31. Kapitola časť 1.

16. ledna 2016 v 16:24 | Kelly145 |  Nesmrteľný
Tak vzdala som to :) proste to tupôjde po častiach


31. Kapitola 1 časť





Solara stála kúsok pred Enzom. Mala na sebe čierny ľahký plášť s dlhými postupne rozširujúcimi sa rukávmi. Kapucňou,ktorá jej zahaľovala takmer polovičku tváre. Na okrajoch bol plášť lemovaný ornamentmi vyšívanými čiernou niťou. Bol tak ľahký že jej vial vo vetre, ale aj napriek tomu sa jej kapucňa ani nepohla.
Oblečná bola v brnení ktoré Enzo nikdy pred tým nevidel. Vyrobili ho špeciálne pre ňu, tak že jej perfektne pasovalo na postavu. Bolo však z čierneho, matného kovu, na prvý pohľad vyzeralo ako keby bolo potiahnuté kožou, jemnou prácou do neho boli vyzrezávané ornamenty. Kováč tvrdil že sú to symboly starodávnych kúzel, aby ju ochraňovali pri boji.
Nohavice mala taktiež z čiernej látky, ktorá jej priliehala na pokožku. Vysoké čižmy z tmavej kože, s ochrannými plátmi kovu na predkolení.
Pod brnením mala košeľu s rovnakej látky ako plášť. Na predlaktiach mala kovové chrániče, ktoré v sebe skrývali rovnaké zariadenie- vysťahovacie čepele- ako mal Enzo na svojich. To bol malý darček od neho, bol totiž jediný kto vedel ako ich vyrobiť.
Okolo pása mala obviazaný opasok a na ňom úzky zahnutý meč, ktorý jej presne padol do ruky. Bol vyrobený z ľahkého, ale zároveň veľmi pevného kovu. Mala ho schovaný v pochve z čiernej kože a pri otvore bol vykladaný jasne tyrkysovými kameňmi.

Keď sa na ňu pozeral. Ako stojí s rukami zloženými na prsiach a s pohľadom pevne upretým pred seba, nemohol si pomocť, vyzerala ako postava z dávnych bájok, ktoré rozprávali deťom. Čakal že každú chvíľu zdvihne ruku a mesto pred nimi vybudne a zhorí na popol.

Enzo sa otočil za seba. Pomedzi stromami videl niekoľko prikrčených tmavých postav mužov, ktorý čakali na signál.

Enzo urobil opatrne krok k Solare, snažil sa aby pri tom nevydal žiaden zvuk. Postavil sa tesne za ňou, tak že sa ich telá jemne dotkli.
"Bojím sa." Zašepkala Solara potichu, pozerajúc sa na vysoké kamenné hradby mesta, ktoré mali v najbližších chvíľach poraziť a podľa slov Marcusa zrovnať ho zo zemou.
"Ja viem." Povedal potichu Enzo. Chcel jej položiť ruku zozadu na chrbát a pritiahnuť si ju k sebe, ale nemohol, na to sa na nich pozeralo až príliš veľa očí.
"Ostaň pri mne dobre?" Zašepkala zas a konečne k nemu natočila tvár.
"Nespustím ťa z očí." Povedal jej a chabo sa pousmial. Solara pomaly prikývla a otočila sa smerom k lesu na sever od nich.
Tam to všetko malo začať, odtiaľ čakali signál.

S tichým zadutím vetra sa v tmavom lese pred nimi zjavilo niekoľko malých svetielok. Najprv boli tri, potom päť a nakoniec ich bola celá jedna široká rada, ktorá osvetľovala stromy desivým červeným svetlom.
Solara sa zároveň s Enzom pozreli na hradby. Videli ako sa pár mužov otočilo chrbtom k ním, aby zistili čo sa deje. Iný sa zas rozbehli smerom k svetlám. Ďalší začali byť na poplach.
A to bol moment- ich chvíľa.

Venovali si ešte jeden pohľad. Enzo si nasadil kapucňu svojho plášťa- ktorý kedysi dostal, keď vstúpil do Rádu.
Takmer v tom istom momente sa so Solarou rozbehli.
Pred nimi nebolo nič, len lúka s vysokou trávou, ktorú pretínali vyšliapané koľajnice vedúce k zatvorenej vysokej drevenej bráne.
Museli postupovať rýchlo, ak by si ich niekto všimol znamenalo by to koniec. Našťastie ich plán vychádzal do botky presne. Stráže ktoré strážili bránu boli príliš zaujaté útokom jednej z ich skupín, než aby dávali pozor na to čo sa im deje pod nosom.
Tak sa nepozorovane dostali až ku stenám. Naraz sa opreli chrbtom o studený kameň.
Enzo sa pozrel hore. Hradby boli staré, v časoch keď ich stavali sa nedbalo na to aby boli kamene rovnako veľké a zarovnané. Čo pre nich znamenalo uľahčenie práce.
Nastavil Solare ruky, aby sa od nich mohla odraziť a chytiť sa jedného vyčievajucého kameňa presne nad ich hlavami.

Enzo ju nasledoval, mali šťastie, steny neboli mokré, počasie im posledné dni prialo, netrvalo dlho a ocitli sa tesne pod okrajom hradieb. Enzo bol asi jeden a pol metra od Solary, zavesený len na jednej ruke a nohe. Zvyšké dve končatiny len tak opieral o malinké kamene a modlil sa aby sa mu nešmyklo a on celú tú výšku nezletel strmhlav dole.
Solara visela v podrebe. Ruky mala vystreté zavesené na jednom väčšom kameni a nohy natesnané na ďalšom pod ňou.
Na moment sa Enzovi zastavil dych, museli počkať dokým stráže prejdu okolo nich, museli sa na hradby dostať tak aby neupútali ani jeden pohľad.
Počul ako jedni vojenské topánky zrýchlene kráčajú popri ňom. Otočil hlavu za tieňom a videl ako sa Solara prudko odrazila nohami, rukami sa chytila okraja múru, nohami ho preletela a ako sa otáčala späť vrazila presne do hlavy vojaka. Enzovi sa stratili zo zorného uhla, ale počul ako vojak ticho dopadol na zem a ani nie päť sekúnd na to sa pred ním objavila Solara naťahujúc k nemu ruku aby mu pomohla hore.
Keď sa vyškriabal cez meter hrubé steny rýchlo si premeral pohľadom mesto. Bolo také ako hovorili nákresy. V strede bola výrazná okruhlá budova, ktorá bola pravdepodobne zbrojnicou, hradby boli do štvorca, ale našťastie opačná strana bola tak ďaleko a zahalená dymom z domov, že nemali šancu ich odtiaľ vidieť.
Aj keby si rád prezrel presne ulice, nemohli sa zdržovať. Solara ho chytila za plece a potiahla smerom k malej zbrojnici.
Prudko otvorila dvere, vo vnútri však nikto nebol a tak cez ňu len prebehli.
"Na týchto stranách nemajú delá?" Opýtal sa Enzo potichu skoro sám pre seba. Aj keď v hradbách boli medzery pre delá ani v jednej nebolo. Pričom z opačnej strany jasne počul ako vybuchujú.
"To je jedno." zašomrala Solara.
Enzo sa pozrel pred seba. Boli v malom zákryte, ktorý predeľoval od seba dve miesta na delá.
Počul ako k nim niekto uteká. Solara vytrela nohu pred seba a muž o ňu nešikovne zakopol, dokým však dopadol na zem Enzo ho chytil a dýku mu zarazil do zátylku.

Boli presne nad bránou. Pod nimi sa pohybovalo asi dvadsať mužov, jeden z nich niečo nahnevane vykrikoval a mával rukami okolo seba. Ďalší behali tam a späť a snažili sa zabezpečiť bránu. Niekoľkými hrubými trámami dreva.
Solara kývla Enzovi dole k vozu pod nimi. Ktorý bol plne naložený senom. Enzo kývol aby tam šla ona.
On bez toho aby čakal na jej odpoveď sa otočil opačným smerom. Tesne pod hradbou vedľa brány, bola chatrč. Aj keď mu napadlo, že sa cez strechu prepadne rovno dovnútra, skočil.
Našťastie sa tak nestalo, prebehol po nej a postavil sa presne na šialene kričiaceho muža.
"HEJ TY! POĎME! MUSÍME TU BRÁNU ZABEZPEČIŤ!" Hovoril. Enzo vystrel prsty na ruke a cítil ako sa mu dýka vytiahla zo zápästia, potom sa potichu odrazil a dopadol presne na mužove plecia, pričom mu dýkou preťal krk.

Potom sa svet spomalil, všetci sa pozreli jeho smerom, ako by videli ducha. Enzo sa postavil do plnej svojej výšky s mečom v ruke, prekrútil si ho a než muži nejako stihli zareagovať vykročil k ním.
Jeden z nich sa k nemu rozbehol, no bol tak nešikovný, že mu vošiel rovno do rany, za ním ďalší a ďalší a on ich telá nechával za sebou ležať na studenej kamennej podlahe.
V kútiku oka videl Solaru, ako sa vynorila z tieňov ako prízrak, a jej čepeľ sa zaleskla v slabom svetle pochodní pri bráne.

Niekto Enza chytil za plášť zozadu, len cítil ako preletel kúsok dozadu a dopadol na zem. Muž ktorý pred ním bol, bol obrovský. Mal veľkú hlavu, nebolo jasné kde mu začína krk a končia plecia, v ruke držal kladivo, ktorým sa na Enza zahnal, ten sa stihol uhnúť v poslednej chvíli, ak by ho trafil pravdepodobne by z neho ostala len jedna veľká krvavá škvrna.
Muž sa na neho zahnal druhý krát, ale aj teraz sa stihol vyhnúť. Na tretí krát na poslednú chvíľu roztiahol nohy.
Prekotúľal sa pričom svoj meč nechal niekde v diaľke za sebou. Snažil sa postaviť na nohy, ale v momente keď zdvihol hlavu mu tesne nad ňou preletelo kladivo, Enzo stratil rovnováhu a celým telom dopadol na zem, cítil ako si o niečo tvrdé udrel hlavu a pred očami sa mu rozmazalo- v tom momente ho napadlo,že to je jeho koniec.
Rozmazane videl, ako muž zdvíha ruky, ale pred tým než stihol udrieť mu kladivo, v podobe čiernej čmuhy padá na zem s desivým zvukom, Enzo na svojej tvári pocítil niečo teplé a vlhké.
Muž vykríkol a on mohol vidieť ako sa otočil chrbtom k Enzovi a urobil pol krok dopredu, v tom momente, Enzo dostal druhú sprchu a siluéta muža zrazu spadla.
"Enzo!" Počul ako zvolala Solara a zrazu videl jej tvár.
"Nič mi nie je." Povedal, aj keď mu v ušiach začalo trochu hučať.
"Nie počkaj."
"Na to nemáme čas!" Odsunul jej ruku a snažil sa pri vstávaní udržať rovnováhu. Aj keď sa mu na moment pohľad zatemnil, vrátil sa a on zas mohol vidieť jasne.
Pozrel sa na veľkého chlapa ležiaceho na zemi s jedným šípom zabodutým v krku a dýkou prechádzajúcou jeho okom a vychádzajúc opačnou stranou jeho lebky, ako ju priľahol. V tom Enza napadlo, že to vlhké čo na sebe cítil bude pravdepodobne mužova krv a on musí vyzerať ako by sa vrátil z jatiek.
"Máš neuveriteľnú mušku." povedal Enzo Solare keď k nemu naťahovala ruku s jeho mečom.
"Ďakujem." Povedala rýchlo a rozbehla sa smerom ku bráne. Enzo rýchlo skontroloval okolie, zdá sa že vojaci ktorý tu boli, boli jediný. Všetci ostatný sú na opačnej strane, kde útočí ich malé vojsko.
"Pomôž mi." zavolala Solara. Snažila sa otočí veľké koleso s reťazou, ktoré držalo bránu na mieste.
Enzo sa do neho poriadne zaprel, ale ani sa nepohlo.
"Do pekla." Povedala Solara nahnevane. Enzo ju opatrne chytil za predlaktie a odsunul stranou. Ukázal jej rukou na roh aby sa šla schovať.
Videl že koleso je pripevnené k zemi cez jeden trám, ak by s ním dokázal pohnúť, tak brána sa postará o zvyšok. Prečo prudko vyskočil a oboma nohami celou silou do trámu narazil. Myslel si že to bude musieť robiť viac krát, ale našťastie sa míli, drevo už asi nebolo najkvalitnejšie, pretože v momente keď sa ho dotkli jeho nohy, tak zapraskalo a zahučalo. Videl ako sa koleso pohlo smerom k reťazi, ktorú malo obmotanú okolo svojho obvodu, a brána sa mykla.
Dokým sa Enzo postavil tak sa koleso začalo otáčať tak rýchlo, že stihol urobiť len pár krokov a brána ho svojou váhou vytrhla aj s celým zabezpečením zo zeme, vytrhlo zo sebou kus steny a spoločne s bránou dopadli na zem. A bolo to- cesta bola otvorená.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Beatricia Beatricia | Web | 16. ledna 2016 v 22:26 | Reagovat

Velice působivý a barvitý je popis, jak uprchlíci zdolávali nerovnou stěnu hradeb. Kam povede jejich další cesta, která je teď otevřená? Těším se na další pokračování.☼☼☼

2 Andey Andey | Web | 17. ledna 2016 v 21:00 | Reagovat

Skvěle jsi to napsala. :) Jak si popsala, jak vypadala Solara. Super. :)

3 Ginny . Ginny . | Web | 20. ledna 2016 v 15:48 | Reagovat

Na povíky nejsem , ale ta fotka k tomu je nádherná )) Stáhla sem si jí do mobilu na pozadí :D :)

4 Kristen Kristen | Web | 24. ledna 2016 v 19:43 | Reagovat

Pamätám si, že som túto kapitolu čítala a aj komentovala. Kde v pekle je môj komentár? :D Ako obvykle som ťa chválila pre opisy a celkovo pre dej :) A teším sa na ďalšiu kapitolu

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama