22. Kapitola

7. května 2015 v 8:50 | Kelly145 |  Nesmrteľný

22. Kapitola





Enzo sa ráno zobudil, tak ako každý deň veľmi skoro. Za oknami ešte bola čierno čierna tma, ale aj napriek tomu bolo jasne vidieť, že z nebies padajú veľké snehové vločky. Zdalo sa že zima už oficiálne prišla.
Prešiel si rukou cez oči a tým sa snažil pripomenúť viečkam, že sa majú zobudiť.
Spokojne sa nadýchol a potom sa otočil a pozrel sa na Solaru. Bola otočená chrbtom k nemu, podľa toho ako dýchala sa zdalo, že ešte spí.
Natočil sa k nej a opatrne prehodil cez ňu svoju ruku. Počul ako sa prudko nadýchla a potom nespokojne niečo zahundrala.
Položila si ruku na tvár a otočila sa k nemu. "To už je ráno?" Opýtala sa ešte stále ospalým hlasom.
"Neviem." Odpovedal jej a pozrel sa na jej dokonalú tvár ožiarenú len slabým dohorievajúcim plameňom.
Usmiala sa a otočila sa k nemu na Enzove veľké prekvapenie sa k nemu sama pritúlila a položila si hlavu na jeho spodnú ruku, tak aby si mohol ľahnúť vedľa nej.
"Dnes nemusíme nikam chodiť?" Zašepkala a znova zatvorila oči.
"Nie." Odpovedal jej rovnako potichu.
"Dobre, nechce sa mi." Enzo sa usmial a dovolil si zdvihnúť ruku a odhrnúť jej pár prameňov vlasov z tváre.
"Ukážem ti jedno krásne miesto." Zašepkala Solara a pootvorila jedno oko.
"Dobre."
"Ale ešte chvíľu spime."
"Dobre…"

Keď sa Enzo prebral v ten deň druhý krát. Zistil že ešte stále drží Solaru v náručí a tá sa z jeho objatia ani len nepohla.
To sa nestalo, väčšinou vždy nejako skončí na opačnom konci postele, čo najďalej od neho, ale dnes. Dnes bola pri ňom a dokonca sa zobudila v rovnaký moment ako on. Teda sa im stretli pohľady.
"Ahoj." Povedala potichu a usmiala sa.
"Ahoj." Odpovedal jej. Bola tak dokonalá, tak krásna. Ani si to neuvedomil a vzal jej tvár do dlane a jemne jej prešiel prstom po líci až k perám, ktorých sa len jemne dotkol.
Solara sa na neho opatrne pozrela a on vedel, že prvé čo ju napadlo bolo aby uhla, utiekla preč. Bolo to vidieť v jej očiach a čakal že to spraví.
No namiesto toho aby vyletela z postele. Položila svoju ruku na tú jeho privrela na moment oči, pričom sa jej na sekundu na tvári zjavil veľmi bolestný výraz ktorý sa po ďalšom nádych zas stratil a opäť sa na neho pozrela.
Vzala mu ruku preplietla si jej prsty pomedzi jeho a potom si naňu položila tvár.
Jej pohľad najprv putoval po jeho tvári a potom videl, že si prezerá miestnosť.
"Sneží." Povedala potichu a pomaly sa posadila. Enzo sa otočil a pozrel za sklo. Zdalo sa že vločky padajú ešte divočejšie ako pred tým. Boli veľké snáď ako päsť dieťaťa, veľké jemné chuchvalce, ktoré potichu pokrývali celú krajinu.
"Dáme si raňajky?" Opýtala sa Solara.
"Áno." odpovedal jej.
"Ale dnes to bude u mňa."
"Ako len chceš." V jej izbe bol len pár krát, popravde si ani dobre nepamätá ako vyzerá, vždy bola už tma a on bol príliš zaujatý pozorovaním jej, než okolia.
"Tak vstávaj!"

Solarina izba bola o niečo väčšia ako jeho a definitívne v nej bolo viac vecí. Postel mala rovnako veľkú ako on, oproti nej veľký krb pred ktorým bol pripravený stôl s jednom a vankúšmi.
Stenu pri dverách tvorila knižnica vstavaná do kamňa, v ktorej bolo okrem kníh aj veľa iných predmetov, ako kameňov malých nádob, fľaštičiek, sušených byliniek, niečo čo pripomínalo šperkovnicu a podobne.
Na posteli mala krásne vyšívané farebné deky ktoré boli poskladané z menších kusov látky pozošívanými dokopy.
A celá miestnosť voňala ako keď ovoniate bylinky na čaj. Taká dokonalý aróma, ktorá nebola ani silná ani jemná.
Enzo sedel na jednom z vankúšov a čakal dokým Solara víde z druhej miestnosti, kam sa šla prezliecť.
"Už máme jedlo?" Ozval sa hlas od malých dverí a keď sa otočil. Vždy vyzerala krásne a v niektoré dni viac ako v iné.
Mala na sebe samozrejme nohavice, ju si v šatách ani nedokázal predstaviť. Avšak tieto boli z čiernej látky a namiesto tuniky ktorú obyčajne nosila mala na sebe niečo čo pripomínalo obtiahnutý ľahký tmavo zelený kabát s výstrihom do V a gombíkmi až po pás kde bol prestrihnutý v strede aby jej nezavadzal pri chôdzi ale vial po stranách. Keď prišla bližšie všimol si, že je vyrobený z veľmi jemnej látky, ktorú pred tým nemal možnosť vidieť. Vlasy mala rozpustené a padali jej až na pás na koncoch sa jemne vlnili a na krku jej žiaril malý strieborný prívesok s kameňom rovnakej farby ako kabát ktorý na sebe mala.
"Čo je?"
"Krásna ako vždy." Prvý krát neuhla pohľadom keď to vyslovil. Pousmiala sa a kývla hlavou ako poďakovanie.
"Chcela si mi dnes niečo ukázať." Nahodil Enzo keď začali jesť.
"Áno."
"A smiem vedieť čo?" Tajuplne sa na neho usmiala.
"Neviem."
"Ale no tak!"
"Chcem aby sme spolu išli do knižnice."
"Tú som už videl."
"Túto ešte nie. Sú tu totiž to dve."
"Tá druhá je zaujímavejšia?"
"Určite."

Keď spoločne kráčali cez chodby, Enzo si všimol jednu zmenu. Tie pred tým zvláštne niekedy až pohŕdavé pohľady sa zmenili. Väčšina ľudí sa na neho usmievala, alebo sa usmievali na Solaru, v podstate to bolo jedno.
Niektorý ktorý pred tým sa ani neunúvali na nich pozrieť sa teraz usmiali a pozdravili.
"Čo sa deje?" Nedalo mu to, po tom ako prešli veľkou halou na opačný koniec Zámku v skale.
"Neviem, možno už nie sme zlý cudzinci. Kašli na to nevšímaj si ich aj tak sú všetci falošný až ma to bolí." Zafrflala Solara a zatočila.
"Nemá to súvis zo včerajškom?"
"S čím?"
"No, veď vieš."
"Prosím ťa to by si nikdy nepriznal na verejnosti. Jemu sa niekto postaviť? A ešte ty? Kvôli mne to by nedovolil, neviem niečo sa určite stalo, ale nechce sa mi nad tým úprimne teraz veľmi premýšľať. Nechcem premýšľať nas Marcuom." Enzo mykol plecom, bolo mu to jedno.
Ocitli sa pred veľkými drevenými dverami s obrovskou guľatou kľučkou, pôsobili ako by boli pre obra a nie pre ľudí. Na jeho prekvapene sa otvorili neuveriteľne jednoducho.
Táto knižnica bola postavená na najvyššom poschodí, dalo sa k nej dostať len tenkým točitým schodiskom na konci hradu.
Enzovi takmer padla sánka keď videl tú dokonalosť. Mala vysoké krásne opracované steny a strop bol vytvarovaný do klemb.
"Ak by dnes svietilo slnko a nesznežilo, tak v strope sú malé okná ktorú vrhajú farebné svetlo na strednú uličku." Povedala Solara a ukázala prstom pred seba.
Knižnica bola rozdelená na dve polovice jednou veľkou chodbou s prekrásnou jemnou podlahou z kamenných kvádrov pomedzi ktoré boli vkladané malé farebné ornamenty z farebných kameňov.
Police na oboch stranách neboli z dreva, ale z kameňa, ako by stavitelia len vybúrali priestor medzi nimi a každá jedna z nich bola plná od hora až dole knihami. Všetkých možných farieb veľkostí hrúbky a viazania.
Miestnosť bola osvetlená niekoľkými veľkými lustrami z kovu a po stranách každej police boli malé lampy na ktorých horeli sviečky.
"Krása."
"Vravela som ti."
Keď prešli do stredu, Enzo si všimol, že na bočných stenách sú nápisy v jazyku, ktorý mu nič nehovoril a v písme ktoré nepoznal.
"Vieš čo to znamená?" Opýtal sa zvedavo Solary a kývol hlavou smerom k stene.
"Nie." Povedala Solara smutne. "S Adesom sme sa snažili na to nejako prísť, skúsiť nájsť spojitosť s našou abecedou, alebo inou, ale márne. Všetky tie knihy sú napísané týmto písmom, niektoré sú s maľbami iné nie."
"Viete niečo o histórií? Tých čo tu žili?"
"No len veľmi málo. Vieme že boli očividne výborný stavitelia. Taktiež sme našli pár kníh s niečim čo pripomínalo erby, zdalo sa to ako rodokmeň no presne to povedať neviem a pár kníh ktoré vyzerajú ako kroniky ukazujú veľmi krásne maľby, avšak nevieme či je to len rozprávka pre deti alebo dejiny národa. Každopádne odišli rýchlo náhle a veľmi dávno."
Enzo sa pozrel na kopec kníh, ktoré boli všade okolo, koľko vecí by sa možno naučili, ak by boli schopný ten jazyk rozlúštiť.
"Keď som bola malá, tak som sem chodila. Vždy som sa tu zamkla a schovala sa medzi police z knihami rozprestrela si deku a prezerala som si všetky knihy ktoré mi prišli pod ruku. Schovávala som sa tu pred Vlkom, vždy keď mal zlú náladu."

Doviedla ho do zadnej časti a ukázala na jedno miesto medzi policami. "Presne tam." Ukázala na jednu z nich. "Tam je tá polica o niečo vyššia, keď som sa tam ešte zmestila, tak som v nej spávala. Mama ma s Adesom potom vždy odniesli do postele."
"Ádes sa o teba staral lepšie ako vlastný otec." Solara sa na neho smutne pozrela.
"To tak občas býva Enzo." Pozreli sa na úzku policu a potom obaja dokráčali až na koniec.
Keď sa Enzo otočil späť nemohol zabrániť svojej spodnej brade aby padla.
Na strope oproti nemu- nad dverami- pred tým si to nevšimol bola jedna z najkrajších malieb aké kedy videl.
Bol na nej strom, ktorý bol vystúpený zo steny a jemne opracovaný a jeho korene siahali po stranách dverí skoro až na zem, mal krásne farby, takmer všetky varianty zelenej, ktoré si môžete predstaviť na korune a krásnu hnedú na kmeni. Vyzeral ako by bol živý, ako by vzali strom z lesa a pribili ho rovno na stenu.
Okolo neho boli napísané slová, do oblúka okolo koruny.
"Neskutočné." Povedal
"Áno." Usmiala sa Solara."Škoda že nesvieti slnko, bol by si uchvátený ešte viac. Neviem ako je to možné, ale tie malé listy sú skutočne vyrobené z kameňa, vystúpené zo steny a keď svieti slnko a odniekadiaľ sem fúka vietor občas sa hýbu, je to neuveriteľné."
"To teda, ako to dokázali?"
"Neviem, ale je to krásna práca. Myslím si že táto knižnica bola pre niekoho dôležitého, možno pre významných členov rodín ktoré tu žili a tá čo je dole bola pre verejnosť, možno deti v škole. Umieram túžbou vedieť čo je v tých knihách napísané, pretože niekto, kto dokáže vytvoriť tak úžasné dielo ako toto, tak mal nie len znalosti, ale určite ovládal niečo čo my nedokážeme."
"Myslíš ako mágiu?" Povedal pobavene Enzo. Solara sa na neho len pozrela.
"Niekedy sa dejú veci, ktoré nedokážeme vysvetliť. Mágiou by som to nenazvala, skôr silou, ktorá nepatrí každému." Obaja sa na seba pár sekúnd pozerali.
"Chceš si nejakú knihu prezrieť? Ukážem ti moje najlepšie."

Strávili tam hodiny, možno aj dni. Solara Enzovi vyberala z políc knihy v tých najúžasnejších obaloch. Vykladaním zlatom, kameňmi, niektoré len v obyčajných väzbách z jemne opracovanej kože.
Obrazy ktoré v nich boli namaľované, boli umelecké diela, neporovnateľné s ničím čo dovtedy videl.
Niektoré zobrazovali vojny, iné slávnostné chvíle a ďalšie boje z najzvláštnejšími formami príšer.

Enzo videl tú dokonalosť v každom ťahu štetca a túžil po tom aby mohol prečítať obsah každéj stránky. No bola to misia, ktorá sa asi nedala splniť. Písmo nebolo podobné niečomu čo videl pred tým, ani len v niečom. Písmená vyzerali skôr ako napadané paličky a bodky, vlnky a krúžky než ako skutočne písmo, ale aj tak, z toho bolo cítiť niečo zvláštne.

Nakoniec sa stalo to že v knižnici strávili spoločne takmer celý deň. Rozprávali sa. Tak ako ešte nikdy pred tým otvorene a úprimne.
"Tak, že neveríš že tu po svete behali príšery?" Opýtala sa zvedavo Solara.
"Žiadnu som doteraz nevidel, teda aspoň nie takú čo sa podobá tejto v knihe."
"A akú si videl."
"Napríkald tvojho otca, ten by sa do toho dal klasifikovať." Solara sa začala smiať až jej vyhŕkli slzy, nevedel či sú od smiechu, alebo sa tým len snaží zakryť to že skutočne plače.
"Je to až smutné čo?" Povedala a prešla si rukou cez oči aby si ich utrela.
"Je." Povedal potichu Enzo.
"Ale včera keď si sa ma zastal… To bolo niečo, ešte nikto to pred tebou nespravil."
"Ako je to možné?"
"Videl si ho? Kto by to skúsil?" Enzo sa zasmial.
"Hej vyzerá trochu ako býk, keď kričí."
"To nie na to je až moc červený."
"A naskočia mu červené žilky v očiach všimla si si to."
"A vystúpi mu žila na čele." Zase sa zasmiali.
"Nikdy som nepochopila, ale myslím si že on je proste raz taký."
"To asi áno."
"Len mi je to ľúto, lebo nemám nikoho." Smutne sa pozrela na svoje ruky.
"Skutočne?" Vďačne sa na neho usmiala.
"Ades, Attana, Zayd? Oni sa nerátajú? A čo ja napríklad?" Použil vyčítavý tón, ale pochopila, že to nemyslí vážne.
Pokývala hlavou a nadýchla sa. "Máš pravdu."
"Mám." Usmiali sa na seba a Solara mu položil ruku na tú jeho a poriadne mu zovrela dlaň.
"Popravde." Povedala pozerajúc sa na ich ruky. "Je to zvláštne, ale som rada že sme sa stretli."
"Prečo by to malo byť zvláštne." Pozrela sa na neho.
"Neviem, mám pocit, že ťa poznám celý život, nie len pár mesiacov." Enzo sa usmial a pozrel sa na jej dokonalú tvár.
Ako by bola čím ďalej tým krajšia.
Neuvedomil si to, ale nechal sa premôcť, neovládal ani svoje telo, ani svoju myseľ, šiel za tým čo chcelo jeho srdce a tak bezmocný, bez vlády nad tým čo vlastne robí jej opatrne chytil tvár do jednej z rúk a pritiahol si ju k sebe.
A nechal aby sa ich pery dotkli, len jemne ani nie na sekundu. Ale aj tak to bola asi tá najlepšia vec, akú v živote kedy spravil.
Pomaly sa nadýchol pripravený na útek, scénu dokonca aj kopanec či úder. uvedomoval si, že možno zašiel ďaleko a príliš skoro. Zdalo sa mu že sa ho bojí, že od neho chce utiecť, zakaždým keď sa priblíži.
Cítil ako rýchlo dýcha, a videl ako jej na krku rýchlo pulzuje krv. Odtiahla sa, ale nie veľmi asi bola zaskočená tým čo sa stalo, skoro tak ako on.
Avšak neutiekla.
Pozrela sa na neho, vedel že bojuje sama zo sebou, no s nádychom urobila niečo čo nečakal, pobozkala ho späť.
A cítil sa tak ako zo žiadnou inou pred tým. Bol to len bozk, ale znamenalo to niečo viac, niečo čo sa nedá popísať slovami.
Keď ho objala rukami a posadila sa na neho dostal sa dostavu mysle, v akom nikdy pred tým nebol. Nikdy nikoho necítil tak blízko ako ju v ten jeden moment.
Bola dokonala, v celej svojej podstate. Bola dokonalá.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Elis Elis | Web | 10. května 2015 v 11:11 | Reagovat

Krásný příběh a skvěle napsaný, není co dodat...

2 Kristen Kristen | Web | 13. května 2015 v 19:12 | Reagovat

Ach to romantické prebratie :) Do takej knižnice by som sa veru šla pozrieť, čo sa týka srandičiek na účet Solarinho papíka boli super :D Len aby ich niekde tajne nepočúval :D Dobrá kapitola ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama