23. Kapitola časť- 1.

29. června 2015 v 10:00 | Kelly145 |  Nesmrteľný

23. Kapitola

Enzo sa prebudil uprostred noci. Cez zatiahnutý záves videl, že za oknami, tak ako mnohé dni pred tým sneží. Veľké biele vločky padali pokojne a pomaly z oblohy na čerstvo zamrznutú vrstvu. Celá zem bola pokrytá snehom, po vrstvách každú noc zamŕzal, ako by sa chcel pripraviť na celodennú nádielku.
Enzo sa pozrel vedľa seba na prázdnu posteľ. Zamračil sa a posadil. Pozrel sa na obe strany izby.
V krbe pred ním posledné svetlé kamienky osvetľovali miestnosť do tmavo červenej farby.
Prešiel pohľadom ku dverám, ktoré viedli do malej miestnosti z vaňou.
Z pod nich vychádzal tenučký páš mihotajúceho sa svetla.
Enzo sa potichu postavil z postele, chytil deku, ktorá bola prehodená cez okraj postele, pre prípad že by bola v hrade neznesiteľná zima a kožušiny s perinami už nestačili.
Pomaly otvoril dvere, podarilo sa mu to urobiť potichu.
Videl Solaru, ako sedí pred malým plamienkom na zemi objíma si nohy rukami a na kolenách má položenú hlavu.
Prešiel k nej a prehodil cez ňu deku.
Vzdychla si keď na jej plecia dopadla ťažoba látky a pozrela sa na neho.
"Ako si vedel, že tu som?" Opýtala sa potichu a pritiahla si deku k sebe. Enzo si sadol na podlahu vedľa nej pozerajúc sa na jej unavenú tvár.
"Nevedel." Odpovedal jej a pousmial sa.
Solara si ťažko vzdychla a smutne sa na neho pozrela.
"Čo sa deje?" Opýtal sa jej a prešiel jej rukou po tvári, tak aby jej odhrnul pár prameňov vlasov, ktoré jej padali do tváre.
"Nemôžem spať."
"To vidím."
"Nezobudila som ťa?"
"Nie." Otočila sa späť ku plamienkom a zhlboka sa nadýchla.
"Mala si zlý sen?"
"Áno." Prešla si nervózne rukou po tvári a potom si ju položila na čelo a zakryla si tým oči. "O čom sa ti sníva?" Opýtala sa potichu.
"O bratovi." Priznal sa. Solara sa na neho cez prsty pozrela. "Ale v poslednej dobe konečne spím pokojne."
"Tak že vravíš že mám nádej?"
"Určite áno, potrebuješ len čas." Solara sa k nemu naklonila a zvalila sa mu do náručia. Oprela si o neho hlavu a celá sa schúlila do malého klbka.
Enzo ju objal rukami a položil si líce na jej vlasy. Takto tam sedel a čakal dokým v jeho náručí zaspí a keď sa tak stalo vzal ju do náručia a odniesol späť do postele.



Solara kráčala kúsok pred Enzom. Neveril tomu, že v tomto hrade sa nachádzajú miesta kde ešte nebol ale zdá sa, že ho neustále niečim prekvapí.

Spoločne prešli cez veľké dubové dvere, ktoré boli dokorán otvorené. Miestnosť v ktorej sa Enzo ocitol nie veľmi dlhá, nemala veľmi vysoký strop- čo bolo vzhľadom na ostatné miestnosti v hrade veľmi neobvykle jednu stenu mala lemovanú oknami, ktoré boli na miestach vyplnené farebným sklom.
Pokiaľ by vonku nezúril silný vietor a sneh, určite by na podlahu vrhali farebné odlesky.
Miestnosť bola plná mužov, ktorý sedeli za drevenými stolmi. Väčšina z nich na seba mala veľké kožušiny, ktorými sa snažili udržať v teple.
Niektorý mali svoje zbrane položené na stoloch iný zas založené za opaskom.
V rohu bolo niekoľko malých okien, ktoré očividne viedli do niečoho čo sa malo podobať kuchyni.
V strede miestnosti sedeli okolo veľkého ohniska a snažili sa nejako zahriať.
Väčšina mužov si ich ani nevšimla keď vošli. Venovali sa tomu prečo sem prišli- očividne si naplniť prázdne žalúdky.
Ento niektorých z mužov poznal z videnia. Vedel že sú súčasťou grady hradu, alebo hliadok. Iných zas nevidel nikdy.
Solara sa pozrela na jedného muža ktorý sedel tvárou oproti ním, okolo veľkého ohňa.
Mal šedivé vlasy s plešinou uprostred. Vyzeral byť mohutný a vysoký, plecia mu ešte zväčšovala kožušina ktorú mal prehodenú cez svoje čierne brnenie.
Na brade mal ešte niekoľko prameňov pred tým hnedých vlasov a aj napriek tomu, ako mohol na prvý pohľad vyzerať desivo, keď zbadal Solaru jeho pery sa roztiahli do širokého úsmevu.
"No že si sa konečne uráčila." Zavolal na ňu pri čom si tým získal niekoľko pozorovateľov.
Keď sa Enzo rozhliadol okolo seba videl ako sa niektorý muži k sebe naklonili a niečo si rýchlo zašepkali, iným sa zas objavil úsmev na tvári.
"Kde si sa túlala." Povedal už tichším hlasom, pretože Solara prešla až skoro k nim.
"Tak nejako všade." Odpovedala mu a pousmiala sa. Niektorý muži sa postavili a otočili sa k nej. Enza zarazilo s akým rešpektom sa na ňu všetci pozreli. Bol to jeden moment, kedy miestnosť stíchla a všetci sa sústredili na jeden bod.
Aj napriek tomu, že od nej boli všetci očividne starší a skúsenejší niečím si zaslúžila ich úctyhodný úklon.
"Pani Soalara, som rád že ste zas u nás." Povedal jej muž, u ktorého sa Enzo diví že ešte stohí. Vyzeral ako keby mal dvadsať kilov aj zo všetkým brnením čo na sebe mal. Dlhá brada mu siahala takmer po hrudník a mal do nej zapletených niekoľko korálikov.
"Aj ja vás zas rada vidím." Povedala mu Solara a rozpačito sa na moment pozrela na Enza keď pred ňou muž uklonil hlavu.
Takto to pokračovalo až k nej nepristúpil ten čo ju oslovil ako prvý.
Ten sa najprv pozrel na ňu a potom na Enza. nadvihol obočie keď si poriadne premeral jeho tvár.
"Hm." Odfrkol si a Enzo sa snažil prehliadnuť ten pohŕdavý výraz ktorým sa na neho pozrel a radšej sa zas otočil späť.
"Myslím si, že by sme sa mohli porozprávať…" Nadýchol sa a pozrel na Enza. Hoci videl že mu je to neprijemne povedal. "Čo vy na to?"
"Samozrejme." Odpovedala mu a pred tým ako sa za ním vydala sa otočila k mužom a zapriala im dobrú chuť.


Muž ich vyviedol preč z jedálne, prešli malou chodbou s úzkymi stenami, ktorú osvetľovali len horiace fakle a nechali si otvoriť malé dvere.
Bola to očividne pracovňa toho muža.
Bol tam veľký stôl s tmavého dreva malé okno, knižnica. Proste všetko to čo potrebuje na to aby mohol vykonávať svoju prácu.
"Hm…" Odfrkol si zas muž a pozrel sa na Enza, ktorý si nejako automaticky stal do rohu miestnosti. "Typické, nemáte radi keď vás niekto vidí, Tiene." Enzo nadvihol obočie. Kedysi tak volali Assasinov, pretože vždy stáli a útočili z tieňa.
"Ako to vieš?" Opýtala sa Solara. O Enzovom pôvode vedelo len pár ľudí v hrade. Podľa toho ako sa všetci tvárili keď sa nahodila téme jeho rádu-nerádu , tak usúdil že je to bezpečné riešenie.
"Ale Solara mám za sebou už pár rokov. Tieňa poznám na míle. Aj keď tento je sympatický." Solara sa pousmiala.
"Enzo… toto je Loraz Dourel. Je to veliteľ jednej skupiny vojakov." Predstavila ho. Muž k nemu prekvapivo natiahol ruku.
"Ten najlepšej." Poznamenal keď si s nimi potriasli. Prešiel okolo Solary a posadil sa za svoj stôl. Zložil si ruky a pozrel sa na ňu.
Nadvihol spýtavo obočie.
"Tak… počúvam." Povedal pobavene. "Prečo si prišla?"
"Vieš prečo." Solara urobila krok k jeho stolu.
"A to chceš preberať pred ním?" Otočil sa na Enza.
"Áno, očividne." Jej tón sa zmenil. Takúto ju nepoznal. Behom sekundy sa premenila na generála.
"O čo ti ide?"
"Ide mi o to…" Nadýchla sa. "Či si sa už úplne nezbláznil?!" Enzo nemal ani tušenie o čom sa bavia, ale reakcia Loraza ho zaskočila. Vyskočil na nohy udrel rukami do stola tak silno, že ho až vo vnútri myklo. Solara sa ale ani nepohla a pozerala mu priamo do očí.
"Nevolaj ma bláznom."

"Očividne jedným si!" Zvýšila hlas. "Čo ťa to napadlo? Ako ťa mohlo napadnúť vypovedať prísahu ktorú si dal Marcusovi?!"
"Ty veľmi dobre vieš, prečo som to spravil!" Zhúkol na ňu. "Ja nebudem behať za zadkom nejakému kreténovi, ktorý si myslí že je pánom tvorstva! Nebudem posielať svojich mužov na smrť pre niečo čo očividne nemá žiaden zmysel.
Ja som prisahal tvojej matke Solara a po jej smrti som sa rozhodol tu ostať a to z jedného dôvodu a to kvôli tebe!"
"O tomto sme sa už bavili."
"Solara, nech si myslíš čo si myslíš. Ale už pred tým za TEBOU nie za NÍM stala polovička mužov ktorý patria k povstaniu a teraz po tom čo sa ti stalo ich je za tebou ešte viac!"
"Povedala som, že sme sa o tomto už bavili!" Aj napriek tomu, že od nebol o hlavu vyšší zrazu, keď zvýšila hlas klesol o niekoľko centimetrov k zemi. Ako keby na dieťa kričí matka.
"Ja len hovorím, že ak tu ostanem tak to bude len pod TVOJIM velením. Ak chce Marcus prísť o mojich 200 mužov TAK PROSÍM NIK MU V TOM NEBRÁNI!" Solara si položila ruku na čelo.
"Bože ty si teda tvrdohlavec."
"To teda! 200 mužov nie je veľa ak mu to bude vadiť nech príde za mnou. Bude to tvoja osobná garda, je to takto a nejako inak. BODKA!"
"Loraz! Vieš že toto mi neprejde!"
"Ta…." Ozvalo silné klopanie na dvere a ten čo klopal ani nečakal na to dokým niekto odpovie. Vošiel mladý chlapec, ktorý mal ťažko sedemnásť rokov. Pred tým než mu stihol ktokoľvek niečo povedať pribehol k Solare a naliehavo jej niečo zašepkal.
Keď skončil Solara si vzdychla a položila mu ruku na plece. Pozrela sa na Enza s nešťastným výrazom na tvári.
"Čo sa deje?" OPýtal sa jej Loraz pred tým než Enzo stačil otvoriť ústa. "Ako že vchádzaš bez povolenia chlapče!"
"To je v poriadku!" Hneď ho zastavila Solara.
"Ďakujem, bež a nikomu ani muk!" Prikázala Solara chlapcovi a potom sa pozrela na Loraza.
"Prídem sa s tebou porozprávať neskôr." Povedala.
"Čo sa stalo? Ja svoj názor nezmením, buď ty, alebo odchádzam a veľmi dobre vie že za mnou pôjdu ďalší, tak že sa neboj. Vzburu mnou nevyvolá skôr si upokojí vojakov. Ja to s ním vybavím!"
"Povedala som, že sa o tom porozprávame neskôr!" Otočila sa na Enza. "Poď!"
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Elis Elis | Web | 30. června 2015 v 10:44 | Reagovat

Páni, píšeš vážně nádherně...

2 Kristen Kristen | Web | 2. července 2015 v 10:52 | Reagovat

No aspoň že Solara spí vedľa Enza už lepšie. A to ako medzi mužmi vyvoláva rešpekt wau... a ten Loraz no dobre to povedal, dal dosť jasne najavo za kým stojí. Som zvedavá čo sa stalo :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama