32. Kapitola

9. dubna 2016 v 18:49 | Kelly145 |  Nesmrteľný

32. Kapitola




Neskutočné viem!



Enzo sa pozrel na muža a potom znova dole na nádvorie. Bez toho aby niečo povedal si založil meč do opasku a prebehol rýchlo miestnosťou ku schodom. Bolo mu jedno čo sa s tým chlapom stane, nechával ho tam s darom života a možnosťou úteku.
Víťazstvo dosiahli až príliš rýchlo, ale možno sa na nich konečne usmialo šťastie. Ale vzadu v jeho mysli mu tichý hlások hovoril, že ešte nie je všetkému koniec.
Každopádne veľmi dobre vedel, čo teraz potrebuje- najrýchlejšie sa dostať ku Solare.
Nikto neoslavovali, vojaci a aj velitelia vedeli, že dokým nebude práca dokonaná a mesto nebude celé zabezpečené, nesmú si dovoliť sa uvoľniť a nechať priebeh šťastiu z toho že to prežili.
Dokým sa Enzo dostal z veže na nádvorí sa úplne zmenila atmosféra, tí čo pred tým boli v šoku ba dokonca sa snažili ešte bojovať teraz kľačali na zemi s mečmi pohodenými ďaleko pred nimi, tak aby na ne nemohli dosiahnuť.
Vojaci ich postupne rozdeľovali do menších skupín tak aby na nich mohli dohliadnuť a iných odvádzali preč z námestia za brány mesta, tak ako sa pred celým útokom dohodli. Nechávali tu len tých, ktorý mali hodnosti, ich uniformy ich našťastie rozdeľovali farbou, tak že s tým nebolo veľa práce.
Solara stále v strede toho všetkému s mečom ešte stále namiereným na krk muža ktorý na ňu pevne upieral pohľad, čakajúc posledný úder, ktorý mu ale očividne nechcela darovať. Muž bol starší a celkom mohutnej postavy, vlasy mal čierne s mnohými šedivými prameňmi, ktoré boli ešte stále pomerne husté, rovnako ako jeho brada. Mnoho očí porazených vojakov sa na neho upieralo, Enzo si to všimol ako prechádzal cez nádvorie ku Solare.
Keď konečne bol na dosah postavil sa tak aby na neho videla.
Jej pohľad sa na moment zdvihol, len prikývol hlavou aby jej dal vedieť, že je v poriadku. Spoločne s Enzom k nej prišiel aj Zayd a pár ďalších veliteľov. Zayd mal síce na tvári kvapky krvi, ale sám vyzeral že je v poriadku, nedal sa prehliadnuť veľmi spokojný úsmev ktorý mal na tvári.
"Nejaké rozkazy?" Opýtal sa jeden z mužov pozerajúc sa na Solaru. Tá na moment naklonila hlavu pohľad nespúšťajúc s muža kľačiaceho pred ňou.
Pár krát sa nadýchla a potom si z tváre stiahla masku, Enzo videl ako sa mužovi natiahlo obočie dohora, až niekde do pol čela. Nevedel či je to pretože, je Solara žena a že to nečakal, že ho porazí niekto ako ona, alebo to bolo pretože bola veliteľom.
"Kapitán!" Oslovila muža rázne "Niekde tu je zástupca guvernéra…" Povedala potichu pozerajúc sa na muža. "Kde je?" Mužovi na moment utiekol pohľad, bola to sekunda, smerom k jednej prázdnej budove na námestí.
"Neviem." Odpovedal rýchlo.
"Skutočne?" Opýtala sa Solara a otočila sa smerom, tam kde mu ušiel pohľad.
"Choďte sa tam pozrieť, skúste nájsť dvere pod podlahou." Povedala a konečne zložila meč z mužovho krku a urobila jeden krok dozadu.
Enzo prešiel trochu bližšie k nej a spoločne pozorovali odbiehajucu skupinku vojakov, ktorá si to zamierila k domu kam ukázala.

"Vyzerá to ako zbrojnica." Povedal Zayd jednému z chlapov stojacích vedľa neho. Enzo sa otočil na Solaru, tá si opatrne zvliekla z hlavy kapucňu a nechala si kučeravé, strieborné vlasy voľne padnúť na ramená, aj napriek tomu, čo práve absolvovala vyzerala dokonale.
Enzo si tiež dal z hlavy dole kapucňu, zdalo sa mu, že už nebude potrebná.

"Si v poriadku?" Opýtala sa Solara potichu bez toho aby sa k nemu čo i len otočila. Jej pohľad sa stále pevne upieral na dom v ktorom teraz už boli ich muži.
"Mh." Prikývol jej Enzo a pozrel sa na ňu kútikom oka.
"Ty?" Len jemne mykla hlavou.

"NECHAJTE MA! VY HAJZLI! BASTARDI PUSTITE MA!" ozval sa zrazu neskutočný krik, bolo ho počuť cez zatvorené okenice domu, do ktorého vošli pred niekoľkými minútami vojaci.
Enzo sa pousmial, zdá sa že Solarino tušenie bolo správne. Onedlho z dverí vytiahli dvaja vojaci muža ktorý sa všemožne snažil vytrhnúť z ich pevného zovretia. Už od pohľadu bol iný ako ostatný vojaci, mal na sebe drahé šaty, ktoré nepripomínali ani zďaleka vojenskú uniformu. Tento človek len sedel a rozhodoval o živote ostatných a nechal špinavú prácu na tých ktorý ho chceli, alebo museli posclúchať.
"Prašivý psi!" Skríkol keď ho vojaci hodili na kolená pred Solarou. Muž mal jasne ryšavé vlasy a v tvári pohľad, ktorý Enzo dobre poznal, bola to ako identifikačná značka všetkých ktorý vyznávali Guvernéra, ktorý ho podporovali vo všetko a hlavne v tom zlom čo robil. Bol to arogantný zlý pohľad a nech človek vyzeral akokoľvek v jeho očiach to bolo, to pohŕdanie celým svetom a všetkými čo nie sú ako on.
"TY ZDRACA BUDEŠ VISIEŤ! TVOJU HLAVU NECHÁM DOPRAVIŤ TVOJEJ DCÉRE NA PRACH!" Rozkričal sa na kapitána a chcel sa na neho vrhnúť, no v pravej chvíli ho muži zadržali a pritiahli zas na miesto kam patrí. "VŠETCI BUDETE VISIEŤ DO JEDNÉHO!" Rozhadzoval rukami dokola.
"Ty prvý môj milý!" Zašomral si pod nos Zayd, ktorý už stál rovno za Enzom. Tomu sa na tvári objavil ľahostajný úsmev.
"POSILI! KDE SÚ POSILI!" Pozrel sa zas na kapitána, ten sa na neho len ticho bez slova pozeral. Na to divadlo, ktoré ta ten muž predvádzal, krútil sa ako had a pri tom neprestával kričať.
Zrazu sa ozvala len silná rana a muž padol na zem a Enzovi sa zdalo že mu vyletel jeden zub, ale nebol si tým istý.
"Prepáčte, ja som sa neovládol!" Otočil sa na Solaru jeden z vojakov ktorý sa ho snažili upokojiť a zdalo sa že toto bola skutočne jediná cesta.
Solara nepovedala ani slovo, len prevrátila oči a pozrela sa znova na kapitána.
"Aké posily?" Opýtala sa potichu. Všetci okolo stíchli, keď to vyslovila. Možno to bolo to čo sa Enzovi nezdalo.
Kapitán však ostal ticho. Jeho pohľad zaletel niekde do diaľky, Solara sa neotočila, ale Enzo áno.
Všimol si že za zástupmi vojakov, sa vynorilo z domov niekoľko prvých odvážnych ľudí, ktorý sa samozrejme pozerali na to divadlo, ktoré tam predvádzali a k jednej zo žien smeroval pohľad Kapitána, nevidel jej veľmi dobre do tváre, na to bola príliš ďaleko.
"Hovor." Povedala Solara ešte raz miernym tónom no otočila sa k nemu čelom a urobila krok bližšie. Keď sa na ńu Enzo znova pozrel, pochopil že je niečo inak. Zdala sa mu nahnevaná, aj keď to skrývala za chladnou maskou.
Muž len nadvihol bradu, na znak toho že nič nepovie. Na to Solara vytiahla meč a zastala mu čepeľou rovno pred krkom, ešte milimeter a zasiahla by mu kožu.
Z davu sa ozval výkrik- ženy.
"Hovor alebo si podám ju." Povedala prísne, Enzo videl ako mala napnutú sánku a všetky svaly na tvári. Poznal ju dobre na to, aby vedel, že takéto niečo by nespravila, ale na Kapitána to očividne zapôsobilo, vedela byť veľmi presvedčivá keď chcela.
"Časť vojakov je v kobkách pod tou budovou, neviem ale koľko ich tam ostalo." Povedal okamžite a pozrel sa na budovu z ktorej Enzo prišiel.
"No vidíš." Solara sa odtiahla a meč vrátila do pochvy. "Enzo, Zayd." otočila sa smerom k nim a kývla hlavou, ani jeden z nich nepotreboval viac slov.
"Na čo by u Bohov posielali posily do kobiek." Opýtal sa nechápavo jeden zo Zaydových mužov.
"Počkali by dokým by sa situácia upokojila a v noci by sa o niečo pokúsili, no pochybujem že by robili veľké škody vzhľadom na všetky počty." Povedal Zayd otočený k Enzovi. No ten dobre vedel, čo dokáže jeden človek urobiť za kalamitu, nikdy nikoho netreba podceňovať. Stačí aby otrávili zdroj vody a obranu by neudržali ani hodiny. Navyše kobky môžu byť pod celým mestom, nevie koľko ich tam môže byť.
Bohužiaľ žiadne mapy podzemia mesta nemali, tak dúfal že boli tak nevýznamné, že nestáli za zmienku, ale taktiež mohli byť tak spletité, že si nik netrúfol do nich vkročiť.
Keď vošli do miestnosti, pred nimi boli len jedni jediné dvere a schody dohora, odkiaľ pred tým Enzo prišiel.
"Počkaj." Zastavil Zayda na poslednú chvíľu pred tým, než otvoril dvere a vtrhol dovnútra.
"Nerob hlúposti prosím ťa." Povedal mu tichým hlasom a siahol do jedného z menších kožených vreciek zo zadu na opasku. Vytiahol z nich dve malé kovové guličky, jeden z ďalších úžasných vynálezov, od Bratstva, aspoň na niečo boli užitočný, keď už pri členovi v núdzi nestáli.
"Otvorte ich, pomaly a uhnite." Prikázal vojakom a ukázal ostatným aby ustúpili, nik nevie čo je za dvermi, môže tam byť len prázdna chodba, alebo prekvapenie v podobe niekoľkých šípov.
"Nadýchnite sa keď to hodím!" Povedal a počkal dokým sa dvere prudko dokorán otvoria.
Bleskovo otočil jednu guličku a hodil ju do vnútra a schoval sa za okraj dverí, nič z nich nevybehlo a bolo počuť ako gulička pomaly padá dole po kamenných schodoch, napočítal ich presne 20, keď sa ozvalo posledné štrngnutie, niečo cvaklo a zasyčalo.
V tom momente hodil do vnútra aj druhú teraz omnoho silnejšie, aby doletela ďalej.
Jej nárazy už nepočítal. Natiahol do pľúc čo najviac vzduchu a potom si na tvár dal masku.
Vo vnútri bolo počuť malý výbuch a potom sa z dverí začal valiť sivastý dym ktorý pálil v nose a nútil kašlať. Niekoľko vojakov sa ho nadýchlo a rozkašlali sa ako ľudia čo sú nakazený chorobou, ale tí ktorý ho poslúchli a zadržali na moment dych- sa pri prvom nádychu len mierne zakuckali a potom už dokázali dýchať normálne.

Ale jeho plán vyšiel, z vnútra bolo počuť prudký kašeľ a zvuk padania mečov a zbraní na zem.
Enzo sa snažil nejako odhadnúť ich počet ale to by musel byť mágom aby sa mu to podarilo.

Nakoniec to ani nebolo nutné. Z dvier začali vybiehavať vojaci, ktorý sa snažili do pľúc nahnať nejaký čerstvý vzduch. To znamenalo že z miestnosti kde boli, nie je iný východ ako ten pred ktorým stoja oni.
"Ostaňte tu, zavolám." Povedal Enzo keď vybehol asi tak desiaty vojak. Enzo nepočul na schodoch žiaden ďalší pohyb a vedel že dym sa za chvíľku vyparí sám, jeho účinky sa bohužiaľ strácajú veľmi rýchlo- dúfal že jeho najhoršie obavy ostanú v rámci predstáv a nájde tam malú miestnosť kde na neho nebude už nikto čakať.
Zbehol rýchlo všetky schody, ktorých bolo skutočne len dvadsať.
Aj napriek oparu, ktorý tam ostal zistil že miestnosť v ktorej sa ocitol nebolo nič, len niekoľko zbraní hodených na zemi, svietila tam jedna jediná fakľa hodená na zemi, v miestnosti nebol skoro žiadny vzduch a veľmi ťažko sa mu v nej dýchalo a nebolo to len preto čo práve spravil.
Niečo iné prebíjalo štipľavý zvyšok dymu, no nevedel určiť čo je to. Jeho čuch bol totiž to oslabený.

Zdvihol fakľu nad hlavu a pozrel sa okolo. Skoro mu vypadla z ruky- keď videl čo sa nachádza okolo neho. Miestnosť bola kruhového celé z kameňa. V stenách boli mreže, od cieľ, oddelené od seba len jedným radom tehál.
V každej z nich bola nejaká biela, vychrtlá postava, nedalo sa to už nazvať človekom.
"Zayd!" Zavolal. Tak že kobky nie sú spletené chodby pod mestom, sú to kovové klietky pre odsúdených.
Enzo počul ako Zayd zbehol zo schodov ešte z pár ďalšími vojakmi niesli v ruke ohne, tak že v tom momente bolo v miestnosti dostatočne veľa svetla, aby videli všetku tú hrôzu.
Enzo sa nedivil keď jendému z vojakov z toho prišlo tak zle, že neudržal svoj obsah žalúdku tam kde mal byť.
"Odveďte ho von! Povedzte im že budeme potrebovať niekoho na ošetrenie, ak tu nájdeme nejakú živú dušu a vodu!" Prikázal Zayd prísne dvom vojakom, ktorý nečakali ani minútu a splnili rozkaz.
"Vidíš to?!" Opýtal sa znechutene Enza.
"A predstav si, že to je len začiatok." Odpovedal mu. Vymenili si jeden pohľad- nešťastný a bolestivý, pretože si obaja uvedomili, že to bude ešte omnoho horšie.
Potom sa Enzo vydal ku prvým mrežiam, ktoré sa mu aj napriek zámke podarilo otvoriť bez veľkých problémov.
Muž ktorý tam ležal bol vyblednutý, doráňaný a nemal na sebe snáď nič okrem kože. Dýchalo sa mu ťažko a občas sa zakašlal- čo mohla byť aj Enzova vina, nikdy by mu nenapadlo, že sa tých pár zbabelcov bude skrývať práve na takomto mieste. "Pomôžte mu ešte žije, buďte opatrný." Prikázal dvom vojakom, ktorý ho nasledovali. Takto vošiel ešte do dvoch ciel, ale tí v nich už nemali také šťastie. Povedal by, že boli mŕtvi už niekoľko dní, ale vojaci ich aj napriek tomu, bez rozkazu vyniesli von.
Ďalšia cela sa mu zdala prázdna, bola v uhle kde do nej nesvietilo veľa svetla z faklí, ale aj napriek tomu ju otvoril. Začul ako sa iečo v tieni v kúte šuchlo, keď vkročil dnu.
Zložil si z tváre masku a pozrel sa do rohu, jeho oči sa snažili privyknúť si na tmu, ale nedarilo sa mu to.
Spravil dva kroky bližšie a začul niečo ako zakňučanie- ale určite ten zvuk patril človeku.
"Hej." Naklonil hlavu na stranu a konečne videl, aspoň obrysy uväzneného, zamračil sa. Pretože buď to bol veľmi malý človek, alebo to bolo- a na to sa mu nechcelo ani pomyslieť, dieťa.
"Hej." Kľakol si na jedno koleno a natiahol k tej osobe ruku. "Neboj sa, smiem." urobil malý posun bližšie, no videl ako sa siluéta zas pohla, snáď už do steny. "Neublížim ti, sľubujem. Sme tu aby sme pomohli, vynesiem ťa hore, budeš v poriadku sľubujem."
"Vezmete ma domov?" Keď počul ten detský hlas, zovrelo mu celé vnútro a zároveň cítil ako sa mu do líc nahrnula červeň, ak by pri ňom niekto z tých vojakov stál rozmlátil by mu hlavu o kameň.
"Áno, sľubujem." Natiahol k dieťaťu ruku, podľa hlasu usúdil, že je to chlapec. Keď uvidel že sa k nemu z tmy natiahli bledé tenké prsty opatrne mu ju chytil a urobil k nemu dva kroky. Vzal mu ruku a prehodil si ju cez krk. Chlapec sa mu nechal zdvihnúť na ruky.
Enzo videl jeho tvár s veľkými kruhmi pod očami, nemal viac ako 6. Bol tak vyčerpaný že sa na neho nedokázal ani pozerať. Jeho oči mu pár krát zaklipkali a hlava mu padla na Enzovu hruď. Cítil ako ho pália oči, nevedel či sa mu do nich slzy hrnú od ľútosti, alebo od hnevu. Každopádne musel to dieťa dostať čo najrýchlejšie hore.
Keď vyšiel z cely uvidel ho Zayd ktorý ostal sám, keď videl koho má na rukách jeho pohľad skamenel, nepotreboval nič povedať. Enzo vedel že cítia presne to isté.


Už neváhal ani chvíľu a vybehol hore po schodoch.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 12. dubna 2016 v 17:26 | Reagovat

Takže aspoň vyhrali bitku. To čo našli v tých kobkách bolo nechutné. Dobrá kapitola :)

2 Andey Andey | Web | 12. dubna 2016 v 20:03 | Reagovat

Páni, to co se stalo v té zbrojnici. Skvělá kapitola. :)

3 Elis Elis | Web | 14. dubna 2016 v 17:03 | Reagovat

Ty píšeš nádherně, moc hezký příběh...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama