26. Kapitola

5. srpna 2015 v 7:39 | Kelly145 |  Nesmrteľný

26. Kapitola




Von bola neskutočná fujavica. Vietor prichádzal v silných nárazoch, ktoré ako by sa každým krokom zosilňovali.
Nebolo vidieť ani na krok pred seba a ak by Enzo Solaru nedržal za ruku neuveril by že skutočne kráča vedľa neho.

Cesta k Adesovmu domu, bola zasypaná tak, že sa po kolená brodili v snehu a bránu takmer neotvorili.
Keď sa im konečne podarilo prejsť dovnútra okamžite ho začali štípať zmrznuté líca.
"Och tu ste." Oslovila ich Attana ktorá ich vošla privítať. Prišla ku Solare a objala ju. Aj v chabom svetle, ktoré na chodbe vládlo bolo vidieť, že plakala.
"Ahoj." povedala Solara a objatie jej opätovala.
"Ako ti je?"
"Smutno, dnes to bolo na vlásku Solara." Zavzlykala a objala Solaru ešte raz.
"Je hore chce vás oboch vidieť." Povedala a vzala im ich plášte. Solara sa letmo pozrela na Enza a potom spoločne vyšli hore po schodoch.
Solara sa postavila pred jedni drevené dvere na chodbe a Enzo videl, ako váha či vojsť. Položil jej ruku na plece a pohladil ju.
"Bude to dobre." Naznačil jej perami, keď sa na neho smutne pozrela. jej úsmev bol smutný, ale zdá sa že tie tri slová jej dodali odvahu na to aby vošla do miestnosti.
Ades ležal na veľkej drevenej posteli zababušený v perinách. Vyzeral jedným slovom hrozne. Tmavšiu pokožku mal ako by zošedivelú a na mnohých miestach mu presvitali malé žilky. Oči mal zapadnuté a s veľkými kruhmi pod nimi.
"Solara." Povedal chrapľavo a vystrúhal chabý úsmev.
"Ahoj." Povedala Solara a posadila sa mu na kraj postele. "Čo to robíš?" Opýtala sa ho a pohladila ho po tvári.
"Bože, čo vám to tam dole vyprávajú!" Vzdychol si Ades a pozrel sa na Enza.
"Neviem, pravdu?"
"Ale no tak." Ades otočil hlavu na stranu a pousmial sa. "Som starý, starý, starý muž Solara nikto si nerobí nádeje že tu budem naveky a ani by som to sám nechcel ver mi. Nikto by to nechcel. Ale ver mi tak ľahko sa ma ešte nezbavíte. Musím dokončiť čo som tu začal! Dovtedy sa nepohnem ani na krok z tohto sveta." Solara nad ním pokývala hlavou, ale s úsmevom na perách.
"Ty si starý blázon." Ades vytiahol ruku z pod periny a zovrel v nej Solarinu. "Musíš sa viac šetriť ak tu chceš ešte ostať!" Povedala mu prísne.
"Ale prosím ťa!" Kývol rukou.
"Máš staré, staré srdce Ades!"
"Áno tiež mi to každý deň dokazuje."
"Takže by si mal poslúchať tým ktorý sa ti snažia pomôcť!"
"Ale dobre!" Bol tvrdohlavý, niekoho mu silne pripomínal. "Prídeš sem s výrazom ako by som umieral a ešte mi ideš kázať, ženská!"
"Možno budem jediná koho konečne poslúchneš! Videl si sa v zrkadle?"
"Pekný ako celé tie roky?" Solara nad ním zas pokrútila hlavou. Ades sa pozrel na Enza a prevrátil oči nahor.
"U neho pomoc nehľadaj!" Zvolala Solara a jemne ho udrela po ruke.
"Keď sa z tej postele dostanem, tak sľubujem že sa budem šetriť! teraz si už spokojná?"
"Dobre!" Solara sa pozrela na Enza. Ten na ňu žmurkól.

"Ja nie som tak dôležitý určite nie dneska." Obaja sa na neho spýtavo pozreli. "A to vám nik nepovedal. Tvoj otec sa vrátil z dolámanou rukou, vraví že spadol z koňa. Tomu, kto toho koňa vyplašil by som podal ruku." Enzo sa prekonal a nepozrel sa na Solaru.
"No…" Vzdychla si.
"Ale čo je ešte zaujímavejšie v momente keď sa vrátil začali stavať na nádvorí šibenicu. Teda aspoň prikázal aby sa tak stalo." Teraz si už vymenili zmätené pohľady.
"Chcú zabiť toho čo ti kúpil lístok do privátneho sídla Latoreho."
"Hm." Odfrkla si Solara a pozrela sa na Enza. Oficiálne o tom nevedela.
"Nemyslela som si že to pôjde tak rýchlo. Kto o tom rozhodol." Ades zakašlal a potom povedal. "Marcus samozrejme, kto iný."
"Hm, rýchlo sa chce zbaviť všetkých svedkov." Zahundral si Enzo. Ades aj Solara sa na neho prekvapene pozreli.
"Prosím?" Opýtal sa Ades.
"Keď sa ľudia popravujú tak rýchlo, väčšinou niekto nechce aby niečo prezradili."
"To máš pravdu a v tomto prípade to šlo rýchlejšie ako rýchlo a viem, že ten človek zo seba nevydal ani jedno slovo." Solara sa zas pozrela na Enza.
"Neuveriteľné že aj jednou nohou v hrobe si schopný baviť sa o tunajšej politike." Rýchlo zmenila tému, dobre. Lepšie ako sa zamotať do niečoho z čoho by sa potom nedokázali dostať von.
"Tá ma drží pri živote, v nebi určite nebude toľko zábavy!"
"No dobre dobre." Solara pokrútila hlavou a postavila sa. "Necháme nech sa prespíš. Sľúbiš mi že neumrieš?"
"Máš moje čestné!"
"Dobre." Dala mu pusu na čelo a potom sa otočila na Enza. Ten sa len pozdravil a spoločne zo Solarou vyšli.
"To šlo rýchlo." Povedal Enzo potichu keď za sebou zatvorili dvere.
"Áno. Zdá sa že otec skutočne nechce aby sa niečo dostalo na povrch."
"Vzhľadom na to čo robí polovica jeho generálov sa tomu nik nediví Solara."
"A čo robia."
"Čakajú dokým nastúpiť na jeho miesto." Solara silno zopäla pery.
"Čo mu je?" Opýtal sa jej kývnutím na Adesove dvere.
"Tie problémy má už dlho, srdce. Teraz je to ale horšie. Záchvaty má častejšie." Zhlboka sa nadýchla. "Neprízna si to ale vie že je na konci z dychom."
"Vhodný čas."
"No už len to by mi chýbalo. Jediné čo drží Marcusa od toho aby ma obesil za vymyslenú zradu je on."
"Myslíš že by bol taký hlúpy?"
"Teraz? Neviem." Chytila ho za ruku. "Poď ideme dole."

"Solara, Enzo poďte k nám." Zavolal na nich Issa. Obaja prešli do obývacej miestnosti kde sedela celá rodina a popíjali čaj.
"Ako mu je?" Opýtal sa Asim- Zaydov najmladší brat.
"Oplýva humorom a politikou." Odvetila mu Solara a prešla k Zeeve- Adesovej manželke. Jej meno sa dozvedel len nedávno, pretože ju všetci volajú mami.
Enzo sa posadil na jeden z veľkým vankúšov.
"To ho neopustí nikdy." Zašomral Zayd a pozrel sa na svoju ženu. "Ešte v hrobe bude vykrikovať morálne ponaučenia a potom bude chodiť strašiť Marcusa."
"Zayd!" Oborila sa na neho jeho mama a Enzo mal pocit, že po ňom hodí šálok čaju, ktorý akurát podávala Solare.
"Nie je to tak?" Asim sa zasmial.
"Nehnevaj sa mama, ešte nie je mŕtvy môžeme sa smiať, on by sa smial s nami!" Zeeva sa pozrela na svojich troch synov a neveriacko pokrútila hlavou.
"Je smutné vidieť že všetci máte jeho povahu." Utrúsila Attana a potom sa postavila. "Idem radšej uložiť dropca."
"Chceš pomôcť?"
"Nie to zvládneme." Smutne sa usmiala na Zayda a potom potichu vyšla von.
Solara prešla k Enzovi a položila šálky čaju na stolík vedľa vankúša na ktorom sedel. Potom mu naznačila aby sa posunul a zvalila sa vedľa neho.
Bez ohľadu, že sa na nich v ten moment všetci pozreli sa k nemu naklonila a oprela si o neho hlavu. Enzo ju objal rukou okolo pliec.
Zvyšné osadenstvo miestnosti sa na nich ostali pozerať. Najprv ako by videli znamenie a potom sa im na tváram všetkým objavili potešné úsmevy.
"No konečne!" Zahlásila Attana keď vošla do miestnosti a zbadala ich. "To vám to teda trvalo!" Enzo sa usmial a pozrel sa na Solaru.
"Na dobré veci si treba počkať." Povedala a objala ho okolo pása, aby sa k nemu doslova prilepila ešte viac.
Zeeva sa na nich pozerala s tak šťastným a spokojným výrazom na tvári až jej skoro vyšla slza z očí.
"Jaj deti moje…" Vzdychla si "Vidíte vy dvaja mali by ste si brať príklad." Otočila sa na svojich dvoch mladších synov.







Enzo nikdy predtým vo svojom živote nevidel toľko snehu na jednom mieste. Neveril vy, ak by mu niekto rozprával o tom, že snehu môže siahať do polky výši domov.
Ale videl to, na vlastné oči. Na niektorých miestach bolo snehu tak veľa že dosahoval jeho výšky.
Cestičky boli vyšliapané pomedzi veľké záveje, ktoré pôsobili ako steny po oboch stranách.
Na miestach ako bolo nádvorie hradu, alebo námestie v dedinke bol sneh ušliapaný ľudmi, ktorý nimi denno denne prechádzali.

Solara bola oblečená v plášti s čiernou, jemnou kožušinou okolo krku. Rukávy boli obtiahnuté a prešívané čiernou niťou.
Siahal jej až po zem a keď kráčala vliekla jeho časť za sebou. Vlasy mala vypnuté do pevného drdola pohľad upretý na okno, ktoré mierilo na nádvorie.
Aj napriek tomu, že vo vnútri plápolal oheň v každej miestnosti v hrade bola zima. A tak jej dych bolo vidieť v podobe bielej pary, ktorá sa jej pravidelne rinula z úst a hneď zamŕzal na skle okna.
Prísne si prezerala drevenú šibenicu, ktorá tam vyrástla v momente keď sa po vonku dalo chodiť.
Enzo stál o okno vedľa a svoj pohľad nemohol odtrhnúť od davu ľudí, ktorý sa okolo začali zhromažďovať pripravený zúčastniť sa morbídneho divadla.
Enza však skôr zaujímala ona ako to čo sa bude diať vonku. Dnes na neho ani neprehovorila, dokonca sa na neho ani poriadne nepozrela. Vykradla sa skoro ráno a toto bolo prvý krát čo ju videl.
Enzo sa otočil ku dverám, kde stál Zayd. Vymenili si s Enzom nepokojné pohľady. Zayd kývol smerom k Solare aby jej niečo povedal no Enzo len pokrútil hlavou. Vedel, poznal to. Nechcela aby sa jej nik prihováral, aby sa s ňou ktokoľvek rozprával a dnes nechcela aby niekto bol v jej prítomtnosti.
Zaujímalo by ho čo jej chodí po hlave. Či to čo vďaka tomuto mužovi prežila, alebo jeho slová, keď sa videli.

"Solara." Oslovil ju nakoniec Zayd. Solara nadvihla bradu a pozrela sa na horizont. Nadýchla sa a pomaly sa otočila na Zayda.
"Mali by sme ísť." Jej pohľad zamrzol. Zdalo sa že ani nedýcha. Nakoniec sa pomaly otočila späť a pozrela sa na Enza.
"Prídeme." Povedal Enzo a pozrel sa na Zayda.
"Dobre." Neisto si ich oboch prezrel a potom ich nechal samotných.
Enzo jej nepovedal ani jedno slovo. Len sa na ńu pozeral, priamo do očí. Dnes neboli len modré, ale aj chladné. Také aké ich nikdy pred tým nevidel, ale len z jediného pohľadu do nich, mohol vidieť zlosť ktorú v sebe mala.
Solara sa pozrela na dvere, potom späť dole na nádvorie, nadýchla sa a potom vykročila s Enzom tesne v pätách.

Na na nádvorí poletovali snehové vločky, unášané vetrom, ktorý znamenal že čoskoro bude zas husto nežiť.
Enzo spoločne zo Solarou stáli na malom kamennom balkóne s priamym výhľadom na celé divadlo. Spolu s nimi tam bol aj Zayd, Ades- ktorý odmietol ostať doma a ešte muži ktorých Enzo poznal len z videnia.
Dole na nádvorí pod nimi bolo plno ľudí z dediny a vojakov a rovno oproti drevenému pódiu stál Marcus s jeho vernými.
V zadu za všetkým tým davom stála Layla s jej synom Kailom.
Enzo si všimol, že Layla zo Solary nemôže spustiť oči, neustále jej pohľad utekal od Marcusa k nej. V poslednej dobe vyzerala hrozne, vždy keď ju Enzo videl, zdala sa mu duchom neprítomná a rozrušená.
Za to Kail pôsobil pokojne, možno až príliš. Svojim výzorom čím ďalej, tým viac pripomínal Marcusa, našťastie jeho povaha mierila niekde úplne inde.

Marcus sa rozprával z jedným z generálov, ktorý pri ňom stály a predmet ich rozhovoru bolo viac ako jasný. Nie len pretože Enzo vedel odčítať čo ich pery hovoria, ale aj pretože ich pohľad boli viac ako nápadne.
Solara ale bola terčom viacerých konverzácií. Všetci si pri nich zakrývali pery, alebo si šepkali niekde v kúte ale podľa na ňu sa zakryť nedali.
Zrazu sa pomerne tichým nádvorím ozval škripot dverí. V tom momente sa mnohý ľudia na námestí rozkričali.
Vytvorenou uličkou smerom ku šibenici mohol Enzo vidieť prechádzať toho muža. Vyzeral ešte viac zúbožene ako v deň keď ho videl naposledy.
Mal na sebe posledné kusy oblečenia, žiadne topánky a jeho tele nebolo miesto ktoré by nebolo špinavé, alebo od krvi.
Kríval na jednu nohu a chvíľami to vyzeralo že vínsť tými schodmi, sa mu nemôže podariť.
V momente, keď ho Solara zbadala tak jej ruky vystrelila k Enzovej. Preplietli sa im prsty a Solara sa k nemu posunula trochu bližšie.
Jej pohľad už nebol prísny, ani nahnevaný, ale smutný. vedela si veľmi dobre predstaviť čím si ten chudák prešiel.
Postavil sa do stredu rovno pod slučku a pozrel sa pred seba na Marcusa. Aspoň tak Enzo usúdil, pretože jeho oči boli opuchnuté a hrali všetkými farbami.
Na to sa ozval niekto, o kom Enzo usúdil že je sudca, alebo niečo tomu podobné. Tak ako pri všetkých popravách prečítal obvinenia z ktorých hlavné bola: Zrada.
O tom, prečo zradil a koho vlastne zradil nepadla ani len zmienka.
Následne na to prečítal ten muž rozsudok. Popravde čakal, že bude krutejší, ale zdalo sa že Marcus v momente keď je to najmenej treba je najviac zhovievavý. Nik si nerobil ilúzie o tom, že o osude toho chudáka rozhodol spravodlivý súd. Nie veľmi dobrý príklad pre ideál, ktorý chcel Marcus nastoliť v tejto krajine. Guvernér sa vyžíval v odsudzovaní ľudí, či už boli vinný, alebo nie.
Enzo v ten moment nadobudol pocit, že ak sa raz Marcus dostane k moci, bude to ako skočiť z blata do kaluže a ani sám nevedel prečo, pozrel sa na Solaru. Možno idea o jej nástupe a prebraní moci, nie je až taký zlý nápad.
"Stále odmietate, že ste sa niečim previnili?" Oslovil ho sudca naposledy. Hoci Enzo pochyboval že ak by odpovedal správne tak by ho prepustili.
"Áno odmietam." prehovoril muž. "Všetci pochopia prečo som to spravil." Povedal potichu a pri tom sa pozrel na Marcusa. Enzo by mu ani nerozumel, ak by mu tie slová neodpíčal z pier.
"Čo?" Opýtal sa Zayd. Ades mu to rýchlo preložil a potom kývol rukou aby bol ticho.
"Nech k vám sp bohovia milostivý." Povedal sudca pozrel sa na Marcusa, ktorý mu prikývol a on tým pádom mohol zísť dole.
Ďalej sa ujal svojej úlohy kat, ktorý vyzeral presne tak ako všade inde. S čiernou kapucňou a maskou na tvári, aby ho nik nemohol odsudzovať za to čo robí a je jeho náplňou práce. Hoci pravdepodobne zabil menej ľudí ako polovička tých, ktorý sa na neho teraz pozerajú.
Mužovi navliekol okolo hrdla slučku, ktorú pevne utiahol.
Videl ako sa mu pohybujú pery, ale nedokázal povedať čo hovorí, či je to modlitba alebo niečo iné.
Ale neprestajne sa pozeral na Marcusa. Hypnotizovali sa navzájom pohľadom.
V momente keď mal už slučku pevne okolo krku a kat sa presunu k miestu kde sa otvárajú malé dvierka pod mužom.

Pozrel sa smerom na nich, bol to len krátky moment a on dokázal otvoriť ústa len na pár sekúnd pred tým ako sa dvierka pod ním otvorili a hluk, ktorý bol na námestí prerušil zvuk napínajúceho sa lana a lámania kostí.
Jemné praskanie lana sa ozývalo chladným vzduchom na kamennom námestí a Enzo mal v žalúdku zvláštny pocit. Etste reas sone - pravda víde najavo. Boli posledné slová muža, ktorý pravdepodobne zmenil jeho život.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Beatricia Beatricia | Web | 5. srpna 2015 v 19:52 | Reagovat

Velmi působivě a emotivně popsaná poprava oběšením. Umíš barvitě vykreslit situaci. ☼☼☼

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama