33. Kapitola

18. května 2016 v 9:22 | Kelly145 |  Nesmrteľný

33. Kapitola




Enzo vybehol hore po schodoch držiac malého chlapca na rukách. Na námestí sa za tých pár minút čo boli dole v tom malom pekle zhromaždila skupina vojakov, ktorý pomáhali liečiteľom ošetrovať tých, ktorým sa nejako podarilo to všetko prežiť a prejavovali aspoň náznak života.
Okrem nich sa tam zbehol hlúčik ľudí, obyčajných obyvateľov mesta, ktorý sa medzičasom zvedavo prišli pozrieť na námestie a keď videli čo sa tam deje snažili sa nájsť tých ktorých Zástupca Guvernéra uväznil.
Enzo položil chlapca do rúk jednej z liečiteliek, ktorá sa ho spoločne ešte s jedným mužom ujali.

Vedel, že by tu nebol užitočný a jeho úloha skončila a tak sa okolo ľudí prešmykol zas k Solare, ktorá stála a s kamennou tvárou pozorovala to neprijemne divadlo.
Jej pohľad bol studený ako ľad a videl, že svaly na sánke má napnuté k maximu. Postavil sa vedľa nej, ale ani sa na neho nepozrela, nepozrela sa na nikoho.
Zayd sa zrazu objavil za Enzom. Vymenili si len jeden znepokojený pohľad, na to čo videli nepotrebovali slová, vedel že on si mysli, presne to isté čo Zayd. Musí sa tomu urobiť koniec, presne preto bojuje za Odpadlíkov presne preto sa pridal k Solare, aby nemusel myslieť, koľko ľudí trpí hladom, koľko trpí týmže ich blízky alebo oni sami sú nespravodlivo odsúdený.

"Zhromažďujete ich?" Opýtala sa Solara a pozrela sa na jedného muža v dave. "Vojakov." Doplnila svoju otázku. Jej tón Enza až zabolel pri srdci, bol chladný ako čepeľ noža, ktorá sa zabodne do hrude a nechá vás vykrvácať na studenej podlahe.
"Áno Pani."
"Tábor sa stavia?"
"Áno Pani Solara." Solara rýchlo prikývla a konečne sa jej kamenná postava pohla a otočila hlavu k Zaydovi.
"Chcem aby si si vzal svojich mužov a prečesal mesto, nechcem aby mi tu vybehla skupinka vojakov niekde uprostred noci."
"Samozrejme." Zayd uklonil hlavu a pred tým než odišiel ešte sa pozrel na Enza a rýchlo mu zašepkal. "Ani sa od nej nehni." Reagoval na to, že Enzo natiahol nohu aby vykročil s ním, chcel mu pomôcť, ale na jeho vetu len prikývol.
"Strážte ich a tohto tu." Kývla hlavou smerom ku Kapitánovi "Tam odveďte tiež. Nespustite ho z očí, neskôr rozhodnem čo s nimi bude."
"Ty rozhodneš?" Opýtal sa jeden zo starších vodcov. Pohľad ktorý po ňom Solara hodila bol vražebný.
"Áno JA!" Zdôraznila. "Je s tým problém?!" Ani Enzo by si nedovolil protestovať, muž najprv vyzeral, že jej chce odporovať ale nakoniec sklonil hlavu a kývol dom vojakom ktorý stáli ešte stále po stranách kapitánových pliec aby šli za ním. Ten sa pri odchode neprestával pozerať na Solaru, očividne bol prekvapený, že sa nerozhodla jeho život ukončiť tam, hneď a sama.
Solara chvíľu mlčky hľadela do zeme a pomaly sa jej nadvihovali plecia, Enzo si prial aby vedel čo sa jej v ten moment preháňa hlavou.
"Saeus!" Zavolala nakoniec a otočila hlavu smerom ku skupinke mužov, ktorý stáli neďaleko. Pravdepodobne patrili k Zaydovej skupine, aj napriek tomu, že sa pomerne všetci obliekali rovnako, predsa Zaydová skupina bola špecifická tou zvláštnou modrasto čiernou farbou a ľahkými plášťami a samozrejme takmer všetci mali snedú pokožku ako Zaydova rodina.
"Pani." Až keď muž prišiel bližšie mohol si ho Enzo prehliadnuť. Mal dlhšie vlasy zopnuté do copu, rovnako ako to nosil on, bol vysoký za pásom sa mu leskol meč a cez tvár z ktorej svietili desivo medovo zafarbené oči, ktoré pripomínali pumu mal veľkú jazvu, ktorá mu ju čiastočne zdeformovala.
"Vezmi si tohto tu." Povedala Solara a kývla smerom k Zástupcovi. "Je mi jedno ako dostaň z neho čo budeš môcť, vieš na čo sa máš pýtať." Pozrela sa na moment pred seba. "A je mi jedno či sa vráti alebo nie, je to na tebe." Muž rýchlo prikývol a zavolal rukou svojich dvoch vojakov, ktorý nečakali na žiadny iný pokyn, prinútili muža sa postaviť.
"Za toto zaplatíš." Zasypel na Solaru. Tá sa na neho len tvrdo pozrela, no nepohla ani len kútikom úst. Chladne pozorovala ako si ho odnášajú preč.
Enzo ju v ten moment nespoznával, nemyslel si že dokáže byť až tak chladná a bezcitná. Všetci veľmi dobre vedeli čo toho muža čaká a jeho nátura mu určite nedovolí dobrovoľne povedať všetky informácie, ktoré vie tak že ho čaká veľmi dlhá cesta na ktorej konci bude smrť výtaným vykúpením.

"Pošlite správy do zvyšných miest a Marcuosvi, chcem vedieť ako sú na tom ostatný. Dohliadnite na to aby sa vojaci rozmiestnili na hradby a chcem aby sa väzni strážili dokým za nimi neprídem. Nechcem tu žiadne nepokoje, neprišli sme vykrádať tak že sa pri oslavách chovajte slušne. Teraz môžete ísť." Pozrela sa na Enza a naznačila mu aby k nej prišiel bližšie. Za čas čo k nej spravil dva kroky sa k nemu natočila a výraz v jej tvári sa úplne zmenil. Videl, že sa snaží aby jej slzy, ktoré mala na krajíčku očí nestiekli po tvári.
"Poď." Natiahol k nej ruku a namieril to k najbližšiemu tmavému domu, ktorý videl. Prešli okolo pár vojakov, ktorý okamžite sklonili hlavu na pozdrav keď ich uvideli.
Enzo otvoril jednoduché drevené dvere, ktoré viedli očividne do kuchyne väčšieho domu. Všetko vyzeralo tak ako to tam obyvatelia nechali pri panike, ktorá musela vzniknúť keď zaútočili.
Zatvoril za sebou dvere a otočil sa ku Solare.
Tá sa prehla v páse a oprela sa rukami o kolená. Dýchala hlasno a nevedel sa rozhodnúť, či plače alebo sa hnevá alebo čo vlastne toto jej divné správanie má znamenať.
"Ach Bohovia." Nadvihla sa a pozrela sa na plafón, videl ako jej slzy stiekli po lícach dole. Potom si prikryla rukou oči a časť tváre a zavzlykala- Dobre plače. Pomyslel si Enzo.
"Hej." Zatiahol potichu a pristúpil k nej.
"To je strašné!" Zavzlykala Solara potichu a mohol vidieť ako má líca už celé mokré od sĺz. Nič lepšie mu nenapadlo ako ju objať.
Solara si v tú ranu okolo neho obmotala ruky a pritiahla sa k nemu s tým že zaborila tvár do jeho hrude.
"Ako niekto môže spôsobiť toľko zla? Prečo? A to dieťa…" Jej slová tlmili jeho šaty. "Ako môže niekto… a ja som teraz taká istá!"
"Čo?!" Enzo sa od nej odtiahol. "Ako ťa to napadlo?!" Pri pohľade na Solarine uplakané oči mu až zovrelo srdce, nechcel ju vidieť takto, nevedel ako jej má pomôcť, prečo ženy musia plakať! Je to ako trest za všetky hlúpe myšlienky čo chlapi majú!
"Ten muž, ja som ho… Och bože." Sklonila hlavu k zemi. Muž- a myslí toho Zástupcu. Behalo Enzovi rýchlo po hlave a snažil sa nájsť správne slová aby ju utešil. "Bola som tak nahnevaná keď som to všetko videla uvedomila som si to až keď ho doviedli a teraz je už neskoro."
"Solara, na to aby si všetkým rozdávala sladkosti už je neskoro, jediný kto si to zaslúžil je on a ešte pár ďalších, ale proste sa to stalo! Rozhodla si sa správne a navyše si si vybudovala rešpekt, mala si vidieť ich tváre keď ho odvádzali, nik si nemyslel, že niečoho takého si schopná."
"Ale ja nie som! Plačem ako fontána!" Enzo sa musel usmiať.
"Ale to vidím len ja. Nik iný nemusí vedieť že si človek." Solara zavzlykala, nebol si istý že jeho útecha je dostačujúca, každopádne už sa jej z očí valila len polovica sĺz.
"A čo urobím s tými ostatnými, nemôžem ich všetkých pustiť!"
"A to by si skutočne spravila?" Jej výraz stál za všetky slová- samozrejme že áno. "Solara!" Upozornil ju tónom, ako keď matka napomína svoje dieťa.
"Čo?!" Oborila sa na neho a urobila krok dozadu. "Mám ich všetkých obesiť? V čom budem potom iná?!"
"Ja…"
"No? Nejaký nápad? Ako mám vedieť, kto je ten čo robil len to čo musel a kto si to ubližovanie skutočne užíval? Ha? Mám ich…" Zastavila sa a pozrela sa do prázdneho krbu po jej strane.
"Nie." Povedal nakoniec Enzo po pár minútach ticha. "Nie…" Vedel aké rozhodnutie nesie na svojich pleciach, ale veril tomu, že ak ho niekto môže urobiť správne bude to ona.
"Solara." urobil k nej krok. "Prečo si nezabila Kapitána stráže?" Opýtal sa jej. Solara sa na neho prekvapene pozrela. "Prečo si ho poslala k ostatným?" Na moment jej oči behali zo strany na stranu ako keby sa vo vzduchu snažila nájsť správnu odpoveď.
"Lebo viem, že nie je zlý človek. Pretože som videla ako sa na neho pozerajú ľudia na námestí, mali o neho strach. Nemáš strach o niekoho kto ti ubližuje." Povedala potichu. Enzo sa usmial. Jemu by také niečo nenapadlo on by mu zrazil hlavu z krku hneď ako by povedal kto je.
"A presne o tom hovorím, aj keď si to o sebe nemyslíš, vieš presne čo máš robiť vždy a vždy je to to správne. Máš na to zvláštny inštinkt. Dar od Bohov. Tak si teraz poď oddýchnuť umyť sa a pospať si a odpoveď sa ti zjaví uvidíš."

****

Slnko sa konečne vyhuplo na oblohu a ukázalo sa, že majú pred sebou veľmi krásny deň. Solarin stan bol trochu ďalej od ostatných s výhľadom na mesto a na celý tóbor v ktorom už niekoľko mužov ležalo spokojne na zemi s fľaškou v ruke.
Enzo bol prekvapený z toho, že v meste sa nič nedialo, bolo to ako miesto duchov, okrem pár vojakov, ktorých boli vidieť na hradbách a v uliciach tam nebolo ani nohy. Obrčas sa nejaký obyvateľ mihol medzi domami, ale vedel že sa boja. Nevedeli čo s nimi bude. Vojaci boli ešte stále oddelený na lúke vedľa mesta v niekoľkých skupinách, okolo ktorých neustále chodili ich ľudia. Nik z nich sa zatiaľ o nič nepokúsil.
Bolo to ako ticho po búrke, vládla ešte stále neistota.
Enzo bol rád keď zo seba zhodil vrstvy oblečenia a prepláchol si tvár studenou vodou a dal si na seba čistú košeľu.
Svoje veci mal pripravené si okamžite obliecť, ale ešte chcel dopriať svojim pleciam chvíľu oddychu.
Solarin a jeho stan bol priestranný a pomerne útulný. Od vchodu boli na zemi rozložené koberce po ktorých sa dalo chodiť aj na boso.
V prvej polovičke stanu bol na zemi položený stôl a okolo neho niekoľko vankúšov- zvyk zo Zaydovej skupiny oproti bol Solarin pracovný stôl čo bol vlastne kus dreva na nohách, na ktorom boli rozložené mapy.
Druhá časť bola oddelené neprehľadnou plachtou tam bola na zemi posteľ s dekami a kožušinami dva stojany na ich uniformu a stôl na ktorom mali položenú misku s vodou na umytie a niekoľko svietnikov. Bolo tam miesto na oheň ak by bola zima, ale podľa toho ako už teraz hreje slnko, to nebude treba.


"Ou nespíš?" Ozvalo sa z poza jeho chrbta, sedel akurát na zemi s pohárom vody v ruke keď do stanu vošla Solara.
"Ani ty nie." Okažite sa postavil a prešiel k nej. Vyzerala unavene, väčšinou dokonalé jemné vlny na vlasoch mala rozstrapatené na tvári ešte stále zvyšky prachu.
"Kde si bola?"
"Za Zaydom a dať im pokyny, nechcem aby mi tí vojaci začali umierať hladom." prebehla do vedľajšej časti stanu. Enzo pomaly prešiel za ňou, medzičasom jej ešte nalial pohár vody.
Položil ho na stôl vedľa umývadla.
"Mesto vyzerá ako keby tam žili duchovia." Vzdychla si a rozopínala pri tom šnúrky na chráničoch na predlaktia.
"Všimol som si. Prečo?"
"Príde mi že sa boja. Ľudia tejto krajiny nie sú zvyknutý na dobré veci, asi si myslia že chceme len pokradnúť čo sa dá a potom utiecť. To sa správí. teda aspoň v to dúfam." Skladala si postupne veci až sa dostala na korzet, alebo brnenie- niečo medzi tým ktoré malo šnurovanie vzadu.
"Môžeš?" Opýtala sa a otočila sa mu chrbtom a odhrnula si vlasy na stranu. Enzo k nej pribehol hneď v ten moment a začal jej rozpletať šnúrku.
"Je ti už lepšie?" vedela dobre na čo sa jej pýta.
"Áno." Pozrela sa na neho cez plece. "Vďaka, že…" Nemusela mu to menovať, stačilo že tam bol pre ňu a že ju vypočul a že o tom nikomu nepovie. Enzo si oprel hlavu o tú jej. "Vždy." zašepkal jej potichu do ucha a potiahol prudšie za šnúrku a tým si ju pritiahol k sebe, nečakal že jej tak naruší rovnováhu.
Jednou rukou ju objal a ona si o neho oprela hlavu. "Som tak strašne unavená."
"Ja viem." Pár chvíľu tam tak stáli, mal pocit ako by obaja naraz zastávali v stoji.
"Ale práca nepočká." Solara nadvihla hlavu. Enzo jej rozopol aj poslednú časť a Solara sa v ten moment zhlboka nadýchla. "Je to krásne a pohodlné ako žiadne iné brnenie, ktoré poznám ale do pekla nedá sa v tom dýchať." Vyzliekla si ho a zavesila na vešiak. Už pred ním stával len v čiernej košeli a nohaviciach, ktoré oboje zmizli rýchlejšie ako sa stihol nadýchnuť.
"Bože." Povedal keď okolo neho prebehla a prehla sa nad miskou z vody. "Vieš že toto sa nemá robiť." Nevedel, nechcel, nemohol z nej strhnúť pohľad bola ako magnet špeciálne s tým dokonalým pozadím.
"Prepáč." Narovnala sa a cez plece sa k nemu otočila. Prehodila si vlasy dozadu, mala ich skoro do pol pása, vyzerala ako bohyňa z nebies.
"Kebyže mi podáš košeľu?" Ukázala rukou na posteľ. Venoval si ešte jednu chvíľu toho pohľadu a potom sa otočil na posteľ kam ukazovala, ani si nevšimol že je položený balík látky vedľa postele- jeho veci boli pripravené na nej keď prišiel.
Vzal ho do ruky na posteli rýchlo rozbalil. Bolo tam jednoduché oblečenie, ľahká košeľa čierne nohavice a vesta vyrobená z čiernej hladkej kože. Vzal košeľu a prišiel zozadu ku Solare ktorá si akurát česala vlasy.
Dal jej letmí bozk na líce na čo sa po dlhej dobe na Solarinej tvári objavil úsmev a potom jej ju prevliekol cez hlavu. "Ďakujem." Povedala a otočila sa k nemu. Dala mu bozk na pery. "Vybavým tých vojakov a najeme sa."
"A ako si sa rozhodla?" Ostala ticho, navliekla si na seba nohavice a obliekla vestu ktorá jej zakrývala všetko od krku až po pás.
"Ideš so mnou?" Z toho usúdil že sa skutočne ešte nerozhodla, ale ide tam osobne, tak že to si určite pozrie.
"Samozrejme."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Beatricia Beatricia | Web | 18. května 2016 v 12:51 | Reagovat

Musela jsem se vrátit do předešlých kapitol, abych si osvěžila děj. Píšeš opravdu krásně a barvitě. Solara je lidská bytost a vše niterně vnímá a proto pláče.☼☼☼

2 Kristen Kristen | Web | 30. května 2016 v 22:30 | Reagovat

Solara spravila to čo by urobil podľa mňa každý. Veľmi dobrá kapitola

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama