18. Kapitola

10. března 2015 v 9:52 | Kelly145 |  Nesmrteľný

18. Kapitola



Enzo povolil zovretie Solariních rúk. V momente sa postavila, bez toho aby sa na neho čo i len pozrela rozbehla sa niekde do miestnosti a len počul ako sa za ňou zabuchli dvere.
Sadol si, ruky si oprel o kolená a prešiel si rukou po vlasoch. "Do pekla." Povedal si sám pri seba. V duchu si nadával za to čo spravil, čo ho to do pekla napadlo?! Ako je možné, že sa pri nej nedokáže vôbec ovládať! To je prekliatie! Najradšej by si dal jednu silnú facku, aby sa konečne tá jeho nemožná hlava spamätala, čo si do pekla myslí?
Zavrčal a pozrel sa smerom kam Solara utiekla, to že to spravilo ho snáď zabolelo ešte viac ako to, že sa od neho otočila.
Nadýchol sa a postavil sa na nohy, mrzelo ho, že to pravdepodobne všetko pohnojil. Po tom čo jej tu predviedol, asi nebudú najlepší kamaráti.
"Do…" Vysypal zo seba pár nadávok a zlostne kopol do palice na zemi. Zložil si ruky v páse a pozrel sa do zeme.
Najviac ho ale hnevalo, to ako veľmi ho mrzelo, to že sa to nestalo. Ako by sa zrazu všetky utlačované city vydrali na povrch a on po jej perách túžil viac ako kedykoľvek pred tým. Prešiel si rukou po vlasoch a vzdychol si.

Pomaly prišiel k miestu kde Solara zmizla, bolo totiž na opačnej strane ako prišli. Otvoril pomaly dvere, nevedel čo je za nimi, nevedel či tam náhodou nesedí a nerozčuľuje sa nad jeho hlúposťou.
Prekvapene roztiahol oči, keď uvidel že dvere vedú von, keď z nich vykročil uvidel že stojí v zadnej časti mesta pod hradom.
Dvere boli šikovne skryté v skale, navyše z vonkajšej strany, nebolo vidno že sa tam nekaká miestnosť vôbec nachádza, pokiaľ sa človek skutočne nesústredil na sklá v hornej časti steny.
Domy boli stavané o kúsok ďalej.
Povedal, si že čerství vzduch teraz bude dobrý nápad, aj keď v tom čo má na sebe dokým prejde na hrad asi zmrzne.
Po pár krokoch sa dostal na ulicu, kde bolo len pár ľudí, bolo ešte skoro ráno, nikomu sa nechcelo z teplých postelí a domov do chladného počasia, ktoré dnes vonku vládlo. Zima bola za dvermi a bolo to cítiť.
Ako Enzo prechádzal pomedzi budovy snažiac sa nájsť cestu ku schodom. Oslovil ho známy hlas.
"Dobre ráno!" Bol to Zayd.
"Och." Vzdychol si Enzo a vystrúhal na perách neistý úsmev. "Aj tebe."
"Čo tu robíš prosím ťa."
"Nejako som poblúdil." Klamal Enzo.
"No to vidím a cestou ťa naháňali psy?" Enzo sa na neho nechápavo pozrel a potom mu došlo že po tom ako zo Solarou cvičil, jeho šaty asi nebudú vyzerať dva krá upravene, navyše cítil že má spotené vlasy na strane tváre.
"Vezmi si toto prosím ťa." Zayd sa k nemu natiahol z plášťom, ktorý si pred tým zložil z pliec.
"Nie vďaka." Nebolo to prvý krát čo bol na studenom vzduchu v takomto stave. To by nemohol robiť to čo robí, ak by to nebol schopný vydržať. To neznamená že takýmto zážitkom vždy prešiel bez úhony.
"Ale neprotestuj." Zayd na neho plášť doslova hodil.
"A ty?"
"Ja bývam v tom dome." Ukázal na jeden z domov na ulici, ktorý sa podobal na všetky ostatné okolo, nebol si istý že sa pozerá na ten správny, ale každopádne pokýval hlavou.
"Kam sa chystáš?"
"Hore, hodiť sa do horúcej vane." Zayd sa spokojne usmial.
"Tak to áno, uži si deň voľna kamarát, zajtra nás čaká zas ťažká služba. Tak sa teda maj, idem za mojou milovanou." Zayd mu kývol rukou a už ho nebolo.
Enzo sa pozrel na hrad a vzdychol si. Najradšej by sa zbalil a odišiel a nevrátil sa. Ale od problémov mohol utekať keď bol mladý, teraz zdá sa prišiel čas na to aby im čelil. Ale nemal chuť Solaru najbližších niekoľko týždňov vidiel, vo vnútri sa na ňu hneval a čím stúpal vyššie, tým sa na ňu hneval viac, aj keď na to nemal úplne oprávnený dôvod.
On sa neovládol a možno si to aj zle načasoval. Možno keby vedel byť trpezlivý, čo on vo väčšine prípadov byť nevedel, tak by to dopadlo inak. A možno nie možno že je mu proste súdené byť do konca života sám.

Našťastie, na ceste k jeho izbe nestretol nikoho, kto by mal záujem sa s ním rozprávať. Napadlo ho či Solara utiekla ku Adesovi, och to by bolo kebyže mu to všetko povie.
S týmito myšlienkami otvoril dvere na svojej izbe a v momente keď vošiel sa zarazil.
Bola tam. V strede miestnosti s rukami zloženými na prsiach a to, že otvoril dvere ju zastavilo v polke kroku, tak že jej topánka tvrdo dopadla na zem a vydala dutý neprijemny zvuk.
Keď zbadala jeho tvár, bolo vidno ako ťažko prehltla. Mala na tvári výraz ktorý Enzo presne nedokázal zaradiť.
Zatvoril za sebou dvere. "Čo je?" Nemyslel to tak zle ako to vyznelo.
Solaru tá otázka odštartovala, nešťastne sa na neho pozrela a začala robiť krúžky okolo jeho koberca a až k nemu bolo počuť ako hlasno dýcha.
Keď pred malou chvíľou vzala nohy na ramena, myslel si že sa na neho nahnevala, teraz nemal najmenšie tušenie čo sa tej ženskej honí po hlave.
Po pár chvíľach krúženia tam a späť sa zas na neho pozrela, snáď ešte v zúfalejšom stave ako pred tým, ako by ho pohľadom prosila o pomoc, ale Enzo sa rozhodol že ju v tom nechá pekne krásne vymáchať, zdalo sa že mu chce niečo povedať tak nech to zo seba dostane.
"Ehrrr…." Vydala zo seba nahnevané zavrčanie a spustila ruky. Plecia jej padli a pozrela sa mu do očí. "Bože Enzo." Vzdychla si, sklopila pohľad a pozrela sa do zeme. Potom sa k nemu otočila chrbtom a sadla si na okraj jeho postele.
Enzo hodil plášť na posteľ a prešiel k nej, stal si na opačnú stranu miestnosti oprel o stenu, založil si ruky a pozoroval ju.
Mala ruky zložené v lone a sedela tam ako jedna veľká kôpka nešťastia. Pozerala sa na zem a oči jej behali tam a späť, až to miestami naháňalo strach.
Keď sa na ňu pozeral a uvedomil si, že ho do toho stavu dostal on zrazu z neho všetka zlosť opadla. Otvoril ústa, chcel sa ospravedlniť, v konečnom dôsledku to o čo sa pokúsil bola pekná hlúposť.
No Solara ho zastavila pred tým, než z jeho úst vyšiel nejaký zvuk. "Nie!" Povedala rozhodne. "Ani nech ťa nenapadne sa ospravedlňovať!" Čakal, že mu povie veľa vecí, ale toto… Bol to zaujímavý zvrat.
Solara sa pár krát nadýchla, zložila si ruky ako by sa šla modliť a položila si na ne čelo potom preplietla prsty a sklonila hlavu ešte nižšie.
"Enzo ja si nemyslím, ja neviem, ja to…" Snažila sa zo seba dostať nejakú súvislú vetu no po pár pokusoch to vzdala a zas sa nadýchla.
"Ja, ja n…" Nádych. "Ja neviem čo chceš Enzo, ale či je to tak či onak som si istá, že si dokážeš nájsť niekoho vhodnejšieho." Ako veľa úsilia človek musí vynaložiť na to aby zo seba dostal jednu jednoduchú vetu. Napadlo Enza, keď sa na ňu pozeral.
Uvedomil si, že ani on sám nevie presne čo chce. Pripadal si ako by mal zas sedemnásť rokov. Proste pri nej cítil zvláštny, drásajúci, ale na druhej strane neuveriteľne prijemny pocit zmätenosti. Pred tým sa tak nikdy s nikým necítil. Nevedel si v jeho logickej mysli, presne zaradiť kam všetky tie divné pocity patria.
Ale vedel, že ženy na jednu noc sa dajú nájsť kdekoľvek a kedykoľvek. Keby takú chce, zoženie si ju jednoducho, aj keď to možno bude stáť nejakú finančnú čiastku.
On, ale netúžil po inéj ale po nej a spôsobom, ktorý mu bol cudzí a o to zaujímavejší.
"Prosím?" Solara sa na neho prudko pozrela a on mohol vidieť, že bojuje sama zo sebou.
S hlbokým výdychom sa oprela lakťami o kolená a sklopila hlavu. "Až príliš ma zničil, na to aby som mohla byť taká, akú ma chceš mať." Zašepkala.
Enzo nevedel,presne koho myslí. Či jej otca, alebo Latóreho v každom prípade, si ale presne vedel predstaviť čo myslí. A v tedy ho napadla myšlienka, čo vlastne všetko musela Solara v jej pobyte v Latoreho väznici prežiť. Predsa len ona bola žena a on bezcitný bastard.
Snažil sa tú myšlienku rýchlo zahnať.
"Ja, myslím že by som ti nebola schopná dať nič z toho čo odo mňa očakávaš." Pozrela sa na neho s tými úžasnými modrými očami. Ktoré boli smutnejšie ako kedykoľvek pred tým.
Enzo sa nechal ovládnuť túžbou sa jej dotknúť. Položil jej prsty na čelo a pomaly jej odhrnul vlasy z tváre a prehodil jej ich všetky cez pelce. Solara pri jeho dotyku sklopila oči.
"Nie som tu na to aby som ťa do niečoho nútil Solara." Povedal potichu a sklonil hlavu dole aby sa jej mohol pozrieť do očí.

Solara zdvihla zrak a zachytila jeho pohľad.
"Myslím si, že o tom čo chcem sa dokážem rozhodovať sám." Zúfalo sa na neho zahľadela.
"Ale ja… Ty nechápeš."
"Chápem." Nadýchol sa. "A viem že s tebou chcem tráviť čas. Pretože sa v tvojej spoločnosti cítim dobre. Si iná a mne sa to na tebe páči, ale nechcem a nebudem ťa nútiť do ničoho čo sama nechceš." Solara sa pozrela pred seba a potom znova na Enza. Potom sa plytko nadýchla a postavila sa.
"Potrebujem sa prejsť." Pozrela sa na neho ospravedlňujúcim pohľadom a potom rýchlo sklopila zrak a zas mu utiekla.
Enzo sa nadýchol vzduchu, ktorý ešte stále voňal ako jej vlasy a potom sa hodil na posteľ.
Och tie ženské. Ťažko bez nich a ešte horšie s nimi, kto sa v tom má všekom vyznať.
Pousmial sa a spomenul si na svojho brata. Spomenul si aký bol keď bol mladý, ako sa otáčal za každou sukňou a myslel si že pozná ženy, až do momentu kedy mu jeho život neskrížila jedna jediná a zrazu všetko ostatné prestalo existovať.
Vtedy brata nechápal, no teraz zdá sa bol k tomu omnoho bližšie.
Avšak všetko šlo nejako pomaly, ako by držal všetky city pod nejakou hrubou pokrievkou a len z času načas mu nejaký utiekol a napriek tomu vedel že sú tam.
Asi to bolo pretože ho to čo doteraz prežil naučilo byť opatrným vo všetkom. Pretože všetko čo máš sa veľmi rýchlo dá stratiť a čím je to srdcu bližšie tým viac tá strata potom bolí.
Pozrel sa na okná a na oblohu. Napadlo ho, čo ak by reálne zo Solarou tvoril pár. Bola to tak zvláštna a nevšedná predstava a v momente keď si to predstavil sa jeho vnútro zovrelo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 10. března 2015 v 17:50 | Reagovat

Och aká romantika! Ale na tento zvrat som čakala už niekoľko kapitol a som rada že nastal, hoci trochu inak ako si predstavovala, pretože to čo bude medzi nimi ak dačo bude je ešte trochen nejasné :D Každopádne si tú kapitolu musím prečítať ešte raz lebo zaspávam (unavená som zo školy, nie z kapitoly) lebo mi možno unikli niektoré dôležité detaily

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama