21. Kapitola

13. dubna 2015 v 9:33 | Kelly145 |  Nesmrteľný

21. Kapitola


Enza v jeho živote dokázalo fascinovať len veľmi málo vecí. Za ten krátky čas, ktorý strávil na zemi sa v jeho živote odohrali mnohé udalosti. Nemohol povedať, že by sa mu žilo zle, aj keď jeho spomienky na to čo sa stalo boli z väčšiny smutné.
Plával životom, z cieľom pomstiť to čo sa stalo jeho rodine. Celé roky to bolo jediné čo v tom nekonečnom chaose dávalo zmysel.
Až v jeden večer, kedy si myslel, že sa všetko skončí sa stalo niečo čo mu veľmi zvláštnym spôsobom obrátilo celý pohľad na to ako videl svet okolo.
Zrazu ako by všetko to, čo prežíval pred tým zmizlo za neviditeľnou oponou v jeho mysli a jediné o čom naďalej bol schopný premýšľať bola mladá žena, s jasne modrými očami, ktoré dokázali prestúpiť človeka skrz naskrz a vlasmi sfarbenými ako lúče studeného mesiaca.

Nikdy neveril tomu, keď mu jeho otec rozprával o láske a už vôbec nie o láske len k jednej žene, neskôr v jeho živote bol zástancom názoru, že človek nemôže milovať len jednu osobu, bez toho aby bol o niečo ukrátený. Čo sa týkalo romantiky, citov a lásky bol skeptik, až do momentu kedy to čo mu opisovali už mnohý sa stalo pravdou aj v jeho vlastnom vnútri.
Sám dobre nevedel, čo presne cíti, keď pozoroval Solaru ako spí neďaleko od neho, zahalená v hrubej perine s pokojným a mierumilovným výrazom na tvári.
Ale vedel, že to čo sa v ňom prebúdza, nie je len túžba, privlastniť si ju alebo sa jej čo i len dotknúť. Teraz to bolo iné.
Stretol niekoľko žien, ktoré boli krásne, exotické ale ani pri jednej necítil ten zvláštny pocit oddanosti, ktorý teraz zvieral jeho vnútro.
Bol schopný pre ňu urobiť mnohé a sám to nedokázal pochopiť.

Solara ako by vycítila, že sa na ňu pozerá a pootvorila oči. Videl že sa na neho pozrela. Pár krát nimi zaklipkala a prešla si rukou schovanou pod perinou po jednom z očí.
"Prečo nespíš?" Opýtala sa potichu a naklonila sa na jeho stranu.
"Nemôžem." Odpovedal jej. Natiahol opatrne ruku smerom k nej a položil si na ňu hlavu. Dlaň položil na vankúš, tesne nad Solarine vlasy.

Od momentu kedy si k nemu Solara prišla ľahnúť po prvý krát, prešlo niekoľko dní. Odvtedy si k nemu chodievala každý jeden večer. Vždy prišla zababušila sa vedľa neho do perín. Niekedy ho objala inokedy si o neho oprela hlavu, ale často sa k nemu ani len nepriblížila.
Na verejnosti sa obaja tvárili, ako by sa nič nedialo, samozrejme to že spolu začali chodiť pravidelne každý deň na obchôdzky bola čistá zhoda náhod.
Enzo mal ich výlety veľmi rád. Vždy keď opustili hranice mesta, zo Solary ako by padli obrovské kamene a uvoľnila sa.
Smiala sa, vtipkovala dokonca sa nebála rozprávať. Ich rozhovori boli o všetkom, teraz pred sebou nemuseli nič tajiť a ani nechceli. Bariéra, ktorú pred tým medzi sebou mali spadla, rozprávali sa otvorene o rodine a detstve. Solara veľmi krásne rozprávala o jej matke, Enza mrzelo, že ju nemohol spoznať.

"Hm…" Solara potichu vydýchla a pritúlila sa k nemu. "Nevadí keď budem spať?"
"Samozrejme že nie." Zas zatvorila oči a v tom momente zaspala. Dnes to bol pre oboch veľmi vyčerpávajúci deň.

Ráno sa zobudili obaja v jeden moment. Stávalo sa to často. Mali hlavy položené vedľa seba a naraz potvorili prudko oči. Bolo krásne uvidieť jej tvár ako prvú vec.
"Dobre ráno." Pozdravil ju Enzo a pretočil sa pomaly na chrbát. Solara si zaborila hlavu do vankúša a nespokojne vydýchla.
"Ja nikam nejdem!" Zahundrala, pričom zvuk jej hlasu ztlmila perina. Enzo sa usmial.
"Vstávaj lenivec!" Dva krát udrel rukou na perinu medzi nimi a potom sa prudko postavil z postele. Rozprestrel závesy na okne aby dovnútra pustil ranné slnko, ktoré pomaly vychádzalo z poza hôr.
"NIE!" Chytila perinu a prehodila si ju cez hlavu tak že jej z nej na konci ostali trčať nohy. Enzo sa pobavene zasmiala. A prešiel do vedľajšej miestnosti. Rýchlo si umyl tvár. Napravil si vlasy skontroloval či je všetko v poriadku a vrátil sa späť.
Solara sa za ten čas samozrejme ani nepohla.
"Použijem násilie ak budem musieť." Povedal jej a posunul nohou vankúš na sedenie, ktorý bol na zemi.
"NIE!" Ozvala sa Solara a protestne stiahla nohy pod perinu.
"Posledné varovanie!" Priblížil sa k posteli.
"NIKDY! NIKAM NEJDEM!" Kričala z pod periny a Enzo mohol jasne počuť ako sa smeje. Chytil okraj periny, poriadne s ňou trhol a odhodil ju na opačnú stranu postele.
"ALE NIEEEEE!" Zvolala Solara a nahnevane sa na neho pozrela. Posadila sa a nešťastne sa mu zadívala do očí.
"To nie je fér mne sa nechce!"
"No nebuď lenivá umyť tvár, obliecť a ideme!"
"A čo raňajky?"
"To si ešte premyslím…" Enzo sa pousmial keď ju videl. Vyzerala ako čerstvo vyliahnuté kuriatko. Mala rozstrapatené vlasy a červené líčka pričom na jednom mala ešte stále odtlačenú perinu.
"Och!" Vzdychla si a prešla si oboma rukami po tvári, natiahla si ju a zaklonila hlavu dozadu.
"No poďme! Šup, šup!" Zatlieskal aby zdôraznil dôležitosť jeho slov. Aj on by radšej ostal v tej mäkkej posteli, ale čo mal robiť, povinnosť je povinnosť.
"Veď už ideeem!" Solara po štvornožky prešla cez posteľ a postavila sa vedľa neho.
"Strašne…" Vzdychla si a zamierila sa umyť.

Konečne sa dostali zo stajní. Dnes im to trvalo dlhšie ako obyčajne, ale podarilo sa im to. Nie je dôležitá predsa cesta, ale výsledok.
"Tak dobre ako dnes som sa nevyspala, už ani nepamätám!" Povedala Solara a keď sa na ňu Enzo pozrel, mala na tvári krásny spokojný úsmev.
"A čo ti doteraz nedalo spať?"
"Zlé sny." Obaja sa na seba pozreli. Nemuseli si vysvetľovať z čoho tie zle sny prichádzajú, ale Solara mala pravdu, aj jemu sa v poslednej dobe spalo lepšie ako kedykoľvek pred tým. Možno to bolo jej prítomnosťou, možno tým, že všetko to čo ho desilo a v jeho snoch sa mu pripomínalo, ustúpilo.

Trasa po ktorej šli, prechádzala hustým lesom. Stromy boli zasnežené čerstvým snehom, ktorý napadol cez noc.
Slnko, ktorému sa konečne podarilo dostať medzi mraky osvetľovalo drobné kryštáliky v niektorých častiach sa zdalo, ako by na malý moment vstúpili do magického lesa plného malých svetielok.
"Solara?" Enzo prudko zastavil svojho koňa a prerušil Solaru v strede vety.
"Áno?" Solara taktiež zastala a pozrela sa tým smerom kam sa upieral Enzov pohľad. Videla to, presne tak ako on. V snehu boli síce z tejto diaľky veľmi ťažko viditeľné stopy.
"Vidíš?"
"Áno."
"Je možné že sú od niekoho z náš?"
"Neviem. Musím ich vidieť." Povedala a otočila koňa tým smerom, tesne pred cestičkou vyšliapanou v s neho z neho zoskočila a opatrne sa priblížila. Enzo spravil to istí.
Boli jemne posypané snehom, tak že sa museli objaviť niekedy nad ránom.
"Asi dúfali že bude snežiť tak, že ich nebude vidno." Povedala si Solara. "On našich určite nie sú vyzerajú ako topánky z gardy a dva kone k tomu. Malá skupinka." Vzdychla si a pozrela sa kam smerujú. Enzo videl ako sa zamračila.
"Mali by sme sa pozrieť kam vedú. Nepáči sa mi že sú tak blízko nás."
Enzo sa pozrel cez stromy na kopce, za ktorými sa ukrývalo sídlo povstalcov.
"Tak poď." Znovu sa vyhupol do sedla a počkal na Solaru. Šiel samozrejme prvý, aj keď sa Solara pár krát pokúsila ho predbehnúť zastavil ju rukou a prísnym pohľadom. Samozrejme že ju nenechá ísť v prvej línií, nikdy nevie čo ju čaká za nasledujúcou zatáčkou.

Stopy vyzerali byť veľmi chaotické. Niekedy pár odbehol kúsok do lesa a potom sa vrátil. Zdalo sa že si nerobili veľkú námahu s tým aby ostali utajený.
"Neviem, zdá sa mi to skôr ako banda, než ako vojaci." Povedal Enzo nakoniec. Vojaci by šli v línií, dokonca ani Garda by si nedovolila urobiť niečo takéto, aj keď je to banda sráčov.
"No možno nový členovia, vieš že Guvernéj pod svoje ochranné krídla berie všeliaké invidiuá." Poznamenala Solara a potom sa pozrela pozorne pred seba.
"Enzo stoj!" Zašepkala a natiahla sa k nemu aby ho zastavila.
"Čo je čo sa deje?!"
"Nedýchaj!" Myslel si, že si z neho uťahuje.
"Myslím to vážne! Ticho!" Pozrela sa mu prísne do očí. Enzovi pri tom pohľade na malý moment zovrel žalúdok.
Potichu pomaly vydýchol a nemohol z nej spustiť oči. Vyzerala ako vlk, ktorý začul niečo vo veľkej diaľke.
"Ideme pešo." Zašepkala a zoskočila z koňa.
"Ako vieš že sú tu?" Enzo nepočul nič!
"Stačí počúvať!" Povedala Solara a natiahla k nemu ruku aby mu zabránila v tom aby ešte niečo povedal.
Postavila sa ku stromu a naznačila mu aby šiel hore, samozrejme poslúchol bez odvrávania.
Stom bol dostatočne vysoký na to, aby keď sa vyšplhali až na samí vrch videli takmer na celý les. Pred nimi bol menší zraz a Enzo takmer opadol, keď videl tenučký stĺp dymu pred nimi. Ale stále nepochopil ako to mohla počuť!
"Ako si?" Otočil sa na Solaru, ktorá stála na opačnom konci kmeňa, toho krásneho stromu. Solara mu neodpovedala, pozorne sa pozrela na skupinku, ktorú cez stromy bolo síce vidno horšie, ale aj tak sa stále dalo spočítať koľko ich tam približne je.
"Toto nevyzerá ani ani hliadka." Vzdychla si sama pre seba a pozrela sa na Enza. "Garda nechodí pešo, ani na krátke vzdialenosti, navyše takto sa odhaliť? Každý ich môže vidieť!"
"Možno sú to iba idioti?" Solara sa pobavene zasmiala.
"Hej aj to je jedna z možností. Hlavné je že pravdepodobne vôbec nevedia čo robia a smerujú od nás nie k nám." Enzo prikývol.
"Chceš ísť bližšie k nim?"
"Nie… Otec by ma zabil, nesmieme dať najavo že sme tu, len nech idú."
"Určite?" On osobne by to nenechal len tak.
"Naposledy takto Zayd zaútočil na pár vojakov jeden to prežil, vtedy mu skoro otec odtrhol hlavu. Odvtedy pokiaľ nie je v priamom ohrození vchod, tak sa k nim nemáme ani priblížiť."
"Tvoj otec je zvláštny."
"Na to si prišiel až teraz?"
"Nie, ale čím ďalej tým viac som si v tomto presvedčení istejší." Zas sa usmiala a začala pomaly zliezať dole. Strom bol pekne klzký, vďaka vrstve snehu, ale našťastie sa im obom podarilo dostať na pevnú zem, bez toho aby sa zranili.

"Určite nejdeme bližšie?"
"Nie pochybujem že taká banda bude o niečom vedieť." Odpovedala mu keď vyskočila do sedla.
"Áno ale môže za nimi ísť ďalšia."
"Áno, ale pokiaľ nie sú tesne pri nás…"
"Bojíš sa?"
"Otca? Popravde áno." Enzo sa pousmial a pozrel sa na stopy.
"Nemala by si." Dôôežito sa na ňu pozrel.
"Čo?"
"Báť sa ho." Solara sa na malý moment zastavila a pozrela sa mu do očí.
"Popravde sa mi len nechce ho zas počúvať. Je to stály boj vieš…" Nadýchla sa. "Aj medzi nami, aj vo mne, na jednej strane je to otec, na druhej ho z duše neznášam." Toto priznanie nečakal a ani ten smutný výraz, ktorý prinesie.
"Nenávisť neprichádza len tak." otočili kone a vracali sa späť na svoju pôvodnú trasu.
"Nie, to nie…" Nepozrela sa na neho.
"Tak?" Ostala ticho pozerať pred seba. Enzo v tom nechcel ďalej vŕtať. Tak radšej zmenil tému.
"Tak mi môžeš povedať ako je možné, že si ich počula na tú vzdialenosť."
"Prosím ťa, robili strašný rámus!" Chytila sa toho.
"Ja som ich nepočul."
"Možno pretože si to zabudol." Poznamenala a pozrela sa na neho s tajomným úsmevom.
"Prosím?"
"Enzo, neviem ako to robím. Ak sa ma chceš opýtať na to. Od mala my šli veci, ktoré iným ľuďom nie, počujem lepšie, vidím lepšie, cítim. preto dokážem streliť šíp vždy tam kde chcem a počujem skupinu poloopitých mužov cez les. Neviem prečo." Zhlboka sa nadýchla.
"Možno to je to čo na mne otec vždy tak neznášal, že som proste iná. Mám pocit, že ak by som štrikovala a rodila deti ako všetky ostatné nikdy by sa ku mne tak nechoval." Enzo sa na ňu smutne pozrel, prešiel k nej musel sa trochu natiahnuť, ale nakoniec sa mu podarilo položiť ruku na jej predlaktie.
Solara spomalila koňa a pozrela sa na neho. Na Enzovo prekvapenie ju neodtiahla, ale chytila ho a poriadne mu zovrela dlaň, keď sa mu pozrela do očí, videl v nich že je veľmi vďačná. Nevedel presne za čo, ale bol rád, že jej jednoduchým dotykom tak pomohol.
"Tak poďme!"


Keď sa vrátili späť bol skoro večer, ako povedal dnes im to všetko trvalo dlhšie ako obyčajne.
V momente keď vystúpili zo stajní zbadali Marcusa. Stojaceho na konci chodby s nahnevaným výrazom na tvári a vyzeral tak že sa ich chystá oboch zabiť.
"Bože…" Vzdychla si Solara, vedela čo ide nasledovať a Enzo aj keď ho nepoznal dlho to vedel tiež. Nechcelo sa mu urobiť ani jeden krok dopredu. Marcus samozrejme nečakal. V momente keď ich uvidel sa k nim vydal, vyzeral ako rozzúrený býk, ktorý sa chystá zaútočiť.
"Čo sa stalo?" Vykríkol na nich.
"Nič." odpovedala Solara pokojne.
"Tak kde ste tak dlho, všetci sa už vrátili?" Aj keď sa to tak môže zdať, určite to neznelo ako by si robil starosti.
"No tak proste nám to dnes trvalo dlhšie!"
"Nebuď drzá."
"Nie som, odpovedám na tvoju otázku." Eznzo sa musel skutočne veľmi hlboko nadýchnuť a v duchu si stále opakoval, že nemôže chytiť Solaru a odtiahnuť ju preč.
"Tak čo vás zdržalo?" Je možné aby jeden človek, predniesol každú vetu ako výčitku?
"Našli sme stopy vojakov." Povedala Solara úplne pokojným hlasom.
"A!"
"Nič." Pokračovala. "Sledovali sme ich zistili že sa od nás vzďaľujú a vrátili sa späť." Dokončila potichu.
Marcus spustil samozrejme prúd otázok, ale to zo Solarou ani len nepohlo, neboli to vlastne otázky ale skôr krik, uštipačný tón, proste všetko dokopy. Nikdy nepočul nikoho rozprávať tak ako jeho a už vôbec nie s ňou. Ono to vlastne ani nebolo kričanie, ale tým že jeho hlas bol tak silný a hlboký, keď sa niesol chodbou až sa z toho triasli steny.
"Stačilo!" Zastavila ho Solara.
"Prosím?"
"Povedala som, že to stačilo! Sme unavený, bol to dlhý deň. Keď som povedala, že sa nič nedeje, tak sa nič nedeje, vieš že v tomto mám vždy pravdu." A Markus už začínal červenať. Skutočne, ako by ho rozčúlilo len to, že mala nejaký hlas.
"Ako si dovoľuješ mi skákať do reči!" Marcus bol od Solary na dva kroky, keď dokončil tú vetu urobil krok dopredu a či sa to tak Emremu zdalo alebo nie, natiahol ruku ku Solare a bolo mu jedno, že ju chce chytiť, pohladiť či udrieť, ten chlap sa jej nedotkne žiadnym spôsobom a už vôbec nie keď je tam on. Preto chytil Solaru, otočil ju a ako by si ju schoval za seba. Chudera ani sama nevedela čo sa to s ňou stalo.
Teraz sa pred Marcusom objavil Enzo a to zbrzdilo jeho pohyb takmer okamžite. Zarazilo ich to oboch, Enzo nevedel odhadnúť kto bol šokovaný viac.
Boli rovnako vysoký a tak sa mu pozrel priamo do očí. Nebál sa ho, to že bol o niečo väčší a mohutnejší neznamenalo, že si na neho môže dovoľovať. A keď je tu on nebude si dovoľovať ani na Solaru.
"S prepáčením." Povedal Enzo a položil ruku okolo Solary a odviedol ju čo najrýchlejšie preč.
"Čo si to spravil?" Opýtala sa ho neveriacky Solara. Zastala a pozrela sa na neho. Bola v šoku.
"Je mi úplne jedno čo chcel spraviť, predo mnou sa ťa nedotkne ani malíčkom na prste." Povedal rozhodne Enzo a pozrel sa jej do modrých očí.
"Ale ty…" Pozrela sa späť s pootvorenými ústami. "Ty si.. Och bože…" Solara sa Zhlboka nadýchla. "Ty si sa postavil aby si ma obránil?" Enzo nechápavo nadvihol obočie. "To ešte nik nespravil." Poznamenala potichu a znovu sa pozrela na neho.
"Skutočne?"
"Nie." Enzo sa usmial
"Nik sa k tebe nebude chovať tak ako sa chová on. To nedovolím." Ako skoro to príde, pocit ochraňovať…
V jej pohľade sa objavila vďačnosť a tiež, niečo… Niečo iné, čo v nich pred tým nikdy nevidel.
"No tak poď, dáme si večeru." Chytil ju opatrne okolo pliec, otočil ju správnym smerom a vykročil.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama