on na mňa dnes ráno vyhŕkol toto! Ako by ho to čo sa medzi nami deje bavilo, ako by ho bavilo keď sa trápim a najviac! Baví ho to keď on môže byť dôvod prečo sa trápim!"
"Čože?"
"On ma nemal rád odmalička, ver mi že mi vľa krát napadlo preto lebo nie som jeho! Ja už som si v hlave vytvorila toľko príbehov… Neviem myslím si že bol sklamaný že nie som chlapec a potom keď mama iné dieťa už mať nemohla, dával mi to za vinu- nehľadaj v tom logiku žiadna nie je." Enzo len neuveriteľne počúval, neveril že to čo mu tu hovorí môže byť pravda, ono taký ľudia skutočne existujú? Skutočne môže nenávidieť niečo čo stvoril?
"A potom keď mama umrela… to proste padlo pretože medzi nami nebol žiadny ochranný štít, tak že ja som bola protivná on sa nahneval ešte viac a po rokoch keď som zmúdrela a povedala som si že to nechám tak už sa zdá že nie je cesty k návratu."
"Chápem."
"Skutočne?"
"Nie. To čo tu hovoríš skôr pôsobí ako vymyslený príbeh než ako skutočnosť Solara. Tak či tak, zdá sa mi že s tým nič nenarobíš. A aj keď si uvedomujem že to vyznie hlúpo." Vzal jej bradu medzi prsty a otočil si jej tvár k sebe. "Nemá zmysel aby si sa kvôli niekomu takému trápila." Spustil ruku, ale Solara sa na neho ostala pozerať. Aj keď jej modré oči boli červené od plaču, videl že sa upokojila.
Pozorovala pozorne jeho tvár, spôsobom akým dokáže len ona, avšak bolo tam niečo viac, zvláštny druh iskrenia ktorý pred tým Enzo nezažil, cítil ho až vo svojom žalúdku. Všimol si že jej pohľad zamieril na malý moment k jeho perám. Hneď ako si uvedomila čo sa stalo a otočila sa preč. Enzo sa musel nadýchnuť a vydýchnuť, aby bol schopný niečo povedať.
"Najeme sa?"

Za pár minút bola búrka zažehnaná a oni si vychutnávali výborné jedlo, ktoré bolo ešte teplé a nevyliezali z neho žiadne zvláštne tvory. Svet je vždy lepší keď sa človek dobre naje a napije a pri tom vedie rozhovor, ktorý dáva zmysel.
Enzo rád pozoroval Solaru ako je. Už nevyzerala tak ako keď sa stretli, zdá sa že k tomu dosť dobre prispieva strava posledných dní. Aj keď len minimálne, ale pribrala. Už nemala tak chudé ruky a jej prsty neboli len kosti a šľachy. Aj keď na zápästiach, ktoré väčšinou schovávala pod dlhými rukávmi a rukavicami, jej bolo stále vidieť bledé jazvy.

"Och." Vzdychla si nešťastne a pozrela sa von cez okno.
"Čo sa deje?"
"Je čas ísť, ale nechce sa mi." Vysvetlila mu a oprela si ruku o koleno. Enzo sa pousmial.
"Tak nechoď." Občas ho prekvapilo čo všetko z tých úst vypustí, ako by sa nevedel trochu kontrolovať.
Solara sa pousmiala a pozrela sa na posteľ, zdalo sa mu to alebo sa trochu začervenala?
"No tak ako by to bolo prvý krát."
"Dobre." Odpovedala mu. Enzo pložil pohár späť na stôl a postavil sa. Chcel si opláchnuť tvár pred tým než pôjde spať.
Počul ako Solara skladá taniere a príbor na tácku. V zadnej miestnosti si zložil tuniku a topánky, pripravil ich na stranu. Napravil si košeľu a povolil šnúrky na rukávoch aby ho v noci neťahali.
Keď sa vrátil do izby našiel Solaru sediacu už len pri jednej poslednej horiacej sviečke, ktorý osvetľovala kúsok miestnosti pri posteli, pozerajúc sa von oknom cez malú škáru medzi závesmi.
Otočila sa k nemu a v slabom svetle videl ako sa usmiala.
Podarilo sa mu nejako dostať sa až k nej.
"Nad čím premýšľaš?"
Odfrkla si. "Nad tým čo všetko sa bude zajtra šíriť po hrade." Pozrela sa smerom ku dverám a potom na Enza.
Ten však len mávol rukou. "Tí už toho narozprávali, že je to asi úplne jedno!" Nevedel, či to bolo tou trochou vína, ktoré vypil ale jeho logické uvažovanie bolo pochované niekde hlboko vo vnútri jeho mysle a odmietalo sa zobudiť. Chcel aby ostala pri ňom, chýbalo mu to.
"Asi máš pravdu." Solara sa vsunula pod jednu z perín na posteli a pozorovala Enza dokým si neľahol vedľa nej.
"Je fajn spať v mäkkej a voňavej posteli však?" Mala zatvorené oči keď to vravela. Tvárou bola otočená k nemu a pery mala skrivené do spokojného úsmevu.
"Áno." Tá posteľ bola ako zaklínadlo, v momente keď si do nej človek ľahol, tak všetky myšlienky boli preč, celé telo sťaželo a muselo sa veľmi premáhať aby ostalo ešte pár sekúnd hore.
"Dobrú noc Enzo." Zašepkala Solara a vydýchla.
"Dobru noc."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Beatricia Beatricia | Web | 28. února 2015 v 11:53 | Reagovat

Je to úžasná a poutavá kapitola. Vykreslíš detailně situaci a já  obdivuji tvůj styl a slovní zásobu. A navíc, ráda čtu slovensky. ☼☼☼

2 Elis Elis | Web | 28. února 2015 v 19:54 | Reagovat

Moč hezké, jemné a romantické...

3 deny deny | Web | 28. února 2015 v 22:58 | Reagovat

Nádherně píšeš :) sice slovensky ale i tak me ta kapitola velmi upoutala :3

4 miselka miselka | Web | 2. března 2015 v 21:26 | Reagovat

OOoo tak toto už ano :-) super!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama