28. Kapitola

21. srpna 2015 v 9:50 | Kelly145 |  Nesmrteľný


28. Kapitola



Enzo stál na okraji otvoreného balkónu a pozeral sa na kotlinu v horách pred ním.
Sneh ktorý ju pokrýval ešte pred pár dňami bol takmer všetok pre a zanechal po sebe len mokrú mazľavú pôdu, do ktorej ste sa pri každom kroku zanorili hlbšie a hlbšie.

Slnko svietilo pomedzi mraky ktoré pokojne plávali po modrej oblohe. Jeho lúče konečne hriali na tvári, ako by sa snažili prebrať svaly po dlhej zime, ktorá vládla v tejto krajine dlhšie ako som bol Enzo zviynutý z jeho domova.
Prekvapivo teplé počasie preberalo všetko opäť k životu. Vo vzduchu bolo počuť štebotať vtáky, okolo dokonca začali lietať malé mušky. Stromy sa pomaly ale isto začali zelenieť a kvety ich listov sa začali rozvíjať.
Bol to krásny deň, nabitý zvláštnou energiou, ktorú dlho pred tým necítil.

V jeho duši bol pokoj, bol to zvláštny pocit, nezažil ho až príliš dlho. Bolo to pre neho tak zvláštne že z toho bol nervózny.
Čas v tomto údolí, ktoré sa postupne stávalo jeho srdcu blízke, rovnako aj z jeho obyvateľmi, plynul nejako inak ako všade inde.
Aj keď úlohou tých ktorý ho osídľovali, bolo zmeniť svet, času to nevadilo pretože plynul pomaly a rozvážne.
Jeho život zapadol do rutiny, ktorá mu vyhovovala. Každé ráno vstal, šiel zo Solarou na obhliadku, každý deň jednou z ich trás, v momentoch kedy sa netrmácali na koňoch vyučovali, tá myšlienka mu vyvodila úsmev na tvári.
Solara totiž to usúdila, že keď majú na tomto svete niečo zmeniť, tak by mali začať sami zo seeou. Preto ona vyučovala dievčatá, ktoré sa učili nie len čítať a písať ale aj narábať zo zbraňou, predsa aj ten kto mečom nevládne ním môže padnúť, zaslúžia si aspoň malú šancu na to aby prežili, vravela tým ktorý ju v jej nápade nechceli podporiť.
Enzo spoločne z ostatnými pár vojakmi vyučovali chlapcov, ktorý sa učili rovnaké veci ako dievčatá a veľa krát musel Enzo uznať že dievčatám to ide lepšie. Tým že boli menšie- presne ako Solara- boli obratnejšie čo im veľa krát dávalo výhodu aj keď nemali rovnakú silu.
Tak isto sa často bavili tým že Enzo zo Solarou bojovali medzi sebou, nevychádzali tak z cviku.

Povyk ktorý vyvolal Solarin návrat sa upokojil, Enzovi to pripomínalo ticho pred búrkou ktorá má nastať, ale bol vďačný za niekoľko pokojných mesiacov aj keď sa povrávalo že boje by mali veľmi skoro začať, čakalo sa na to dokým sa sneh roztopí a zásobovanie bude jednoduchšie.

A aj napriek tomu pokoju, Enza tažilo tajomstvo ktoré v sebe nosil a ktoré nevyzradil tak ako ho o to žiadal Ades, ale zakaždým keď sa na Solaru pozrel videl v nej to čo vie, no vedel že pravá príležitosť povedať jej pravdu o tom kto je ešte len príde.
Našťastie Marcus sa trochu upokojil. Keď uvidel že Solara nepredstavuje až tak veľkú hrozbu, navyše on bol stále s ňou, nechal ju tak. Väčšinou sa nerozprávali a ignorovali, čo bol pre Enza veľmi výhodný stav, želal si aby to tak ostalo čo najdlhšie.

"Enzo!" Začul za sebou Zaydov hlas. Otočil sa k nemu a usmial sa.
"Zayd." Oslovil ho a natiahol k nemu ruku aby si ich podali.
"Dnes je pokojný deň." Povedal Zayd a pozrel sa na výhľad.
"Máme šťastie."
"Tak čo pripravený?"
"Mám sa špeciálne pripraviť?"
"Ale no ták, môj brat sa žení samozrejme že tam nepôjdeš oblečený ako vojak!" Enzo sa usmial. Faiz prostredný z bratov mal dneska svadbu, chystala sa oslava na ktorej sa majú zúčastniť všetci čo tu žijú, navyše podľa toho čo Enzovi bolo povedané o tradíciách sa oslavuje odchod zimy a príchod tepla a tým nového života, ako inak sa to dá lepšie osláviť, než svadbou.
"Poď niečo ti nájdeme! Solara sa o teba určite postarala!" Potiahol ho za plece a Enzo sa neochotne vybral za ním do jeho a Solarinej izby.

Aj to sa zmenilo. Prišlo to pokojne a bez toho aby sa po nich všetci divne pozerali.
Raz za ním Solara prišla s tým že mu chce niečo ukázať a zaviedla ho do izby ktorá bola väčšia ako ich pôvodné.
Enzo bol rád že sa tak stalo, tak či tak každú noc spala u neho a do jeho šatníka by nenapratala všetky jej veci, tak im proste našla niečo lepšie.
Solara, aj napriek tomu že sa pri ňom smiala, robila mu naprieky, stále sa mali o čom rozprávať, v momente keď zašiel trochu ďalej jej telo ztuhlo, síce len na malú chvíľu, videl aj keď to na sebe nechcela dať znať, že sa ho bála. Tak že bohužiaľ okrem toho že v spoločnej posteli spali sa v nej nič iné zatiaľ neodohrávalo a Enzos kutočne obdivoval svoju sebakontrolu.

Ich izba bola presvetlená, mala tvar štvorca a bola v samom rohu hradu, preč od všetkých.
Keď človek vstúpil dnu steny sa rozbiehali popri ňom šikmo do strán, rovno oproti dverám bola veľká posteľ ktorá nebola pritlačená k stene ako ostatné, bola totiž to v rohu medzi dvoma šikmími stenami druhej strany štvorca. Nad ňou tak vo výške pása začínali vysoké okná ktoré siahali skoro až ku stropu, ktorý bol vyrobený z drevených trámov. a z jeho stredu mieril k zemi kovový luster.
Popri stenách do výše okien boli poličky, v ktorých Solara ukladala všetky jej veci, niektér boli otvorené iné mali šuflíky, čo v nich bolo, bolo čisto v jej réžií.
Každé okno malo ťažké závesy z brokátu krvavéj farby ktoré siahali až po zem. V pravom rohu od vderý boli prvé dvere v ktorých bola kúpeľňa v ľavom rohu dvere viedli do šatníka, v ktorom mal Enzo jednu jedinú malú skrinku oblečenia a špeciálny stojan na jeho brnenie z rádu a výzbroj.

"Vieš tento hrad je ako, ja neviem ako tajomné miesto ktoré zo seba vždy vypľuje niečo nové." Zasmial sa Zayd keď si prezeral miestnosť. "Vždy keď si myslím že už som bol vo všetkých miestnostiach vybafne na mňa niečo takéto a ja sa neviem vynadívať rovnako ako tá krásna knižnica." Enzo prikývol a prešiel do stredu miestnosti ku stolíku, na ktorom mali poháre, fľašu vody a vína.
"Ktoré?" Opýtal sa Enzo Zayda.
"Dnes je svadba čo myslíš? Enzo sa usmial a podal Zaydovi pohár vína, sebe nalial vodu.
"Na posteli máš darček." Povedal Zayd a kývol hlavou tým smerom. Enzo rýchlo prešiel po prikrývke a zbadala šaty ktoré mu tam Solara nechala. Niečo tak elegantné na sebe namal… už celé veky.
Zasmial sa keď to videl.
"No dobre, tak nezabudni že sa vidíme dnes o piatej! Na Solaru nečakaj tá je u nás a ako tie nešťastné ženské poznám tak určite budú všetky meškať, toľko sa budú pripravovať. Neviem na čo som sem šiel s tebou."
"Aby si obdivoval akú dokonalú izbu máme."
"A aby som sa napil." Kývol mu pohárom v ruke do ktorého si ešte dolial doplna. Potom na neho žmurkol a už ho nebolo. Dvere sa za ním prudko zabuchli.

"Ach jaj." Povedal si Enzo otrávene a pozrel sa s nevôľou na tuniku. Vzdychol si, položil pohár na jeho miesto a otočil sa na okná. Prešiel jednému z nich a vďaka úžasnému výhľadu ktorý mali mohol vidieť ako sa všetci pomaly schádzajú k hradu do veľkej siene, kde sa bude konať oslava.
Enzo sa pousmial, uvedomil si že na svadbe nikdy pred tým nebol, nevedel ani ako sa to robí, alebo čo sa tam robí. Bol zvedaví aké prekvapenie ho dnes čaká.
Navyše, podľa šiat ktoré mu Solara milo pripravila usúdil, že to nebude len tak nejaká záležitosť, zdá sa že to bude niečo honosné, teda v rámci všetkých možnosti.

Nakoniec usúdil, že podstrihnúť si bradu a vlasy, bude jedna z najlepších vecí ktoré pre svoju prípravu môže momentálne spraviť a tak sa do toho pustil a pozbieral v sebe všetok entuziasmu a nadšenie ktoré mal.
Keď si strihal bradu, myšlienky mu lietali okolo, nekontrolovane, aj keď väčšina bola o Solare.
Ako si nedokázal ešte stále pochopiť, to čo k nej presne cítil. Pretože to ešte nikdy nezažil, niekedy ho to facsinovalo inokedy desilo. Bolo to ako pripútanie k nej, aj keď jej to ešte nikdy nepovedal…

Keď vstúpil do veľkej sály, bolo v nej už plno. Neveril že jedna miestnosť dokáže poňať toľko ľudí.
Bola pekne vyzdobená dookola boli povešané, farebné lesknúce sa látky. Stoly boli pospájané do jedného ktorý sa tiahol ako had okolo celej miestnosti.
Za jeho čelom sedeli mladý pár, ktorý vyzeral šťastne a spokojne, tak ako to u manželov má byť. Obaja mali na sebe krásne farebné oblečenie, tak ako väčšina z tých ktorý sa v miestnosti veselo smiali, jedli a popíjali.
Bola tam zmes všetkého, videl žiakov zo svojej triedy, vojakov aj Marcusových generálov. Dokonca sa mu podarilo nájsť aj jeho sa samotného v sprievode jeho manželky a syna. Marcus jeho nepokojnými očami pozoroval miestnosť ako by na neho mal každú chvíľu niekto skočiť, avšak často jeho pozornosť vyrušil nejaký muž ktorý za ním prišiel.
V strede sa tancovali, Enzo nikdy nepochopil, ako sa dokáže žena tak krásne točiť v rytme hudby a muž vyzerá ako keby ho niekto ovalil kameňom a len sa tak tackal okolo nej.
Kývol Adesovi na pozdrav, keď sa im stretli pohľady. Ten sa rozprával pravdepodobne s rodičmi jeho nevesty ale na pozdrav mi odpovedal s úsmevom.

"Dobrý večer cudzinec." Cítil na svojom ramene ruku ktorá ho k sebe otočila. Spoznal hlas a vedel koho má čakať, aj keď v momente keď sa otočil stratil dych.
Solaru nikdy nevidel tak krásnu aká bola v ten večer. Na rozdiel od ostatných, aspoň od väčšiny na sebe nemala farebné, prešívané oblečenie, ale úplne jednoduché šaty s ľahkej matnej látky, ktorá za ňou viala zakaždým keď sa pohla.
Bolo to ako by len tak vyseli na jej pleciach. Nemali žiaden pás, no priliehali jej na miestach, presne tam kde to bolo treba, bol to jednoliaty kus oblečenia s dvoma hrubými ramienkami, ktoré ale vyzerali ako by sa každú chvíľu mali skĺznuť po jej hladkých pleciach na zem.
Vlasy mala vlnité a rozpustené, ale pár predných pramienkov jej si zopla dozadu malou striebornou sponou, ktorú na jej bledých vlasoch ani nebolo vidno.

Enzo nebol popravde schopný povedať jej ani jedno jediné slovo. Ostal sa na ňu nemo pozerať. Kochajúc sa tým ako nesmierne dokonale v ten moment vyzerala.
Solara sa na neho usmiala, chytila ho za ruku a potiahla ho do rohu miestnosti, tak aby mali na všetko dobrý výhľad ale zároveň aby ich pohľady ostatných ľudí nevyrušovali.
Obrad začal, sála sa utíšila.

Najprv povedal pár slov Marcus a potom pred všetkých predstúpil zvláštne oblečený starý muž, ktorému na tu diaľku nebolo rozumieť ani jediného slova.
"Ades je vychovaný vo viere v Bohov Juhu." zašepkala potichu Solara. "To je jeden z kňazov." Vysvetlila mu. Enzo sa o to nikdy nejako nezaujímal, náboženstvo bolo nudné, navyše mu pripadalo že ľudia vierou často krát ospravedlňovali ich vlastné zlé činy ktoré spáchali. Jeho duša je tak či tak zo všetkých náboženských hľadísk už dávno zatratená.

Enzo sa snažil napínať uší no bolo to márne, ten muž si mumlal pre seba. Jeho pozornosť sa teda upriamila na sál a na ľudí v ňom. Prezeral si ich oblečenie a výrazy na tvári. Niektéré ženy plakali dojatím iný sa obozretne pozerali okolo seba, hlavne tý o ktorých vedel že sú vojaci.
Avšak po chvíli upriamil svoj pohľad na Solaru, ktorá stále kúsok od neho s pohľadom pevne upretým pred seba. Prezeral si jej pokožku na odhalených pleciach odolával pokušeniu sa jej dotknúť.

Našťastie to celé netrvalo veľmi dlho a kňaz z jeho rečami rýchlo skončil, keď sa mladý pobozkali ozval sa tleskot a zvuk hudobných nástrojov . To bol čas kedy sa konečne mohli všetci plne pustiť do zábavy a osláv.
"Ideš im zagratulovať?" Opýtala sa Solara Enza. Samozrejme že áno, prikývol a nechal sa ňou viesť po strane sálu.
Boli jedni z mnohých, ktorý chceli mladým ukázať náklonnosť ústne a tak si chvíľku museli počkať, ale keď sa k ním konečne dostali silno ich oboch objali. V takýchto časoch je dobre vidieť že láska z tohto sveta nezmizla. Pomyslel si Enzo a zaprial im všetko dobré.
Potom sa na malý moment zastavili u Adesa, ktorý vyzeral veľmi unavene aj napriek tomu že ešte nebola večerná hodina. V poslednej dobe, po jeho poslednom záchvate vyzeral takto skoro stále a celá rodina, vrátane Enza sa o neho báli, pretože to bol veľmi tvrdohlavý chlap a nikoho nechcel počúvať keď mu dával múdre rady.
Solara sa mu neraz snažila vysvetliť že musí odpočívať a nie sa rozčuľovať.
"Raz sa z neho zbláznim!" Povedala Zeeva keď Ades zas niečo utrúsil. "Ty starý pes jeden ty už nič rozhodovať nebudeš nechaj mladých nech sa trápia."
"Kebyže tento svet ostane v rukách mladých, tak sme všetci mŕtvi!" Vyhlásil a mávol nad ňou rukou. Solara naraz so Zeevou pokrútili nespokojne hlavou a pozorovali Adesa ako odchádza za zvyšnými dvoma synmi.
"Jemu sa to vraví ja ostanem sama!" Vzdychla si a Zeeva a šla za svojim mužom nasledovaná Solarou.
Enzo sa nemohol vyhnúť pohľadu na Marcusa, ktorý mu našťastie nevenoval ani len sekundu pozornosti a videl ako sa pozrel na Solaru.
Prekvapilo ho to. Pretože namiesto obvyklej nenávisti sa na ňu pozeral ako na niečo čo stratil veľmi dávno a v tento moment to našiel na mieste kde by to v živote nečakal.
Možno príbeh o ňom a o Solarinej matke bola pravda, pretože v jeho pohľade bola túžba z niekym koho stratil veľmi dávno a Solara mu to pripomína momentálne celou svojou bytosťou a Enzo skutočne pochyboval že to bol jej otec.

Enzo nerád tancoval a opíjanie sa nepatrilo k jeho najobľúbenejším činnostiam a preto zistil, že svadby môžu byť veľmi nudná záležitosť.

Solaru v kuse niekto vyrušoval a oslovoval, tak že nemala čas sa s ním baviť.
Občas sa zdalo ako keby miestnosť bola rozdelená nie na ženíchovu a nevestinu stranu ale na Solarinu a Marcuosvu. Kebyže sa na to pozrie z výšky určite by videl niekde v strede namaľovanú čiaru pretože istá skupinka sa držala pri Solare a druhá pri Marcusovi.
Enzo si našiel svoje miesto v najnenápadnejšom mieste aké našiel, odkiaľ mohol pozorovať. Nič lepšieho sa tu robiť ani nedalo.
"Enzo!" Pribehla k nemu Issa. Vlasy mala rozlietané do strán a z jej účesu veľa neostalo. Enzo ju videl tancovať s ostatnými mladými dievčatami v strede miestnosti a preto bolo pochopiteľné, že bola celá zadýchaná a na krku a čele mala pár kvapiek potu.
"Prečo tu si taký sám?" Ipýtala sa ho starostlivo a pohladila ho rukou po paži. "Mal by si sa baviť!"
"Dnes nie Issa." Enzo sa na ňu usmial. Mal ju rád, bola to veselá malá bytôstka ktorá v sebe mala energie za desiatich, neustále sa usmievala a v Solarinej triede excelovala.
"Hm… Dobre." Povedala a pozrela sa na tancujúci dav. "Tak ja sa tu k tebe na malý moment postavím." usmiala sa a spravila tak ako povedala.
Oči jej veselo skúmali všetko okolo, niekedy sa zastavili na nejakom z vojakov, inokedy jej zas uletel k jej rodičom.
"A čo ty Issa. Kedy sa vydáš?" Opýtal sa jej Enzo. Chcel ju podpichnúť, vedel že to nemala rada, podľa všetkých na to už mala vek ale nejako sa do toho nehrnula.
"Neviem Enzo." pozrela sa na svojho brata s nevestou. "Kedy ty?" taký protiútok teda nečakal.
Usmiala sa keď videla, ako ho tou otázkou vyviedla z miery.
"A vlastne prečo nie?" Pozrela sa Solaru pár metrov pred nimi. "Nebolo by to správne?"
"Správne?"
"Áno predsa keď máš niekoho rád tak s ním chceš prežiť celý život a nevadí ti predsa že to povieš celému svetu." Enzo sa nad ňou pousmial.
"Nie to ti nevadí…"
"Ale?"
"Ale čo?"
"Nechceš si vziať Solaru?"
"Nie si najvhodnejšia osoba s ktorou by som sa chcel baviť na túto tému." Odvrkol jej.
"A s kým by si sa potom aml o tom baviť?"
"Neviem zo Solarou?"
"Ah…" Mykla plecom. "Pravda je to vaša vec."
"Rovnako ako tvoj sobáš a iné milostné vzťahy je tvoja záležitosť." Zašepkal jej. Ona sa na neho prudko otočila.
"Čo tým myslíš?" Enzo sa zasmial.
"Nič Kail je milý chalan." Povedal a mykol pri tom plecami. Odpoveď na jeho domnenky boli jej červené líca. Pokojne sa na ňu pozrel a žmurkol. "Neboj sa u mňa je to ako v hrobe." Issa sa nadýchla a potom zamračila.
"Strašné, tu sa nič neututle. Solara povedala že to nikomu nepovie!"
"Nepovedala mi to." Obránil ju Enzo. "Videl som, počul som a radšej som odišiel tak nabudúce si aspoň dáte väčší pozor." Teraz pohladil on po pleci ju.
"Neboj sa u nás oboch je to ako v hrobe." Zašepkal jej.
"To by som prosila." Enzo sa zasmial. Mladá láska utajená pred rodičmi, och kde sú tie krásne časy!
Issa sa na neho prísne pozrela a radšej od neho rýchlo ušla, aby nemusela pokračovať v tejto konverzácií.
Enzo sa zas pozrel na Solaru, ktorá sa cez plece jedného z vojakov pozerala priamo na neho a naznačovala mu aby šiel k nej.
Enzo len unavene pokrútil hlavou a kývol smerom ku dverám, aby jej tým oznámil že chce odísť.
Solara na neho zagánila a rozhliadla sa okolo. Potom na niečo s úsmevom prikývla a znovu sa pozrela na Enza. Mierne pokývala hlavou a usmiala sa čím mu povolila odchod. Čo Enzo využil hneď v tú chvíľu.

Nik nemal záujem aby tam bol a tak ho nik nezastavil keď z miestnosti odchádzal. Dnešok skutočne nebol správny deň na nejaké oslavy, aspoň nie pre neho.

Ke'd zatvoril za sebou dvere a pozrel sa na tichu a tmavú miestnosť osvetlenú len svitom mesiaca upokojilo sa jeho vnútro a konečne si vydýchol.
Zhodil zo seba tuniku a vyzul si topánky, nestaral sa že sú pohodené len tak v miestnosti. Nechal si na sebe košeľu ale rozopol ju. Prehrabol si rukou vlasy a učesal si ich ešte raz do copu.
Nadýchol sa prijemnej vône ktorú tam mali a prešiel k oknu s pohárom vody v ruke.
Chytil kľučku a otvoril ho aby do miestnosti prenikol čerstvý vzduch, ktorý rozvýryl ligotajúce sa čiastočky prachu v mesačnom svetle.
Sadol si na jeho okraj jednu nohu nechal zvesenú nadol a o druhú si oprel ruku. Naklonil sa a pozrel sa popod neho na pár skál a na nádvorie hradu.
Cez otvorené okno bolo počuť hudbu a smiech zo sály.
Oprel sa o studené sklo okna a privrel oči, bol by tam možno aj zaspal.

"Všetko je v poriadku?" Ozval sa tichý hlas od dverí. Enzo pootvoril jedno oko a pozrel sa tým smerom.
Solara stála v jednom z mesačných lúčov a vyzerala ako nejaká tajuplná bytosť z rozprávok, ktoré starci rozprávali deťom pri večerných ohňoch.
Vlasy mala rozpustené a sponu videl Enzo položenú na polici vedľa nej. Chcela prísť k nemu, ale on ju zastavil. Chcel sa na ňu ešte chvíľu pozerať.
Zmätene sa na neho pozrela a potom, naučene prešla pohľadom po miestnosti aby prišla na to, prečo jej nedovolil prísť.
"Nemôžem?" Opýtal sa jej.
"Čo?"
"Pozerať sa." Naklonil hlavu a keď k nemu prišla posadil sa smerom k nej.
"Tak že sa nič nedeje?" Vydýchol a oprel si o ňu hlavu a rukami ju objal. Solara položila ruky na jeho vlasy a pohladila ho.
"Nie, nič sa nedeje." Povedal potichu a nechal sa unášať zvukom jej srdca, ktorú mu v jej hrudi bilo pod uchom.
Vzala jeho tvár do svojich rúk aby sa mu mohla pozrieť do očí. Pár odpadlíckých vlasov, ktoré sa odmietali pripojiť ku ostatným v cope mu odhrnula z očí a usmiala sa.
"Nemusela si ísť za mnou." Povedal Enzo potichu.
"Ja viem." Odpovedala a jemnými rukami mu prešla po brade.
"Ale som rád že si prišla."
"Ja viem." zašepkala, pomaly sa k nemu sklonila a pobozkala ho na pery.
"Lepšie mi je s tebou ako s tými supmi." Kývla hlavou smerom k sále.
"Nie všetci sú zlý."
"Nie." Enzo sa pomaly postavil na nohy pričom ju nepustil z náručia. Cítil že pod ľahkou látkou nemá nič, len jej dokonalé telo. Solara sa pousmiala a odsunula sa od neho.

Prešla k veciam ktoré Enzo hodil na zem a zdvihla ich. Čo s nimi ďalej robila nevedel, pretože sa otočil ku stolíku s pohármi a doložil tam ten ktorý držal v ruke.
Bez toho aby sa na ňu pozrel pomaly prešiel k posteli.
"Ale možno by si sa ostala radšej zabávať tam." Zvliekol si zo seba košeľu, pripravený na to len sa hodiť do postele.
"Hm." Pocítil jej prsty na chrbte, čo ho prinútilo sa k nej otočiť. Stála tesne za ním, pozerala sa mu do očí a na perách mala zvláštny úsmev.
Enzo sa na ňu tiež usmial. "Radšej budem tu." Povedala mu a naklonila si jeho tvár k sebe. Prešla mu špičkami prstov po čele, spánku a potom ruku položila na jeho hruď. Chvíľu sa na ňu pozerala ako by skúmala či skutočne dýcha.
Enzo jej chytil prstami bradu a nadvihol ju tak aby ju prinútil sa mu pozrieť do očí. Solara sa nadvihla na špičky tak aby jej oči boli zarovno jeho pobozkala ho. Enzo vzal jej tvár do rúk.
Keď sa ich pery odtiahli opreli si o seba čelá Enzo spokojne privrel oči. Počul ako sa Solara pomaly nadýchla a s výdychom ho znova pobozkala, ale jej pery boli nedočkavejšie ako pred tým.
Objal ju okolo pása a pritiahol si ju bližšie k sebe. Zaboril jej ruku do vlasov a jemne ju za ne potiahol aby jej naklonil hlavu dozadu a mohol začať bozkávať jej dokonale jemný krk.
Zastal tesne pri ramienku zo šiat, ktoré rukou trochu posunul tak že ostal tesne vysieť na okraji jej ramena.
Vydýchol a oprel si o ňu hlavu. Solara mu zdvihla tvár rukami. Videl, že jej ramienko padlo a zastavilo sa v strede jej paže.
Myslel si, že ho napraví no Solara si siahla na druhé rameno a rovno pred ním si z neho pomaly zvliekla druhé ramienko šiat.
Tie padli na zem potichu, ako by ani neexistovali.
Miloval to ako vyzerala, bola tak dokonalá, ako žiadna iná pred ňou. Už jej nevystupovali rebrá, z hrudníku a nebola tak tenká ako pred tým čo ju robilo ešte krásnejšou. Mala úzky pás širšie plecia aj boky a bola proste, dokonalá.
Nadýchol sa aby niečo povedal, no než to skúsil tak mu položila prsty na pery, pobozkala ho.
Chytil Solaru za pás a pritlačil si ju tesne k sebe, ako by nemal v pláne ju nikdy pustiť a na jeho prekvapenie Solara sa nestiahla tak ako inokedy pred tým.
Obmotala mu ruky okolo krku a tlačila si ho k sebe.

Nevydržal to, chytil ju trochu nadvihol do vzduchu a položil na posteľ. Ľahol si na ňu a svojim telom ju pritlačil do perín.
Na moment sa ich pohľad stretol a Solare sa na perách objavil úsmev a v očiach mala iskričky.
Začal jej bozkávať krk a cítil ako jej celým telom prechádzali výboje a na koži sa jej zjavovali zimomriavky.
Perami skĺzol ešte nižek, k jej prsiam. Povedal si, že ak nebude chcieť predsa ho môže od seba odstrčiť, hoci nevedel či by teraz by bol schopný prestať.
Solara však urobila pravý opak, keď sa jej dotkol perami jedného z nich prehla sa pod ním ako luk a z pier sa jej vydral tichý vzdych.
Krásne voňala, jej pokožka bola jemná s len malými chĺpkami ktoré ani pod prstami necítil. Vychutnával si to a vychutnával si aj to ako sa pod ním Solara krútila a napínala. Konečne jeho dotyky s ňou robili to čo chcel. Privádzali ju do prijemneho zúfalstva a on nemohol klamať o tom, že by si to nevychutnával plnými dúškami.
Ale bol ako odtrhnutý z reťaze chcel viac a jeho túžba každým dotykom vzrastala, aj keď si myslel že to už nie je ďalej možné.
Prešiel k jej perám.
Jedna z jej rúk zamierila k jeho nohaviciam a veľmi obratne mu ich vyzliekla. Nepotreboval dva krá pozívať.
V momente keď ju ucítil sa mu telom prehnal slabý výboj. Cítil ako sa mu stiahla koža a zimomriavky mal hádam na každom kúsku pokožky.
Položil hlavu vedľa Solarinej a nadýchol sa. Chvíľku čakal. Kútikom oka sa pozrel na Solaru. Mala zatvorené oči a usmievala sa.
Pozrela sa na neho. Enzo zdvihol hlavu a oprel si čelo o to jej. Nadýchol sa jej vôňe a nechal ju aby sa pod ním trochu posunula.
Pritlačila si jeho tvár k sebe a pobozkala ho a v ten moment sa Enzo pohol znovu.
Nechal sa uniesť, nepremýšľal ďalej nad tým. Nechal sa uniesť tým dokonalým spojením po ktorom túžil dlhšie ako si to dokázal priznať.
Každým pohybom ju cítil ešte viac a mal pocit ako by plývaly v jedno, Už neboli dve osobitné bytosti ale jedna spojená mysľou srdcom a telom.
Až to vyvrcholilo. Zvalil sa na ňu pretože váhu svojho tela už nedokázal uniesť.
Posunul sa nižšie a položil si hlavu na jej hruď a počul ako rýchlo jej bije srdce. Doslova ako o závod.
Až po chvíli si uvedomil, že pravdepodobne zabudol dýchať a tak do pľúc nahnal trochu vzduchu.
Až po chvíli bol schopný pozrieť sa na Solaru, ktorá ho dovtedy objímala.
Zatvorené oči a spokojný úsmev mu napovedali že jej neublížil. Prehodil sa na stranu aby si ľahol na chrbát.
Solara ešte chvíľu ležala vedľa neho bez pohnutia a potom sa na neho otočila.
Nemusela nič vravieť a ani on. Slová sú v niektorých momentoch zbytočné, stačí jeden krátky pohľad a všetko čo cítili bolo jasné.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Beatricia Beatricia | Web | 21. srpna 2015 v 11:35 | Reagovat

Moc se mi líbí pasáž o svatbě a obleku Enza; na novou a elegantní tuniku nebyl zvyklý. Na svatbě se ale nudil. Jsem zvědavá, jak se vyvine vztah Enza a Solary. ☼☼☼

2 Ginny . Ginny . | Web | 23. srpna 2015 v 7:18 | Reagovat

Přidám si tě moc ráda :) Už tě mám zapsanou )))

3 Elis Elis | Web | 27. srpna 2015 v 17:35 | Reagovat

Nádherný příběh, líbí se mě jak popisuješ detaily, vidím to přímo před očima, je to skvělé...

4 Kristen Kristen | Web | 2. září 2015 v 21:35 | Reagovat

Znovu sa budem opakovať, ale klobúk dolu pred tvojimi opismi. Píšeš ich tak, že ma ich baví čítať.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama