31. Kapitola časť 2.

31. ledna 2016 v 0:12 | Kelly145 |  Nesmrteľný
klik na obrázok



31. Kapitola



Tak je tu pokračovanie kapitoly- samo to zo mňa nejako vyšlo pomerne rýchlo za jeden večer! Konečne som sa upokojila a moja múza sa mi vrátila! Dúfam že s avám to bude páčiť! Všetky chyby mi prosím odpustite skutočne som sa nsažila ich vychytať ale ta moja dyslexia...





Brána dopadla na zem zo silným úderom, ktorý na moment ako by zastavil čas. Enzo videl ako sa po okrajoch pomaly zvíril prach a jeho čiastočky sa zatočili vo vzduchu.
Nestihol sa ani nadýchnuť a z diaľky sa ozvalo radostné zakričanie a v lese, z tmy sa vynorilo niekoľko tmavých postáv s jasne žiariacimi fakľami v ruke.
No radovať sa bolo predčasné a on to vedel, až priveľmi dobre.
Preto chytil Solaru za ruku a bez toho aby jej niečo povedal, sa spoločne rozbehli pomedzi domy do uličiek.
Vedeli, že sa k bráne pohrnie kopec vojakov a oni dvaja by pre nich boli až príliš ľahkou korisťou.
Enzo zastal v malom tmavom priestore medzi domami, ktoré vyzerali ako keby len niekto náhodne pozliepal hlinou dohromady, ale stačili na to aby sa mohli na moment zastaviť a nadýchnuť. "Si v poriadku?" Zašepkala Solara.
"Mh." Prikývol Enzo, aj keď cítil že ho hlava bolí, bolo to lepšie, prežil už horšiel. Solara si rýchlo chytila prameň vlasov ktorý jej vytŕčal z pod kapucne a schovala si ho a na tvár si natiahla čiernu šatku.
"Vyzeráš ako nájomný vrah." Pousmial sa Enzo. Videl ako prevrátila oči a udrela ho do ramena.
"Kam teraz?" Opýtal sa
"No, najlepšie by bo ak by sme sa dostali ku kapitánovi stráže, pochybujem že muži budú bojovať ak ich veliteľovi odsekne hlavu." Zašomrala Solara a postavila sa vedľa Enza tak aby videla do uličky ktorá križovala tú v ktorej stáli.
"Ale nemyslím, že bude tak jednoduché ho nájsť, tie domy na mape neboli." Enzo sa rozhliadol.
"Poď." Potiahol ju rukou k sebe, potom ich zopäl a nastavil ich tak aby jej pomohol vyskočiť na strechu domčeku. Solara nečakala dokým ju o to požiada dva krát. Stratila sa mu z dohľadu ani sa nestihol nadýchnuť. Enzo ju rýchlo nasledoval, našťastie ešte dokázal vyskočiť tak vysoko, že nepotreboval pomoc.

Solara na neho čakala na streche z drevnej škridle, museli kráčať opatrne vyzerala ako by sa mala každú chvíľu prepadnúť. Domy boli pri sebe tak blízko, že sa po nich dalo prejsť, bez problémov, ale boli príliš nízke oproti ostatným naokolo, tak že nevideli nič.
Solara sa vydala opatrne k najbližšiemu tehlovému domu, nebolo zložité naň vyliezť a z neho ten výhľad už bol oveľa lepší.
Solara sa prikrčila za jedným z komínov a Enzo kúsok od nej.
Z ich výšky nebolo vidieť úplne až na koniec mesta, na opačnú stranu, pretože im v tom bránilo niekoľko budov, ale čo vidieť mohli, boli vojaci pri bráne ktorú sa im podarilo otvoriť, Enzo videl, ako Zaydovi muži prebíjajú do vnútra a potom sa rozprchávajú na všetky strany.
Centrum mesta, teda apoň to tak vyzeralo, bola jedna široká veža na ktorej viala vlajka mesta, pod vlajkou Guvernéra. Enzo mohol vidieť strážnych na jej vrchole a tak tiež pod ňou sa mihotalo veľa svetiel, ale ich muži k nej ešte nedorazili.
"Solara." Ukázal rukou smerom tam.
"Vidím." Dal by ruku za to, že je o hlavná zbrojnica mesta, zásobáreň, ubytovňa dôležitejších vojakov, proste miesto ktoré by veľmi radi mali vo svojich rukách.
"Dostať sa tam po streche je asi nemožné." Povedal, bola obkolesená zo všetkých strán, na námestí boli určite vojaci a všetky pokusy prejsť cez nich boli už predom odsúdene k zániku.
"Pravda." Povedala Solara a otočila sa na opačnú stranu. "Iba ak by sme šli z davom." Pozerala sa na horiace fakle ktoré behali pomedzi domami šírili sa mestom, vyzeralo to ako ozdravná energia svetla ktorá preniká do temnoty.
"Som rada že ma poslúchajú?" Povedala Solara spokojne.
"Čo myslíš?"
"Že tu nie sme na to aby sme vypaľovali mestá." Enzo sa usmial, pri spomienke na jej príhovor, ktorý mala ku svojim veliteľom pred tým než sa do tohto všetkého pustili. V skratke sa to dá zhrnúť asi tak, že ak bezdôvodne zapália čo i len jeden dom, zoberú majetok, alebo siahnu na nejakú ženu (pokiaľ to sama nechce) odreže im všetkým gule. Výraz v jej tvári a tón hlasu bol očividne presvedčivý a fungoval. Jediné čo sa z mesta ozývalo boli zvuky boja, žiadne výkriky a ničenie toho čo zničené byť nemuselo.
Zrazu okolo Enza preletel šíp, tesne ponad jeho hlavu, minul ho ani nie o milimeter mohol cítiť jeho perie na kúsku líca.
"Do pekla." Uhol sa a otočil smerom, odkiaľ si myslel že to prišlo.
"Mali by sme vypadnúť." Zavolal na Solaru. Zas sa zdvihli skoro na sekundu presne, rozbehli sa dole po streche, prišom okolo nich preletelo ďalších päť šípov.
"Bože nedajú pokoj!" Zavolala Solara nahnevane a skočila na strechu domu pod nimi. Enzo mal pri dopade pocit, že sa strecha ohla a vrátila sa zas späť, mali šťastie že ich udržala.
"Poď!" Zavolal na ňu energicky a rozbehol sa čo najrýchlejšie ku koncu strechy na ktorej stály. Prehupol sa cez okraj a zachytil sa rukami aby nepadol na zem. Solara sa objavila za ním o sekundu neskôr. Enzo sa pozrel dole pod seba vystrel nohy a špičkami prstov sa dotkol tenkého dreva ktoré tvorilo vrchnú časť okna. Bolo tené ale zvládol sa otočiť a zoskočiť dole na stôl.
Solara pristála na zemi až s neprirodzenou ľahkosťou. Občas sa mu zdalo ako by sa jej kroky ani nedotýkali zeme.

Rozbehli sa, ani to nemuseli povedať, tým istým smerom. Prechádzali pomedzi malé uličky medzi domami, ktoré vyzerali ako by boli úplne prázdne, ako by ani v jednom z nich nežila roky žiadna živá duša, aj napriek tomu, že mesto napadli bez varovania.
"Nie je ti to divné?" Opýtal sa Solary keď na moment zastali.
"Čo?"
"Že tu nik nie je."
"Po zotmení je zákaz vychádzania, všetci sú pravdepodobne schovaný vo svojich domoch, je to jeden z dôvodov prečo som chcela zaútočiť takto neskoro, nepotrebujem aby mi ešte civilisti a deti behali popod nohy. Len hlupák by teraz vyšiel na ulicu." Povedala mu rýchlo a potom sa jej pohľad obrátil na niečo za Enzom. Otočil sa tým istým smerom. Ale nestihol sa ani spamätať, cítil ako ho Solara silno udrela a on chrbtom narazil do steny domu pri ktorom stáli."Do pekla." Zmätene sa pozrel okolo vedľa neho v stene bol zabodnutá tenká kopija.
Pozrel sa pred seba a videl skupinu pätnástich mužov, ktorý k nim utekali. Videl ako sa v tme zaleskol Solarin zahnutý meč.

Enzo sa prudko zahnal po jednom z mužov, bol od neho o ničo vyšší a v ruke držal ved podobnú sekere, ktorou okolo seba rozhadzoval a mal šťastie že nerozbil hlavy aj svojim vlastným. Kebyže je Enzo o niečo menej pomalší, tak by sa určite pridal k tým ktorý teraz bezvládne ležali na zemi.
No počas toho ako sa muž snažil zdvihnúť tú vec do vzduchu aby sa na neho zase zahnal, Enzo sa k nemu rozbehol a bodol ho priamo z boku medzi rebrá, vedel že zasiahol správne, na tom mieste vojak nemal žiadne brnenie, bolo to tak ľahké ako zaryť nožík do mäkkého masla.
Niekedy ho fascinovalo, to čo všetko ľudské telo dokáže a pri tom je tak krehké. Telo nechal dopadnúť na zem a otočil sa ku Solare, ktorá stála obklopená troma mŕtvolami mužov. Enzo jej nevidel do tváre, ale plecia sa jej prudko nadvihovali a klesali, rovnako ako jemu a po čepeli meča jej stekala krv ktorá mala v prítmí čiernu farbu.
Enzo sa rýchlo pozrel okolo seba aby skontroloval či ich nemá v plane niekto prekvapiť.
Chcel urobiť krok ku Solare no než mu noha dopadla na zem, tak niekde z rohu, ani si nestihol všimnúť odkiaľ, vyskočila postava a vrhla sa na Solaru, nestihol sa však ani len nadýchnuť a tá ho chytila za okraj plášťa prudko ho oprela o stenu a priložila mu mče ku krku, nechápe prečo to urobila, on by ho hneď zabil.
No keď urobil dva kroky bližšie k nej uvedomil si, že ten čo ju napadol nebol chlapec starší ako sedemnásť rokov. Aj napriek tomu, že jeho tvár nevidel jasne, mohol na ňom poznať že má v tvári skôr strach ako odhodlanie.
"Toto už nerob!" Povedala mu Elesia prísne. Keď počul jej ženský hlas, tak sa na ňu zmätene pozrel. "Choď domov!" Pustila ho pri čom meč stále držala v pozore, pokiaľ by sa ten mladík rozhodol na ňu aútočiť, no očividne mal dosť rozumu, otočil sa na päte a už ho nebolo.
"Si v poriadku?" Opýtala sa a položil jej ruku na plece.
"Áno." odvrkla mu a otočila sa na neho. "Posielajú do boja malých chlapcov." Zašomrala si a pokrútila pri tom hlavou. Enzo jej na to nemal čo odpovedať, len v duchu dúfal že toto čo robia, to čo sa snaží Solara vybudovať, to kráľovstvo snov ktoré predstavuje ona s jej modrou krvou, raz bude skutočnosť a niečo takéto sa už nebude musieť nikdy opakovať.
Bez slova sa na seba pozreli a bez toho aby povedali jediné slovo šli rýchlim krokom ďalej, pričom sa snažili vyhnúť všetkým ďalším skupinkám vojakov.
Či to bola náhoda, alebo osud nejako sa im podarilo prepracovať skoro nepozorovane až ku veži ktorú videli.
Pred ňou sa však odohrávalo hotové peklo. Enzovi sa takýto pohľad naskytol len pár krát v živote a vždy dúfal že to bude úplne posledný krát. Toľká strata života… to je asi jediné čo ľuďom skutočne ide, bojovať.
Námestie pred vežou bolo omnoho väčšie ako sa zdalo odtiaľ, nedovolil si odhadnúť koľko mužov tam je a ani koľko z nich už padlo, ale bolo to ako keby sa všetci zhromaždili na toto miesto len preto aby sa vykúpali v krvi.
Niektoré budovy okolo horeli a iných stáli vojaci. Niektorý patrili k nim, ale väčšina z nich patrila Garde, strieľali lukmi po mužoch dole na bojisku.
Enzo uvidel Zayda. Na malý moment sa mu mihol pred očami s jeho dlhým dvoj ručným mečom.
"Solara!" Zavolal na ňu pretože vedel že čoskoro sa oddelia. Keď videl že ho vidí, ukázal hore na budovy a tým jej povedal kde bude.
Solara len rýchlo prikývla a už jej nebolo, stratila sa v tom obrovskom dave.
Enzo rýchlo prebehol ku stene domu, tenká medzera medzi domami mu umožnila rýchlo sa na jeden vyšplhať na rovnú strechu na ktorej okraji stáli dvaja muži až príliš zaujatý tým čo robia aby si ho všimli.
Vysunul dýku a prikradol sa k jednému zo zadu, natočil celé jeho telo k tomu druhému a pred tým než stihol vydať hlásku mu dýkou prešiel z boku cez krk, na čo cítil že mu na tvári pristálo niekoľko kvapiek krvi, druhý muž stihol vystreliť, ale jeho šíp sa zaboril do tela prvého vojaka a dokým siahol pre ďalší jeho telo padalo dole do davu.

Enzovi sa takto podarilo zneškodniť strelcov na troch ďalších budovách podarilo sa mu dostať blízko rozľahlej veže, tak že od nej bol doslova na skok, bola takmer úplne spojená s veľkým domom za ňou, na ktorom boli traja ďalší vojaci.
Samozrejme neostal nepovšimnutý a začali po ňom páliť jeden šíp za druhým, len tak tak sa mu podarilo schovať za jeden z komínov na dome no jeho ruka nebola tak rýchla ako zvyšok tela a tak mu šíp prešiel cez plášť a preťal mu kožu.
Pozrel sa na ruku a rýchlo ju skontroloval, žiadny šíp z nej našťastie netrčal, bolo to len škrabnutie, ktoré teda začalo statočne krvácať. No na ošetrovanie nebol čas.
Natiahol nohu k mŕtvole muža, vedľa ktorého ležal luk s púzdrom šípov, podarilo sa mu ich zachytiť za kožený pás a pritiahnuť k sebe. Rýchlo natiahol tetivu otočil sa a nadýchol. Čo najnenápadnejšie vystrčil hlavu z poza komínu, mal šťastie že si ho nevšimli, potom stačilo už len pustiť šíp, ktorý na prvý pokús zasiahol to čo potreboval, chvíľka nepozornosti vojakov, ktorý sledovali ako im ich kolega padá na zem mu stačila na to aby urobil dva kroky a preskočil na strechu k nim.
Prvého len chytil otočil a zhodil na zem, k druhému vystrel meč, ktorý mu zasiahol vnútornú stranu stehien.
Rýchlo sa otočil a sekol tak šikovne že trafil jeho krk. Otočil sa ku druhému, ktoý padol na kolená a rukami sa snažil zastaviť krvácanie z nohy.
Enzo nemal čas na to sa zaoberať tím čo sa s ním stane. Rýchlo sa otočil, rozbehol sa a zachytil sa okraja okna, len tak tak! Ak by urobil o jeden krok menej pravdepodobne by zletel tých pár metrov dole k zemi ako balvan.
Vytiahol sa rukami a sadol si na studené kamene, napriahol ruku a rozbil sklo okna lakťom, na ktorom mal pre tieto dôvody hrubšiu vrstvu všitej kože.

Vkĺzol dnu, ocitol sa v miestnosti čo vyzerala ako zbrojnica momentálne úplne prázdna nebola v nej ani jedna zbraň a našťastie ani jeden človek.
Enzo sa rozbehol k otvoreným dverám a vybehol na chodbu snažil sa nájsť schody, alebo aspoň rebrík, proste niečo čím by sa dostal o poschodie vyššie. našťastie veža nebola veľmi zložitá budova a tak sa mu to poradilo pomerne rýchlo.
Našiel niečo medzi rebríkom a schodiskom, bolo to len pár kusov dreva zbitých dokopy tak aby to vyzeralo, že tvoria schody. Na moment mu napadlo, že sa pod jeho krokmi zrútia ale keď videl vyšliapaný stred od vojenských topánok, jeho starosť ho rýchlo opustila.
Naďalšom poschodí bola len veľká otvorená miestnosť z ktorej boli okná vedúce do všetkých strán mesta, Enzo prikrčený na schodoch bez zábradlia, mohol vidieť stúpajúcu červenú clonu nad mestom, ktorá sa rozširovala.
V miestnosti bolo prekvapivo len pár vojakov, pravdepodobne väčšina z nich bojovala dolu.
Na moment sa sklonil tak aby ho nebolo vidno, musel sa nadýchnuť, potreboval si dodať odvahu. Na moment, len kratučký sa celý svet zastavil, jeho srdce prestalo byť a nádych sa neobjavil, bol to len moment ako keď zatvoríte a otvoríte oči a aj napriek tomu sa zdal ako by trval hodiny. Zdalo sa mu ako by počul svoje srdce naplňovať sa krvou a pľúca vydychovať posledný vzduch.
A z nádychom a úderom srdce vyskočil a robil to čo ho celý život učili.


Posledný muž pred ním padol na kolená, potkol sa snáď o vlastné nohy. Bol to dobrý bojovník, zasadil mu niekoľko úderov o ktorých Enzo vedel že ich na druhý deň bude pekne cítiť- ak sa toho dožije.
Urobil však chybu dal mu čas na to aby zaútočil a to ho skoro stálo život. Enzo však svoj meč zastavil tesne pred dopadom. Muž na neho prekvapivo otvoril hnedé oči, ktoré boli pred tým pevne zovreté v očakávaní posledného úderu.
Malý moment sa na seba pozerali, obaja premýšľali nad tým čo sa práve teraz stalo. Nezabije muža ktorý je na kolenách, proste nie. Pomaly ustúpil o pár malých krokov dozadu, vedel veľmi dobre že ho to môže stáť veľa, druhý krát už nemusí mať také šťastie, ale aj napriek tomu mu dal šancu znova chytiť meč.

Muž sa pomaly začal zdvíhať zo zeme, položil si jednu nohu pred druhú tak aby zaujal správne postavenie a namieril zbraň na Enza.
No v momente keď chcel zaútočiť- opäť sa mestom rozozneli rohy. To šokovalo oboch naraz, otočili sa smerom k oknám a naraz sa pozreli na seba. Ten vojak očividne vedel čo to znamená a keď videl jeho výraz v očiach vedel to aj on.
Vojak sa pozrel na zbraň vo svojej ruke a nadýchol sa, hodil ju smerom k Enzovi a opäť si pomaly pred ním kľakol na zem.
Enzo urobil pár rýchlych krokov k oknu aby sa pozrel čo sa stalo, pričom jedném okom stále sledoval toho muža.

Keď vystrčil hlavu uvidel z výšky nádvorie pod vežou. V jeho skoro strede stála Solara, aj keď bola zahalená veľmi dobre vedel, že je to ona a pred ňou kľačal na zemi muž s rukami zdvihnutými nad hlavou, rohy po celom meste oznamovali: Vzdajte sa- Prehrali sme
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Beatricia Beatricia | Web | 31. ledna 2016 v 11:44 | Reagovat

Dvojici se podařilo uprchnout, ale Enza čeká další boj ve městě. Zneškodnil protivníky dýkou. Nepřítel se vzdal.
Velmi barvitě a detailně vypracovaná kapitola, máš bohatou fantazii a tvoje Múza tě miluje.☼☼☼

2 glamour-vanessa glamour-vanessa | Web | 1. února 2016 v 4:11 | Reagovat

Jsi skvělá, piš dál. :)

3 Andey Andey | Web | 1. února 2016 v 11:47 | Reagovat

Skvělá kapitola .)
Líbí se mi, jak to popisuješ. :)

4 Kristen Kristen | Web | 1. února 2016 v 22:33 | Reagovat

Som rada, že tvoja múza je späť :) Napísala si zasa skvelú kapitolu, s kopou dobrých opisov, či už bojových, alebo opisov prostredia.

5 buttercup♡ buttercup♡ | Web | 3. února 2016 v 16:47 | Reagovat

budu se těšit na další díl :) krásně píšeš ♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama