1.Kapitola

10. května 2016 v 11:05 | Kelly145 |  Svetlo a tma

2. Kapitola


Aj keď nie je nejako extra dlhá, povedala som si že stále je lepšie sem niečo dať ako sa to vykašlať že áno!



Zamručala som nespokojne do vankúša. Prešla som si oboma rukami po vlasoch a zastala som pri zátylku kde som si za ne mierne zaťahala.
Zdvihla som hlavu a pozrela som sa na telefón, ktorý svietil vedľa mojej postele na nočnom stolíku a ohlasoval, že by som už mala vstávať. Vzala som ho do ruky a vypla som zvonenie.
Otočila som sa na chrbát pričom som zo sebou stiahla všetky deky a pozrela som sa na strop nado mnou.
Rukou- tou v ktorej som nedržala telefón som si prešla po tvári a rozotrela oči. Niekedy sú tie sny tak strašne živé- pomyslela som si.
Ako keď čítate knihu a tak vás dostane, že prežívate všetko čo sa deje hlavnej postave, dej vás tak strhne že si neuvedomujete, že vlastne nie ste hlavná postava sedíte niekde v kaviarni v meste, alebo ležite vo svojej posteli, ale aj tak sa vám zrýchli srdce a dych, začnete sa dokonca potiť a možno vás zabolí rana ktorú postava v deji dostane. Presne tak sa ja cítim po týchto zvláštnych snoch.

Posadila som sa a pozrela sa na svoju izbu. Nebola veľké, ale veľmi útulná milovala som ju, bolo to moje útočisko. Cez biele závesy dovnútra prenikalo prvé ranne slnko a osvetľovalo plávajúcu béžovú podlahu.
Mala som tu klasické veci, stolík kde som sa líčila s pekným zrkadlom v medzere medzi dvoma oknami ktoré sa ťahali od zeme až po strom. Potom stolíky posteľ jednu minipoličku s knihami a zasúvacie dvere z pieskového skla a dreva do môjho mini šatníka do ktorého som sa veľmi márne snažila napratať všetky svoje veci, tak že bol plná od zhora až dole.
Mala som ju zladenú do béžovej farby s bielou a pár jasnými doplnkami, ale nemala som rada keď miestnosti boli preplácané. Radšej som si tam dala nejakú peknú rastlinu aby trochu rozveselila priestor.
Vstala som a zaborila nohy do koberca s dlhými vlasmi ktorý sa tiahol z pod postele až do stredu miestnosti.
S mobilom v ruke som vyšla z izby- nikdy som nepatrila k ľuďom ktorý ráno päť krát zarazili budík dokým sa vytrepali z postele.
Prešla som cez malú chodbu rovno do kúpeľne, ktorá bola naproti mojej izbe.

Tá bola tiež úplne obyčajná, bola tam vaňa na nožičkách sprchový kút zo skla dve umývadlá na drevených béžových boličkách zo zrkadlami pre každú z nás jednu. V byte som bývala s mojou kamarátkou- vlastne najlepšou kamarátkou Leou. Bol to byt jej rodičov, tak že som platila primerane nízky nájom a bol krásne zrekonštruovaný, aj keď som veľmi chcela niečo vlastné s mojim platom nič v tejto časti mesta nenájdem.
Položila som telefón na poličku a pustila som hudbu, nie hlasno aby som leu nezobudila- ona bola z tých ktorý ráno radi ležali v posteli a potom meškali do práce.
Nechala som tiecť vodu- vždy jej trvalo dokým sa oteplila a za ten čas som sa na seba pozrela do zrkadla.
"No super Izzy dnes ti bude trvať dokým zakryješ tie nemožné kruhy." Povedala som si otrávene pozerajúc sa na seba v zrkadle. Moje meno je Izel, príliš exotické na to aby si ho ľudia pamätali, tak že ma proste volali Izzy. Neviem na čom moja mama frčala keď mi ho dávali, každopádne nieslo v sebe veľa originality a vlastne sa mi páčilo.

Okrem mena na mne nebolo nič výnimočné. Mala som trochu vyššiu postavu nebola som ani chudá ani pri sebe, športu som veľmi neublížila tak že som mala proste priemernú peknú postavu. Blond vlasy dlhé tak po lopatky, ktoré sa niekedy hrali na to že sú vlnité inokedy rovné.
Mala som samozrejme modré oči, okruhlejšiu tvár pekné plné pery a nos ktorý som do istého roku svojho života skutočne neznášala pretože vyzeral ako prasačí- z istého uhla, trvalo mi dokým som sa naučila s ním žiť a vlastne ho mať aj rada.

Vliezla som si do sprchy a rýchlo som spravila čo som potrebovala, mala som byť čoskoro v práci a nebol čas na to aby som sa ulievala.
pred tým než som sa vrátila do izby aby som zo seba spravila človeka, som prešla cez chodbu- potichu okolo dverí do Leinej izby, do obývačky spojenej s jedálňou a kuchyňou. Všetko sme to mali zariadené do veľmi prijemných nerušivých farieb, prevládala biela a béžová. Milovala som náš veľký gauč pred televízorom vysoké okná všetky s bielymi závesmi a dalo sa z nich víjsť na balkón ktorý mal asi tak meter a pol a vlastne to nebol balkón len také zábradlie ale nikdy nám to nebránilo tam sedieť s vínom ruke a prípadne s cigaretou, keď sme mali obzvlášť ťažký deň.
Nechala som si zavariť vodu na kávu, pretože som si ju nerada nalievala do termosky horúcu potom sa nedala piť cestou do práce. Čas dokým som sa obliekla a namaľovala bol akurát vymeraný na tu správnu teplotu.
Nacapala som na seba základnú vrstvu makeupu, hlavne aby som si zakryla tie kruhy a kde tu nejakú vyrážku, ktorá sa snažila vyraziť na povrch. Potom som si namaľovala obočie, mihálnice jemnú tieňovú linku a bolo to. Nechala som si vonku dva rúže, jeden červený jeden prirodzený, nevedela som ešte presne čo si oblečiem a na ktorý z nich dostanem v ten moment chuť.
Postavila som sa pred svoj šatník a prezerala som si pozorne veci, niektér sa dostali na vešiaky, väčšinou to boli šaty, iné som mala v poličkách.
Nakoneic som sa rozhodla to moc neriešiť, obliekla som si na seba len šedý sveter ktorý mi bol dlhý skoro po kolená a mal v zadu výstri k lopatkám k tomu čierne legíny a farebný šál. Na krk som si dala strieborný jemný náhrdelník a náušnice k nemu určené, nosila som len jeden prsteň a ten ktorý mi dala stará mama keď som mala 18 a bolo to.
Vlasom som dnes veľmi neublížila, vyzerali celkom schopne tak som ich nechala rozpustené, hoci pre každý prípad som si nechala na zápästí gumičku.

Keď som si zbalila všetky svoje potrebné a možno aj nepotrebné veci, ustlala som si posteľ, čo v mojom prevedí znamenalo že som prehodila bielu veľkú perinu tak aby vyzerala uhladene a pod vankúše som schovala pyžamo.
Zaliala som si kávu a položila termosku vedľa fľašky. Pred tým než som sa definitívne pobrala na odchod, prešla som k Lei a prudko som otvorila jej dvere.
"Vstávať!" Zakričala som na ňu.
Na rozdiel od mojej izby ta jej bola plná vecí a šiat a oblečenia a proste všetko všade, nechápala som ako v tom mohla existovať.
"JEŽISI KRISTE SI SA POMINULA ALEBO ČO!" Zakričala na mňa s pod veľkej kopy perín a vankúšov.
Rozbehla som sa k nej a skočila som na posteľ, chytila som perinu a odhrnula som jej ju z hlavy. "Prídeš neskoro do práce a šéf ťa vyhodí."
"neznášam ťa!" Zaborila si hlavu do vankúša a začala hýbať zvláštne rukou, ako by sa snažila nájsť perinu.
"Aj ja ťa milujem." Naklonila som sa postavila sa na ruky a dala som jej pusu na vlasy. "Vidíme sa večer! Nezabudni že máme oslavu!" Volala som na ňu keď som už kráčala ku dverám.
"Oslava?" Videla som ako ma tár otlačenú od vankúša.
"Áno! Maj sa!" Zavolala som z kuchyne. Vzala som si všetky veci obliekla si na seba kabát a čierne čižmové topánky pod kolená s jemnej kože a tak som sa dostala z dverí.
Cestou výťahom som si nasadzovala slúchadtká do telefónu a vyberala správny playlist na cestu do práce.
"Krásne dobre ráno!" Pozdravil ma starší pán, ktorý býval dve poschodia pod nami a stretávala som ho vžy takto ráno lebo chodil v rovnakom čase venčiť psa.
"Aj vám krásne ráno, pán Boldwick." Pozdravila som ho a nasadila som si jedno slúchatko aby som ho mohla počuť ak by sa rozhodol mi niečo povedať.
Dnešný deň ale ostal bez ďalších slov a tak som nasadila aj druhé. Vonku bol celkom prijemny deň, konečne sa zima začína sťahovať a necháva priestor jari.
Pred tým ako som v kročila do metra som sa zastavila v kaviarni vedľa nášho vchodu, nerada som si kupovala vonku kávu ale nikdy som neodolala chrumkavému čerstvému pečivu s hrozienkami, ktoré tam ponúkali. Poznali ma tam, tak že hneď ako ma videli vo dverách mi podávali kapsičku ani som nemusela čakať v rade, boli to taliani, starší manželský pár a extrémne milý ľudia. Niekedy mi to dávali dokonca zadarmo.


Keď som vyšla z metra, trvalo mi len pár minút dokým som sa dostala ku veľkej krásnej budove z červenej pálenej tehly. Milovala som to tam už od mala možno aj preto som sa tam rozhodla pracovať: Britská knižnica.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kristen Kristen | Web | 10. května 2016 v 17:15 | Reagovat

Príjemná, ešte rozbehová kapitola nového príbehu. Opisy super, nemám čo vytknúť :)

2 Beatricia Beatricia | Web | 10. května 2016 v 17:49 | Reagovat

Moc hezký úvod, čtivý a milý. Tak se asi vidí mnohá z nás. Brzy čekám parádní rozjezd děje.☼☼☼

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama