23. Kapitola časť 2

6. července 2015 v 2:11 | Kelly145 |  Nesmrteľný


23. Kapitola časť 2





Enzo prešiel pokojným krokom za Solarou, aj keď očividne videl, že sa niečo deje, niečo čo sa určite diať nemá. Videl to na jej očiach, aj keď sa veľmi snažila hrať.
Napadlo hoč i Marcus zase šalie, či sa dozvedel o tom že sem šla. Určite sa mu nepáči táto menšia vzbura, ktorá sa tu deje. Žiadni veliteľ nechce aby jeho muži si viac ctili niekoho iného. Dva krát sa to nepáčilo niekomu takému ako je on.
"Kam ideme?" Solara sa nevracala cestou akou sem prišli, ale pokračovala ďalej po chodbe. Pár krát sa otočila či Enzo ide za ňou chodba bola totiž to tak úzka, že nemohol ísť vedľa nej.
"Solara?" Chytil ju za ruku v momente keď prišli na špinavé kamenné schodisko, ktoré viedlo niekde dole do zeme a ona znervóznela ešte viac.
Solara sa pozrela okolo seba a potom dole na dvere, ku ktorým viedlo schodisko.
"Potom! Poď!" Naliehala na neho chytila ho za ruku a potiahla ho dole tak prudko že skoro spadol.
Prešli rýchlo cez dvere a ocitli sa v ďalšej tmavej chodbe s veľmi chabím osvetlením a na jej konci stáli na stranách dvaja muži v brnení. Keď ju zbadali v momente si stali do pozoru.
Solara prešla ku dverám, zastala na dva kroky pred nimi a povedala. "Otvorte to!" Muži sa najprv pozreli na seba a potom na ňu.
"Ale to my nesmieme." Povedal jeden z nich na obranu.
"Povedala som, že to otvorte."
"Máme rozkazy…"
"Buď tie dvere otvoríte, pôjdete si dať obed a potom sa za pol hodinu vrátite." Nadýchla sa a pozrela sa na toho druhého a ešte prísnejším tónom povedala. "Alebo si choďte pospať, alebo to žalovať Marcusovi je mi to jedno! Máte to ako rozkaz! Otvoriť a vypadnite! Keď s tým niekto bude mať problém pošlete ho za mnou."
Muži sa na seba pozreli a popravde Enzo nečakal že tie dvere skutočne otvoria, ale stalo sa.
"Vypadnite, vráďte sa za dvadsať minúť." Povedala im a pozorne ich sledovala dokým odídu.
"Uf.." vzdychla si a pozrela sa na Enza, ktorý bol v nemom úžase, takúto ju nikdy nezažil.
"Páni. Je z teba veliteľ! Už mi povieš kam ideme?" Solara prevrátila oči a vošla do dverí.
Enzo šiel samozrejme za ňou.

Dvere videli do zvláštnej miestnosti. Na okrajoch mala malé okná do ktorých by sa ťažko zmestilo aj dieťa a prepúšťali minimum svetla.
Podlaha bola drevená a viedla stredom miestnosti pomedzi nejaké diery. Keď Enzo urobil krok bližššie všimol si že sú na dierach položené mreže.
Boli tam štyri a keď človek vošiel pozeral sa na väzňov z vrchu. Solara prešla okolo nich ani sa pri tom nepozrela do strán. Zamierila si to rovno ku dverám ktoré boli tiež z mreží.
Enzovi to nedalo a každú jednu celu prešiel pohľadom, zo záujmu ho vytrhol škripot kovu.

Solara na neho chvíľku počkala a potom spoločne vošli do miestnosti v ktorých už cely mali normálny tvar.
Boli predelené stenami do každej svietilo minimum svetla z malých okien na jednej strane, pred každou boli hrobé mreže.
Solara sa rozhliadla do strán a pomaly vykročila do jednej strany chodby. Enzo skontroloval opačnú stranu a presne tak ako pred tým ani tu nik nebol- zvláštne.
Solara prešla až k úplne poslednej, ktorá bola zhodou okolnosti najsvetlejšia a najväčšia a v momente keď zbadal kto v nej sedí pochopil prečo bola Solara tak nervózna.

Toho muža poznal, pamätal si ho z večera kedy prišli spoločne sem. Bol to tan, ktorý ju údajne zradil, aj keď teraz jeho tvár vyzerala na nepoznanie.
Okrem toho čo mu v tú noc spôsobil Kail, tak mal na veľmi nepekné rany, skoro všade. Mal opuchnutú jednu časť tváre. Ostatné časti jeho tela tiež nevyzerali veľmi vábne.
Sedel na zemi, cez plecia mal prehodenú deku a na rukách kovové putá. al ich zložené na nohách. Chrbtom sa opieral o stenu a keď ich počul otvoril oči.
"Ha." Zasmial sa potichu a naklonil hlavu trochu do strany aby sa na nich mohol pozrieť menej opuchnutým okom.
"Čo sú toto za hostia." Povedal a trochu pri tom šušlal, slává sa mu celkom dobre nedali vysloviť.
Enzo sa pozrel na Solaru, na moment mu napadlo, že by ju najradšej odtiaľto odtiahol keď ju videl. Stála tam ako kamenný stĺp dokonca z nej mal pocit, že ani len nedýchala len sa pozerala, skoro nešťastne, na toho muža ktorý tam pred ňou sedel na zemi.
"Prišla so mi dať posledný darček?" Enzo sa pozrel na toho muža a potom na Solaru. Chvíľu na seba len hľadeli, jeden druhému do očí. Niekedy sa Enzovi zdalo, že Solara začne plakať, ale nestalo sa tak. Vyzerala ako keby mala pred sebou ducha, bolo to až desivé.
"Vieš, že ťa chcú popraviť?" Opýtala sa Solara nakoniec, chladným hlasom. Muž sa pousmial.
"Áno." Povedal to skoro až z úľavou. Ale v stave akom bol to možno nakoniec vykúpenie aj bolo.
"Prečo si prišla?" Opýtal sa jej a Enzo nevedel odhadnúť či je to v jeho hlase pobavenie, alebo možno zvedavosť.
"Neviem." Odpovedala mu a pozrela sa mu do tváre a urobila krok bližšie ku jeho cele.
"Možno sa opýtať…."
"PREČOOO?" Dopovedal to za ňu a začal sa smiať, do momentu kedy mu smiech nespôsobil kašeľ prevalil sa na stranu a keď sa mu záchvat skončil postavil sa na nohy, s tým že sa musel opierať stále o stenu.
Urobil krok dopredu, potom ďalší a ďalší až bol nakoniec skoro pri mrežiach, pokiaľ mu to dovolili reťaze zatavené k stene.
"Prečo?" Povedal pobavene. "Pre zábavu." To bodlo pri srdci aj Enza. Pozrel sa na Solaru a bol pripravený ju zachytiť v kebyže sa k nemu rozbehne a chcela by ho uškrtiť. V ten moment by to úplne pochopil.
"Prečo?" Opýtala sa ho znovu, ale teraz znela už prísnejšie, aj keď v jej hlase bolo počuť, že má namále.
"Poznáme sa roky, vyrástli sme spolu!"
"A preto by som ťa mal mať rád?" Chlap sa zase pobavene zasmial a Solara k nemu urobila krok.
"Nie, ale viem že Guverner ti zabil rodinu." Povedala to chladne tak chladne že ju Enzo nespoznával. Mužovi skamenela tvár a videl ako sa mu napla sánka.
"TAK PREČO?!" Opýtala sa ho a pristúpila k cele ešte bližšie.
"Počula si už o Loranzovi?" Opýtal sa jej pobavene a premeral si ju. "Ta vzbura, keď si zmizla a tvoj otecko s tým nič nechcel robiť. To sa tu diali veci, to ti poviem. Je to len prvá rybka, ktorá spoznala, že možno v mori jej bude omnoho lepšie ako vo vyprazdnutej kaluži.
Vrátila si sa. Silnejšia ako si bola kedykoľvek pred tým. Stal sa z teba mučeník ktorý bojoval za správnu vec a pri tom bol chytený do spárov nepriateľa a bez pomoci sa z toho dokázal dostať, mladého Assasína nerátam. Žena…" Nadýchol sa. "Ktorú si všetci vážia viac ako ktoréhokoľvek muža. A teraz už nik nepochybuje o tom, že si schopná a mocná a všetci tí, ktorý nesúhlasia s tým čo sa deje a čo robí Marcus, zrazu majú ku komu vzhliadať. Nikdy som nepochopil ako je to možné… Že si ich dokážeš tak získať, nie je to pretože si pekná, je v tebe niečo…"
"Tak že si ma predhodil Latoremu aby si ma vážili?" Teraz znela nahnevane. Enzo vedel, že by bola schopná zlých vecí, ak by teraz jej na to niekto dal šancu.
"Ale prosím ťa! Vedel som to, vedel som že to prežiješ a že sa sem vrátiš a budeš môcť zakončiť čo sa začalo! Či chceš alebo nie!
Tento svet takto nevydrží dlho Solara a tvoj otec nie je ten, za ktorým pôjdu masy, ale si to ty moja milá. Ja, som z teba spravil niečo, čo ti už nikdy nikto nevezme." Pozrel sa jej do očí a trochu sa k nej naklonil: "Idol." Jeho oči pôsobili šialene.
"Si blázon!" Vzdychla si Solara.
"Počkaj Solara, časom…" Nadýchol sa, no vetu nestihol dopovedať. Dvere sa prudko otvorili.
Solara inštinktívne odstúpila od cely smerom k Enzovi a pozrela sa na dvere. Bolo počuť ako sa ten muž pobavene zasmial.
A potom sa celou chodbou ozývali kroky ťažkých topánok, až sa rozleteli druhé dvere a Enzo videl ako am vtrhol Marcus.
Jeho tvár by sa dala porovnať nie z vlkom ale z rozzúreným býkom, ktorý sa chystá veľmi tvrdo zaútočiť.
Nenapadlo mu že by to skutočne spravil. Ani sa nenazdal, spravil k Solare pár korkov chytil ju a ona v šoku z toho čo spravil sa nestihla ani ubrániť a ani ho nejakým spôsobom zastaviť.
Predsa len čo sa týka sily voči nemu nemala šancu, Enzo len videl, že ju hodilo o zem.
V ten moment sa spamätal a ešte pred tým než sa Marcu stihol otočiť k nemu ho potkol oboma nohami. Marcus stratil rovnováhu a padol na jedno koleno. Enzo mu chytil ruku vykrútil mu ju a ani si neuvedomil reflexne vystrel prsty a zápästie a dýka z pod jeho šiat vystrelila von. Špička ostrej čepele, ktorá bola na konci tenká skoro ako ihla mu zastala tesne na koži pri tepne na krku. Bolo vidno ako sa koža naťahuje popri jej okrajoch a ako pulzuje krv pod ňou.
Stačilo by málo a prerazil by mu obe naraz a mohol by ho tu nechať vykrvácať, pretože by mu nik nepomohol, zomrel by tu, jeho rukou a najhoršie na tom bolo to že by mu to spôsobilo nekonečné potešenie. Pretože toho muža neznášal.
Cítil ako si Marcus postupne uvedomuje čo sa deje. Vedel veľmi dobre že ak by sa pohol tak by to spravil a veľmi pomaly tak aby ho to bolelo a aby sa mohol pozerať.

Enzo počul kroky za ním, patrili dvoj párom vojenských topánok. Zastali v momente keď asi uvideli čo sa deje.
Enzo si počkal dokým sa Marcus upokojí natoľko aby sa na neho pozrel, chcel mu vidieť do očí a chcel aby on videl do tých jeho.
Možno to nebolo včera, ale živil sa tým že zabíjal ľudí a cítil, že to k čomu ho vychovávali tak precízne a dôkladne skoro celý jeho život sa v ňom prebúdza a túži to po uspokojení viac ako kedykoľvek pred tým.
"Ešte raz." Precedil pomedzi zuby pri čom sa pozeral Marcusovi do očí. "A už nezastanem." Povedal mu jasne a zreteľne a dúfal že sa to zarylo hlboko do toho chorého mozgu.
Videl, že keď odkláňal dýku tak sa Marcus pousmial a to bolo ako keby niekto zapálil bombu v jeho vnútri.
Cítil ako v ňom momente všetka zlosť ktorú utlačil vybuchla a celou silou udrel Marcusa presne do stredu tváre. Cítil ako sa pod jeho úderom nosná kosť láme a vydáva strašný bolestivý zvuk.
Potom mu zatlačil do ruky ktorú mu držal tak silno, že bolo počuť ako mu rameno vyskočilo z jamky na čo Marcus vykríkol bol kúsok, tenký ako vlas od toho aby ho udrel do krku a tým mu zastavil prívod kyslíku do mozgu no ovládol sa.
Vykrútil mu ruku ešte viac, tak že mu v nej niečo neskutočne prasklo a potom ho nechal padnúť na zem, tak ako bol.
Musel sa dva krát nadýchnuť aby bol schopný sa otočiť ku Solare a pri pohľade na ňu Marcusovy nedať ďalší úder.

Solara sa až teraz začala zviechať zo zeme. Keď ju tak uvidel okamžite k nej pribehol chytil ju okolo pása a pomohol jej na nohy.
Zvalil si ju na seba a opýtal sa jej.
"Môžeš chodiť?" len kývla raz hlavou. Vedel, že ju odtiaľto musí dostať čo najrýchlejšie preč.
Pozrel sa na tých dvoch strážcov, ktorý sa pozerali na Enza, Solaru a potom na Marcusa a takto stále dokola.
"Choďte!" Prikázal im. "Pomôžte mu!" Obaja okamžite prikývli no ešte pred tým, než stihli čokoľvek urobiť na nich zakričal. "Niekomu o tom to poviete a skončíte horšie ako on! Rozumeli ste?!" Počkal si dokým prikývnu a potom si vyložil Solaru do náručia a zamieril s ňou do jej izby.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Elis Elis | Web | 9. července 2015 v 7:28 | Reagovat

Píšeš skvěle, začetla jsem se, moc hezký děj...

2 Kristen Kristen | Web | 13. července 2015 v 19:00 | Reagovat

Och dobre to Marcusovi natrel! Len tak ďalej!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama